znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 337/08-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. F., T., zastúpenej advokátkou JUDr. I. Š., B., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave č. k. 34 Sd 153/2007-42 z 18. decembra 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 So 30/2008 z 20. februára 2008, ako aj základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 34 Sd 153/2007-42 z 18. decembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. F.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2008 doručená   sťažnosť   Ing.   A.   F.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou JUDr. I. Š., B., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 listiny, základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a podľa čl. 38 ods.   2   listiny   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 34 Sd 153/2007-42 z 18. decembra 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 So 30/2008 z 20. februára 2008, ako   aj   základného   práva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   uznesením krajského súdu č. k. 34 Sd 153/2007-42 z 18. decembra 2007.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva: « Vo veci žiadosti o zvýšenie predčasného starobného dôchodku sťažovateľky vydala Sociálna poisťovňa ústredie (ďalej len „žalovaná“ alebo „odporkyňa“) rozhodnutie pod č. 5252203740 zo dňa 27. 8. 2007, ktorým, podľa názoru sťažovateľky, prekročila svoju právomoc, keď zamietla žiadosť sťažovateľky o zvýšenie dôchodkovej dávky od 1. 7. 2007 s odvolaním sa na § 68 ods. 3 zákona o sociálnom poistení....

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   v   zákonnej   lehote   opravný prostriedok,   ktorým   sa domáhala   zrušenia   tohto rozhodnutia   a   vrátenia veci   na ďalšie konanie....

Krajský súd vyzval žalovanú na vyjadrenie sa k návrhu sťažovateľky zo dňa 30. 9. 2007, čo sťažovateľka zistila až v marci 2008 pri nahliadnutí do spisu....

Žalovaná vo vyjadrení uviedla, že rozhodnutím č. 5252203740 z 27. 8. 2007 zamietla žiadosť navrhovateľky o zvýšenie predčasného starobného dôchodku od 1. 7. 2007, pretože údajne   výplata   dôchodku   nebola   zastavená.   Uviedla,   že   v   tejto   veci   sa   viedol   spor na krajskom   súde   pod   sp.   zn.   34Sd/19/2007   a   rozsudkom   krajského   súdu   bolo   zrušené jej rozhodnutie z 6. 12. 2006, ktorým zamietla žiadosť sťažovateľky o zastavenie výplaty dôchodku   od   16.   12.   2006.   Podľa   vyjadrenia   žalovanej,   keďže   doposiaľ   „nebolo právoplatne   rozhodnuté   o   zastavení   výplaty   predčasného   starobného   dôchodku, čo má význam pre zvýšenie predčasného starobného dôchodku", navrhla žalovaná konanie na krajskom súde prerušiť „do právoplatného skončenia konania vedeného na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 4So 173/2007“.

Dňa 18. 12. 2007 vydal krajský súd na návrh žalovanej (ako to vyplýva zo spisu) uznesenie o prerušení konania pod sp. zn. 34Sd/153/2007 vo veci vyššie uvedeného návrhu na preskúmanie zo dňa 30. 9. 2007 „až do právoplatného skončenia konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 34Sd/19/2007“, v tom čase v odvolacom konaní na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 4So/173/2007....

Voči uzneseniu krajského súdu zo dňa 18. 12. 2007 podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, ktorým žiadala toto uznesenie zrušiť, pretože, podľa jej presvedčenia, neboli splnené podmienky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, na ktorý sa krajský súd odvolával v odôvodnení uznesenia, keďže v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 34Sd 19/2007 sa neriešila otázka, ktorá má (resp. môže mať) význam pre rozhodnutie súdu (č. k. 34Sd/153/2007). V odvolacích dôvodoch namietala, okrem iných porušení   svojich   základných   práv   aj   porušenie   práva   na   zákonného   sudcu   (senát), porušenie základného práva na súdnu ochranu a i....

