znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 338/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. F. T., B., zastúpeného advokátom JUDr. Z. A., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods.   2   a 3   a   čl.   23   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Obvodného   úradu Bratislava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   OVV-Pr-39/3-09-KN/76   a   jeho   rozhodnutím zo 7. októbra 2009 a postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie verejnej správy,   odboru   priestupkov   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   SVS-230-2010/00356/TKL a jeho rozhodnutím z 1. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   F.   T. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2010 doručená   sťažnosť   JUDr.   F.   T.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   prostredníctvom   telefaxu, doplnená   písomne   11.   júna   2010,   ktorou   namietal   porušenie   svojich   základných   práv zaručených v čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 2 a 3 a čl. 23 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Obvodného úradu Bratislava   (ďalej   len   „obvodný   úrad“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   OVV-Pr-39/3-09-KN/76   a   jeho   rozhodnutím   zo 7. októbra 2009   a   postupom   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   sekcie verejnej správy, odboru priestupkov   (ďalej   len   „ministerstvo“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. SVS-230-2010/00356/TKL a jeho rozhodnutím z 1. marca 2010.

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ napáda postup a rozhodnutie obvodného úradu sp. zn. OVV-Pr-39/3-09-KN/76 zo 7. októbra 2009 a postup ministerstva v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   SVS-230-2010/00356/TKL.   V odôvodnení   sťažnosti   sťažovateľ napáda aj rozhodnutie ministerstva z 1. marca 2010 v uvedenom konaní, do petitu sťažnosti ho nezahrnul, avšak   ústavný   súd   vychádzal   z obsahu   celej   sťažnosti   a predmet   konania ustálil   tak,   ako   je   uvedený   v záhlaví   tohto   rozhodnutia.   Sťažovateľ   k svojej   sťažnosti nepripojil ani jedno z napadnutých rozhodnutí a plnú moc pre advokáta na konanie pred ústavným súdom doplnil až podaním doručeným 12. júla 2010.

Sťažovateľ tvrdí: „Ani jedno z rozhodnutí nie je objektívne a opodstatnené, preto nemohol byť ani zistený skutočný stav veci. To by už mal byť dôvod k tomu, aby sa vec vrátila naspäť správnemu orgánu 2- stupňa (odvolaciemu orgánu).

Tým   chcem   povedať,   že   v   tomto   konkrétnom   prípade   sa   obidva   správne   orgány nvyspriadali napr.s aplikáciou čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, čo podľ môjho názru mali učiniť. Súčasne bol zo strany B. narušený a obmedzený môj pobyb v našom rodinnom dome, čo je v rozpore s č. 23 ods. 1 Ústavy SR porušené moje vlastnícke právo na ochranu rodniného domu.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   rozhodol vo veci týmto nálezom:

„1. Základné práva F. T. spojené s čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 23 ods. 1 čl. 20 ods. 2 a 3 Ústavy   SR   boli   postupom   Obvodného   úradu   Bratislava   so   sídlom v Bratislave pod sp. zn. OVV-Pr-39/3-09-KN/76   zo   7.10.2009   a   postupom   MVSR   pod sp. zn.: SVS-230-2010/00356/TKL   p o r u š e n é.

2. F. T. priznáva primerané finačné zadsťučinenie vo výške 2.000,-€.

3. MV SR je povinné uhradiť F. T. trovy zastúpovania vo výške, ktorá bude neskôr vyčíslená na bankový účat JUDr. Z. A., B.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa, najmä pokiaľ ide o konkretizáciu práv, ktorých porušenie namieta. Ústavný súd preto v danej veci rozhodoval o porušení tých práv sťažovateľa   (ktorý   je   v   tomto   prípade   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom), vyslovenia porušenia ktorých sa domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena zaručeného v čl. 19 ods. 1 ústavy, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života zaručeného   v   čl.   19   ods.   2   ústavy,   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   2   a 3   ústavy a základného práva na slobodu pohybu a pobytu zaručeného v čl. 23 ods. 1 ústavy postupom obvodného   úradu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   OVV-Pr-39/3-09-KN/76   a   jeho rozhodnutím zo 7. októbra 2009 a postupom ministerstva v konaní vedenom pod sp. zn. SVS-230-2010/00356/TKL a jeho rozhodnutím z 1. marca 2010 v tomto konaní.

