znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 337/06-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza   o   sťažnosti   Mgr.   V.   H.,   I.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   A.   G.,   T.,   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   4 Cob 121/2005 z 8. marca 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Mgr.   V.   H.,   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn.   4 Cob   121/2005 z 8. marca 2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn. 4 Cob 121/2005   z   8. marca 2006 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť Mgr. V. H., trovy právneho zastúpenia v sume 2 201,50 Sk (slovom dvetisícdvestojeden slovenských korún a päťdesiat halierov) na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. A. G., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. III. ÚS 337/06-10   z   19. októbra 2006   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť Mgr. V. H., I. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. G., T., v časti v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Cob 121/2005-45 z 8. marca 2006.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd prerokoval túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak ako sťažovateľka prostredníctvom svojej   právnej   zástupkyne   v   podaní   z   12. decembra 2006,   aj   krajský   súd   vo   vyjadrení č. Spr. 3757/2006 z 15. decembra 2006 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd preto pri svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení a z listinných dôkazov.

Sťažovateľka   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Cob 121/2005 z 8. marca 2006 s tým, aby bol označený rozsudok zrušený a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň sa sťažovateľka domáhala úhrady trov právneho zastúpenia v sume 2 201,50 Sk.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou sa domáhala uloženia povinnosti S., a. s., B. (ďalej len   „žalovaná“), zaplatiť 36 797,03 Sk z dôvodu   poplatku   z omeškania   a uhradiť trovy konania. Okresný súd rozsudkom č. k. 42 Cb/110/2005-28 z 3. novembra 2005 rozhodol tak,   že   zaviazal   žalovanú   zaplatiť   sťažovateľke   sumu   3 654,27 Sk,   v   časti   o   zaplatenie 254,33 Sk   konanie   zastavil,   vo zvyšnej   časti   žalobu   zamietol   a   úhradu   trov   konania žiadnemu z účastníkov nepriznal. Z rozsudku vyplýva, že okresný súd priznal sťažovateľke poplatok   z omeškania   vo   výške   0,01   %   denne   z dlžnej   sumy   pri   faktúrach   splatných po 1. júni 2003.

V odôvodnení rozsudku okresného súdu sa okrem iného uvádza:

„Dňa   15. 7. 2004   bol   v   Zbierke   zákonov   uverejnený   Nález   Ústavného   súdu   SR zo dňa 17. 5. 2004, podľa ktorého ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy SR.

Podľa článku 125 ods. 3 Ústavy SR ak ústavný súd svojim rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v ods. 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v ods. 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.   Ak   tak   neurobia,   také   predpisy,   ich   časti   alebo   ustanovenia   strácajú   platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Z   uvedeného   jednoznačne   vyplýva,   že   ustanovenie   § 38   ods. 4   zákona č. 273/1994 Z. z. platné a účinné v čase vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 17.   5.   2004,   t. j.   upravujúce   výšku   poplatku   z   omeškania   na   sadzbu   0,01   %,   stratilo účinnosť dňom 15. 7. 2004 (deň uverejnenia rozhodnutia Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov), t. j. na poplatky z omeškania, pri ktorých vzniklo právo na ich vyúčtovanie v období od 1. 6. 2003 do 15. 7. 2004 je potrebné aplikovať ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení účinnom od 1. 6. 2003 do 15. 7. 2004 (zákon č. 138/2003 Z. z.). V danom prípade všetky faktúry žalobcu boli splatné v čase od 1. 6. 2003 do 15. 7. 2004 t. j. v období platnosti a účinnosti zákona č. 138/2003 Z. z., a preto súd zaviazal žalovaného na zaplatenie poplatku z omeškania vo výške 3.654,27 Sk pri sadzbe poplatku z omeškania 0,01 % za každý kalendárny deň omeškania.“

Proti   citovanému   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   24. marca 2005 odvolanie, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a zaviazal žalovanú na zaplatenie poplatku z omeškania aj vo zvyšnej sume 32 888,43 Sk, ako   aj   trov   konania.   O odvolaní   sťažovateľky   krajský   súd   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 4 Cob 121/2005 z 8. marca 2006, ktorým prvostupňový rozsudok v napadnutej časti potvrdil a trovy   odvolacieho   konania   sťažovateľke   nepriznal.   V odôvodnení   potvrdzujúceho rozsudku krajský súd poukazuje okrem iného na to, že:

