znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 338/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014 predbežne prerokoval sťažnosť D. H., zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Belánom, Školská 136/27, Madunice,   vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods.   3   Listiny základných práv a slobôd   a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 22/2013 z 27. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. H. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2014 doručená   sťažnosť   D. H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 3   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)   a namietaného porušenia čl.   152   ods.   4 ústavy   rozsudkom Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   10   Co   22/2013 z 27. novembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ „bol účastníkom konania vedeného pred Okresným súdom v Trnave, č. k. 12 C/194/2010 ako navrhovateľ. Odporcom bol:...

Sťažovateľ (navrhovateľ, zamestnanec) v treťom roku pracovného pomeru u odporcu (zamestnávateľa)   sa   stal   obeťou   šikanovania,   prenasledovania,   krivého   obviňovania a následne nedobrovoľného ukončenia pracovného pomeru. Sťažovateľ sa snažil situáciu riešiť internými sťažnosťami vedeniu zamestnávateľa, po ktorých očakával zákonný postup odporcu.   Odporca   postupoval   hrubo   protizákonne   a   vynútil   si   odchod   sťažovateľa zo zamestnania.

V   návrhu   podanom   na   Okresnom   súde   Trnava   20.   12.   2010   sa   navrhovateľ dožadoval   rozsudkom   určiť   neplatnosť   právnych   úkonov   zamestnávateľa   (odporcu) voči zamestnancovi (navrhovateľovi) pre rozpor s dobrými mravmi.

Po tom, čo súd uznesením z 23. 01. 2012 vyzval navrhovateľa na objasnenie podania, navrhovateľ   objasnil   podanie   a   doplnil   priloženými   dôkazmi   v   liste,   ktorý   súd   prijal 23. 02. 2012.

Navrhovateľ   sa   v   konaní   domáhal,   aby   súd   určil,   že   (právne   úkony   odporcu   - zamestnávateľa voči navrhovateľovi - zamestnancovi):

- Písomné upozornenie na možnosť výpovede pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny z 21. 12. 2007 je neplatné pre rozpor s dobrými mravmi

- Výzva na odstránenie nedostatkov z 05. 02. 2008 je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi

- Konanie odporcu - zamestnávateľa voči navrhovateľovi - zamestnancovi vo veci riešenia sťažností a podnetov, ktoré podal navrhovateľ v súvislosti s udelením písomného upozornenia   na   možnosť   výpovede   pre   menej   závažné   porušenie   pracovnej   disciplíny z 21. 12. 2007 a výzvou na odstránenie nedostatkov z 05. 02. 2008 je v rozpore s dobrými mravmi

- Dohoda o skončení pracovného pomeru z 30. 05. 2008 je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi

Súd   uznesením   12   C/194/2010-114   z   19.   04.   2012   potvrdil,   že   bude   o   takto formulovanom návrhu konať. Navrhovateľ zaplatil súdom požadovaný poplatok vo výške 298,50 Eur dňa 22. 05. 2012.

Súd uznesením 12 C/194/2010-125 z 05. 06. 2012 potvrdil prijatie súdneho poplatku, a rozhodol, že bude vo veci konať.

Súd zvolal pojednávanie na 17. 10. 2012 o 08.15 h. Po úvodnom vyjadrení k návrhu navrhovateľ   podrobne   vysvetlil,   v   čom   vidí   naliehavý   právny   záujem   na   požadovaných 4 určeniach   a   to   v   rámci   §   80   písm.   c/OSP,   podľa   §   37(1),   §   39,   §   49   Občianskeho zákonníka, podľa čl. 36 zák. č. 460/1992 Zb Ústavy SR, podľa Základných zásad 1,2,9 Zákonníka   práce   SR   a   podľa   §   13   ods.   1,2,3   4   Zákonníka   práce   SR.   Následne   žiadal od súdu   vykonať   dokazovanie   formou   predvolania   svedkov   a   zadokumentovania   ich svedeckých výpovedí. Súd predvolanie svedkov odmietol a vydal rozsudok, v ktorom uvádza, že návrh zamieta.

