znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 338/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   S.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   S.,   B.,   pre namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 205/1997 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S.   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2011 doručená sťažnosť S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. S., B., pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 205/1997.Z   obsahu sťažnosti   a príloh   k nej pripojených   vyplýva,   že v predmetnom   konaní, ktoré   začalo   doručením   návrhu   okresnému   súdu   17.   septembra   1997,   sa   navrhovateľ (obyvateľ   bytového   domu)   domáhal   voči   sťažovateľovi   ako odporcovi   zaplatenia   sumy 1 745,57 € s príslušenstvom. Keďže okresnému súdu sa uvedené konanie, od právoplatného skončenia   ktorého   závisel   výsledok   ďalších   dvanástich   prerušených   súdnych   sporov, nepodarilo   právoplatne   ukončiť   ani   do   začiatku   roka   2011,   sťažovateľ   z dôvodu,   aby zabránil   neúmernému   narastaniu   úrokov   z omeškania,   18.   apríla   2011   uzatvoril s navrhovateľom mimosúdnu dohodu (zmier), ktorá bola v ten istý deň schválená uznesením okresného súdu č. k. 20 C 205/1997-231, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 28. apríla 2011, pričom právoplatnosť nadobudlo 3. mája 2011.

Podľa   názoru   sťažovateľa,   keďže   okresný   súd   za   trinásť   a pol   roka   nedokázal predmetnú vec rozhodnúť, spôsobil mu tým škodu v sume 2 919,18 € rovnajúcu sa výške úroku z omeškania, ktorú zaplatil navrhovateľovi v tomto konaní, ako aj ďalším dvanástim fyzickým osobám v súvisiacich súdnych konaniach.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   okresný   súd   v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 205/1997 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a aby mu prikázal zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 2 919,18 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto   právu   len   vtedy,   ak   bola   na   ústavnom   súde   uplatnená   v   čase,   keď   namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   nedochádza   k   porušovaniu   označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 205/1997, ústavný súd konštatuje,   že   sťažovateľa   k jej   podaniu   viedla   predovšetkým   snaha   vykompenzovať   si prostredníctvom finančného zadosťučinenia priznaného ústavným súdom sumu, ktorú bol povinný   zaplatiť   nielen   navrhovateľovi   (obyvateľovi   bytového   domu)   v posudzovanom konaní,   ale   aj   ďalším   dvanástim   fyzickým   osobám   v súvisiacich   súdnych   konaniach. Ústavný   súd   poznamenáva,   že   tieto   súdne   konania   neboli   zahrnuté   do   návrhu na rozhodnutie (petitu), ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný,   a   preto   je   bez   ďalšieho   právneho   významu   reagovať   na   dôvodnosť   a   výšku požadovaného finančného zadosťučinenia.

Je síce pravdou, že k právoplatnému ukončeniu napadnutého konania došlo po viac ako trinástich rokoch od jeho začatia (t. j. 3. mája 2011), a to schválením zmieru medzi účastníkmi konania okresným súdom (uznesenie č. k. 20 C 205/1997-231 z 18. apríla 2011), avšak s ohľadom na okolnosti daného prípadu, keď sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu po viac ako dvoch mesiacoch od doručenia mu uvedeného uznesenia okresného súdu (28.   apríla   2011),   pričom   podanie   tejto   sťažnosti   bolo   motivované   len   snahou   získať finančné zadosťučinenie, ústavný súd dospel k záveru, že k porušovaniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom už nedochádza, a teda konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v súčasnosti nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd vo vzťahu k označenému právu poskytuje (podobne napr. I. ÚS 6/03, III. ÚS 70/2011, III. ÚS 83/2011).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011