znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 338/2013-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   Š.   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Milošom   Papcunom, Vajanského 5270/1A,   Piešťany,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 30/2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Š. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 30/2008 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Piešťany p r i k a z u j e v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 C 30/2008 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Š. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Piešťany p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Piešťany j e   p o v i n n ý   uhradiť   Š.   K.   trovy   konania v sume 275,94   €   (slovom   dvestosedemdesiatpäť   eur   a   deväťdesiatštyri   centov)   na účet   jeho právneho zástupcu JUDr. Miloša Papcuna, Advokátska kancelária, Vajanského 5270/1A, Piešťany, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2013 doručená   sťažnosť   Š.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 30/2008.

1.   Sťažovateľ   v odôvodnení   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   25.   augusta   2005 podal na Okresnom súde Trnava návrh na zaplatenie 1 060,96 € s príslušenstvom proti L. A. a D. A. Žalobný návrh bol založený na tvrdení, že odporcovia ako spoloční nájomcovia bytu nachádzajúceho   sa   v   bytovom   dome,   ktorý   je   vo   vlastníctve   sťažovateľa,   neplatili riadne nájomné   v období   od   júla   2002   do   júla   2005.   Vec   bola   spočiatku   vedená pod sp. zn. 27 Ro 271/2005.

Okresný súd Trnava vydal 17. mája 2006 platobný rozkaz, proti ktorému však právny zástupca   odporcov   doručil   14.   júla   2006   odpor.   Následne   bola   veci   pridelená sp. zn. 29 C 90/2006.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že   1. januára 2008 „došlo k prechodu výkonu súdnictva z odovzdávajúceho   Okresného   súdu   Trnava   na   nadobúdajúci   Okresný   súd   Piešťany so všetkými   právnymi   a ústavnoprávnymi   dôsledkami   vrátane   plnej   zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní“. Na okresnom súde bola veci pridelená sp. zn. 4 C 30/2008.

Predmetom žalovaného konania „je skutočnosť, že sťažovateľ je vlastníkom bytového domu súpisné čís...., postaveného na parc. č...., č. orientačné... V bytovom dome sú štyri bytové   jednotky,   ktoré   obývajú,   resp.   obývali   nájomníci   na   základe   kogentného prideľovacieho systému vyplývajúceho zo zákona. Na nájomníkov sa vzťahovalo regulované nájomné... Odporcom 1. a 2. tým, že nerešpektovali právne predpisy určujúce regulovaného nájomného vznikol dlh na nájomnom vo výške 1 060,95 €... Sťažovateľ dňa 03.10.2007 doručil súdu rozšírenie návrhu o nedoplatok na nájomnom za obdobie od augusta 2005 do júla 2007 a navrhol zaplatiť istinu predstavujúcu 1 884,62 €... Okresný súd Piešťany Uznesením sp. zn. 4C/30/2008-85 zo dňa 07.03.2012 pripustil zmenu návrhu...“.

Sťažovateľ   kritizoval,   že „od   začatia   konania...   ku   dňu   podania   tejto   ústavnej sťažnosti   prešlo   úctihodných   7...   rokov   a 7   (mesiacov)   a súd   doposiaľ   právoplatne nerozhodol, čo je z ústavného hľadiska neakceptovateľné“. Pritom „ide o vec, ktorá patrí po právnej a skutkovej stránke do štandartnej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva a existuje k nej stabilizovaná judikatúra všeobecných súdov. ESĽP zdôrazňuje aj stupeň starostlivosti, ktorý je potrebný venovať jednotlivému konaniu, ktorý závisí aj od významu, ktorý je pre sťažovateľa podstatný – ochrana vlastníckeho práva ako základného ľudského práva...,   ktoré   sťažovateľ   nezneužíval   na   újmu   práv   iných   –   nájomcov,   rešpektoval   ich zákonom chránené nájomné právo. Pri určovaní výšky regulovaného nájomného postupoval podľa platných všeobecne záväzných noriem... Sťažovateľ ani odporca 1. a 2. nevykonali žiadne   manipulačné,   resp.   obštrukčné   úkony,   ktorými   by   mali   prispieť   k zbytočným prieťahom v konaní... okresný súd bol v určitých obdobiach nečinný, pričom plynulému postupu nebránili žiadne zákonné prekážky.“.

2. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 338/2013-8 z 18. júla 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

3. Následne, 16. septembra 2013 vyzval ústavný súd okresný súd prostredníctvom jeho predsedníčky na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

5. Okresný   súd   doručil   ústavnému   súdu   svoje   vyjadrenie   spolu   s požadovaným súdnym spisom 16. decembra 2013. Vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej   sťažnosti   a predložil   takýto   chronologicky   usporiadaný   prehľad   procesných úkonov v namietanej veci:

„-   dňa   25.8.2005   bol   Okresnému   súdu   Trnava   doručený   návrh   sťažovateľa o zaplatenie sumy 1.060,96 eur (pôvodne 31.962,60 Sk) s príslušenstvom, pričom vec bola zapísaná do registra Ro sudkyni JUDr. Miroslavy Malárikovej,

-   23.1.2006   súd   sťažovateľa   vyzval   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   z návrhu, ktorý uhradil 13.2.2006,

- dňa 17.5.2006 bol vo veci vydaný platobný rozkaz, ktorý bol odporcom doručený 1.7.2006,

- odporcovia podaním doručeným súdu 14.7.2006 podali odpor, pričom s podaním uhradili súdny poplatok za odpor,

-   dňa   26.7.2006   bola   vec   prevedená   do   registra   C   sudcovi   Mgr.   Vladimírovi Zimányimu,

-   dňa   20.9.2006   dal   vyšší   súdny   úradník   doručiť   odpor   právnemu   zástupcovi sťažovateľa na vyjadrenie, ktoré bolo súdu doručené 8.11.2006,

-   dňa   20.11.2006   bol   do   spisu   vyhotovený   záznam   zo   zistenia   vyššieho   súdneho úradníka, že odporca v 1. rade zomrel dňa 2.11.2006 a vedie sa po ňom dedičské konanie pod sp. zn. 20D/2620/2006, pričom z matričného úradu bol vyžiadaný úmrtný list, ktorý bol súdu doručený 13.12.2006,

-   podaním   doručeným   súdu   12.7.2007   oznámil   právny   zástupca   sťažovateľa, že odporca v 1. rade zomrel a odporkyňa v 2. rade listom zo dňa 27.4.2007 vypovedala nájom bytu, čím sa stala bezpredmetná jej žaloba o neplatnosť výpovede nájmu a o určenie nájmu bytu, ktorá bola súčasťou odporu,

-   dňa   3.10.2007   doručil   právny   zástupca   sťažovateľa   rozšírenie   návrhu,   kde   bol ako odporca v 1. rade označený už zomrelý účastník,

-   dňa   11.12.2007   vyšší   súdny   úradník   predložil   spis   kancelárii   z dôvodu zabezpečenia prechodu výkonu súdnictva na znovuobnovený Okresný súd Piešťany,

- po 1.1.2008 zostala vec pridelená sudcovi Mgr. Zimányimu, nakoľko ten prešiel z Okresného súdu Trnava na Okresný súd Piešťany,

- 28.2.2008 doručil nový právny zástupca sťažovateľa výzvu na konanie,

-   26.3.2009   sudca   vyzval   sťažovateľa   na   doloženie   vypovedania   predchádzajúcej plnej moci a súčasne vyzval právneho zástupcu odporkyne na oznámenie, či bolo ukončené dedičské konanie po zomrelom odporcovi v 1. rade,

- dňa 12.6.2009 právny zástupca sťažovateľa predložil súdu dedičské rozhodnutie po zomrelom odporcovi v 1. rade,

-   dňa   31.7.2009   súd   urgoval   od   sťažovateľa   oznámenie,   či   došlo   k ukončeniu predchádzajúceho   právneho   zastúpenia,   ktoré   oznámenie   sťažovateľ   súdu   doručil 19.8.2009,

- z dôvodu viac ako 6 týždňovej práceneschopnosti zákonného sudcu Mgr. Zimányiho bola   daná   právna   vec   dňa   18.9.2009   pridelená   sudkyni   JUDr.   Vladimíre   Slobodovej, pričom po ukončení práceneschopnosti bola vec dňa 20.11.2009 opätovne vrátená sudcovi Mgr. Zimányimu,

