znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 339/04-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Rudolfa Mládeneka, bytom Ž., Heleny Gáherovej, bytom   Ž.,   a PhDr.   Ivana   Mládeneka,   bytom   B.,   zastúpených   JUDr.   M.   Š.,   B.,   ktorou namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 501/92, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   Rudolfa   Mládeneka,   Heleny   Gáherovej   a   PhDr.   Ivana   Mládeneka o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2004 doručená   sťažnosť   Ing.   Rudolfa   Mládeneka,   bytom   Ž.,   Heleny   Gáherovej,   bytom   Ž., a PhDr. Ivana Mládeneka, bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených JUDr. M. Š., B., ktorou namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 501/92-267.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   listín   vyplýva,   že   sťažovatelia   podali   na okresnom   súde   návrh   na   vydanie   nehnuteľnosti   27.   marca   1992.   Okresný   súd   vo   veci rozhodol rozsudkom č. k. 9 C 501/92-267 zo 16. apríla 2003. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie   odporca,   o   ktorom   rozhodol   Krajský   súd   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozsudkom sp. zn. 6 Co 5/04 z 11. februára 2004. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 26. mája 2004.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že konanie vo veci trvalo 12 rokov a 2 mesiace. Vo veci bolo právoplatne rozhodnuté, ale právna neistota sťažovateľov bola odstránená až po 12 rokoch a 2 mesiacoch, a preto podávajú sťažnosť v zákonnej dvojmesačnej lehote. Sťažovatelia sa domnievajú, že neprimeranými prieťahmi bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia ďalej tvrdia, že napriek tomu, že vo veci bolo už rozhodnuté, možno sa oprávnene   domnievať,   že   sťažnosť,   ktorou   namietajú   prieťahy   v konaní,   je   prípustná. Namietanie prieťahov v konaní považujú za osobitný inštitút a nemožno ho jednoznačne subsumovať   ani   pod   právoplatné   rozhodnutie   (tým   boli   prieťahy   odstránené),   ani   pod opatrenie   či   iný zásah. Preto   je potrebné interpretovať toto   ustanovenie   v zmysle účelu zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde), ktorým je okrem iného aj ochrana pred porušením základných práv a slobôd. Nie je spravodlivé pripustiť sťažnosť pre prieťahy v konaní   len   vo   veciach,   v ktorých   príslušný   súd   ešte   nerozhodol.   Prieťahy   v konaní predstavujú dlhodobý stav, keď súd nekoná. Nemožno preto ohraničiť moment, kedy je konanie už postihnuté prieťahmi, resp. kedy sa účastník konania o prieťahoch dozvedel. Táto skutočnosť sa posudzuje osobitne podľa každého prípadu a v nadväznosti na základné kritériá posudzovania prieťahov. To, či je konanie skutočne postihnuté prieťahmi, možno kvalifikovane posúdiť až po skončení celého konania.

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   žiadajú,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   ich základné právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé a verejné prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo okresným súdom v konaní sp. zn. 9 C 501/92   porušené.   Ďalej   žiadajú,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch vo výške 200 000 Sk pre každého sťažovateľa.

II.

Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   rozhoduje   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   sťažovateľ   označil,   a to   buď   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   je   možné   považovať   tú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   konaní   okresného   súdu,   ktoré   bolo   vedené   pod sp. zn. 9 C 501/92 a ktoré bolo právoplatne ukončené 26. mája 2004.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obdobne právu na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď porušenie ešte trvalo (III. ÚS 20/00).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy   v konaní   bola ústavnému súdu podaná až po právoplatnom skončení konania rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 5/04 z 11. februára 2004 (právoplatnosť nadobudol 26. mája 2004 a sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 26. júla 2004). Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že využili právny prostriedok, ktorý im zákon na ochranu ich základných práv a slobôd poskytuje, a podali predsedovi okresného súdu dve sťažnosti na zbytočné prieťahy v uvedenom konaní. Už na prvú sťažnosť dostali odpoveď 22. marca 1999, z obsahu ktorej vyplýva, že okresný súd   ju   považuje   za   dôvodnú.   Aj   napriek   tomu,   že   okresný   súd   tento   stav   nenapravil, sťažovatelia podali sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní až po právoplatnom skončení konania,   keď   ústavný   súd   už   nemôže   žiadnym   spôsobom   prispieť   k naplneniu   účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, t. j. k odstránenie stavu právnej   neistoty.   Krajský   súd   svojím   právoplatným   rozsudkom   odstránil   stav   právnej neistoty, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov považuje za zjavne neopodstatnenú.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 citovaného zákona má primerané   finančné   zadosťučinenie   povahu   náhrady   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal tou časťou   sťažnosti,   v ktorej   je   obsiahnutá   žiadosť   sťažovateľov   o priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2004

III. ÚS 339/04

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pripájam toto odlišné stanovisko k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 339/04 z 10. novembra 2004 (ďalej len „ústavný súd“ a „uznesenie“) – ktorým bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená sťažnosť Ing. Rudolfa Mládeneka, Heleny Gahérovej a PhDr. Ivana Mládeneka   (ďalej   len   „sťažovatelia“)   namietajúca   porušenie   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 501/92 – lebo nesúhlasím s výrokom označeného uznesenia a ani s jeho odôvodnením.

2. Väčšina senátu odmietla sťažnosť s poukazom na predošlú judikatúru ústavného súdu   (ústavná   ochrana   označeným   právam   sa   poskytuje   do   odstránenia   stavu   právnej neistoty, to znamená do právoplatného skončenia veci) a v podstate preto, lebo okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 9 C 501/92-267 zo 16. apríla 2003, ktorý nadobudol právoplatnosť   26.   mája   2004   (v   spojitosti   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline sp. zn. 6 Co 5/04   z 11.   februára   2004),   avšak   sťažnosť   sťažovateľov   bola   doručená ústavnému súdu až 26. júla 2004.

3. Z mojich odlišných stanovísk k uzneseniam ústavného súdu (ktoré sú označené napr. v odlišnom   stanovisku   k uzneseniu   sp.   zn. III.   ÚS   164/04,   pričom   na ne v týchto súvislostiach v podrobnostiach odkazujem) vyplýva, že právoplatné skončenie veci nie je rozhodujúce z hľadiska podania sťažnosti ústavnému súdu (ale len z hľadiska skončenia lehoty, ktorej primeranosť sa posudzuje) a sťažnosť možno podať v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v lehote dvoch mesiacov od právoplatného skončenia veci.

4. Keďže sťažnosť sťažovateľov, ktorá inak spĺňa predpísané zákonné náležitosti, bola v tomto prípade podaná ústavnému súdu v lehote dvoch mesiacov od právoplatného skončenia veci na okresnom súde, mala byť podľa môjho názoru prijatá na ďalšie konanie.

V Košiciach 10. novembra 2004