znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 337/09-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka prerokoval   sťažnosť   R.   V.,   K.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Z.   K.,   K.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Er 4953/07 a jeho uznesením zo 4. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. V. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Er 4953/07 a jeho uznesením zo 4. júna 2009 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu   Košice   I   zo   4.   júna   2009   sp.   zn.   40   Er   4953/07 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.

3. R. V. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý uhradiť R. V. trovy konania v sume 120,88 €   (slovom   stodvadsať   eur   a   osemdesiatosem   centov)   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne advokátky JUDr. Z. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 337/09-12 z 10. novembra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   R.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 40 Er 4953/07 zo 4. júna 2009, ktorým nevyhovel jeho námietkam proti exekúcii, keďže ďalej nepostupoval podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a nepredložil   vec   na   rozhodnutie   odvolaciemu   súdu,   teda   nepostupoval   v   súlade   s procesným právom a nepredložil vec na rozhodnutie nadriadenému súdu, ktorý mal o jeho námietke rozhodnúť. Tieto tvrdenia sťažovateľa boli podstatou jeho sťažnosti, ktorú ústavný súd prijal citovaným ustanovením na ďalšie konanie.

Okresný   súd   sa   k   prijatej   sťažnosti   vyjadril   podaním   sp.   zn.   1   SprV/405/2009 z 29. decembra 2009 doručeným ústavnému súdu 8. januára 2010, v ktorom okrem iného uviedol:

„Na základe žiadosti súdnej exekútorky JUDr. L. B., došlej súdu dňa 10. 12. 2007, vydal Okresný súd Košice I dňa 17. 12. 2007 poverenie, ktorým poveril súdnu exekútorku JUDr. L B. vykonaním exekúcie vo veci oprávnenej: M. D., proti povinnému R. V., na vymoženie trov konania vedeného pred Krajským súdom v Košiciach č. k. 4 Co 56/2006- 119. Dňa 6. 2. 2008 boli doručené súdu námietky povinného proti exekúcií. Okresný súd Košice I uznesením č. k. 40 Er 4953/07-23 zo dňa 10. 4. 2008 vydaným vyššou súdnou úradníčkou, námietky povinného zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie povinný. Podľa ust. § 374 ods. 4 O. s. p. v spojení s ust. § 202 ods. 2 O. s. p., keďže podaním odvolania sa rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka zrušuje, rozhodol o námietkach dňa 4. 6. 2009 sudca a to tak, že námietky povinného proti exekúcií zamietol.

Dňa 12.   8.   2009 povinný doručil   súdu návrh na odklad exekúcie a 26.   8.   2009 predložil potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

O návrhu na odklad exekúcie súd zatiaľ nerozhodol.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa sa k stanovisku okresného súdu vyjadrila podaním z 20. januára 2010, v ktorom zotrvala na svojich predchádzajúcich tvrdeniach a žiadala sťažnosti sťažovateľa vyhovieť.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami, ako aj obsahom súdnych spisov okresného súdu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Obsah   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   (obdobne   aj   práva   na spravodlivé súdne konanie) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie sa namieta, nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo   ich   diskriminovať   pri   jeho   uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i   upravené   relevantné konanie   súdov   a   iných   orgánov   Slovenskej   republiky.   Ak   je   toto   konanie   v   rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy. Uvedené princípy sa uplatňujú aj pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí, ktorý je osobitným druhom civilného procesu.

Ústavný súd vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry zotrváva na stanovisku, že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento prístup je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prejednávaní   a   rozhodovaní   vecí   patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a   z vlastnej interpretácie zákonov a podzákonných úprav. Ústavný súd je však oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného nadriadeného alebo opravného súdu, ktorý by chránil základné právo účastníka konania pred súdom nižšieho stupňa (§ 127 ods. 1 i. f. ústavy).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na   súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Sťažovateľ uplatnil svoje základné právo na súdnu ochranu podaním námietok proti upovedomeniu o začatí exekúcie, o ktorých rozhodol vyšší súdny úradník rozhodnutím č. k. 40   Er   4953/07-23   z   10.   apríla   2008   tak,   že   jeho   námietky   zamietol.   Proti   tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol sudca okresného súdu tak, že jeho odvolaniu nevyhovel uznesením č. k. 40 Er 4953/07-30 zo 4. júna 2009.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   preto   posúdenie   ústavnosti odmietnutia súdnej ochrany sťažovateľovi v dôsledku nesprávneho procesného postupu zo strany   okresného   súdu   tým,   že   nepostupoval   v   exekučnej   veci,   ktorá   je   predmetom preskúmania pred ústavným súdom (pri rozhodovaní o jeho námietkach) podľa ustanovenia § 374 ods. 4 OSP v spojení s § 202 OSP.

Podľa   §   374   ods.   4   OSP   proti   rozhodnutiu   súdneho   úradníka   alebo   justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny   úradník   alebo   justičný   čakateľ,   môže   v   celom   rozsahu   vyhovieť   sudca,   ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie inak nepripúšťa (§ 202 ods. 2 OSP), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Podľa § 202 ods. 2 OSP odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak...

Ako vyplýva z citovaných ustanovení, okresný súd sa neriadil danými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a i po zamietnutí jeho odvolania sudcom okresného súdu nepredložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

V tejto súvislosti treba uviesť, že výklad a používanie § 374 ods. 4 OSP v spojení s § 202 ods. 2 OSP musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Interpretáciou a používaním tohto ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že poskytuje v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti pre   účely   zabezpečenia   spravodlivej   ochrany   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov (§ 1 OSP). Exekučné súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie.

Keďže procesný   postup okresného súdu   nebol   v   danom   prípade   zjavne v súlade s postupom, ktorý jasne predpokladá ustanovenie § 374 ods. 4 OSP a sťažovateľ v dôsledku nezákonného   postupu,   nečinnosti,   resp.   opomenutiu   zo   strany   okresného   súdu   nemal v predmetnom prípade reálny prístup k súdu a súdnej ochrane, ako to vyžaduje čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru), viedla táto skutočnosť ústavný súd k právnemu záveru, že základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo okresným súdom porušené.

III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva sťažovateľa   bolo   potrebné   nielen   zrušiť   rozhodnutie,   ktorým   okresný   súd   nevyhovel námietkam sťažovateľa, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, aby o jeho námietkach mohol rozhodnúť odvolací súd, bez ohľadu na to, v akom štádiu sa v súčasnosti konanie v jeho exekučnej veci nachádza.

V   ďalšom   postupe   je   okresný   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), a to v II. časti poslednom   odseku.   Okresný   súd   je   tiež   viazaný   rozhodnutím   o   vrátení   vecí   na   ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v   peniazoch.   Z   uvedeného   ustanovenia   vyplýva,   že   toto zadosťučinenie sa môže, ale nemusí priznať.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 3 320 €, ktoré však v tejto časti neodôvodnil (§ 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   preto   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľovi   aj   z   tohto   dôvodu nepriznal. Vychádzal pritom aj z toho, že okrem vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie sa v tomto konaní   čiastočná   náprava   dosiahne   aj   zrušením   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu a vrátením   vecí   na ďalšie   konanie a tým,   že   okresný   súd   je v   ďalšom   konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Z. K. Sťažovateľ žiadal v podaní z 11. augusta 2009 úhradu trov konania v sume 120,88 € za dva úkony právnej služby.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov konania   nepresahuje   sumu   vypočítanú   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Táto suma neodporuje vyhláške, preto sťažovateľovi priznal požadovanú sumu 120,88 €.Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2010