„Podľa § 2 zák. č. 1/1993 Z. z. o zbierke zákonov o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka, domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná. Podľa § 3 ods. 1, 3 tohto zákona všeobecne záväzne právne predpisy a rozhodnutia Ústavného súdu SR uvedené v § 1 ods

: 1 nadobúdajú platnosť dňom ich vyhlásenia v zbierke zákonov. Ak je to odôvodnené naliehavým všeobecným záujmom, môže sa v právnom predpise výnimočne ustanoviť skorší začiatok jeho účinnosti, najskôr však dňom vyhlásenia v zbierke zákonov. Jedným z princípov právneho štátu je i právna istota. Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach, aby zachovanie základných práv a slobôd, rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, každý je oprávnený konať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno   nútiť,   aby   konal   niečo,   čo   zákon   neukladá.   S   poukazom   na   vyššie   uvedené zásady a zákonné   ustanovenia,   odvolací   súd   vyslovil   právny   záver,   že   na   daný   vzťah treba aplikovať   u   faktúr,   ktoré   sa   stali   splatnými   po   1.   6.   2003   ust.   §   38   ods.   4   zák. č. 138/2003 Z. z., ktorým bol zmenený zák. č. 273/1994 Z. z., keďže v čase omeškania žalobcu u faktúr splatným po 1. 6. 2003 bol platný a účinný tento zákon. Vzhľadom k tomu, že   je   nesporné,   že   až   uverejnením   rozhodnutia   Ústavného   súdu   SR   v   zbierke   zákonov dňa 15. 7. 2004 stratilo ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. platné a účinné v čase vyhlásenia   rozhodnutia   Ústavného   súdu   SR   zo   dňa   17. 5. 2004,   t.   j.   upravujúce   výšku poplatku z omeškania na sadzbu 0,1 % účinnosť. Z uvedeného je teda nesporné, že v období od 1. 6. 2003 do 15. 7. 2004 je potrebné aplikovať ust. § 38 ods. 4 zák. č. 138/2003 Z. z. Vzhľadom   tiež   k   tej   skutočnosti,   že   zákon   má   spätnú   účinnosť   len   vtedy,   ak   je   v   ňom výslovne upravená. Súd prvého stupňa rozhodol správne, keď u faktúr splatných po 1. 6. 2003 priznal žalobcovi poplatok z omeškania vo výške 0,01 % denne, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 219 O. s. p.“

Podľa názoru sťažovateľky bolo napadnutým rozsudkom krajského súdu porušené jej základné   právo   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy.   Právna   argumentácia   sťažovateľky na podporu   tvrdenia   o porušení   jej   základného   práva   sa   opiera   o nález   ústavného   súdu zo 17. mája 2004 publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“) pod č. 396/2004 Z. z. (sp. zn. PL. ÚS 38/03).

K prijatej sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   vyjadril   podpredseda   krajského   súdu   podaním   z   15. decembra 2006. Z jeho vyjadrenia vyplýva, že krajský súd ako súd odvolací v uvedenom konaní vo svojom rozsudku sp.   zn.   4 Cob 121/2005   z   8. marca 2006   vychádzal   z   právneho   názoru,   podľa ktorého rozhodnutie ústavného súdu má účinky ex nunc, t. j. jeho účinky pôsobia až po jeho publikácii v Zbierke zákonov a nie spätne (ex tunc). Uvedený názor podľa neho vychádzal „aj   z článku 1   Ústavy SR,   ktorý proklamuje   právnosť   štátu SR,   a z judikatúry ÚS SR, z ktorých rovnako vyplýva, že princípom právnej istoty musí byť dôvera v účinný a platný právny   predpis“. S odvolaním   sa   na   svoju   argumentáciu   v závere   svojho   vyjadrenia podpredseda krajského súdu uviedol, že sťažnosť sťažovateľky v uvedenej veci nie je podľa neho dôvodná.

Keďže v konaní mohli byť dotknuté aj práva, resp. oprávnené záujmy žalovanej, doručil   ústavný   súd   žalovanej   podanú   sťažnosť,   uznesenie   ústavného   súdu č. k. III. ÚS 337/06-10   z   19. októbra 2006,   vyjadrenia   podpredsedu   krajského   súdu, ako aj stanovisko právnej zástupkyne sťažovateľky s tým, že žalovaná má právo sa vo veci vyjadriť. Žalovaná však právo vyjadriť sa vo veci nevyužila.

