znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 336/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,a maloletého ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenýchJUDr. Ivetou   Kalinovou,   Advokátska   kancelária,   Cukrová   14,   Bratislava,   vo   vecinamietaného porušenia ich základných práv na ochranu pred neoprávneným zasahovanímdo súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2, na ochranu rodičovstva podľa čl. 41ods. 1, na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 4 a na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uznesením   Okresného   súdu   Trenčínz 5. februára 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 34 P 96/2013 a postupom a uznesenímKrajského súdu v Trenčíne z 24. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoP 35/2014a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a maloletého ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľv 1. rade“) a maloletého ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen   „sťažovateľ   v 2.   rade“,   spolu   ďalej   aj  ,,sťažovatelia“),   zastúpených   JUDr.   IvetouKalinovou, Advokátska kancelária, Cukrová 14, Bratislava, vo veci namietaného porušeniaich   základných   práv   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromnéhoa rodinného života podľa čl. 19 ods. 2, na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1, narodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 4 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesenímOkresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) z 5. februára 2014 v konaní vedenompod sp. zn. 34 P 96/2013 a postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len„krajský súd“) z 24. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoP 35/2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konania vo vecistarostlivosti o maloletého sťažovateľa v 2. rade, ktoré je vedené pred okresným súdom podsp. zn. 32 P/171/2009 od roku 2009 a podľa ich vyjadrenia nie je ku dňu podania sťažnostiústavnému   súdu   právoplatne   skončené.   Maloletý   sťažovateľ   v 2.   rade   je   na základepredbežného opatrenia ponechaný v starostlivosti jeho matky.

Sťažovateľ v 1. rade podal 6. mája 2013 okresnému súdu návrh na rozhodnutie súdupri nezhode rodičov v podstatnej veci súvisiacej s výkonom rodičovských práv a povinnostív zmysle ustanovenia § 35 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorýchzákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rodine“),   a to   aby„súd rozhodol pri nezhode rodičov vo veci prípravy sťažovateľa v 2. na budúce povolanie o tom,   do   ktorej   školy   má   byť   dieťa   zapísané“. Konanie   je   na   okresnom   súde   vedenépod sp. zn. 34 P 96/2013 (ďalej len „namietané konanie“).

V priebehu namietaného konania sťažovateľ v 1. rade oslovil občianske združenieRada   pre   práva   dieťaťa   –   Slovenská   republika   (ďalej   len   „rada   pre   práva   dieťaťa“)so žiadosťou o vstup tohto občianskeho združenia do namietaného konania, keďže bol tohonázoru, že sú zo strany okresného súdu porušované práva maloletého sťažovateľa v 2. radea kolízny opatrovník, ktorým je sťažovateľ v 2. rade v konaní zastúpený, nepresadzuje jehopráva dostatočne.

Okresný súd o návrhu na vstup rady pre práva dieťaťa ako vedľajšieho účastníkado namietaného konania rozhodol uznesením č. k. 34 P/96/2013-112 z 5. februára 2014 tak,že nepripustil jej vstup do konania. V uznesení okresný súd dôvodil relevantnou právnouúpravou   [§   93   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskoršíchpredpisov (ďalej aj,,Občiansky súdny poriadok“)], ktorá podľa názoru okresného súdunepripúšťa vedľajšie účastníctvo v nesporovom konaní, akým je aj vec sťažovateľov.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ v 1. rade odvolanie, v ktorom poukazoval nauznesenie krajského súdu v inom konaní v analogickej veci (rozhodnutie sp. zn. 6 CoP7/2014 z 28. januára 2014), v ktorej krajský súd ako súd odvolací pripustil vstup rady prepráva dieťaťa ako vedľajšieho účastníka do konania. V podanom odvolaní sťažovateľ v 1.rade   argumentoval   tvrdením,   že   okresný   súd   zabránil   maloletému   sťažovateľovi   byťvypočutý v konaní a že kolízny opatrovník neháji práva sťažovateľa v 2. rade dostatočne,a predovšetkým výkladom relevantného ustanovenia § 93 Občianskeho súdneho poriadku,ktoré podľa názoru sťažovateľa v 1. rade nezakazuje vedľajšie účastníctvo v nesporovýchkonaniach.

Krajský súd podanému odvolaniu nevyhovel a prvostupňové rozhodnutie okresnéhosúdu ako vecne správne potvrdil svojím uznesením sp. zn. 19 CoP 35/2014 z 24. apríla2014.

Podľa   sťažovateľov   konajúce   súdy   svojimi   rozhodnutiami   a postupom,   ktorýim predchádzal, porušili ich označené práva, keďže neumožnili maloletému sťažovateľoviv 2. rade uplatniť právo byť v konaní vypočutý a povedať slobodne svoj názor, pretože podľaich názoru „Pokiaľ by bol maloletý vypočutý a bol by zastúpený aj vedľajším účastníkom, ktorý by s náležitou starostlivosťou zastupoval jeho záujmy, mohol by maloletý vyjadriť svoj slobodný názor.“.