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   pod   sp.   zn.   4So/173/2007   má   vyznačenú právoplatnosť 14. 3. 2007 (Pozri spis sp. zn. 34Sd/19/2007). Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť len jeden deň po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia Najvyššieho súdu SR, ktorým   tento   potvrdil   uznesenie   krajského   súdu   o   prerušení   konania   pod   sp.   zn. 34Sd/153/2007 až do právoplatného skončenia konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 34Sd/19/2007.

Dňa   13.   marca   2008   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR pod sp.   zn.   9So30/2008,   ktorým   tento   súd   potvrdil   uznesenie   krajského   súdu v k. č. 34Sd/153/2007-42   o   prerušení   konania   vo   veci   žiadosti   o   zvýšenie   predčasného starobného dôchodku, proti ktorému sťažovateľka podala odvolanie dňa 4. 1. 2008.... Sťažovateľka namietala v odvolaní proti uzneseniu krajského súdu, okrem iného, aj porušenie základného práva na zákonného sudcu (senát) podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Ďalej namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy a § 3 OSP. Namietala aj neodôvodnené prieťahy v konaní, v dôsledku ktorých bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa či. 6 ods. 1 Dohovoru....

Krajský súd nezákonným a protiústavným spôsobom prerušil konanie o nulitnom akte žalovanej   zo   dňa   27.8.2007,   pričom   krajský   súd   v   konaní   o   opravnom   prostriedku sťažovateľky   nesprávne   procesne   postupuje   podľa   §   250l   a   nasl.   OSP,   ako   je   zrejmé z napadnutého uznesenia, o ktorom rozhodla samosudkyňa, a nie senát, ktorý je povinný rozhodovať v konaniach podľa § 247 ods. 1 a nasl. OSP. Tým došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, namietaného v odvolaní. Súd   teda   pri   prijatí   návrhu   na   začatie   konania   sťažovateľky   nepostupoval   v   súlade s príslušnými procesnými predpismi ukladajúcimi posúdiť každé podanie podľa jeho obsahu (§ 41 ods. 2 OSP)....

Napriek nesprávnemu označeniu bol krajský súd povinný vo veci konať ako o žalobe proti nesprávnemu postupu Sociálnej poisťovne ústredie v správnom konaní podľa § 247 ods. 1 a nasl. OSP. Súd bol povinný bez zbytočných prieťahov toto rozhodnutie zrušiť, pretože žalovaná nebola oprávnená takýto akt vydať v dávkovom konaní. Takto bol krajský súd - príslušný senát povinný postupovať ex offo....

Zo   spisu   je   zrejmé,   že   krajský   súd   prerušil   konanie   pod   sp.   zn.   34Sd/153/2007 na základe   návrhu   žalovanej,   vyjadreného   v   odpovedi   na   výzvu   krajského   súdu   zo   dňa 23. 10. 2007, ktoré súd obdržal 2. 11. 2007....

Vyjadrenie žalovanej k návrhu sťažovateľky na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie zo dňa 27. 8. 2007, ktoré súd obdržal dňa 2. 11. 2007, súd sťažovateľke v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nedoručil, čím   porušil   zásadu   kontradiktórnosti   a   rovnosti   zbraní   účastníkov   konania   ako inherentných zložiek spravodlivého súdneho procesu.... a preto vyššie uvedený postup súdu je zároveň porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 1 ods. 1, druhá veta ústavy a čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd...

Z   vyššie   uvedeného   je   zrejmé,   že   konanie   vedené   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn. 34Sd/153/2007 je zmätočné a preto prerušenie takéhoto zmätočného konania je porušením základného   práva   sťažovateľky   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   a   prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   napadnutým   potvrdzujúcim   uznesením Najvyššieho súdu SR bolo porušené aj základné právo sťažovateľky v zmysle čl. 13 ods. 2 ústavy.  ...   K   porušeniu   tohto   základného   práva   sťažovateľky   súdmi   došlo   tým,   že   ich nezákonným   postupom,   keď   krajský   súd   prerušil   konanie,   v   ktorom   žalovaná   zamietla žiadosť o zvýšenie dávky, a Najvyšší súd toto rozhodnutie uznesením potvrdil, obmedzili výkon   (realizáciu)   základného   práva   sťažovateľky   na   primerané   hmotné   zabezpečenie v starobe   podľa   čl.   30   listiny   základných   práv   a   slobôd   a   podľa   čl.   39   ods.   1   ústavy spôsobom, ktorý zákon ani ústava nepripúšťajú a spôsobili zbytočné prieťahy v reálnom uplatnení tohto základného práva sťažovateľky....

