znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 338/04-47

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a Eduarda   Báránya vo   veci   sťažnosti   MUDr.   Dušana Bíra, bytom   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Ing.   V.   Č.,   Advokátska   kancelária,   B.,   pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 73/00 na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 73/00   p o r u š i l základné   právo   MUDr.   Dušana   Bíra   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   MUDr.   Dušanovi   Bírovi   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume   30   000   Sk   (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 3. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania MUDr. Dušana Bíra v sume 11 991 Sk (slovom jedenásťtisícdeväťstodeväťdesiatjeden slovenských korún)   jeho   právnemu   zástupcovi   JUDr.   Ing.   V.   Č.,   Advokátska   kancelária,   B.,   do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti MUDr. Dušana Bíra vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 338/04-35 z 27. januára 2005 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   MUDr.   Dušana   Bíra,   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   doručenú   ústavnému   súdu   2.   augusta   2004   a následne   doplnenú prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu sťažovateľa advokáta JUDr. Ing. V. Č., Advokátska kancelária, B., podaním z 22. decembra 2004 doručeným ústavnému súdu 27. decembra 2004.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 73/00.

Označené konanie začalo podľa tvrdenia sťažovateľa na základe jeho žaloby podanej 24. mája 2000. Okresný súd vo veci plynulo nekonal a nerozhodol o žalobe ani do podania ústavnej   sťažnosti.   Sťažovateľ   uviedol,   že   ani   sťažnosti   predsedovi   okresného   súdu   na prieťahy   v konaní   zo   16.   mája   2002   a z   30.   marca   2004   nepriniesli   vo   veci   nápravu. Sťažovateľ sa pritom domáhal aj vydania predbežného opatrenia, a to návrhmi z 24. mája 2000 a z 5. decembra 2001.

Na základe uvedených tvrdení sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že okresný súd v predmetnom konaní porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   a   aby   mu   priznal   finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 9.   septembra   2004   vyjadril k sťažnosti   sťažovateľa   prostredníctvom   jeho   podpredsedníčky   podaním   sp.   zn. Spr. 3268/02   z 23.   septembra   2004,   v ktorom   okrem   stručného   prehľadu   priebehu posudzovaného konania uviedla:

„Vzhľadom na kritické personálne obsadenie sudcov na občianskoprávnom úseku Okresného   súdu   Bratislava   I nie   je   možné   pridelenie   dočasne   neobsadeného   oddelenia inému   sudcovi.   Poddimenzovaný   stav   sudcov   k dnešnému   dňu   pretrváva,   o čom   bol informovaný minister spravodlivosti SR ako i vedenie Krajského súdu v Bratislave. V súlade so zák. č. 385/2000 Z. z. v znení noviel k dnešnému dňu výberové konanie na obsadenie voľného miesta sudcu vyhlásené nebolo.

Vo   veci   musím   konštatovať   objektívny   prieťah   v konaní   od   22.   12.   2003,   ale subjektívne zavinenie zákonnej sudkyne či zákonnej zastupujúcej sudkyne som nezistila. Ctený   Ústavný   súd   SR,   dovoľujem   si   Vás   požiadať,   aby   boli   vzaté   uvedené skutočnosti   na   vedomie   a nebolo   sťažovateľovi   priznané   finančné   zadosťučinenie   a to z dôvodu, že k zavinenému prieťahu v konaní zo strany konajúcich sudcov nedošlo a na konanie súdu v predmetnej veci mali vplyv objektívne skutočnosti (pretrvávajúci nízky počet sudcov tunajšieho súdu).“

V reakcii na vyjadrenie okresného súdu vo veci (v podaní zo 4. marca 2005) právny zástupca   sťažovateľa   namietal,   že   okresný   súd   nenariadil   vo   veci   pojednávanie   ani   po piatich rokoch od podania žaloby, nezabezpečil dočasnú úpravu pomerov medzi účastníkmi konania vydaním predbežného opatrenia napriek návrhom sťažovateľa z 21. novembra 2000 a z 5.   decembra   2001   a navyše   bola   vec   pridelená   (po   odchode   zákonnej   sudkyne   do dôchodku) sudkyni, ktorá mala pozastavený výkon funkcie. Zotrvajúc na svojich návrhoch vo veci nakoniec uviedol, že súhlasí s tým, aby sťažnosť bola prerokovaná bez ústneho pojednávania.

