znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 337/2010-4

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   septembra   2010 predbežne prerokoval sťažnosť R. M., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 4 T 167/2006 a v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 0 T 1/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2010 doručená sťažnosť R. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 4 T 167/2006 a v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 0 T 1/2008.

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti uvádza:

„Koncom   roka   2008   som   podal   žiadosť   na   započítanie   väzby   do   výkonu   trestu odňatia slobody na Okr. súdy BA V a BA III, na čom som mal podľa § 45 ods. 1 Tr. Zákona a podľa § 414 Tr. poriadku zákonný nárok. Na moju žiadosť do dnešného dňa ani jeden Okr. súd (BA V a BA III) nereagoval. Vzhľadom k tomu, že som danú väzbu vykonával v čase od 20.4.2006 do 21.12.2006, ktorú nariadil Okresný súd BA V a vzhľadom k môjmu právoplatnému odsúdeniu Okr. súdom BA V zo dňa 5.5.2008 č. k. 4 T 167/2006 mi zaslal platobný rozkaz na úhradu trovov výkonu väzby, ale túto dobu mi do trestu odňatia slobody nezapočítal. Taktiež Okr. súd Bratislava III mi do dnešného dňa dobu strávenú vo väzbe a to od 13.2.2008 do 20.3.2008 vzhľadom na právoplatné odsúdenie Okr. súdom BA III zo dňa   20.3.2008,   č.   k.   0   T   1/2008   nezapočítal   do trestu odňatia slobody,   ktorý práve vykonávam, a to rozhodnutím (rozsudkom) Okr. súdu Bratislava I, sp. zn. 4 T 47/06 zo dňa 24.1.2007 vo výške 6 (šesť) rokov a 4 (štyri) mesiace nepodmienečne.“

Sťažovateľ   tiež   v sťažnosti   uviedol,   že   na   postup   súdu   (bez   bližšej   špecifikácie, ktorého súdu) podal 13. januára 2010 sťažnosť „na Generálnu prokuratúru, kde je vedená pod spisovou značkou IV Spr 14/10-2. Následne na tom som bol oboznámený pracovníkom Gen. prokuratúry SR, a to dňa 21.1.2010, že moju sťažnosť v súlade s ustanovením § 63 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. postúpili predsedovi Okr. Súdu BA V na prešetrenie podľa ustanovenia § 64 ods. 1, ods. 2 a tiež ods. 3. Na základe týchto skutočností som do dnešného dňa nebol upovedomený o postupe v riešení mojej sťažnosti a z tohto dôvodu mám za to, že Okr.   súd   BA   V a taktiež   Okr.   súd   BA   III   pochybil   v postupe   a dopustil   sa   prieťahov v konaní. Na základe týchto skutočností som ukrátený o zákonom mi dané právo na podanie si žiadosti o podmienečné prepustenie,   na ktoré   by   som   mal nárok po   započítaní   doby strávenej vo väzbe v decembri roku 2010 a to mi je postupom Okr. súdov BA V a BA III uprené.“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že pokiaľ „sa v daných skutočnostiach nezjedná   náprava,   budem   nútený   podať   trestné   oznámenie   na   predsedov   Okr.   súdu BA V a tiež Okr. súdu BA III. Rovnopis mojej sťažnosti taktiež zasielam na Ministerstvo spravodlivosti SR na prešetrenie.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   20   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie   návrhu   a   navrhované   dôkazy.   Návrh   musí   podpísať   navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom   alebo   komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

1.   Podľa   §   50   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   okrem   všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b)   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   ktorým   sa   porušili základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti.

Sťažnosť sťažovateľa je ako celok zmätočná a v niektorých častiach odôvodnenia nejasná. Sťažovateľ nie celkom jednoznačne identifikoval konania, v ktorých malo dôjsť k zásahu do jeho ústavou garantovaných práv. V sťažnosti, ktorá v zmysle jej odôvodnenia primárne   smeruje   proti   postupu   Okresného   súdu   Bratislava   V a Okresného   súdu Bratislava III,   sťažovateľ   uvádza   tiež   rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava   I sp.   zn. 4 T 47/06 z 24. januára 2007, avšak súvislosť tohto rozhodnutia s namietanými konaniami nie je z jeho vyjadrení zrejmá. Sťažovateľ taktiež nepredložil ústavnému súdu žiaden dôkaz, ktorým by podložil svoje tvrdenia obsiahnuté v odôvodnení ústavnej sťažnosti. Sťažovateľ tiež jednoznačne neidentifikoval (uvedením príslušného článku ústavy) právo, ktoré malo byť postupom Okresného súdu Bratislava V a Okresného súdu Bratislava III v namietaných konaniach porušené. Z obsahu sťažnosti však ústavný súd ustálil, že ide o základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v čl. 48 ods. 2 ústavy.  