II.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 19. októbra 2006 na ďalšie konanie III. senát ústavného súdu. Dňa 22. januára 2007 skončilo funkčné obdobie sudcovi spravodajcovi, ktorému bola vec na ústavnom súde pridelená. Po schválení Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej   republiky   na   rok   2007   a   prerozdelení   vecí   novovymenovaným   sudcom sa sudkyňou   spravodajkyňou   v tejto   veci   stala   Marianna   Mochnáčová,   ktorá   je   členkou IV. senátu.   Z uvedeného   dôvodu   vec   prerokoval   a vo   veci   samej   rozhodol   IV. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku 1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo, ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku 1   boli porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 125   ods. 1   písm. a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné   do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich do súladu   s ústavou,   s   ústavnými   zákonmi   a   s   medzinárodnými   zmluvami   vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov   s právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s medzinárodnou   zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v   Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov   nimi zrušených; ak však išlo len o ich   zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Z čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ak je v danom prípade oprávnený o ochrane základných práv sťažovateľa rozhodnúť všeobecný súd, je právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať vo veci vylúčená.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorej   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom prípade   ide   najmä o výklad tých   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde,   z ktorých   možno vyvodiť   právne   účinky   nálezov   ústavného   súdu   vydaných   v konaní   o súlade   právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Konkrétne ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pre   označené   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   je   charakteristické   vzájomné pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu vyjadreného   v čl. 1   ods. 1   prvej   vete   ústavy.   Princíp   ochrany   a zachovania   ústavnosti sa realizuje v danom prípade samotným rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade právnych   predpisov   podľa   čl. 125   ústavy   a jeho   následnými   právnymi   účinkami na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych veciach.   Princíp   právnej   istoty   sa   prejavuje   v dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak   na   zachovaní   právoplatnosti   rozhodnutí   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci vychádzajúcich   z prezumpcie   ústavnosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   kolízii spomínaných   princípov   treba   dať   prednosť   jednoznačne   princípu   zachovania   a ochrany ústavnosti,   a to   za   súčasného   spolupôsobenia   bŕzd   vyplývajúcich   z uplatnenia   princípu právnej istoty (mutatis mutandis I. ÚS 51/06).

Opierajúc sa aj o uvedené východiská zákonodarca pri prijímaní zákona o ústavnom súde rozlíšil vplyv účinkov nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach na   tie,   ktoré   boli   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu   v   Zbierke   zákonov už právoplatne   skončené   (§ 41b   zákona   o ústavnom   súde),   a tie,   ktoré   ešte   v čase uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov   neboli   právoplatne   skončené (§ 41a zákona o ústavnom   súde).   V oboch   prípadoch   ale zákonodarca   umožnil   v záujme uplatnenia   princípu   ochrany   a zachovania   ústavnosti   do   miery   zlučiteľnej   s princípom právnej   istoty   konvalidovať   nepriaznivé   účinky   rozhodnutí   súdov   alebo   iných   orgánov verejnej   moci   v individuálnych   veciach,   ktoré   vyplývajú,   resp.   by   vyplývali   z aplikácie ustanovení právnych predpisov, ktoré v konaní o súlade právnych predpisov označil ústavný súd za nesúladné s ústavou.

V danom   prípade   sťažovateľka   namieta   postup   a   rozhodnutie   krajského   súdu v konaní, ktoré začalo 21. decembra 2004, t. j. v čase po uverejnení nálezu ústavného súdu sp. zn.   PL. ÚS 38/03   v Zbierke   zákonov.   Krajský   súd   bol   preto   povinný   v čase,   keď rozhodoval, aplikovať na daný prípad § 41a v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom pre ústavne akceptovateľné rozhodnutie krajského súdu bola nevyhnutná správna interpretácia a aplikácia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

III.

Zo sťažnosti i z predložených príloh vyplýva, že sťažovateľka v predmetnom konaní založila   svoj   nárok   na   zaplatenie   poplatku   z omeškania   vo   výške   0,1 %   za   každý   deň z omeškania po 1. júni 2003 na právnom názore, podľa ktorého dňom uverejnenia nálezu ústavného   súdu   sp. zn.   PL. ÚS 38/03   zo 17.   mája   2004   v Zbierke   zákonov,   t. j.   dňom 15. júla   2004,   sa   v zmysle   ustanovenia   § 41a   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   stalo neúčinným len novelizované znenie § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994   Z. z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovni   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 273/1994 Z. z.“) zavedené zákonom č. 138/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších   predpisov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon č. 138/2003   Z. z.“),   ktorý   nadobudol   účinnosť   1. júna 2003,   a ustanovujúce   poplatok z omeškania   vo   výške   0,01 %   z dlžnej   sumy   za   každý   kalendárny   deň   z omeškania. Sťažovateľka zároveň tvrdí, že od tohto dňa, t. j. od 15. júla 2004, je účinné ustanovenie § 38   ods. 4   zákona   č. 273/1994   Z. z.   v znení   platnom   pred   novelizáciou   vykonanou zákonom č. 138/2003 Z. z., t. j. v znení, podľa ktorého predstavuje poplatok z omeškania 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň z omeškania.

