znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 338/06-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ľ.   M.,   T.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   G.,   T., pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky konaním Mesta T. spočívajúce v zamedzení vjazdu vozidiel vyšších ako dva a pol metra k skladu predajne P., T. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. septembra 2006   doručená   sťažnosť   z   11.   septembra   2006   podnikateľa   Ľ.   M.,   T.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namietal porušenie svojich základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a   podnikať   podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy   konaním   Mesta   T.   spočívajúce v zamedzení   vjazdu   vozidiel   vyšších   ako   dva   a   pol   metra   k skladu   predajne   P.   T., v dôsledku   umiestnenia   kovového   portálu   na   vstupe   na   účelovú   komunikáciu   medzi bytovým domom na sídlisku N. v T. a uvedenou prevádzkou predajne (...) sťažovateľa.

Z obsahu sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou z 27. mája 2004 doručenou Okresnému súdu Trnava (ďalej aj „okresný súd“) 28. mája 2004 a doplnenou podaním z 31. januára 2005 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by okresný súd uložil Mestu T. ako žalovanému (ďalej aj „žalovaný“) povinnosť odstrániť zo vstupu na účelovú komunikáciu medzi bytovým domom N. a predajňou (...) T., kovový portál, zamedzujúci   vjazd   vozidiel   vyšších   ako   2,5 m   a   ich   prístup   k   skladu   predajne   (...), nachádzajúcemu sa na pozemku č. p. (...), v k. ú. T., zapísanom na liste vlastníctva číslo 7129, vedeným Katastrálnym úradom T., Správou katastra T. Sťažovateľ tvrdil, že žalovaný umiestnil na príjazdovej komunikácii, ktorá má slúžiť na zásobovanie predajne sťažovateľa, kovový   portál   s   výškou   zamedzujúcou   príjazd   zásobovacích   vozidiel   k skladu   predajne a k priestoru určenému na vykladanie tovaru. Objekt prevádzky sťažovateľa bol postavený tak, aby sa zásobovanie realizovalo zo strany priľahlej k účelovej komunikácii. Bola to aj požiadavka   žalovaného   v   stavebnom   konaní   pri   budovaní   predajne   sťažovateľa. Sťažovateľ   tvrdil,   že   žalovaný   týmto   konaním   znemožňujúcim   zásobovanie   objektu prevádzky sťažovateľa bežným spôsobom neoprávnene zasahuje do jeho vlastníckeho práva tak,   že   mu   znemožňuje   predmet   vlastníckeho   práva   nerušene   užívať,   pričom   výkon vlastníckeho práva „... narušuje v rozpore s podmienkami platnými pre objekt občianskej vybavenosti, ktoré sám určil“.

Okresný   súd   rozsudkom   č. k.   23 C 91/04-80   zo   14. júla 2005   žalobu   zamietol. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“). Ten rozsudkom č. k. 10 Co 308/05-103 z 2. mája 2006 prvostupňový rozsudok okresného súdu zo 14. júla 2005 potvrdil.

Sťažovateľ v tejto súvislosti v sťažnosti uvádza: «... Okresný i krajský súd svoje rozsudky odôvodnili zhodne tým, že na účelovej komunikácii medzi bytovým domom N. a objektom občianskej vybavenosti sídliska H. (...) v T. vzniká kolízia medzi dopravnými záujmami vlastníkov bytov v obytnom dome a vlastníkmi resp. užívateľmi objektu občianskej vybavenosti.   Vjazdom   veľkých   zásobovacích   vozidiel   vzniká   problém   s   prejazdom po predmetnej účelovej komunikácii ako i s príchodom, odchodom vozidiel z parkoviska na konci účelovej komunikácie a s parkovaním na účelovej komunikácii, keď veľkosť oblúka automobilovej   otoči   neumožňuje   bezpečné   otáčanie   veľkých   zásobovacích   vozidiel, t. j. otáčanie   sa   musí   uskutočniť   viackrát,   resp.   vozidlo   sa   musí   otáčať   na   parkovacích miestach   pre   osobné   motorové   vozidlá,   prípadne   ak   je   parkovisko   obsadené,   je   veľké zásobovacie   vozidlo   nútené   cúvať   až   na   mimoriadne   zaťaženú   miestnu   komunikáciu   N. pozdĺž   prekážok   ako   sú balkóny,   schodiská,   rímsy   a   pod.   a   dochádza   tak   k   vážnemu ohrozeniu bezpečnosti veľkých zásobovacích vozidiel ako i vozidiel idúcich po miestnej komunikácii.

Súdy poukazujú na kolíziu medzi dopravnými záujmami vlastníkov bytov v obytnom dome a vlastníkmi resp. užívateľmi objektu občianskej vybavenosti, pričom spor bol medzi inými   konkrétne   vymedzenými   účastníkmi   konania   a   odôvodnenie   rozsudkov   navodzuje dojem nie občianskoprávneho ale správneho konania vo verejnom záujme.

