znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 337/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., PhD., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 CoE/76/2012 z 29. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoE/76/2012 z 29. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) potom, ako márne vyzval sťažovateľku (oprávnenú) na zaslanie ešte   jedného   rovnopisu   odvolania   proti   jeho   rozhodnutiu   č.   k.   6   Er   790/2007-17 z 18. augusta   2012,   ktorým   vyhlásil   exekúciu   vedenú   súdnym exekútorom   JUDr.   R.   K. pod sp. zn. EX 4080/07 za neprípustnú, zastavil ju a súdnemu exekútorovi a sťažovateľke nepriznal náhradu trov exekúcie a uznesením č. k. 6 Er 790/2007-42 z 12. októbra 2012 uložil   sťažovateľke „zaplatiť   súdny   poplatok   za   vyhotovenie   rovnopisu   odvolania   proti rozhodnutiu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6 Er 790/2007-17 zo dňa 18. 08. 2012 vo   výške   5,00   eur...“.   Na   základe   odvolania   sťažovateľky   krajský   súd   uznesením sp. zn. 9 CoE/76/2012 z 29. novembra 2012 uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   s napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu nesúhlasí   a považuje   ho   za   také,   ktoré   porušuje   jej   základné   právo   na   súdnu   ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru,   a to   z dôvodu,   že   závery   v ňom   uvedené   sú   z ústavnoprávneho   hľadiska neudržateľné a odporujú zákonnej úprave, ako aj ustálenej rozhodovacej praxi krajského súdu   v totožných   veciach,   pričom   konkrétne   poukazuje   na   rozhodnutia   tohto   súdu sp. zn. 1 CoE 187/2012 z 3. decembra 2012 a sp. zn. 8 CoE 79/2012 z 30. novembra 2012. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd „dezinterpretoval ust. § 42 ods. 3 vetá druhá OSP“, podľa ktorého podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, ako krajský súd posúdil námietky sťažovateľky týkajúce sa chýbajúcej podstatnej náležitostí rozhodnutia, ktorou je odôvodnenie, pretože „z vydaného uznesenia nie je možné zistiť, koľko rovnopisov súd vyhotovil, aké podanie bolo predmetom vyhotovovania rovnopisov, komu boli rovnopisy určené, ani iné okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť dôvodnosť, či opodstatnenosť vyhotovenia rovnopisov“.

Sťažovateľka   v petite   žiadala,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   uznesením krajského súdu sp. zn. 9 CoE/76/2012 z 29. novembra 2012 bolo porušené jej základné právo   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a právo   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru,   aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť   po prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie (I.   ÚS   140/03, III. ÚS 118/04, III. ÚS 170/06).

Sťažovateľka   v sťažnosti   namietala   porušenie   svojho základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 9 CoE/76/2012 z 29. novembra 2012, ktorým potvrdil   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   č.   k.   6   Er   790/2007-42   z 12.   októbra   2012 o uložení   povinnosti   sťažovateľke „zaplatiť   súdny   poplatok   za   vyhotovenie   rovnopisu odvolania proti rozhodnutiu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6 Er 790/2007-17 zo dňa 18. 08. 2012 vo výške 5,00 eur...“.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, a ani mu neprislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Právomoc   ústavného   súdu   nenahrádza   postupy   a rozhodnutia   všeobecných   súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu týchto základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 238/07).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva, že prvostupňový súd „... svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. v spojení   s položkou   21   Sadzobníka   súdnych   poplatkov,   keď   konštatoval,   že   oprávnený nereagoval na výzvu súdu zo dňa 17. 9. 2012 a nedoložil rovnopis odvolania, preto bolo potrebné vyhotoviť takýto rovnopis za účelom jeho doručenia súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor je účastníkom exekučného konania, ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, pričom oprávnený   napadol   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   o zastavení   exekúcie,   s ktorým   je spojený i výrok o trovách súdneho exekútora.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu oprávnený.   Žiadal   napadnuté   uznesenie   prvostupňového   súdu   zrušiť   dôvodiac   tým,   že v prejedávanej veci nebolo potrebné doručovať odvolanie súdnemu exekútorovi, nakoľko nebol napadnutý výrok o trovách konania,   a preto ani súdneho exekútora nie je možné považovať za účastníka konania v tejto časti...

Pokiaľ... prvostupňový súd zvážil, že v danom prípade je potrebné doručiť rovnopis odvolania i súdnemu exekútorovi a zákonným spôsobom vyzval oprávneného na zaslanie rovnopisu, ktorý na jeho výzvu ani po predĺžení lehoty a vysvetlení nereagoval, postupoval správne, keď dal vyhotoviť rovnopis odvolania na náklady oprávneného, a preto odvolací súd jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.“.

Pre   úplnosť ústavný   súd dodáva,   že už prvostupňový   súd   vo   svojom   rozhodnutí č. k. 6 Er 790/2007-42 z 12. októbra 2012 (s. 2) výslovne uviedol, že sťažovateľka podala „proti rozhodnutiu,   ktorým   súd   vyhlásil   exekúciu   na   neprípustnú,   zastavil   ju,   súdnemu exekútorovi a oprávnenému nepriznal náhradu trov exekúcie, v celosti odvolanie, doručené súdu v dvoch rovnopisoch“.

Ústavný súd nesúhlasí s námietkou sťažovateľky, že „z vydaného uznesenia nie je možné zistiť, koľko rovnopisov súd vyhotovil, aké podanie bolo predmetom vyhotovovania rovnopisov, komu boli rovnopisy určené, ani iné okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť dôvodnosť,   či   opodstatnenosť   vyhotovenia   rovnopisov“.   Samotné   vydanie   procesného rozhodnutia, resp. nadobudnutie jeho právoplatnosti, nemá bez ďalšieho za následok stratu prístupu k súdu.

Ústavný súd sťažovateľkou napadnuté rozhodnutie krajského súdu po preskúmaní jeho obsahu hodnotí ako ústavne konformné a zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu by úsilie o hľadanie spravodlivosti nemalo spočívať v komplikovanom riešení banalít, ako je to mu v danom prípade, keď predmetom „sporu“ je súdny poplatok v sume 5 €. Predstava, že by sa zaplatenie tohto poplatku mohlo materiálne dotknúť niektorého z ústavou garantovaných práv sťažovateľky, je absurdná, pretože len náklady   spojené   s prevzatím   právneho   zastúpenia   a   so spísaním   a podaním   sťažnosti ústavnému   súdu   mnohonásobne prevýšia   sumu,   ktorá   je v okolnostiach   daného   prípadu pre sťažovateľku   „v   hre“.   Inými   slovami,   v danom   prípade   nemožno   hovoriť   o takom zásahu   krajského   súdu,   ktorý   by   dosahoval   ústavne   relevantnú   intenzitu   porušenia označených   práv   sťažovateľky.   Ani   tvrdenie sťažovateľky, že   krajský   súd v podobných prípadoch rozhodol inak, nemohlo vzhľadom na predmet konania pred všeobecnými súdmi viesť ústavný súd k záveru, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu jej označených práv.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Z tohto dôvodu už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júla 2013