Podľa právneho názoru vysloveného krajským súdom   v odôvodnení napadnutého rozsudku:

„(...) odvolací súd vyslovil právny záver, že na daný vzťah treba aplikovať u faktúr, ktoré sa stali splatnými po 1. 6. 2003 ust. § 38 ods. 4 zák. č. 138/2003 Z. z., ktorým bol zmenený   zák.   č. 273/1994   Z.   z.,   keďže   v   čase   omeškania   žalobcu   u   faktúr   splatným po 1. 6. 2003   bol   platný   a   účinný   tento   zákon.   Vzhľadom   k   tomu,   že   je   nesporné, že až uverejnením   rozhodnutia   Ústavného   súdu   SR   v   zbierke   zákonov   dňa   15. 7. 2004 stratilo ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. platné a účinné v čase vyhlásenia rozhodnutia Ústavného   súdu   SR   zo   dňa   17. 5. 2004,   t. j.   upravujúce   výšku   poplatku   z   omeškania na sadzbu   0,1 %   účinnosť.   Z   uvedeného   je   teda   nesporné,   že   v   období   od   1. 6. 2003 do 15. 7. 2004 je potrebné aplikovať ust. § 38 ods. 4 zák. č. 138/2003 Z. z. Vzhľadom tiež k tej skutočnosti, že zákon má spätnú účinnosť len vtedy, ak je v ňom výslovne upravená. Súd prvého stupňa rozhodol správne, keď u faktúr splatných po 1. 6. 2003 priznal žalobcovi poplatok z omeškania vo výške 0,01 % denne, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 219 O. s. p.“

Pri posudzovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z nasledovných zistení:

1. Krajský súd v predmetnej veci rozhodol 8. marca 2006, t. j. v čase po uverejnení nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 v Zbierke zákonov. Navyše v čase,   keď   krajský   súd   vo   veci   rozhodoval,   stratilo   ustanovenie   § 38   ods. 4   zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. v zmysle čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy nielen účinnosť, ale aj platnosť, keďže dňom 15. januára 2005 márne uplynula lehota podľa čl. 125 ods. 3 druhej vety ústavy, v rámci ktorej bola Národná rada Slovenskej republiky povinná uviesť protiústavné znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. do súladu s ústavou.

2. Nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 bol vyslovený nesúlad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. s ústavou v znení zavedenom novelizáciou vykonanou zákonom č. 138/2003 Z. z. Z tohto vyplýva, že krajský súd bol v danom prípade povinný   pri   rozhodovaní   aplikovať   znenie   § 41a   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde,   text za bodkočiarkou, podľa ktorého „ak však išlo o zmenu alebo doplnenie, platí skorší predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“.

Z uvedených zistení vyplýva, že krajský súd bol povinný pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. 42 Cb/110/2005-28 z 3. novembra 2005 ústavne súladným spôsobom aplikovať § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   na   odôvodnenie   tohto   svojho   záveru   považuje   za   potrebné   uviesť, že v danej   veci   je   nesporné,   že   § 38   ods. 4   zákona   č. 273/1994   Z. z.   v znení   podľa novelizácie   vykonanej   zákonom   č. 138/2003   Z. z.   v čase   rozhodovania   krajského   súdu nebol účinný ani platný, t. j. už nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania nemohol aplikovať na daný prípad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v neplatnom znení, t. j. nemohol potvrdiť nárok sťažovateľky   na poplatok   z omeškania   vo   výške   0,01   %   z dlžnej   sumy   za   každý   deň omeškania, ktorý jej priznal v označenom prvostupňovom rozsudku okresný súd za obdobie od 1. júna 2003, a to bez ohľadu na to, že v čase, keď tento nárok uplatnený sťažovateľkou vznikol, bolo toto ustanovenie platné a účinné. Podľa názoru ústavného súdu totiž dňom márneho   uplynutia   lehoty   podľa   čl. 125   ods. 3   tretej   vety   ústavy   stratilo   ustanovenie § 38 ods. 4   zákona   č. 273/1994   Z. z.   v znení   podľa   novelizácie   vykonanej   zákonom č. 138/2003 Z. z. platnosť ex tunc (nie ex nunc), t. j. bolo anulované od počiatku. Inými slovami na toto ustanovenie zákona č. 273/1994 Z. z. sa hľadí, akoby nikdy nebolo platné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Za   týchto   okolností   bolo   pre   rozhodnutie   krajského   súdu   potrebné   zodpovedať otázku, aké znenie a či vôbec nejaké znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. bolo platné a účinné v čase jeho rozhodovania, t. j. podľa akého znenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. mal vo veci krajský súd rozhodnúť. Odpoveď na túto otázku vyplýva z § 41a ods. 3 zákona   o ústavnom   súde,   konkrétne   z   citovaného   textu   za bodkočiarkou.   Z tohto   textu nesporne   vyplýva,   že   v danom   prípade   po   strate   účinnosti   (po   15. júli 2004),   ako aj po následnej strate platnosti (po 15. januári 2005) posledného znenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 „platí skorší predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“, t. j. § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. platil v čase rozhodovania krajského súdu v znení pred nadobudnutím platnosti a účinnosti novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z., keď   ustanovoval   poplatok   z omeškania   vo   výške   0,1 %   z dlžnej   sumy   za   každý   deň omeškania.