- dňa 2.9.2009 doručil sťažovateľ žiadosť o konanie vo veci,

-   dňa   9.12.2009   doručil   právny   zástupca   odporkyne   oznámenie   o vypovedaní plnomocenstva,

-   z dôvodu   dočasného   pridelenia   zákonného   sudcu   Mgr.   Zimányiho   od   1.9.2010 na Krajský   súd   v Trnave   bola   daná   vec   pridelená   sudkyni   Mgr.   Andrei   Hadnagyovej, pričom po vrátení zákonného sudcu na tunajší súd mu bola daná právna vec opätovne dňa 2.5.2011 pridelená,

- dňa 7.3.2012 vyššia súdna úradníčka rozhodla o pripustení zmeny návrhu a o jeho čiastočnom zamietnutí, pričom uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.3.2012,

- dňa 25.1.2013 vyzval sudca odporkyňu na predloženie výpovede z nájmu, návrh s prílohami zaslal právnym nástupcom zomrelého odporcu v 1. rade a vo veci vytýčil termín pojednávania na 6.3.2013, o odročenie ktorého požiadal nový právny zástupca odporcov z dôvodu vopred plánovanej dovolenky,

- pojednávanie 6.3.2013 bolo odročené na 3.4.2013, o odročenie ktorého opätovne požiadal právny zástupca odporcov z dôvodu kolízie pojednávaní ako aj pre neprítomnosť odporcov na území SR v danom termíne,

- účastníkom bolo oznámené, že pojednávanie bode odročené na 17.4.2013, kde súd vykonal dokazovanie a pojednávanie odročil na 7.5.2013 za účelom vyhlásenia rozsudku,

-   dňa   7.5.2013   bol   vo   veci   verejne   vyhlásený   rozsudok,   ktorý   bol   po   vyhlásení doručený prítomným právnym zástupcom účastníkov,

-   dňa   24.5.2013   právny   zástupca   sťažovateľa   voči   rozsudku   podal   odvolanie, ktoré bolo úpravou z 11.6.2013 doručené protistrane,

- 27.6.2013 bol spis predložený odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní, kde bol doručený 28.6.2013,

-   dňa   1.8.2013   vyšší   súdny   úradník   pripravil   spis   na   rozhodnutie   o odvolaní, pričom dal doručiť aj vyjadrenie odporcov k odvolaniu právnemu zástupcovi sťažovateľa.“

Okresný súd ďalej vo svojom vyjadrení zhodnotil, že v predmetnej veci „ide o spor o zaplatenie   nedoplatku   na   nájomnom   z dôvodu   zvýšenia   cien   nájmu   s odkazom na opatrenia Ministerstva financií, ktorým sa určuje rozsah tovaru regulovanými cenami... V konaní existovala prekážka postupu súdu podľa § 107 a nasl. O. s. p., nakoľko odporca v 1. rade v priebehu konania zomrel, a to dňa 2.11.2006, pričom dedičské konanie po ňom bolo   právoplatne   skončené   osvedčením   o dedičstve,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   dňa 1.8.2007. Zo strany sťažovateľa si dovoľujem poukázať, že na výzvu súdu doručenú mu 1.6.2009 ohľadom doloženia vypovedania plnej moci predchádzajúceho právneho zástupcu, reagoval až na urgenciu 19.8.2009. Zo strany súdu došlo k prieťahom v konaní od obdobia prechodu   výkonu   súdnictva   z Okresného   súdu   Trnava   na   Okresný   súd   Piešťany, teda od 1.1.2008   do   rozhodnutia   o rozšírení   návrhu,   resp.   do   vytýčenia   prvého pojednávania,   pričom   nekonanie   vo   veci   bolo   spôsobené   existenciou   systémových nedostatkov   v oblasti   výkonu   spravodlivosti   vo   vzťahu   k dlhodobému   nedostatočnému obsadeniu tunajšieho súdu väčším počtom sudcov, ktoré vedenie súdu či konajúci sudca nemôžu ovplyvniť nástrojmi, ktorými by sami disponovali na vyriešenie tzv. objektívnych okolností prieťahov. Okrem toho musel byť daný spis dva krát náhodným výberom pridelený inému   sudcovi,   a to prvý   krát   z dôvodu,   že   zákonný   sudca   bol   v roku   2009   viac   ako 6 týždňov   práceneschopný,   pričom   spis   mu   bol   po   dvoch   mesiacoch   opätovne   vrátený pre ukončenie práceneschopnosti, a druhý krát pre dočasné pridelenie zákonného sudcu na Krajský súd v Trnave, pričom spis mu bol po 8 mesiacoch vrátený. Sudkyne, ktoré mali spis dočasne pridelený v konaní nestihli vykonať žiadne úkony z dôvodu, že ich senáty v tom čase boli mimoriadne zaťažené, pričom všetky pridelené veci museli postupne naštudovať. V danom prípade vznikli zbytočné prieťahy v konaní, avšak spôsobené objektívnymi okolnosťami.   V súčasnosti   je   vo   veci   rozhodnuté   prvostupňovým   súdom   a vec   bola predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní.“.

