znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 338/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. P., S., zastúpeného advokátkou JUDr. M. G., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave sp. zn. 11 CoP 412/2011 z 2. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 6. júla 2012 doručená   sťažnosť   V.   P.   (ďalej   len  ,,sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len,,krajský súd“) sp. zn. 11 Cop 412/2011 z 2. mája 2012 (ďalej aj,,uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«V právnej veci starostlivosti súdu o mal. J. P. nar..., dieťa rodičov: S. T... a V. P... o zmenu zverenia a úpravu styku v konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod č. k. 11 P/489/2009 súd uznesením zo dňa 1. 3. 2010 nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychológia... a vykonaním znaleckého úkonu súd poveril znalca PhDr. Ľ. J., CSc. Zároveň cit. uznesením mi súd uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckej odmeny vo výške 200,- Eur...

Znalec dňa 1. 6. 2010 doručil súdu „súdnoznalecký psychologický posudok 8/2010“ zo dňa 31. 5. 2010 spolu s vyúčtovaním, v ktorom si znalec za predložený znalecký posudok účtoval odmenu“» (v celkovej sume 460,68 €, pozn.).

Sťažovateľ   s   vyúčtovaním   znalca   nesúhlasil, «nakoľko   znalcom   predložené vyúčtovanie je... v rozpore s vyhláškou MS SR č. 491/2004 Z. z. o odmenách, náhradách výdavkov a náhradách za stratu času pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov ako aj v rozpore so zákonom č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch... „... Znalec si vyúčtoval paušálnu odmenu podľa § 5 písm. b) cit. vyhl. prevzatie a prvotné oboznámenie sa so spisom 19,92 €,   zároveň si vyúčtoval   hodinovú odmenu za štúdium a výpis zo spisového materiálu v počte 4 hodín á 3,28 € v celkovej sume 53,12 €. Nepostupoval však správne, štúdium spisu je úkon zahrnutý v paušálnej odmene podľa § 5 písm. b) cit. vyhl., a nemôže byť duplicitne účtovaný aj ako hodinová odmena. Hodinová odmena za štúdium a výpis spisového materiálu s poukazom na cit. ustanovenia § 3 ods. 2 a § 5 cit. vyhl. znalcovi nepatrí. Naviac tento úkon nie je úkonom znaleckej činnosti, a preto nemôže   byť   odmeňovaný   hodinovou   odmenou.   Ostatné   náklady   za   prípravné   a administratívne práce sú zahrnuté už v odmene za znaleckú činnosť (§ 2 cit. vyhl.), Rovnako znalcovi nepatrí hodinová odmena za koncipovanie a napísanie posudku v pocte 6 hod. á 13,28 v celkovej sume 79,68 €, keďže tento úkon tiež nie je úkonom znaleckej činnosti, ide o administratívnu prácu, ktorá je v zmysle § 2 cit. vyhl. už zahrnutá v odmene za znaleckú činnosť...

Znalcovi nepatria ani hotové výdavky za vyhotovenie znaleckého posudku, ktoré si vyúčtoval podľa § 14 písm. a) cit. vyhl. v sume 10,60 € a za 13 strán čiernobieleho textu podľa § 14 písm b) cit. vyhl. v sume 5,20 €. Uvedené mu nepatrí vzhľadom na ust. § 14 ods. 1 posledná veta cit. vyhl., že paušalizovaná výška hotových výdavkov neplatí v prípade znalca ustanoveného súdom, tak ako je tomu v tomto prípade.“

Dňa   19.   10.   2011   Okresný   súd   Pezinok   doručil   môjmu   právnemu   zástupcovi uznesenie s dátumom zo dňa 10. 11. 2011 (!?!) dátum uvedený v písomnom vyhotovení uznesenia je evidentne nesprávny), č. k. 11 P/489/2009-78, ktorým súd priznáva znalcovi PhDr. Ľ. J., CSc... odmenu vo výške 460,68 Eur.

Okresný súd Pezinok svoje rozhodnutie o priznaní znalcovej odmeny odôvodnil len citovaním znalečného uplatneného znalcom dňa 31. 5. 2010 a strohým konštatovaním, že znalcom   účtovaná   odmena   je   v   súlade   so   zákonom   č.   382/2004   Z.   z.   o   znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a vyhláškou MS SR č. 491/2004 Z. z... (ďalej len vyhláška č. 491/2004 Z. z. a zákon č. 382/2004 Z. z., pozn.).

Súd   prvého   stupňa   moje   konkrétne   námietky   k   vyúčtovaniu   odmeny   znalca obsiahnuté vo vyjadrení zo dňa 25. 6. 2010 nepreskúmal vôbec, keďže v rozhodnutí nedal na ne žiadnu odpoveď, naviac neuviedol ani podľa akej relevantnej právnej normy znalcovi patria jednotlivé položky, ktoré si znalec vyúčtoval.

