znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 337/07-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 11. decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. D., K., zastúpeného advokátom JUDr.   I.   T.,   LL.M.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo veci namietaného   porušenia   jeho základných práv zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich   zástupcov   a   na   prístup   k voleným   a iným   verejným   funkciám   za   rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky konaním starostu mestskej časti K. PhDr. P. M. na ustanovujúcom zasadnutí Miestneho zastupiteľstva mestskej časti K. konanom   28. decembra   2006   a   na   mimoriadnom   zasadnutí   Miestneho   zastupiteľstva mestskej časti K. konanom 12. januára 2007, ktorým neumožnil hlasovať o predloženom návrhu na voľbu zástupcu starostu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára 2007   doručená   sťažnosť   Ing.   P.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   doplnená   podaniami doručenými 28. februára 2007 a 16. marca 2007 pre namietané porušenie jeho základných práv   zúčastňovať sa   na   správe   verejných   vecí   priamo   alebo   slobodnou   voľbou   svojich zástupcov   a   na   prístup   k voleným   a iným   verejným   funkciám   za rovnakých   podmienok podľa čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) konaním starostu mestskej   časti   K.   PhDr.   P.   M.   (ďalej   len   „starosta   mestskej   časti“)   na ustanovujúcom zasadnutí Miestneho zastupiteľstva mestskej časti K. (ďalej len „miestne zastupiteľstvo“) konanom   28. decembra 2006   a na mimoriadnom   zasadnutí   miestneho   zastupiteľstva konanom 12. januára 2007, ktorým neumožnil hlasovať o predloženom návrhu na voľbu zástupcu starostu.

Z predloženej sťažnosti sťažovateľa, ktorý je poslancom miestneho zastupiteľstva, vyplýva,   že   28.   decembra   2006   na   ustanovujúcom   zasadnutí   miestneho   zastupiteľstva starosta mestskej časti presunul bod rokovania označený ako „Voľba zástupcu starostu“ do programu   riadneho   rokovania   miestneho   zastupiteľstva   vo   februári   2007.   Následne poslanec   miestneho   zastupiteľstva   MUDr.   M.   B.,   PhD.,   s poukazom   na   obligatórnosť funkcie zástupcu starostu mestskej časti predložil návrh na zástupcu starostu mestskej časti. Starosta mestskej časti odmietol predložený návrh a nedal o ňom hlasovať, pretože podľa jeho názoru z § 13b zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) vyplýva, že zástupcu starostu   mestskej   časti   môže   zastupiteľstvo   mestskej   časti   voliť   len   na návrh   starostu mestskej časti.

Na   uvedený   postup   starostu   mestskej   časti   zareagoval   ďalší   poslanec   miestneho zastupiteľstva MUDr. I. J., ktorý ho vyzval, aby predložil všetky tri návrhy na zástupcu starostu   mestskej   časti,   ktoré   mu   boli   doručené,   a   požadoval,   aby   sa   o nich   hlasovalo. Poukazujúc na to, že si neosvojil žiaden z predložených návrhov na zástupcu starostu vzal starosta   mestskej   časti   bod   10a   z rokovania   miestneho   zastupiteľstva   späť,   a nedal   tak o predložených návrhoch opätovne hlasovať.

Starosta mestskej časti na základe písomnej žiadosti skupiny 16 poslancov miestneho zastupiteľstva zvolal na 12. január 2007 mimoriadne rokovanie miestneho zastupiteľstva, kde opätovne neumožnil hlasovať o predloženom návrhu sťažovateľa na zvolenie Ing. L. B. za zástupcu starostu mestskej časti.

Podľa názoru sťažovateľa, starosta mestskej časti „porušil zákon, keď odmietol dať hlasovať o predložených návrhoch na zástupcu starostu, čím mu odoprel ústavné právo garantované podľa článku 30 ods. 1 a čl. 30 ods. 4 ústavy (právo voliť svojich zástupcov)“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   tiež   uviedol,   že „O postupe   starostu   bol   listom   zo dňa 8. januára 2007   upovedomený   aj   okresný   prokurátor   z   miestne   príslušnej   Okresnej prokuratúry Košice II“. Prokurátorka Okresnej prokuratúry Košice II v liste z 26. februára 2007 č. k. Pd 5/2007-7 uviedla, že postup starostu mestskej časti je nezákonný a že na zistené   pochybenia   zareaguje   podaním   upozornenia   podľa   zákona   č. 153/2001   Z.   z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.

