znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 338/07-8

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 11.   decembra 2007   predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 48. ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv   podľa   čl.   6   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 60/05 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 443/05, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2007 doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 48. ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práv   podľa   čl.   6   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd („ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 60/05 a jeho rozsudkom z 18. októbra 2005 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 443/05 a jeho rozsudkom z 15. januára 2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľ podal okresnému súdu 24. novembra 2004 žalobu, ktorou sa dožadoval „náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vo výške 200 000   Sk   s príslušenstvom“   proti   Úradu   geodézie,   kartografie   a katastra   Slovenskej republiky. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 17 C 60/05 z 18. októbra 2005 žalobu zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ   v zákonnej   lehote   odvolanie.   Krajský   súd   o odvolaní   sťažovateľa   rozhodol svojím   rozsudkom   sp.   zn.   1   Co   443/05   z 15.   januára 2007,   ktorým   potvrdil   napadnutý rozsudok   okresného   súdu   a účastníkom   náhradu   trov   odvolacieho   konania   nepriznal. (Sťažovateľ   označil   v petite   sťažnosti   rozhodnutia   oboch   súdov   ako „uznesenie“,   čo ústavný súd posúdil ako pisársku chybu a ďalej sa už touto otázkou nezaoberal, pozn.)

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   „...   sťažnosť   jednoznačne   preukáže   úmyselné chybné   rozhodovanie   Okresného   súdu   Poprad   a Krajského   súdu   v Prešove   –   tým,   že zamlčali alebo odstránili dôkazy zo súdneho spisu č. 22 a č. 24 – relevantné dôkazy, ktoré usvedčili odporcu nespochybniteľne...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

II.   A. Okresný   súd   v Poprade   a Krajský   súd   v Prešove   porušili   základné   práva MUDr. D. B. podľa čl. 12 ods. 1 čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 a čl. 13 medzinárodného dohovoru.

II. B. Okresný súd v Poprade a Krajský súd v Prešove sú povinní zaplatiť MUDr. D. B. satisfakciu podľa čl. 127 ods. 3 vo výške každý 4000.000. –Sk do 15 dní od doručenia Nálezu Ústavného súdu.

II. C Ústavný súd ruší uznesenia Okresného súdu v Poprade 17 C/60/05-69 zo dňa 18.11.2005 a Krajského súdu v Prešove 1 Co/443/05 zo dňa 15.01.2007.

II. D. Okresný súd v Poprade je povinný zaplatiť MUDr. D. B. nemajetkovú ujmu za odstránenie   dôkazov   č.22   a č.   24   zo   súdneho   spisu   a konanie   jednostrane   v prospech odporcu vo výške 1,000.000.-Sk do 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu. II. E. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť MUDr. D. B. nemajetkovú ujmu vo výške   2,000.000.-Sk   za   ignorovanie   dôkazov   č.   22a   č.   24   a tým   nie   nestranné   konanie a nepoznanie skutkového stavu, prekrucovanie faktov a nehľadanie dôkazov č. 22 a č. 24.; do 15 dní po doručení Nálezu Ústavného súdu.

II. F. V prípade preukázania chýbania dôkazov č. 22 a č. 24 zbaviť imunity sudkyňu JUDr.   M.   M.   a vec   postúpiť   orgánom   činným   v trestnom   konaní   –   ako   machinácie   so súdnym spisom.  

II. G. V prípade omeškania sú súdy povinné zaplatiť aj úroky z omeškania vo výške 17,6% z dlžnej sumy od dňa vydania povinnosti zaplatiť do zaplatenia.“

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní o   jeho   sťažnosti pred ústavným súdom poukazujúc na svoju zlú finančnú a sociálnu situáciu.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 12 ods. 1 ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v   jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 12 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 a čl. 13 dohovoru postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 17 C 60/05 z 18. októbra 2005

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.

Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozsudok okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal krajský súd, ktorý rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti uvedenému rozsudku. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 48. ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 a čl. 13 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 443/05 z 15. januára 2007

Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru došlo tým, že krajský súd ako odvolací súd ignoroval existenciu dôkazov podľa sťažovateľa relevantných   a nespochybniteľných,   ktoré   usvedčovali   odporcu   nespochybniteľne,   čím podľa sťažovateľa preukázal, že nie je nestranný a nezávislý. Krajský súd ako odvolací súd podľa sťažovateľa neodstránil bezprávie, ale naopak bezprávie vedome a úmyselne potvrdil.