Okresný   súd   listom   sp.   zn.   Spr.   3268/02   z 2.   marca   2005   vyslovil   súhlas s prerokovaním predmetnej sťažnosti bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ podal 24. mája 2000 na okresnom súde žalobu o plnenie a náhradu škody proti žalovanej spoločnosti RUDI,   spol. s r. o., so sídlom   Mickiewiczova   9, Bratislava (ďalej len „žalovaný“). Zároveň podal na okresnom súde návrh na vydanie predbežného opatrenia   v uvedenej   veci,   ktorým   mala   byť   žalovanému   uložená   povinnosť   zdržať   sa nakladania   s predmetom   zmluvy   uzavretej   medzi   účastníkmi   konania   29.   mája   1997 (bytom), najmä zdržať sa jeho scudzenia tretej osobe.

Podľa úradného záznamu zo 16. októbra 2000 na č. l. 6a spisu bol spisový materiál v predmetnej veci „omylom založený“ v spise sp. zn. 7 C 71/00.

Na základe pokynu zákonnej sudkyne súdnej kancelárii zo 16. októbra 2000 bol sťažovateľ   vyzvaný,   aby   v lehote   10   dní   odstránil   nedostatky   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia presnou formuláciou textu návrhu rozhodnutia, ktorého sa domáha, s poučením, že v prípade neodstránenia uvedeného nedostatku návrhu súd konanie podľa § 43   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   zastaví.   Sťažovateľ   bol taktiež vyzvaný, aby v lehote 30 dní obdobným spôsobom odstránil nedostatky návrhu na začatie konania vo veci samej kvôli jeho nejasnosti a nevykonateľnosti a aby vzhľadom na charakter a predmet sporu zvážil zastúpenie kvalifikovaným právnym zástupcom.

Na   výzvu   okresného   súdu   reagoval   sťažovateľ   vo   vzťahu   k návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia podaním z 21. novembra 2000 doručeným okresnému súdu v ten istý deň   a   vo   vzťahu   k návrhu   vo   veci   samej   podaním   z 23.   novembra   2000   doručeným okresnému súdu v ten istý deň. Okresný súd následne uznesením č. k. 7 C 73/00-14 zo 7. februára   2001   konanie   vo   veci   vydania   predbežného   opatrenia   zastavil.   Písomné vyhotovenie   rozhodnutia   bolo   sťažovateľovi   zasielané   16.   februára   2001   spolu s predvolaním   na   informatívny   výsluch   stanovený   na   8.   marec   2001.   Zásielka   bola okresnému súdu vrátená 14. marca 2001 s poznámkou „adresát nezastihnutý“.

Dňa 14. marca 2001 sa sťažovateľ dostavil na okresný súd, kde nahliadol do spisu a oznámil okresnému súdu zmenu svojej adresy: „D. S.“, požiadajúc, aby mu boli všetky písomnosti súdu v uvedenej veci zasielané na túto adresu.

Dňa 5. decembra 2001 bol okresnému súdu doručený nový návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia vo veci, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa nakladania s finančnými prostriedkami na jeho účte ním označenom v návrhu do výšky 500 000 Sk „až do vzájomného vyrovnania medzi žalobcom a žalovaným“. Podaním z 10. decembra 2001 doručeným okresnému súdu v ten istý deň upravil sťažovateľ petit žaloby.   V prílohe   zaslal   okresnému   súdu   kópie   listín   týkajúcich   sa   veci   pre   účely dokazovania.   Podaním   doručeným   okresnému   súdu   8.   januára   2002   navrhol   sťažovateľ doplnenie dokazovania vyžiadaním správy o výsledku daňovej kontroly u žalovaného od Daňového úradu Bratislava I.