Po preštudovaní zápisnice z pojednávania navrhovateľ zistil, že nie sú v nej uvedené vyjadrenia   účastníkov   konania   tak,   ako   odzneli   na   pojednávaní   a   niektoré   vyjadrenia v zápisnici chýbajú. Navrhovateľ o tom oboznámil súd listom „Vyjadrenie navrhovateľa k zápisnici a pojednávaniu z 17. 10. 2012“. Súd prijal tento list 22. 10. 2012.

Po   prijatí   písomnej   formy   rozsudku   12   C/194/2010-142... z   OS   Trnava   sa navrhovateľ v zákonnej lehote odvolal...

Súd   uznesením   12   C/194/2010-158   vyzval   navrhovateľa,   aby   zaplatil   poplatok za odvolanie   v   sume   298,50   Eur.   Požadovaný   poplatok   bol   navrhovateľom   zaplatený 15. 01. 2013.

Krajský súd ako odvolací súd vo veci nevytýčil žiadne pojednávanie, ale rozhodol bez účasti účastníkov konania dňa 27. 11. 2013 vydaním rozsudku 10 Co/22/2013-171..., v ktorom potvrdil rozsudok prvostupňového súdu.

Po   preskúmaní   rozsudku   Krajského   súdu   sťažovateľ   konštatuje,   že   prvostupňový i odvolací   súd   boli   nečinné   vo   vykonaní   dôkazov   potrebných   na   zistenie   rozhodujúcich skutočností.   Okrem   iných   aj   z   tohto   dôvodu   sa   oba   súdy   dopracovali   k   nesprávnym skutkovým   zisteniam   (§   205   ods.   2   písm.   d,   O.   s.   p)   a   ich   rozhodnutia   vyplynuli z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f, O. s. p) Súdy mali dbať na to, aby   odôvodnenie   rozsudkov   bolo   presvedčivé,   avšak   zaslané   rozsudky   presvedčivé odôvodnenia neobsahujú, čo je spôsobené pochybeniami súdov.

Postupom Krajského súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. Neboli vykonané základné dôkazy ovplyvňujúce skutkový stav.

Krajský súd sa nevysporiadal s dôvodmi odvolania a nedostatočne zistil skutkový stav. Sťažovateľ zaslal v danom prípade podnet na mimoriadne dovolanie na Generálnu prokuratúru SR... O vybavení podnetu bude bezodkladne informovať Ústavný súd. Nesprávnosť napadnutého rozhodnutia sťažovateľ vidí v aplikácii pojmu - postupom súdu odňatie možnosti konať pred súdom - v korešpondencii s ostatnými ustanoveniami OSP,   ale   najmä:   s   právom   na   spravodlivý   súdny   proces,   vrátane   rovného   postavenia účastníkov.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej takto rozhodol: „ 1. Základné právo sťažovateľa zaručené podľa článku 46 ods. 1 vo vzťahu k čl. 152   ods.   4   a   čl.   47   ods.   3   Ústavy   SR   a čl.   36   ods.   1   a   4,   čl.   37   ods.   3   Listiny základných práv a slobôd,   rozhodnutím Krajského   súdu v Trnave zo   dňa   27.   11.   2013 pod sp. zn. 10 Co/22/2013-171 bolo porušené.

2. Zrušuje sa rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 27. 11. 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co/22/2013-171,...s tým, aby tento vo veci ďalej konal a rozhodol.

3. Zrušuje sa rozhodnutie Okresného súdu Trnava zo dňa 17. 10. 2012 v konaní vedenom pod spisovou značkou 12 C/194/2010-142...

4. Krajský súd Trnava je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že ústavou mu daná právomoc neumožňuje nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,   naopak,   čl.   127   ods.   1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Sťažnosť smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   12   C   194/2010 zo 17. októbra   2012,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľa   o určenie   neplatnosti právnych úkonov a určenie rozporu konania s dobrými mravmi.  