6. Ústavný   súd   19.   decembra   2013   zaslal   vyjadrenie   okresného   súdu   právnemu zástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko a so žiadosťou o vyjadrenie sa k otázke možného upustenia od ústneho pojednávania vo veci.

7. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručil 7. januára 2014 ústavnému súdu   súhlas s upustením   od ústneho pojednávania vo veci.   K vecnej   stránke vyjadrenia okresného súdu nezaujal žiadne stanovisko.

8. Keďže účastníci konania vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   so   stanoviskami   účastníkov   konania k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v   zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníka   konania   a postup   žalovaného   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1.   Základnými kritériami   pre   hodnotenie   veci   ako   zložitej   je   skutkový   stav   veci a platná   právna   úprava   relevantná   pre   rozhodnutie   o   veci   (II.   ÚS   26/95).   Okresný   súd v označenom   konaní   materiálne   rozsudzoval   spor   o výšku   nájomného.   Podľa   názoru ústavného súdu predmet konania nevyvolával žiadnu právnu náročnosť veci. Rovnaký záver platí aj vo vzťahu ku skutkovej stránke sporu. V procese ustaľovania skutkového stavu potrebného   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   nevyvstali   žiadne   prekážky   determinujúce náročnosť dokazovania. Dosvedčuje to napokon i z vyžiadaného súdneho spisu preukázaná skutočnosť, že na rozhodnutie vo veci postačovalo jedno pojednávanie (17. apríla 2013).

2. Pri posudzovaní druhého kritéria hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v konaní dospel po preskúmaní vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ nijako zásadne neprispel k predĺženiu žalovaného konania. Ústavný súd zhodne s okresným   súdom   zistil,   že   na   výzvu   doručenú   sťažovateľovi   1.   júna   2009   tento nezareagoval v súdom určenej desaťdňovej lehote, ale na základe následnej urgencie až 21. septembra   2009.   Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   posudzovaného   konania,   ako aj na ojedinelosť   popísanej   nesúčinnosti   sťažovateľa   považuje   ústavný   súd   príspevok uvedeného omeškania k predĺženiu konania za nepatrný.

3.   Postup   okresného   súdu   ako   tretie   kritérium   pri   posúdení   porušenia   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zhodnotil   ústavný   súd   ako   postup, ktorý vykazoval zbytočné prieťahy.

Už v počiatočnej fáze konania Okresný súd Trnava po doručení návrhu na vydanie platobného rozkazu až po 5 mesiacoch vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Ústavný súd neopomína, že za procesnú bezvadnosť návrhu na začatie konania je primárne zodpovedný   navrhovateľ,   súčasne   však   procesný   nedostatok   spočívajúci   v nezaplatení súdneho   poplatku   neoslobodzuje   automaticky   konajúci   súd   spod   povinnosti   uskutočniť jednoduchý   procesný   úkon   (výzva   na   zaplatenie súdneho   poplatku)   v primeranej   lehote po doručení   návrhu   na   začatie   konania. Ústavný   súd   už   vyslovil,   že závažnosť   doby nečinnosti súdu sa zvyšuje, keď po nej nasledujú jednoduché úkony, ktoré si nevyžadovali dlhodobé štúdium alebo inú prípravu (III. ÚS 101/01, III. ÚS 192/2013).