V   súčasnej   dobe   nedovoľuje   sťažovateľovi   zásobovať   odporca   objekt,   ktorý sťažovateľ   vlastní   a   vystaval   ho   tak,   aby   rešpektoval   podmienky   odporcu,   práve   z   tej účelovej   komunikácie,   ktorú   sťažovateľovi   odporca   na   zásobovanie   určil,   bolo   to   jeho podmienkou v stavebnom konaní, ktorú sťažovateľ splnil a musel splniť, čomu podriadil celé stavebné riešenie budovy (sklad,   prístup k nemu, prístup do predajne z opačnej strany pre kupujúcich).

Tvrdenie,   že   účelová   komunikácia   nemá   dostatočnú   únosnosť   pre   prenesenie zaťaženia vozidiel vchádzajúcich na vozovku sa objavuje až teraz, v stavebnom konaní to nikto nespomenul, pričom ani v konaní pred súdom nebol k tomuto vykonaný žiadny dôkaz, s výnimkou výpovede pracovníka odporcu.

Celý problém bol odporcom a tiež súdmi vyriešený iba jednostranne v neprospech sťažovateľa.

Ako príklad možno uviesť opačné jednostranné riešenie, že do účelovej komunikácie mohol byť zakázaný vjazd všetkých motorových vozidiel s výnimkou zásobovania.

Pritom   sú   možné   aj   riešenia   uspokojujúce   obe   strany,   napr.   povolenie   vjazdu zásobovacím vozidlám v určenom čase.

Objekt,   vrátane   účelovej   komunikácie,   je   postavený   ako   objekt   občianskej vybavenosti a nie ako obytný objekt, je to tak vymedzené územným plánom mesta.

V tomto smere si dovoľujem poukázať na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva - Rozsudok vo veci Mellacher a ost. Z roku 1989, A - 169, podľa ktorého opatrenie smerujúce k zasahovaniu do vlastníckeho práva musí viesť k „spravodlivej rovnováhe“ medzi   požiadavkami   všeobecného   záujmu   a   imperatívmi   na   ochranu   základných   práv jednotlivca (podobne Rozsudok vo veci Lithgow a ost. z roku 1986, A - 102 alebo Rozsudok vo veci Agosi z roku 1986, A - 108).»

Sťažovateľ sa obrátil na ústavný súd. Tvrdí, že „... Mesto T. zasahuje do základných ľudských práv sťažovateľa, konkrétne do práva sťažovateľa vlastniť majetok zaručeného článkom 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Vlastnícke   vzťahy   patria   k   spoločenským   vzťahom   zásadného   významu,   pričom účelom ochrany, ktorý sa zaručuje prostredníctvom práva vlastniť majetok, je aj ochrana už nadobudnutého majetku.

Vlastník je oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

Mesto   T.   zasiahlo   do   práv   sťažovateľa   tým,   že   mu   obmedzilo   vlastnícke   právo sťažovateľa   použitím   technického   prostriedku   zabraňujúceho   sťažovateľovi   nerušený prístup k jeho vlastníctvu a tým jeho nerušené užívanie predmetu vlastníctva, čím došlo aj porušeniu článku 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Mesto T. takto tiež zasiahlo do práva sťažovateľa podnikať podľa článku 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky tým, že najskôr vyžadovalo dispozičné riešenie zásobovania od účelovej komunikácie, čo v súčasnosti nedodržiava“.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vo   veci   jeho   sťažnosti   takto   rozhodol: „Základné   ľudské   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   a   4   Ústavy Slovenskej republiky a právo podnikať podľa článku 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je konaním Mesta T. spočívajúcim v umiestnení kovového portálu na vstup na účelovú komunikáciu medzi bytovým domom N. a predajňou potravín – (...) v T., zamedzujúcemu vjazdu vozidiel, ktorých výška presahuje výšku 2,5 m, k skladu predajne (...) s. č. (...), nachádzajúceho sa na parcele č. 5317/14, v k. ú. T., zapísaného na liste vlastníctva číslo 7129 Katastrálneho úradu v T., Správy katastra v T., porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co 308/2005-103 zo dňa 2. mája 2006 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   netrvá   na   ústnom   pojednávaní,   súhlasí   s   upustením   od   ústneho pojednávania   pred   Ústavným   súdom,   náhradu   trov   konania   si   uplatňuje   v   súlade s vyhl. č. 655/2004 Z. z. vo výške spolu 5 330 Sk za 2 úkony právnej pomoci (á 2 501 Sk + 164 Sk).“

II.

2.1 Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa v konaní podľa čl. 127 ústavy prejavuje jeho viazanosťou   petitom   sťažnosti,   ktorým   sťažovateľ   vymedzí   predmet   konania   v rámci požadovanej ústavnej ochrany.