Najvyšší súd SR uznesením pod sp. zn. 9 So 30/2008, ktorým potvrdil uznesenie krajského súdu pod sp. zn. 34Sd/153/2007 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa či. 46 ods. 1 ústavy, pretože v konaní o nulitnom akte vydanom odporkyňou dňa   6.12.2006,   sa   nemohla   riešiť   otázka,   ktorá   by   mala   (mohla   mať)   význam   pre rozhodnutie súdu v k. č. 34Sd/153/2007.

Spôsobil tým zbytočné prieťahy v konaní, ktoré stále pretrvávajú do dnešného dňa a pretrváva   aj   právna   neistota   sťažovateľky   vo   veci   zvýšenia   jej   dôchodkovej   dávky, na ktoré mala podľa zákona o sociálnom poistení právny nárok od 1. 7. 2007....

Oba všeobecné súdy, ktoré „nedokázali" identifikovať akt žalovanej č. 5252203740 zo   dňa   27.   8.   2007   ako   nulitný   akt,   napriek   námietkam   sťažovateľky,   nemohli   byť ani v predmetnej záležitosti nezaujatými, nestrannými súdmi....»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„1. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 20. 2. 2008 pod sp. zn. 9So 30/2008 a Krajský súd   v   Trnave   uznesením   zo   dňa   18.   12.   2007   pod   sp.   zn.   34Sd/153/2007-42   porušili základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd; základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 Listiny; základné právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote   a   princíp   kontradiktórnosti   a   rovnosti   zbraní   ako   súčasť   spravodlivého   procesu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Ďalej porušili základné právo sťažovateľky podľa čl. 13 ods. 2 ústavy, podľa ktorého medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom, a ústavné právo   sťažovateľky   vyplývajúce   z   článku   2   ods.   2   Ústavy   SR   a   čl.   2   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Krajský súd uznesením zo dňa 18. 12. 2007 pod sp. zn. 34Sd/153/2007-42 ďalej porušil základné právo sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

2.   Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.   2.   2008 pod sp.   zn.   9So 30/2008 a uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 18. 12. 2007 pod sp. zn. 34Sd/153/2007-42 sa zrušuje.

3. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   namietala   porušenie   viacerých základných práv podľa ústavy a listiny, jednotlivé články ústavy, či listiny, ako aj práva zakotvené príslušnou medzinárodnou zmluvou označenými uzneseniami všeobecných súdov.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   13   ods.   2   ústavy   medze   základných   práv   a   slobôd   možno   upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon. Podľa odseku 2 citovaného článku (i čl. 38 ods. 2 listiny) každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie uvedených práv uznesením krajského súdu č. k. 34 Sd 153/2007-42 z 18. decembra 2007 (s výnimkou práva zaručujúceho konanie bez zbytočných prieťahov), ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych   veciach,   a to tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a slobody sa na ústavnom   súde   možno   domáhať   v prípade,   ak   takúto   ochranu   nemôžu   poskytnúť všeobecné súdy.

Je nepochybné, že proti uzneseniu krajského súdu mala sťažovateľka právo podať odvolanie. Ústavný súd zistil, že sťažovateľka toto právo využila a proti prvostupňovému rozhodnutiu   podala   odvolanie,   o ktorom rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 9 So 30/2008 z 20. februára 2008.