V predloženej sťažnosti sťažovateľ poukazuje na odlišnosti právnej úpravy kreovania zástupcu starostu obsiahnutej v § 15 ods. 5 zákona Slovenskej národnej rady č. 401/1990 Zb.   o   meste   Košice   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o meste   Košice“) na jednej strane a v § 13b ods. 1 zákona o obecnom zriadení na strane druhej.

Sťažovateľ zastáva názor, že aj za predpokladu, že by starosta ako osoba, ktorá vedie zasadnutia   miestneho   zastupiteľstva,   mal   právo   navrhnúť   kandidáta   na   voľbu   svojho zástupcu, v každom prípade by išlo „... iba o návrh vo vecnej rovine, nie v rovine osobnej, teda   že   starosta   má   právo   (a   s ohľadom   na   obligatórnosť   funkcie   zástupcu   starostu i povinnosť)   navrhnúť   voľbu   zástupcu   starostu   ako   takú,   avšak   nemá   právo   vyberať si osobu,   ktorú   navrhne   ako   kandidáta   na   zástupcu   starostu.   Zároveň   je   nepochybné, že pokiaľ bol predložený návrh na voľbu zástupcu starostu, bol starosta povinný vynaložiť všetko úsilie pre to, aby sa o predloženom návrh mohlo hlasovať. Starosta však v rozpore s touto povinnosťou si túto nesplnil a svojím konaním hlasovaniu a voľbe zabránil,   čím porušil právo sťažovateľa podľa článku 30 ods. 1 a 4 ústavy“.

K právomoci   ústavného   súdu   na   prerokovanie   jeho   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol, že v danej   veci   nemal   možnosť   požiadať   všeobecný   súd   o ochranu   svojich   základných práv. V súvislosti   s tým   znovu   pripomenul,   že   listom   z   8. januára 2007   sa   navrhnutý kandidát   na   funkciu   zástupcu   starostu   mestskej   časti   obrátil   na Okresnú   prokuratúru Košice II podnetom na prešetrenie zákonnosti postupu starostu mestskej časti.

Sťažovateľ požiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500   000 Sk   za svojvoľné   rozhodovanie   starostu   mestskej   časti   pri   vedení   rokovaní miestneho   zastupiteľstva,   ktorým   mu   mala   byť   spôsobená „značná   právna   neistota spočívajúca   v nedôvere   v dostatočné   zabezpečenie   demokratických   inštitútov   právneho štátu“.

V závere podanej ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol takto:

„1.   Starosta   mestskej   časti   K.   svojím   konaním   na   ustanovujúcom   zasadnutí miestneho zastupiteľstva, konanom dňa 28. decembra 2006 a na mimoriadnom zasadnutí miestneho   zastupiteľstva,   konanom   dňa   12.   januára   2007,   ktorým   neumožnil   hlasovať o predloženom   návrhu,   porušil   základné   právo   Ing.   P.   D.   zaručené   v čl. 30   ods.   1   a 4 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje starostovi mestskej časti K.   svojím konaním pokračovať v porušovaní práva sťažovateľa, Ing. P. D., podľa článku 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.

3.   Ing.   P.   D.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   500.000,-   Sk (slovom: päťstotisíc slovenských korún), ktoré mu je Mestská časť K. povinná vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ing. P. D. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6.296,. Sk, slovom: šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún (2x úkon právnej služby á 2.970,- Sk a 2x advokátsky paušál á 178,- Sk), ktoré je Mestská časť K. povinná vyplatiť Ing. P. D. na účet jeho právneho zástupcu JUDr. I. T., LL.M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 30 ods. 1 ústavy občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal tým, či účinnú ochranu práv, ktorých porušenie vo svojej sťažnosti namietal, neposkytujú všeobecné súdy na základe takých právnych prostriedkov nápravy, ktoré je možné súčasne považovať za účinné právne prostriedky ochrany namietaného porušenia jeho práva (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), teda či v danom prípade nejde o nedostatok právomoci ústavného súdu.