2.2 Sťažovateľ sa sťažnosťou z 11. septembra 2006 domáha rozhodnutia ústavného súdu, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 35 ods. 1 ústavy zásahom zo strany Mesta T., proti ktorému sťažnosť smeruje. Okrem   formulácie   petitu   o   tom   svedčí   aj   označenie   účastníkov   konania   v uvedenej sťažnosti. Zásah do označených základných práv a slobôd sťažovateľa zo strany Mesta T. má spočívať v znemožnení zásobovania objektu prevádzky sťažovateľa bežným spôsobom (v   dôsledku   zamedzenia   prístupu   určitej   kategórie   vozidiel   používanej   v súvislosti so zásobovaním   predajne sťažovateľa dodávateľmi   tovaru),   čím   dochádza   k obmedzeniu vlastníckeho práva sťažovateľa k objektu predajne (...) v T., pokiaľ ide o právo sťažovateľa tento objekt v rámci podnikania nerušene užívať (prevádzkovať) v súlade s jeho funkčným usporiadaním, ktoré okrem iného rešpektuje požiadavky Mesta T. uplatnené v stavebnom konaní, týkajúcom sa jeho výstavby.

Ustanovenie   čl. 127   ods. 1   ústavy   limituje   právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   (ďalej aj „sťažovatelia“) vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V danom prípade sa sťažovateľ ochrany svojho vlastníckeho práva a práva podnikať, ktorých nerušený výkon bol spätý s nerušeným užívaním predmetu vlastníctva sťažovateľa –   objektu   predajne   potravín,   domáhal   negatórnou   žalobou   (§ 126   ods. 1   Občianskeho zákonníka) pred všeobecnými súdmi. Na základe tejto žaloby prebehlo dvojinštančné súdne konanie,   v rámci   ktorého   sťažovateľ   disponoval   procesnými   právami   v záujme   ochrany svojich   záujmov.   Využijúc   uvedené   práva   mohol   sťažovateľ   navrhnúť   súdu   vykonanie dôkazov   vo   svoj   prospech   a predložiť   argumentáciu   založenú   na   vlastnej   interpretácii faktov. Súdom rozhodujúcim v právnej veci sťažovateľa následne prislúchalo hodnotenie dôkazov a právne posúdenie všetkých skutkových zistení relevantných pre predmet sporu.

Okresný   súd   Trnava   a   Krajský   súd   v   Trnave   sa   žalobou   sťažovateľa   meritórne zaoberali   skúmajúc,   či   zásah   do   sťažovateľových   práv   zo   strany   žalovaného   Mesta   T. možno pokladať za neoprávnený v zmysle § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dospeli pri tom k záveru, že zásah bol vykonaný v súlade so zákonom (§ 3 ods. 2, § 22 ods. 1 a § 62 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných   komunikáciách   v znení   neskorších   predpisov   –   ďalej   len   „zákon č. 315/1996 Z. z.“), že sleduje legitímny cieľ zabezpečenia bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky   na   označenej   účelovej   komunikácii   v   blízkosti   bytového   domu   (§ 62   ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z. okrem uvedeného účelu umožňuje použitie dopravných značiek a dopravných   zariadení   aj z dôvodu   zabezpečenia   „iného   dôležitého verejného záujmu“, napr. ochrany práv a právom chránených záujmov tretích osôb vrátane obyvateľov bytového domu   v   blízkosti   komunikácie)   a   že   v   danom   prípade   bola   rešpektovaná   spravodlivá rovnováha medzi   záujmom na ochrane práv   sťažovateľa   a ochranou   verejného záujmu, ktorú   sledovalo   opatrenie   Mesta   T.,   s prihliadnutím   na skutočnosť,   že   sťažovateľ   môže zabezpečiť zásobovanie svojej prevádzky predajne potravín menšími vozidlami.

Sťažovateľ   teda   vo   vzťahu   k označenému   zásahu   do   svojich   základných   práv a slobôd   zo   strany   Mesta   T.   disponoval   dostupným   a účinným   prostriedkom   nápravy v záujme účinnej ochrany svojich základných práv, a to priamo v konaní pred všeobecnými súdmi prostredníctvom civilnej vlastníckej žaloby.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Právomoc všeobecných súdov poskytnúť v danom prípade sťažovateľovým právam súdnu ochranu vylučuje právomoc ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy opätovne preskúmavať   sťažovateľom   označený   zásah   Mesta   T.   a meritórne   prerokovať   sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti tomuto subjektu, nahrádzajúc tak právny názor okresného súdu a krajského súdu vyslovený v ich rozsudkoch zo 14. júla 2005 a z 2. mája 2006.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o   ústavnom   súde   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25 ods.   2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.3 Pokiaľ ide o tú časť petitu sťažnosti, ktorá sa týka Krajského súdu   v Trnave („... Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co 308/2005-103 zo dňa 2. mája 2006 sa zrušuje   a   vec   sa   vracia   tomuto   súdu   na   ďalšie   konanie...“),   jeho   meritórnemu prerokovaniu ústavným súdom bránia nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach sťažnosti.

Vo   vzťahu   k   tomuto   odporcovi   sťažovateľ   neuvádza   podstatné   skutočnosti vyžadované   v   § 20   ods. 1   a   § 50   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   (predovšetkým   ktoré základné práva sťažovateľa mal krajský súd porušiť a akým spôsobom, resp. v čom spočíva ich porušenie zo strany krajského súdu).

Z uvedeného   dôvodu   odmietol   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2006