Bezdôvodnou procesnou pasivitou na strane okresného súdu sa žalované konanie vyznačovalo   v období   od   3.   októbra   2007   (doručenie   zmeny   návrhu   sťažovateľom) do 26. marca 2009, keď vo veci konajúci sudca vyzval sťažovateľa i právneho zástupcu žalovanej   strany   na   predloženie   listinných   podkladov.   Nečinnosť   okresného   súdu vo vymedzenom období nemožno ospravedlniť dedičským konaním prebiehajúcim po smrti odporcu v 1. rade (2. novembra 2006). Osvedčenie o dedičstve č. k. 20 D 2620/2006-53 zo 16. júla 2007 totiž nadobudlo právoplatnosť už 1. augusta 2007, preto podľa názoru ústavného súdu nič nebránilo okresnému súdu, aby po 3. októbri 2007, teda dva mesiace po právoplatnom   ukončení   dedičského   konania,   pokračoval   riadne   v konaní   s právnymi nástupcami   zomrelého   odporcu   v 1.   rade.   Hodno   tu   poznamenať,   že konajúci   súd   sa pri paralelne   prebiehajúcom   dedičskom   konaní,   v ktorom   sa   rieši   otázka   právneho nástupníctva po zomrelom účastníkovi konania, nemá pri zisťovaní informácií o ukončení dedičského konania spoliehať len na procesnú aktivitu účastníkov konania, ale aj sám je povinný   vyvinúť   úsilie   na   to,   aby   v začatom   konaní   mohol   s právnymi   nástupcami čo najskôr pokračovať.

Okresný súd svoju obranu založil na poukaze na prechod súdnictva z Okresného súdu   Trnava   na   okresný   súd,   ku ktorému   došlo   1.   januára   2008,   ako   aj   na   tvrdení o existencii „systémových   nedostatkov   v oblasti   výkonu   spravodlivosti   vo   vzťahu k dlhodobému   nedostatočnému   obsadeniu   tunajšieho   súdu   väčším   počtov   sudcov“.   Oba uvedené argumenty však ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodné.

Namietané   konanie   ústavný   súd   posudzuje   ako   celok,   t. j.   vrátane   obdobia, v ktorom bol vo veci príslušný konať Okresný súd Trnava (obdobie do 31. decembra 2007), pretože   vychádzajúc   z   ustálenej   judikatúry   súčasťou   prechodu   výkonu   súdnictva   je aj prenesenie   zodpovednosti   za   prieťahy   v   konaní   z odovzdávajúceho   súdu   na   súd nadobúdajúci (napr. IV. ÚS 218/08, III. ÚS 38/2010, III. ÚS 76/2010). Ani samotný fakt prechodu výkonu súdnictva nie je dôvodom na ospravedlnenie nečinnosti okresného súdu v období 1 roka a 3 mesiacov po uvedenom prechode. Formulovaný záver platí obzvlášť v situácii,   keď   sudca   konajúci   v žalovanej   veci   do   prechodu   výkonu   súdnictva na odovzdávajúcom súde bol zákonným sudcom aj naďalej po prechode výkonu súdnictva na súde nadobúdajúcom.

Doterajšia   judikatúra   ústavného   súdu   taktiež   sformulovala   stanovisko, podľa ktorého otázka   množstva   vecí,   personálne   a   organizačné   problémy   súdu   nie   sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00, III. ÚS 141/2013), argumenty okresného súdu súvisiace s veľkým nápadom vecí   a   nedostatočným   personálnym   obsadením   okresného   súdu   preto   ústavný   súd akceptovať nemohol,   keďže   technické   ani organizačné problémy nemôžu   ísť   na ťarchu účastníka konania.