Vzhľadom   na to,   že na preskúmanie uznesenia   krajského súdu   bol v prvom   rade povolaný najvyšší súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

Pri preskúmaní námietok sťažovateľky z hľadiska možného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38   ods.   2   listiny,   ako   aj   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 34 Sd 153/2007 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 So 30/2008 ústavný súd vychádzal zo svojej doterajšej judikatúry. Podľa nej zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i podľa čl. 38 ods. 2 listiny) a práva na prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   môže   vyplývať   aj   z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05). Podľa zistení ústavného súdu sťažovateľka podala návrh krajskému súdu 30. septembra 2007, pričom v rámci tohto konania už došlo k jeho prerušeniu, k rozhodovaniu o námietkach zaujatosti, na základe podaných opravných prostriedkov   k uplatneniu   právomoci   odvolacieho   (najvyššieho)   súdu,   pričom   vo   veci už bolo   nariadené   aj   pojednávanie.   Doterajšia   dĺžka   konania   (s   prerušením   konania približne 1 rok),   jeho   predmet,   aj   úkony,   ktoré   boli   vo   veci   vykonané,   zatiaľ   vylučujú predpoklad   o namietanom   porušení   označeného   práva   zaručujúceho   konanie   bez zbytočných   prieťahov,   a preto   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   zároveň   pripomína,   že   aj   napriek   petitu   sťažnosti, v ktorom   sťažovateľka   žiadala   vysloviť   porušenie   práva   zaručujúceho   konanie bez zbytočných   prieťahov   uzneseniami   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu,   ústavný   súd vo vzťahu k nastoleným námietkam nezvolil rýdzo formalistický prístup, ale venoval sa postupu týchto súdov a ich konformnosti s obsahom označených práv, ktorých porušenie sa namieta.   Výsledkom   ústavnej   kontroly   boli   potom   závery,   ktoré   ústavný   súd už predstavil.   Aj   napriek   tomu   ústavný   súd   dáva   do   pozornosti   svoju   judikatúru, podľa ktorej k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže   dôjsť   samotným   rozhodnutím   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci,   ale   len   jeho postupom   (nečinnosťou,   nesprávnym   postupom   a podobne).   Z uvedeného   vyplýva, že v prípadoch,   ak   sťažovateľ   namietal   porušenie   tohto   práva   konkrétnym   rozhodnutím všeobecného   súdu,   nie   jeho   postupom,   ústavný   súd   takú   sťažnosť   odmietol   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. III. ÚS 258/05).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 2 ústavy, čl. 2 ods. 2 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 30/2008 z 20. februára 2008.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   boli   tvrdenia   o nesprávnosti   tohto   rozhodnutia, ktorým najvyšší súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie o prerušení konania, pretože podľa jej názoru nebol dôvod na vydanie tohto rozhodnutia, zároveň sa domnievala, že v danom konaní   sa   malo postupovať podľa   §   247   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej aj „OSP“),   nie   podľa   §   250l   a násl.   OSP,   zároveň   namietala   porušenie   zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, keďže ako tvrdila, zo strany krajského súdu jej nebolo   zaslané vyjadrenie   odporkyne,   v ktorom   navrhla   konanie vedené   pod   sp.   zn. 34 Sd 153/2007 prerušiť do právoplatného skončenia konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 34 Sd 19/2007.

Ústavný súd v prvom rade považoval za potrebné ustáliť, že sťažovateľka namietala porušenie   zásad   spravodlivého   procesu   v podobe   už   uvedených   námietok   rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým sa v podstate upravoval priebeh konania, keďže išlo o rozhodnutie potvrdzujúce prerušenie konania na krajskom súde.