Sťažovateľ   zhrnul   svoje   viaceré   námietky   do   konečného   záveru,   podľa   ktorého postupom a rozsudkom krajského súdu mu ako účastníkovi konania bola „odňatá možnosť konať pred súdom“.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd už viackrát vyslovil, že medzi takéto účinné právne prostriedky nápravy možno   v   určitých   prípadoch   považovať   aj   dovolanie   podľa   § 236   a   nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 237 písm. f) OSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   sa   účastníkovi   konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Zo sťažnosti   a   ani   z   jej   príloh   nevyplýva,   že   by   sťažovateľ   na   ochranu   svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (okrem   odvolania)   využil   dovolanie s poukazom na niektorý z dôvodov podľa § 237 OSP, keď bol presvedčený, že v jeho veci prichádza   do   úvahy   len   mimoriadne   dovolanie   podané   generálnym   prokurátorom Slovenskej republiky (§ 243e a nasl. OSP). Ústavný súd je toho názoru, že skutočnosť, že sťažovateľ nevyužil možnosť podať dovolanie ako účinný a dostupný právny prostriedok ochrany svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nemôže byť dôvodom na to, aby ústavný súd jeho procesné pochybenie napravoval v rámci konania o sťažnosti, pretože nie   je   ani   alternatívou   a   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov (obdobne IV. ÚS 119/2014).

Ak   bol   sťažovateľ   podľa   vlastného   presvedčenia   toho   názoru,   že   postupom a rozsudkom   krajského   súdu   mu bola ako   účastníkovi   konania   odňatá   možnosť   konať pred súdom   [o čom   svedčí   nielen   jeho   návrh   adresovaný   generálnemu   prokurátorovi Slovenskej   republiky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   ktorý   odôvodnil   práve poukazom na § 237 písm. f) OSP, ale výslovne to tvrdí aj vo svojej sťažnosti], mal ešte možnosť domáhať sa   ochrany svojich   práv v rámci dovolacieho konania, čo však, ako uvádza vo svojej sťažnosti neurobil, je toho názoru, že dovolanie v okolnostiach danej veci nie je prípustné. Dovolanie pritom podľa judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 325/2013) treba považovať za účinný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv účinne poskytoval a na použitie ktorého bol oprávnený v zmysle   označeného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Nevyužitie   tohto prostriedku zakladá neprípustnosť sťažnosti.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa mal v prvom rade domáhať ochrany svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy prostredníctvom dovolania podľa § 236 a nasl. OSP v systéme všeobecného súdnictva na Najvyššom súde Slovenskej republiky, a nie sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého (napr. m. m. I. ÚS 184/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010) lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní je u sťažovateľa považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (teda k napadnutému rozsudku krajského súdu), s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie   je   preto   dôvodné,   aby   sťažovateľ   v   prípade   podania   dovolania   podal   zároveň   aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   k tomu   aj rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu nepodal, ale podal sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej   explicitne   tvrdí   také   porušenie   svojich   procesných   oprávnení,   ktoré   napĺňajú prípustnosť   dovolania   podľa   § 237   písm. f)   OSP.   Ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súde (§ 53 ods. 1) nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušenia základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred tým, ako sa sťažovateľ obráti so sťažnosťou na ústavný súd.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľom ústavný   súd   uzavrel,   že   sťažnosť   je potrebné   odmietnuť   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde   ako   neprípustnú,   pretože   sťažovateľ   nevyčerpal   možnosť   podania dovolania podľa § 236 a nasl. OSP ako účinného opravného prostriedku, hoci podľa ním formulovanej argumentácie v sťažnosti tak urobiť mal a mohol. Z týchto dôvodov rozhodol ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto   uznesenia   (obdobne   iná   sťažnosť sťažovateľa   bola   odmietnutá   uznesením   ústavného   súdu   sp.   zn.   IV.   ÚS   119/2004 zo 7. marca 2014).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014