Zbytočnými prieťahmi bolo poznačené aj obdobie od 9. decembra 2009, keď právny zástupca   žalovanej   strany   doručil   okresnému   súdu   požadované   listinné   podklady, do 7. marca 2012, keď okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľa na zmenu návrhu vo veci samej.   Ide   o dva   roky   a tri   mesiace   bezdôvodnej   nečinnosti.   Okresný   súd   vo   svojom vyjadrení k sťažnosti poukázal na skutočnosť, že v uvedenom období dochádzalo k zmenám zákonného   sudcu.   To   však   nemôže   podľa   názoru   ústavného   súdu   ospravedlniť   prieťah zisteného rozsahu. Zmeny zákonného sudcu, ktoré výnimočne a za presne ustanovených podmienok zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov pripúšťa, majú okrem iného slúžiť práve minimalizácii vplyvu objektívnych   prekážok   na   strane   konajúceho   súdu   na   priebeh   pred   ním   začatých a neukončených konaní. V posudzovanom prípade však okresný súd uvedené zmeny použil ako náznak argumentácie ospravedlňujúcej vzniknuté prieťahy. Takýto postoj je ústavne neakceptovateľný.

Po pripustení zmeny návrhu (7. marca 2012) okresný súd až 25. januára 2013 (teda po viac ako 10 mesiacoch) vykonal ďalší nevyhnutný procesný úkon, keď zaslal žalobný návrh právnym nástupcom zomrelého odporcu v 1. rade a nariadil pojednávanie vo veci na 6. marec 2013.

4. Ústavný súd zhrňujúco konštatuje, že na konaní trvajúcom viac ako osem rokov sa bezdôvodná   procesná   pasivita   konajúceho   súdu   podieľa   v rozsahu   štyroch   rokov a jedenástich mesiacov. Zistená dĺžka nečinnosti okresného súdu v pomere k celkovej dĺžke posudzovaného   konania   zakladá   právomoc   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

5. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovateľ   v petite   svojej   sťažnosti   navrhol   takéto   rozhodnutie   a z obsahu   vyžiadaného spisu   vyplýva,   že   po   rozhodnutí   krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho   bude   zo   strany okresného   súdu   potrebné   vykonať   ďalšie   relevantné   procesné   úkony   voči   účastníkom konania   (minimálne   doručiť   účastníkom   konania   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   tak, aby konanie mohlo byť právoplatne ukončené). Ústavný súd preto prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného mu čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ   navrhol   priznať   mu   finančné   zadosťučinenie   v sume   1 500   €,   pričom poukázal na svoj vek (67 rokov), ako aj na význam, ktorý preň žalované konanie prináša („ochrana vlastníckeho práva ako základného ľudského práva zaručeného v čl. 20 Ústavy SR..., ktoré sťažovateľ nezneužíval na újmu práv iných nájomcov...“).

Ústavný súd stabilne judikuje, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, IV. ÚS 289/09).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   finančnom   zadosťučinení   vzal   do úvahy   najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľa, jeho správanie počas predmetného konania, a aj tú skutočnosť, že ústavný súd vo veci zistil porušenie základného práva.

V okolnostiach   posudzovaného   prípadu   berúc   do   úvahy   spomenuté   determinanty ústavný   súd   považuje sťažovateľom   požadované finančné   zadosťučinenie   za   primerané, preto mu ho priznal v navrhovanej sume 1 500 € (bod 3 výroku   nálezu). Pri   určovaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti,   o ktoré   sa   opiera   ESĽP,   keď priznáva   spravodlivé   zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti požiadal ústavný súd o priznanie náhrady trov konania v sume 275,94 €, a to za dva úkony právnej služby.

Ústavný súd stotožňujúc sa so sťažovateľom priznal mu náhradu trov za dva úkony právnej služby, a to za prevzatie a prípravu zastupovania a za písomné podanie (sťažnosť). Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2013.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   účinnom v čase vykonania úkonov právnej   služby (ďalej len „vyhláška“) prislúcha   ako základná tarifa   podľa   §   11   ods.   3   vyhlášky   1/6   z   výpočtového   základu   (§   1   ods.   3   vyhlášky, t. j. zo sumy 781 € pre úkony v roku 2013), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2013 odmenu v sume 130,16 €. Režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje 7,81 € za každý úkon právnej pomoci.

S poukazom   na   výsledok   konania   má   sťažovateľ   nárok   na náhradu   trov   konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013. Základná sadzba tarifnej odmeny teda predstavuje 260,32 €.

K tejto   sume   bolo   potrebné   pripočítať   režijný   paušál   v   sume   15,62   €   (dvakrát 7,81 €). Náhrada trov právneho zastúpenia sťažovateľa je tak 275,94 € (bod 4 výroku tohto nálezu). Okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014