Podstata základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva   v tom,   že   každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Do obsahu základného práva   na   spravodlivé   súdne   konanie patrí   aj   právo   každého   na   to,   aby   sa   v jeho   veci rozhodovalo podľa relevantnej, platnej a účinnej právnej normy.

Obsahom   základného   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru je okrem iného umožniť každému reálny prístup k súdu a k tomu zodpovedajúca povinnosť   súdu   o veci   konať.   Ak   osoba   uplatní   svoje   právo   v súlade   s procesnými zásadami,   orgány   verejnej   moci   majú   povinnosť   umožniť   každému,   aby   sa   uplatnením práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru stal účastníkom súdneho konania.

Ústavný súd podobne ako v prípade iných sťažností namietajúcich porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 dohovoru skúmal aj v uvedenom prípade, či uznesenie   krajského   súdu   nebolo   svojvoľné   alebo   arbitrárne   a či   nezakladá   možnosť porušenia   sťažovateľom   označených   práv.   Z   uznesenia   krajského   súdu   je   zrejmé,   aké skutočnosti vzal za základ svojho rozhodnutia. Krajský súd svoj postup a rozhodnutia riadne odôvodnil,   pričom   sa   vysporiadal   so   všetkými   relevantnými   skutkovými   a právnymi okolnosťami uplatneného nároku sťažovateľa.

Ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi   a skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   uvádza v sťažnosti, žiadne také dôvody alebo skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť právne závery krajského súdu. Procesný postup a rozhodovanie krajského súdu sa nejaví podľa názoru ústavného   súdu   ako   svojvoľný,   neodôvodnený   a zjavne   neopodstatnený   a vzhľadom na dobu   konania   za   neprimeraný   a taký,   aby   ústavný   súd   mohol   považovať   konanie krajského súdu za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 dohovoru. Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02).

Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní.

Vychádzajúc   zo   skutočností   už   uvedených   (podanie   odvolania   sťažovateľom a konanie o ňom) ústavný súd kvalifikuje sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie čl. 13 dohovoru (právo na účinný prostriedok nápravy) ako zjavne neopodstatnenú. Krajský súd riadne   konal   o opravnom   prostriedku,   ktorý   podal   sťažovateľ,   a tiež   postupoval v predmetnom   konaní   v rámci   hraníc   stanovených   na   neho   sa   vzťahujúcimi   právnymi predpismi. Samotná skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv sťažovateľa, nezakladá porušenie sťažovateľom označených základných práv (napr. I. ÚS 361/06).

Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní okresného súdu a krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti neodôvodnil, v čom vidí porušenie uvedeného článku ústavy, resp. porušenie ktorých jeho atribútov namieta, a napokon neuviedol ani to, či k jeho porušeniu malo dôjsť postupom alebo rozsudkom okresného súdu a krajského súdu. Preto ústavný súd dospel k záveru o nepreskúmateľnosti sťažnosti v tejto časti.

  Vzhľadom na ústavným súdom konštatované nezistenie porušenia práv podľa čl. 6 a čl. 13 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 443/05 z 15. januára 2007 nemohlo dôjsť ani k porušeniu zásad rovnosti v právach uvedených v čl. 12 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (napr. PL. ÚS 14/98, I. ÚS 161/04), že porušenie zásady rovnosti v právach podľa čl. 12 ústavy má charakter porušenia základného ústavného práva v zásade iba vtedy, ak je spojené zároveň s porušením aj iného základného práva.

V časti sťažnosti, ktorú sťažovateľ označil ako sťažnosť „PODĽA Trestného zákona ustanovenia § 327 – marenie úlohy verejným činiteľom, ktorý pri výkone svojej právomoci m a r í   úmyselne splnenie spravodlivého výkonu súdnictva – odstránenie relevantných dôkazov zo súdneho spisu ! za účelom ochrániť jednu stranu súdneho konania a poškodiť druhú stranu.“, ústavný súd konštatuje, že ju nemohol prerokovať pre nedostatok svojej právomoci, a preto ju odmietol.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2007