Vychádzajúc z povahy rozhodnutia o prerušení konania, ktoré len upravuje priebeh konania a ktoré nemá definitívny   charakter,   ústavný súd   dospel   k záveru,   že   postupom, ktorý opísala sťažovateľka, nemohlo dôjsť k porušeniu označených práv, keďže konanie vo veci   nebolo   dosiaľ   právoplatne   skončené   a doteraz   nedošlo   k vydaniu   finálneho rozhodnutia. Ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľka môže ešte v priebehu konania vedeného   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   34   Sd   153/2007   namietať   porušenie   zásad spravodlivého   procesu   a v tej   súvislosti   aj zásady   kontradiktórnosti   konania, či   rovnosti zbraní,   ako   aj   základného   práva   na   zákonného   sudcu,   ale   samozrejme   až   konečným rozhodnutím vo veci alebo iným relevantným rozhodnutím (napr. vo vzťahu k základnému právu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   rozhodnutím   o námietkach   zaujatosti   a podobne). Je nepochybné, že aj uznesenie o prerušení konania by mohlo za istých okolností vykazovať znaky   porušenia   označených   práv,   k čomu   však   v sťažovateľkinom   prípade   vzhľadom na odôvodnenie tohto rozhodnutia nedošlo.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 30/2008 z 20. februára 2008, ktorým bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. 34 Sd 153/2007-42 z 18. decembra 2007 o prerušení preskúmavacieho konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, totiž vyplýva: „Predmetom konania, vedeného pod sp. zn. 34 Sd 153/2007, je rozhodnutie o zamietnutí žiadosti   o zvýšenie   predčasného   starobného   dôchodku   podľa   §   68   ods.   3   zákona o sociálnom poistení. Určenie sumy predčasného starobného dôchodku podľa § 68 ods. 3 zákona o sociálnom poistení je viazané na zastavenie výplaty už vyplácaného predčasného starobného dôchodku. Zo spisu najvyššieho súdu sp. zn. 4 So 173/2007 odvolací súd zistil, že predmetom predchádzajúceho a doteraz neskončeného konania, vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 34 Sd 19/2007 je otázka, či výplata predčasného starobného dôchodku mala byť navrhovateľke zastavená. Krajský súd nebol oprávnený túto otázku riešiť v konaní vedenom   pod sp.   zn.   34   Sd 153/2007,   pričom práve   táto otázka je podstatná   pre jeho rozhodnutie   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   34   Sd   153/2007   a preto   správne   rozhodol o prerušení konania do právoplatného skončenia predchádzajúceho konania.“

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov   a nepoužívajú   sa   na   skúmanie   tvrdenej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd   nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd,   a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (I. ÚS 254/07, III. ÚS 176/08).

Ústavný   súd   uvádza,   že   nemá   pozíciu   opravnej   inštancie   voči   rozhodnutiam všeobecných súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené. V nadväznosti na uvedené ústavný súd   nemal   pochybnosti   o ústavnej   konformnosti   namietaného   uznesenia   z hľadiska dodržania   zásad   spravodlivého   procesu,   pretože   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu sa javí   dostatočne   odôvodnené,   pridržiavajúce   sa   príslušných   ustanovení   Občianskeho súdneho poriadku o prerušení konania a zreteľne preukazujúce skutočnosti opodstatňujúce potrebu potvrdenia rozhodnutia súdu prvého stupňa.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že   obsahom   základného   práva   na súdnu   ochranu   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pozornosti   ústavného   súdu   zároveň   neuniklo,   že   sťažovateľka   v petite   sťažnosti namietala samostatne aj porušenie konkrétnych článkov ústavy (čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 2) a listiny (čl. 2 ods. 2). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju skoršiu judikatúru (obdobne   napr.   II.   ÚS   167/04,   III.   ÚS   32/08),   podľa   ktorej   článok   relevantnej   právnej normy,   ktorý   nezakotvuje   žiadne   základné   právo   alebo   slobodu,   nemožno   podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namietať samostatne. Ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne základného práva zaručeného listinou alebo práva upraveného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Iné ustanovenie uvedených právnych aktov síce možno namietať, ale vždy len v spojení s namietaným porušením základného práva alebo slobody. Z uvedeného vyplýva, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených článkov ústavy a listiny, a preto sa sťažnosť aj v tejto časti javí ako zjavne neopodstatnená.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo bez právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2008