Na   základe   pokynu   zákonnej   sudkyne   z 13.   decembra   2001   doručeného   súdnej kancelárii   14.   decembra   2001   vyzval   okresný   súd   7.   februára   2002   sťažovateľa   na zaplatenie   súdneho   poplatku   za   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Zaplatenie súdneho   poplatku   sťažovateľom   bolo   okresnému   súdu   preukázané   18.   februára   2002. Uznesením č. k. 7 C 73/00-32 z 13. marca 2002 okresný súd návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol. Písomné vyhotovenie rozhodnutia bolo účastníkom konania zasielané 29. apríla 2002. Žalovanému bolo doručené 3. mája 2002 a sťažovateľovi 10. mája 2002. Sťažovateľ toto rozhodnutie napadol odvolaním doručeným okresnému súdu 13. mája 2002. V podaní z 15. mája 2002 doručenom okresnému súdu 16. mája 2002 navrhol sťažovateľ vykonať znalecké dokazovanie vo veci. Na základe pokynu zákonnej sudkyne z 15. mája 2002   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“). Predkladacia správa je datovaná 11. júla 2002, spis však bol krajskému súdu doručený 29. júla 2002.

Krajský súd uznesením č. k. 14 Co 340/02-38 z 29. novembra 2002 prvostupňové uznesenie okresného súdu   potvrdil.   Rozhodnutie krajského súdu   a spisový   materiál boli okresnému súdu doručené 14. januára 2003.

Dňa 21. januára 2003 nariadila zákonná sudkyňa doručiť rozhodnutie krajského súdu o odvolaní účastníkom konania. Podaním zo 17. februára 2003 doručeným okresnému súdu v ten   istý   deň   zmenil   sťažovateľ   petit   žaloby   dôvodiac,   že   v priebehu   konania   došlo k predaju bytu, ktorého sa týkal predmetu sporu.

Dňa   14.   apríla   2003   bolo   okresným   súdom   vypravené   (na   základe   pokynu z 21. januára 2003) uznesenie krajského súdu č. k. 14 Co 340/02-38 z 29. novembra 2002. Žalovanému bolo podľa poštovej doručenky doručené 24. apríla 2003. Sťažovateľ prevzal rozhodnutie osobne 14. apríla 2003.

Zákonná sudkyňa uložila súdnej kancelárii 7. augusta 2003 vyzvať sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh. Dňa 28. augusta 2003 bolo okresnému súdu doručené podanie   sťažovateľa   označené   ako „Vynútená   zmena   žalovaného   v konaní   7   C   73/00“, v ktorom označuje „nového odporcu v konaní“ (konateľov žalovaného) s odôvodnením, že žalovaná obchodná spoločnosť „... krachuje, nemá majetok, ktorý preliala na bezpečné miesto...“. Dňa 2. septembra 2003 bol sťažovateľ okresným súdom vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku (na základe pokynu zákonnej sudkyne zo 7. augusta 2003). Sťažovateľ reagoval   žiadosťou   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   doručenou   okresnému   súdu 25. septembra 2003.

Zákonná sudkyňa uložila súdnej kancelárii 16. decembra 2003 vyzvať sťažovateľa na predloženie   potvrdenia   o osobných,   majetkových   a zárobkových   pomeroch   pre   účely oslobodenia   od   súdnych   poplatkov.   Požadované   potvrdenie   sťažovateľ   okresnému   súdu predložil   22.   decembra   2003.   Od   tohto   dátumu   do   predloženia   spisu   ústavnému   súdu (29. septembra 2004) nebol vo veci realizovaný žiadny úkon.

III.

3. 1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu, pričom   k naplneniu   tohto   práva   dochádza   až právoplatným   súdnym   rozhodnutím (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97). Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov v kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky garantovať právo na prerokovanie veci v primeranej dobe vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) je teda nepochybne zabezpečiť odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia   štátneho   orgánu   v primeranej   dobe   (obdobne   napr.   III. ÚS   111/04, III. ÚS 347/04).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (obdobne napr. III. ÚS 175/04).

3. 2. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba, ktorou sa sťažovateľ   domáhal   proti   žalovanému   plnenia   zo   zmluvy   týkajúcej   sa   zabezpečenia výstavby bytu uzavretej medzi nimi 29. mája 1997 v znení dodatku z 9. decembra 1997, ako aj náhrady škody.

Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, s vyjadreniami sťažovateľa a okresného súdu   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   prípadná   skutková   alebo   právna   zložitosť   veci nemohla   mať   v danom   prípade   vplyv   na   dosiaľ   uplynutú   dobu   predmetného   konania, pretože   okresný   súd   aj   napriek   uplynutiu   viac   ako   štyroch   rokov   (od   podania   žaloby okresnému   súdu   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu)   vykonal   len   prvotné   úkony smerujúce   k príprave   pojednávania   a odstráneniu   nedostatkov   v podmienkach   konania (nedostatky   návrhu,   otázka   zaplatenia   súdneho   poplatku)   a taktiež   rozhodoval   o vydaní predbežného   opatrenia   na   základe   dvoch   návrhov   sťažovateľa   (návrh   z 24.   mája   2000 doplnený podaním z 21. novembra 2000 a návrh z 5. decembra 2001). Okresný súd teda dosiaľ meritórne vec neprerokovával.

Dobu   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom,   proti   ktorému   sťažnosť smeruje, nemožno vzhľadom na stav uvedeného konania a charakter úkonov vykonaných vo veci v čase podania sťažnosti ústavnému súdu považovať za primeranú.

Ústavný   súd   preto   skúmal,   akou   mierou   prispelo   k zjavne   neprimeranej   dobe prerokovania predmetnej veci správanie sťažovateľa ako účastníka posudzovaného konania a v akej miere je táto doba dôsledkom postupu okresného súdu.

3.   3.   Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   prispelo   k predĺženiu   doby prerokovania uvedenej veci.

Ústavný   súd   pripomína   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   381/04,   III.   ÚS   347/04),   že v sporovom   konaní, akým je aj posudzované   konanie,   nesie   procesnú   zodpovednosť   za riadne   uvedenie   návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej,   predkladanie   dôkazov   a   iných úkonov potrebných na dosiahnutie účelu takého konania vo výraznej miere účastník (najmä § 6, § 101 a § 120 ods. 1 OSP).

Žaloba sťažovateľa podaná na okresnom súde 24. mája 2000 mala nedostatky, pokiaľ ide o zákonom stanovené náležitosti návrhu na začatie konania. Na ich odstránenie vyzval okresný   súd   sťažovateľa na   základe   pokynu   zákonnej   sudkyne   zo   16.   októbra   2000. Sťažovateľ   reagoval   podaním   z 23.   novembra   2000,   ktorým   však   vytýkané   nedostatky (najmä pokiaľ ide o petit žaloby) neodstránil. Obdobne neboli sťažovateľom odstránené nedostatky   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   z   24.   mája   2000,   a to   ani s prihliadnutím na doplňujúce podanie sťažovateľa z 21. novembra 2000, v dôsledku čoho okresný   súd   následne   konanie   o návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   zastavil a predvolal   sťažovateľa   na   informatívny   výsluch   (na   8.   marec   2001).   Sťažovateľovi   sa predvolanie nepodarilo doručiť, keďže bez zbytočného odkladu neupovedomil okresný súd o zmene adresy (sťažovateľ tak urobil až 14. marca 2001).

V dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku pri podaní žaloby a návrhu na vydanie predbežného opatrenia bol okresný súd taktiež povinný vyzvať sťažovateľa na odstránenie nedostatku   v podmienkach   konania   splnením   si   poplatkovej   povinnosti   (§   10   zákona Slovenskej   národnej   rady   č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis z registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov),   čím   tiež   dochádzalo   k predlžovaniu konania.

Z ustanovenia § 101 OSP vyplýva pre účastníka konania procesná povinnosť prispieť k tomu,   aby   sa   dosiahol   účel   konania,   poskytnutím   náležitej   súčinnosti   súdu   v záujme zabezpečenia plynulého postupu v konaní. Z už uvedených skutočností však vyplýva, že sťažovateľ   v priebehu   posudzovaného   konania   neposkytoval   okresnému   súdu   vždy dostatočnú súčinnosť.

Nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiach návrhu na začatie konania (ktoré bránia súdu konať a rozhodnúť vo veci samej) či nezaplatenie súdneho poplatku zo strany účastníka konania namietajúceho porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v súdnom konaní patria medzi okolnosti, na ktoré ústavný súd prihliada   pri   posudzovaní   tvrdenia   o porušení   označeného   základného   práva.   Na   druhej strane   ústavný   súd   opakovane   judikoval,   že   uvedené   skutočnosti   na   strane   sťažovateľa majúce vplyv na predĺženie doby konania samy osebe nevylučujú zodpovednosť súdu za zbytočné prieťahy v konaní spôsobené jeho nesprávnym či neefektívnym postupom alebo dokonca nečinnosťou (obdobne napr. III. ÚS 193/03, III. ÚS 111/04).

3. 4. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ten bol vo veci nečinný v období od podania žaloby 24. mája 2000 do 16. októbra 2000, keď bol spis týkajúci sa uvedenej veci nájdený po tom, ako bol „... omylom založený v spise 7 C 71/00“, ako   to   vyplýva   z úradného   záznamu   na   č.   l.   6a   spisu   z uvedeného   dňa.   K zbytočným prieťahom   v označenom   období   (v   dĺžke   viac   ako   štyri   a pol   mesiaca)   tak   dochádzalo v dôsledku   nesprávneho   úradného   postupu   okresného   súdu   (nesprávnej   manipulácie   so spisom).

Okresný súd bol vo veci nečinný bez toho, že by jeho postupu bránila relevantná procesnoprávna prekážka, aj v období od 14. marca 2001, keď sa sťažovateľ dostavil na okresný súd, nahliadol do spisu a oznámil zmenu adresy pre doručovanie, do 13. decembra 2001, keď zákonná sudkyňa nariadila súdnej kancelárii vyzvať sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na vydanie predbežného opatrenia z 5. decembra 2001 (deväť mesiacov), ako aj v období od 22. decembra 2003, keď sťažovateľ predložil okresnému súdu na základe výzvy potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch pre účely oslobodenia od súdnych poplatkov, až do predloženia spisu ústavnému súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľa 29. septembra 2004 (deväť mesiacov).

Okrem už uvedených období nečinnosti nesmeroval procesný postup okresného súdu plynulo k   odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov   konania ani v období   od 14.   januára 2003, keď mu bol vrátený spis a doručené uznesenie krajského súdu z 29. novembra 2002 vo veci odvolania sťažovateľa proti rozhodnutiu okresného súdu z 13. marca 2002 o návrhu na   vydanie   predbežného   opatrenia,   do   7.   augusta   2003,   keď   okresný   súd   pokračoval v konaní výzvou na zaplatenie súdneho poplatku za podanie návrhu vo veci samej (po viac ako   troch   rokoch   od   podania   žaloby).   V označenom   období   (od   14.   januára   2003   do 7. augusta 2003, t. j. takmer pol roka) sa procesná aktivita okresného súdu obmedzila na zaslanie uznesenia krajského súdu z 29. novembra 2002 účastníkom konania.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v dôsledku   uvedených   období   nečinnosti alebo neefektívnej činnosti okresného súdu, v ktorých dochádzalo k zbytočným prieťahom v posudzovanom konaní, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výrokovej časti nálezu).

Podpredsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k ústavnej   sťažnosti   sťažovateľa z 23. septembra 2004 argumentovala aj personálnymi problémami okresného súdu.

Ústavný súd v súvislosti s obdobnou argumentáciou všeobecných súdov v konaniach týkajúcich sa namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   opakovane   uviedol   (napr.   III.   ÚS   187/02,   III.   ÚS   29/03),   že nespochybňuje   možnosť   negatívneho   dopadu   prípadného   nedostatočného   obsadenia všeobecného súdu sudcami na efektivitu a rýchlosť postupu súdnych konaní. Aj napriek tomu však ústavný súd nemohol akceptovať uvedenú argumentáciu ako právne významnú vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania čl. 6 ods. 1 dohovoru nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. III. ÚS 111/02, III. ÚS 145/02). Predstaviteľom štátu a vykonávateľom štátnej moci vo vzťahu k účastníkom posudzovaného konania, ktorý ako príslušný štátny orgán nesie   aj   bezprostrednú   ústavnú   zodpovednosť   za   rešpektovanie   ich   základných   práv relevantnú z hľadiska konania ústavného súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, je pritom práve okresný súd (obdobne napr. III. ÚS 180/04).