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci (napr. I. ÚS 214/09).   Ústavný   súd   môže   vykonať   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľov až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09). Ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   rozhoduje   o   sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

1. Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta porušenie svojich uvedených   práv   postupom   obvodného   úradu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn.   OVV-Pr-39/3-09-KN/76   a   jeho   rozhodnutím   zo   7.   októbra   2009,   ústavný   súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice   právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych   a trestnoprávnych   veciach,   a   to   tým   spôsobom,   že   sťažovateľ   má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

O   ochrane   práv   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta   vo vzťahu k rozhodnutiu obvodného úradu zo 7. októbra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. OVV-Pr-39/3-09-KN/76,   rozhodlo   na   základe   ním   podaného   opravného   prostriedku ministerstvo rozhodnutím sp. zn. SVS-230-2010/00356/TKL z 1. marca 2010.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti namietajúcej porušenie jeho základných práv postupom a rozhodnutím obvodného úradu sp. zn. OVV-Pr-39/3-09-KN/76 zo 7. októbra 2009 pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Obdobne ústavný súd posúdil aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv postupom ministerstva v konaní vedenom pod sp. zn. SVS-230-2010/00356/TKL a jeho rozhodnutím z 1. marca 2010. Z odôvodnenia sťažnosti je zrejmé,   že   ministerstvo   rozhodlo   o opravnom   prostriedku   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu obvodného   úradu   (sp.   zn.   OVV-Pr-39/3-09-KN/76   zo   7.   októbra   2009)   rozhodnutím z 1. marca   2010.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   mal   možnosť   podať   na všeobecný súd žalobu proti rozhodnutiu a postupu správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorú však nevyužil.

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že ústava ani zákon o ústavnom súde (§ 53 ods.   1)   nepripúšťajú,   aby   si   účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   ešte   predtým,   ako   sa   obráti na ústavný súd (obdobne IV. ÚS 163/09).

Z uvedeného   vyplýva,   že   poskytnúť   ochranu   pred   porušením   označených   práv sťažovateľa bol oprávnený všeobecný súd. Sťažovateľ túto možnosť nevyužil (nevyčerpal všetky dostupné a účinné prostriedky nápravy pred podaním sťažnosti ústavnému súdu), preto   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   aj   túto   časť   sťažnosti pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V závere je potrebné uviesť, že posudzovaná sťažnosť sa vyznačovala nedostatkami, pre   ktorú   ju   mohol   ústavný   súd   s ohľadom   na   kvalifikované   zastúpenie   advokátom odmietnuť   aj   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí.   Sťažovateľ   k svojej sťažnosti   nepripojil   napadnuté   rozhodnutia   (§   50   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde). Zo samotného   odôvodnenia   sťažnosti,   ktoré   sa   vyznačovalo   značnou   nekoncepčnosťou, bolo zrejmé len to, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv v napadnutých konaniach a napadnutým rozhodnutím. Inými slovami, v odôvodnení sťažnosti absentovala akákoľvek logická argumentácia. Na základe uvedeného ústavný súd nevedel identifikovať, čím a ako došlo k údajnému porušeniu označených práv sťažovateľa, a tým ani posúdiť sťažnosť z hľadiska jej opodstatnenosti. Ústavný súd však nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa   na   odstránenie   uvedených   nedostatkov,   pretože   sťažnosť   odmietol   z iných závažných   dôvodov,   pri   povahe   ktorých   možnosť   odstránenia   prekážok   ďalšieho prerokovania sťažnosti neprichádza do úvahy.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010