Zásadným   nedostatkom   sťažnosti   sťažovateľa   je   skutočnosť,   že   neobsahuje kvalifikovaný návrh rozhodnutia vo veci samej, ktorý by bol vymedzený presne, určito a zrozumiteľne. Sťažovateľ v žiadnej časti svojej sťažnosti neformuluje, akého rozhodnutia sa   na   ústavnom   súde   domáha,   preto   ústavný   súd   nemohol   ani   zo širšieho   kontextu odôvodnenia   sťažnosti   abstrahovať   konkrétny   návrh   rozhodnutia,   ktorý   by   zodpovedal požiadavkám zakotveným v § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

K návrhu na začatie   konania je tiež   podľa   §   20   ods.   2   zákona o ústavnom   súde potrebné   pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   v konaní,   ktoré   musí   byť   udelené advokátovi. Sťažovateľ takéto splnomocnenie ústavnému súdu nepredložil a ani nepožiadal o ustanovenie právneho zástupcu ústavným súdom.

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z   podania   sťažovateľa,   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti.   Na   taký   postup slúži inštitút   povinného   právneho zastúpenia v   konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 409/04).

Nedostatky   sťažnosti   v uvedenom   rozsahu   sú   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

2.   Sťažovateľ   ústavnému   súdu   taktiež   nepredložil   žiaden   dôkaz   o tom,   že v sťažnosťou napadnutých konaniach vyčerpal v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základného práva poskytuje.

V prípade   nečinnosti   alebo   iných   prieťahov   v postupe   súdu   je   týmto   právnym prostriedkom   sťažnosť   účastníka   súdneho   konania   predsedovi   súdu   podľa   §   62   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), ktorá je ústavným súdom považovaná za účinný prostriedok nápravy, a teda i ochrany základných práv účastníka konania.

Z obsahu   sťažnosti   síce   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   so   sťažnosťou   na   postup Okresného   súdu   Bratislava   V   obrátil   podaním   na   Generálnu   prokuratúru   Slovenskej republiky,   ktorá   mala   jeho   podanie   odstúpiť   predsedovi   príslušného   súdu   (vo   vzťahu k postupu v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava III sťažovateľ uplatnenie tohto prostriedku   vo   svojej   sťažnosti   ani   netvrdil),   ale   tento   postup   sťažovateľa   nemožno stotožniť   so   splnením požiadavky   podľa   citovaného   ustanovenia   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde,   ktorá   je   podmienkou   prípustnosti   sťažnosti.   Pod   slovným   spojením „vyčerpanie   právneho   prostriedku   (nápravy)“   treba   v intenciách   tohto   ustanovenia rozumieť   situáciu,   že   oprávnená   osoba   domáhajúca   sa   nápravy   nielen   takýto   právny prostriedok (v danom prípade sťažnosť predsedovi súdu) podá, ale o podanom prostriedku príslušný orgán aj rozhodne.

Keďže sťažovateľ túto zákonnú podmienku v čase podania sťažnosti nesplnil a je zrejmé,   že   nevyužil   ani   ďalšie   možnosti,   ktoré   mu   pre   takéto   prípady   zákon   o súdoch poskytuje   (sťažnosť   na   predsedu   súdu   podľa   §   63   ods.   2   alebo   žiadosť   o prešetrenie vybavenia sťažnosti podľa § 67), jeho sťažnosť podanú ústavnému súdu treba považovať aj za predčasnú, a táto skutočnosť je sama osebe dôvodom na odmietnutie sťažnosti aj pre jej neprípustnosť podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť odmietol   podľa   §   25 ods.   2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010