V ďalšom priebehu posudzovaného konania bude preto povinnosťou okresného súdu postupovať   bez   zbytočných   prieťahov   tak,   aby   nedochádzalo   k ďalšiemu   porušovaniu označeného základného práva sťažovateľa.

3. 5. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške   1   000   000   Sk   z dôvodu   nemajetkovej   ujmy   spočívajúcej   v pocitoch úzkosti („duševnej   traume“)   spojených   s neprimerane   dlhotrvajúcim   stavom   právnej   neistoty (ústavný súd vychádzal, pokiaľ ide o túto časť návrhu rozhodnutia, z petitu sťažnosti, ako bol ustálený v doplňujúcom podaní právneho zástupcu sťažovateľa z 22. decembra 2004, s tým, že rozhodovanie o náhrade škody, ktorej sa sťažovateľ domáhal v pôvodnom podaní doručenom   ústavnému   súdu   2.   augusta   2004,   patrí   podľa   osobitných   predpisov   do právomoci všeobecných súdov).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 30 000   Sk   (bod   2   výrokovej   časti   nálezu)   zohľadňujúc   nemajetkovú   ujmu   sťažovateľa spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty. Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na finančné zadosťučinenie nevyhovel (bod 4 výrokovej časti nálezu).

Pri   posúdení   intenzity   nemajetkovej   ujmy   sťažovateľa   prihliadal   ústavný   súd predovšetkým na dĺžku posudzovaného konania a zistených zbytočných prieťahov (viac ako dva   roky   a   štyri   mesiace),   ako   aj   na   predmet   posudzovaného   konania   týkajúci   sa zabezpečenia bytových potrieb sťažovateľa. Na druhej strane zohľadnil ústavný súd pri rozhodovaní   o výške   priznaného   finančného   zadosťučinenia   (vychádzajúc   zo   zásad spravodlivosti)   aj   skutočnosť,   že   sťažovateľ   jednoznačne   prispel   k predĺženiu   doby prerokovania   uvedenej   veci   najmä   v dôsledku   nedostatkov   v zákonom   ustanovených náležitostiach jeho podaní (vrátane samotného návrhu na začatie konania).

3. 6. Sťažovateľ žiadal prostredníctvom svojho právneho zástupcu priznať náhradu trov   konania   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca   sťažovateľa   vyčíslil   výšku uplatnených trov sumou 14 028 Sk (za tri úkony právnej služby realizované v roku 2004, ktoré bližšie nešpecifikoval).

Podľa § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.“)   účinnej   od   1.   januára   2005   patrí   advokátovi   za   úkony právnych služieb vykonané pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky odmena podľa doterajších predpisov, t. j. podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) zrušenej § 21 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   preto   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3 a § 20 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v spojení s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvou vetou, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25   vyhlášky   č.   163/2002   Z.   z.   s tým,   že   predmet   konania   pred   ústavným   súdom o sťažnosti   v zmysle   čl.   127   ústavy   je   v zásade   nevyjadriteľný   v   peniazoch   a   je nezameniteľný   s primeraným   finančným   zadosťučinením,   ktoré   predstavuje   náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2004 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 534 Sk a hodnota režijného paušálu 136 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2005 v konaní pred ústavným súdom   predstavuje   2   501   Sk   a hodnota   režijného   paušálu   150   Sk.   Ústavný   súd   preto v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal náhradu trov právneho zastúpenia   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2004   (prevzatie   a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie vo veci z 22. decembra 2004) a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2005 (písomné podanie vo veci zo 4. marca 2005)   vo   výške   11   991   Sk   (bod   3   výroku   tohto   nálezu).   Vo   zvyšnej   časti   návrhu   na priznanie náhrady trov konania nevyhovel (bod 4 výrokovej časti nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2005