Z obsahu sťažnosti a z predložených príloh vyplýva, že k porušeniu základných práv sťažovateľa   zúčastňovať   sa   na   správe   verejných   vecí   priamo   alebo   slobodnou   voľbou svojich   zástupcov   a   na   prístup   k voleným   a iným   verejným   funkciám   za   rovnakých podmienok   podľa   čl. 30   ods. 1   a   4   ústavy   malo   dôjsť   podľa   sťažovateľa   svojvoľným konaním starostu mestskej časti na zasadnutí miestneho zastupiteľstva 28. decembra 2006 a na mimoriadnom zasadnutí miestneho zastupiteľstva konanom 12. januára 2007, ktorým neumožnil hlasovať o predloženom návrhu na voľbu zástupcu starostu, pričom sťažovateľ ako poslanec miestneho zastupiteľstva nemohol realizovať svoje aktívne volebné právo.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v znení účinnom od 1. septembra 2003 v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí   a   postupov   orgánov   štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie   o   právach   a   povinnostiach   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   v   oblasti verejnej správy.

Podľa § 250v ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho   dôsledku   bol   proti   nej   priamo   vykonaný,   môže   sa   pred   súdom   domáhať ochrany   proti   zásahu,   ak   taký   zásah   alebo   jeho   dôsledky   trvajú,   alebo   hrozí   jeho opakovanie.

Preskúmajúc   negatívnu   enumeráciu   a postupy   a rozhodnutia,   ktoré   sú   vylúčené z preskúmavacej právomoci všeobecných súdov, ústavný súd konštatuje, že nie je žiaden legálny dôvod na záver, podľa ktorého by malo byť v danej veci namietané konanie starostu mestskej   časti   (ako orgánu   verejnej   moci)   pri   výkone   samosprávy   z   tejto   právomoci vylúčené.

Ústavný   súd   tak   dospel   k záveru,   že   sťažovateľ   mal   v systéme   všeobecného súdnictva   k dispozícii   účinný   právny   prostriedok   na dosiahnutie   nápravy   svojho   práva, porušenie ktorého v konaní pred ústavným súdom namietal. Účinným prostriedkom nápravy v prípade namietaného porušenia čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy postupom starostu mestskej časti bol návrh všeobecnému súdu podľa § 250v ods. 1 OSP, ktorý však sťažovateľ nepodal.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ disponoval dostupným a účinným prostriedkom nápravy ním namietaného porušenia označených základných práv, o ktorom je v konečnom dôsledku   oprávnený   rozhodnúť   všeobecný   súd.   Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity, podľa ktorého   ústavný   súd   rozhoduje   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických   osôb   vo   veci   porušenia   ich   základných   práv   alebo   slobôd   v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), nie je vo vzťahu k predmetnému konaniu daná právomoc ústavného súdu.

Nevyužitie tejto možnosti ochrany základných práv sťažovateľa nemožno nahrádzať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde). Tento záver má oporu aj v stabilnej judikatúre ústavného súdu (podobne IV. ÚS 65/02, II. ÚS 147/02, II. ÚS 148/02, IV. ÚS 128/04).

Zároveň   ústavný   súd poukazuje na skutočnosť,   že v časti   namietajúcej   porušenie čl. 30   ods.   4   ústavy   možno   podanú   sťažnosť   kvalifikovať   aj   ako   podanú   zjavne neoprávnenou osobou. Článok 30 ods. 4 ústavy garantuje občanom rovnosť v podmienkach na prístup   k voleným   a iným   verejným   funkciám,   a teda   aj   k funkcii   zástupcu   starostu mestskej časti. Zo sťažnosti však nevyplýva, že by sťažovateľ bol kandidátom na funkciu zástupcu starostu mestskej časti. Na túto funkciu bol ako kandidát navrhnutý iný poslanec miestneho zastupiteľstva (Ing. L. B.). Z čl. 127 ods. 1 ústavy explicitne vyplýva, že fyzická osoba alebo právnická osoba sa podanou ústavnou sťažnosťou môže domáhať vyslovenia porušenia   iba   „svojich“   práv,   nie   práv   iného   subjektu.   Preto   sťažovateľ   ako poslanec miestneho zastupiteľstva, ktorý nebol navrhnutý ako kandidát na funkciu zástupcu starostu mestskej   časti,   nemôže   namietať   porušenie   ústavného   práva   iného   poslanca,   ktorý navrhnutým kandidátom bol.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v rámci   predbežného prerokovania odmietol bez toho, aby sa zaoberal tým, či vôbec mohlo namietaným konaním starostu mestskej časti dôjsť k porušeniu označených základných práv sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2007