Dňa 2. 11. 2011 som proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok s dátumom zo dňa 10. 11. 2011, č. k. 11 P/489/2009-78 podal odvolanie, v ktorom som uviedol, že s napadnutým uznesením súdu prvého stupňa nesúhlasím, v konaní o odmene znalca došlo k vade konania, nakoľko   súd   prvého   stupňa   nesprávne   vec   právne   posúdil   tým,   že   nepoužil   správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 221 ods. 1 písm. h) O. s. p.) a rozhodol o odmene znalca v rozpore so zákonom (§ 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.). Naviac   som   namietal,   že   napadnuté   rozhodnutie   je   nepreskúmateľné,   nakoľko   z odôvodnenia nie je zrejmé, akými úvahami sa súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil (§ 157 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. )... Dňa 23. 5. 2012 môjmu právnemu zástupcovi bolo doručené uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2. 5. 2012, č. k. 11 CoP 412/2011-95, ktorým uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil, tým že z obsahu môjho odvolania sa mu javí, že dôvodom môjho odvolania je nespokojnosť s obsahom znaleckého posudku, zisteniami znalca, jeho závermi a konštatovaniami. Ďalej uviedol, že prezentovaná moja nespokojnosť s obsahom znaleckého posudku, však podľa názoru odvolacieho súdu nemôže byť dôvodom pre krátenie odmeny znalcovi, ktorý znalecký posudok vypracoval podľa pokynov súdu, vysporiadal sa s položenými otázkami, a svoj záver náležité odôvodnil Ďalej odvolací súd si vybral len jeden konkrétny môj argument, ktorý sa týkal vyúčtovania hotových výdavkov za vyhotovenie znaleckého posudku, a na ktorý dal odpoveď, prečo znalcovi patrí náhrada za hotové výdavky, ktoré si znalec účtoval podľa § 14 ods. 3 písm. a) vyhl. č. 491/2004 Z. z. v sume 10,60 € a za 13 strán čiernobieleho textu podľa § 14 ods. 3 písm. b) cit. vyhl. v sume 5,20 €. Avšak na moje argumenty, ktoré som uviedol - konkrétne proti vyúčtovaniu odmeny znalca za položky:

- štúdium a výpis zo spisu 4 hod. á 13,28 €... 53,12 €

- koncipovanie a napísanie posudku 6 hod. á 13,28 €...79,68€ mi ani odvolací súd nedal žiadnu odpoveď a tiež ani z rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva podľa akej relevantnej právnej normy rozhodol...

Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2. 5. 2012 č. k. 11 CoP 412/2011-95 došlo k porušeniu môjho základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods.   1   dohovoru,   nakoľko   uznesenie   neobsahuje   právne   posúdenie   veci,   nedáva   žiadnu odpoveď na podstatné právne otázky a námietky spochybňujúce namietanú výšku odmeny znalca, a tiež závery v ňom obsiahnuté sú svojvoľné a zjavne neodôvodnené...».

V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho základné právo „domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a   nestrannom   súde   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2. 5. 2012 č. k. 11 CoP 412/2011-97“ porušené boli. Ďalej žiada, aby ústavný súd toto uznesenie krajského súdu zrušil, vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu právo na náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo   zákonom   ustanovených   dôvodov.   Pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   ústavný   súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že táto   má predpísané náležitosti, je podaná v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, nie je neprípustná a na jej prerokovanie má právomoc.   Ďalej sa ústavný súd zaoberal otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   I.   ÚS.   140/03,   IV.   ÚS   166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, I. ÚS 313/2010).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy; napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07).

V   súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   rozhodnutím   súdu,   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Podstatné námietky sťažovateľa však opomínajú uvedenú judikatúru ústavného súdu a   sťažnosť   možno   podľa   jej   skutočného   obsahu   (nesúhlas   so   skutkovými   a   právnymi závermi   krajského   súdu)   vyhodnotiť   v   podstate   ako   ďalší   opravný   prostriedok. Argumentačná pozícia   sťažovateľa totiž spočíva   prevažne v   rovine   podústavného práva (dokonca podzákonného práva – vyhláška č. 491/2004 Z. z.)

Sťažnostné   námietky   sa   v   tomto   smere   sústreďujú   na   tvrdené   nedostatočné vysporiadanie sa s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, nedostatky v odôvodnení uznesenia a absenciu ústavnej konformity predmetného uznesenia.

Ústavný súd zistil, že krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia uznesenia uviedol: „Napadnutým uznesením   súd prvého stupňa   priznal v zmysle vyhl.   č.   491/2004   Z.   z.   v platnom znení PhDr. Ľ. J., CSc..., odmenu za podaný znalecký posudok vo výške 460,68,- eura, keď znalec znalecký posudok vypracoval podľa požiadaviek súdu a znalečné vyúčtoval v správnej výške.“

V odôvodnení rozhodnutia na strane 2 až 5 uviedol odvolacie námietky sťažovateľa, vyjadrenie znalca k jeho odvolacím námietkam, ktorý v zásade uviedol, že trvá na všetkých položkách   vyúčtovania   znalečného,   ktoré   zodpovedajú   pracovnému   času   strávenému vypracovaním posudku, pričom sa vyjadril k uplatneným účtovaným položkám.

Odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   odvolanie   sťažovateľa   nie   je   dôvodné. V odôvodnení uviedol: „Z obsahu odvolania otca sa javí, že dôvodom jeho odvolania je nespokojnosť   s   obsahom   znaleckého   posudku,   zisteniami   znalca,   jeho   závermi   a konštatovaniami.   Prezentovaná   nespokojnosť   otca s obsahom znaleckého posudku,   však podľa názoru odvolacieho súdu nemôže byť dôvodom pre krátenie odmeny znalcovi, ktorý znalecký posudok vypracoval podľa pokynov súdu, vysporiadal sa s položenými otázkami, a svoj záver náležité odôvodnil.

Námietku otca týkajúcu sa okolnosti, že znalcovi nepatrí náhrada hotových výdavkov za vyhotovenie znaleckého posudku, ktoré si vyúčtoval podľa § 14 ods. 3 písm. a) Vyhlášky MS SR 491/2004 Z. z., v sume 10,60 € a za 13 strán čiernobieleho textu podľa § 14 písm. b) citovanej vyhlášky v sume 5,20 € s poukazom na to, že na ustanovenie § 14 ods. 1 posledná veta citovanej vyhlášky, že paušalizovaná výška hotových výdavkov neplatí v prípade znalca ustanoveného súdom vyhodnotil odvolací súd za nedôvodnú.

V   zmysle   §   14   ods.   1   vyhlášky,   znalec,   tlmočník   alebo   prekladateľ   sa   môže   so zadávateľom dohodnúť podľa druhu niektorých hotových výdavkov, ktorých vynaloženie sa predpokladá v súvislosti s poskytovaním činnosti, na ich paušalizovanej výške v súlade s osobitným   predpisom.   To   neplatí   v   prípade   znalca,   tlmočníka   alebo   prekladateľa ustanoveného   súdom   alebo   iným   orgánom   verejnej   moci.   Hotovými   výdavkami   pri   tom treba   v   zmysle   §   3   ods.   6   zákon   č.   382/2004   Z.   z...   považovať   výdavky   účelne   a preukázateľne   vynaložené   v   súvislosti   s   vykonávaním   činnosti,   najmä   súdne   poplatky, správne   poplatky,   cestovné   výdavky   a   telekomunikačné   výdavky,   paušálne   ustanovené náhrady,   výdavky   za   kopírovacie   a   tlačiarenské   služby,   výdavky   spojené   s   činnosťou konzultanta a výdavky za odborné podklady, preklady, odpisy alebo výpisy z verejných registrov. § 14 ods. 1 Vyhlášky sa týka znalca, ktorý nie je ustanovený súdom. V danom prípade znalec ustanovený súdom bol, preto sa ustanovenie § 14 ods. 1 na vyúčtovanie jeho odmeny nevzťahuje. Ustanovenie § 14 ods. 1 sa vzťahuje na predpokladané náklady, teda na tie, ktoré v skutočnosti ešte nevznikli. Ustanovenie § 14 ods. 3 Vyhlášky, v zmysle ktorej si znalec vyúčtoval náhradu za hotové výdavky sa týka skutočne vynaložených výdavkov a obmedzenie podľa § 14 ods. 1 veta druhá sa na odsek 3 nevzťahuje.

Pokiaľ sa však súd prvého stupňa stotožnil s obsahom znaleckého posudku a nezistil ani   dôvod   pre   krátenie   odmeny   v   zmysle   príslušných   ustanovení   o   priznaní   odmeny znalcovi, správne rozhodol, keď odmenu znalcovi priznal.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne, preto odvolací uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil, pričom podľa ods. 2 citovaného ustanovenia poukazuje na správne právne závery súdu prvého stupňa.“  

Vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia a tiež po preskúmaní   predložených príloh vo vzťahu   k   námietkam   sťažovateľa   a   jeho   nesúhlasu   s   vyúčtovaním   odmeny   znalcom podľa   vyhlášky   č.   491/2004   Z.   z.,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie   prvostupňového   súdu o priznaní odmeny znalcovi, ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu nie je arbitrárne a ani svojvoľné, hoci mu krajský súd nedal konkrétne odpovede na všetky jeho argumenty   uvedené   v   odvolaní.   Z   odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia krajského súdu podľa názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil uznesenie okresného súdu.

Ústavnému   súdu,   ktorý   nie   je   skutkovým   súdom,   nemôže   prislúchať   skúmanie obsahu vyúčtovania odmeny znalcom, ani to, či si vyúčtoval jednotlivé úkony správne. Z uznesenia krajského súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo   by   ho   robilo   ústavne   neakceptovateľným,   a   teda   vyžadujúcim   korekciu   zo   strany ústavného súdu. Uznesenie krajského súdu je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej   svojvôle   konajúceho   všeobecného   súdu,   rešpektuje   zákonné   požiadavky na odôvodnenie   (skutkové   a   právne)   uznesenia.   Inak   povedané,   v   sťažnosti   absentuje ústavno-právny rozmer.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným uznesením krajského súdu ústavný súd tiež konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania (obdobne napr. II. ÚS 71/07 a I. ÚS 313/2010).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012