V záujme   odstránenia   akýchkoľvek   pochybností   o interpretácii   textu   § 41a   ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 72/06 uviedol svoj názor na interpretáciu v ňom obsiahnutého slovného spojenia „platí skorší predpis“, podľa ktorého toto slovné spojenie treba vykladať tak, že stratou účinnosti, prípadne platnosti právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   na   základe   rozhodnutia   (nálezu) ústavného súdu sa obnovuje nielen platnosť, ale aj účinnosť „skoršieho predpisu v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“. Takýto výklad je založený na logickom argumente, podľa   ktorého samotné obnovenie platnosti skoršieho právneho predpisu   by nemalo žiadny právny význam pre ochranu ústavnosti v konaniach pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci v individuálnych veciach, ktoré neboli ešte právoplatne skončené v čase pred uverejnením príslušného nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov a na ktoré sa mal aplikovať právny predpis (jeho časť, prípadne niektoré jeho ustanovenie), ktorý nie je podľa príslušného nálezu ústavného súdu prijatého v konaní o súlade právnych predpisov v súlade s ústavou.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v danom prípade oprel svoj rozsudok sp. zn. 4 Cob 121/2005 z 8. marca 2006 o také znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994   Z. z.,   ktoré   v čase   jeho   rozhodovania   nebolo   ani   platné,   ani   účinné, t. j. rozhodol   v zjavnom   rozpore   s ústavou   a zákonom,   a preto   týmto   rozsudkom   porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.Záver ústavného súdu o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy korešponduje aj so stanoviskom pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11. októbra 2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce   stanovisko   k odchylným   právnym   názorom   senátov   ústavného   súdu vyslovených   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   na   aplikáciu   nálezu   ústavného   súdu č. k. PL. ÚS 38/03-89   zo   17. mája 2004   v konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktorého predmetom je určenie výšky poplatku z omeškania podľa zákona č. 273/1994 Z. z.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   zruší   také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré bolo porušené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Cob 121/2005 z 8. marca 2006,   bolo   potrebné   tento   rozsudok   zrušiť   a vec   vrátiť   na ďalšie   konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s právnym zastupovaním advokátkou JUDr. A. G. v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľka   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   požiadala   o priznanie úhrady   trov   konania   pred   ústavným   súdom   spolu   vo   výške   2 201,50 Sk,   ktoré   bližšie špecifikovala ako „trovy konania vo výške 1 850,- Sk vrátane 19 % DPH vo výške 351,50 Sk spolu vo výške 2 201,50 Sk“.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení   § 1,   § 11,   § 14   ods. 1,   § 16   ods. 3   a   § 18   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   o odmenách   a náhradách   advokátov za poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva   a   slobody   porušenie,   ktorých   sťažovateľka   namieta,   v zásade   nie   je   oceniteľný peniazmi.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený v období od 1. januára 2006 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu 164 Sk.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 2 201,50 Sk neodporuje platným právnym predpisom, je nižšia než suma, ktorá by jej prislúchala podľa vyhlášky,   a   preto   priznal   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v celej   výške   uplatnenej právnou zástupkyňou sťažovateľky tak, ako je to uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej   zástupkyne   sťažovateľky   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2007