Namietané porušenie svojich označených   práv vidia   sťažovatelia aj v skutočnostivydania protichodného rozhodnutia v obdobnej veci, keď krajský súd iným rozhodnutímv analogickej veci (rozhodnutie sp. zn. 6 CoP 7/2014 z 28. januára 2014) pripustil vstuprady   pre   práva   dieťaťa   ako   vedľajšieho   účastníka   do   konania   a v namietanom   konaníuznesením sp. zn. 19 CoP 35/2014 z 24. apríla 2014 jej vstup ako vedľajšieho účastníkado konania   nepripustil.   Podľa   názoru   sťažovateľov   vydal   krajský   súd   nepreskúmateľnéuznesenie, ktoré predstavuje pre sťažovateľov porušenie princípu právnej istoty.

Na základe uvedených argumentov sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijaltento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní 34P/96/2013 a Krajského súd v Trenčíne v konaní 19CoP/35/20l4 tým, že konajúce   súdy   neumožnili   sťažovateľovi   2.   uplatniť   jeho   právo   byť   v   konaní   vypočutý a povedať slobodne svoj slobodný názor, porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní 19CoP/35/2014 tým,   že vydal nepreskúmateľné uznesenie a takéto konanie súdu predstavuje právnu neistotu, porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na ochranu pred neoprávneným zasahovaním   do   súkromného   a   rodinného   života   podľa   článku   čl.   19   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a právo na rešpektovanie rodinného života podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy SR a právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy SR, porušené bolo.

4.   Uznesenie   Krajského   súd   v   Trenčíne,   č.   k.   39CoP/35/2014   zo   dňa   zo   dňa 24.4.2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5. Okresnému súdu Trenčín v konaní 34P/96/20I3 a Krajskému súdu v Trenčíne v konaní   19CoP/35/2014   sa   zakazuje   pokračovať   v   porušovaní   základného   práva sťažovateľa I. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

6.   Sťažovateľovi   1.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 10.000,-€.

7.   Sťažovateľovi   2.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 10.000,-€.

8. Sťažovateľom 1. a 2. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 284,08 € na účet advokátky JUDr. Ivety Kalinovej, Advokátska kancelária, Cukrová 14, 811 08 Bratislava.“

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súdepredbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísanézákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   v 1.   rade   poznamenáva,   že   bez   toho,   aby   sťažovateľov   vyzývalna doplnenie sťažnosti, prostredníctvom obsahu jej odôvodnenia preklenul nedostatky petitusťažnosti   –   jeho   nedostatočnú   špecifikáciu.   Vychádzajúc   z argumentácie   obsiahnutejv odôvodnení   sťažnosti   ustálil   ústavný   súd   predmet   konania   tak,   že   predmetom   jehoprieskumu sa stali postup a uznesenia konajúcich súdov týkajúce sa otázky pripusteniavedľajšieho účastníctva rady pre práva dieťaťa v konaní podľa § 35 zákona o rodine, ktorá jez obsahu odôvodnenia sťažnosti jednoznačne identifikovateľná.

1.   Vo   vzťahu   k časti   sťažnosti   týkajúcej   sa   namietaného   postupu   a uzneseniaokresného súdu z 5. februára 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 34 P 96/2013 ústavný súdzistil prekážku, ktorá bráni jej prijatiu na ďalšie konanie, a to nedostatok právomoci na jejprerokovanie.

Systém   ochrany   základných   práv   a slobôd   zaručených   ústavou   a   ľudských   práva základných   slobôd   vyplývajúcich   zo   záväznej medzinárodnej   zmluvy   je   založenýna princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaníochrany   základným   právam   a slobodám,   resp.   ľudským   právam   a základným   slobodámvo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   ajza dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielenzákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje ažvtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   vo   vzťahu   k   námietkam   týkajúcim   saoznačeného postupu a uznesenia okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážkybrániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

Občiansky   súdny   poriadok   zakotvujúci   inštitút   odvolania   poskytuje   priestorna uplatnenie   námietok   týkajúcich   sa   pochybení   konajúceho   súdu   potenciálnepredstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd, resp. ľudských práv garantovanýchmedzinárodnými   zmluvami.   Rozhodovanie   o tomto   opravnom   prostriedku   patrí   vždydruhostupňovému súdu.

Sťažovatelia disponovali možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybeníprvostupňového súdu prostredníctvom podaného odvolania, ktorú sťažovateľ v 1. rade ajvyužil. Ochranu ich právam zaručeným   ústavou   a dohovorom bol oprávnený   a zároveňpovinný   poskytnúť   krajský   súd.   Táto   skutočnosť   vylučuje   právomoc   ústavného   súdupreskúmať   námietky   sťažovateľov   uplatnené   voči   prvostupňovému   uzneseniu   a jemupredchádzajúcemu postupu. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnostipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   Vo   vzťahu   k časti   sťažnosti   týkajúcej   sa   namietaného   postupu   a uzneseniakrajského súdu z 24. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoP 35/2014 ústavný súdzistil, že je ju potrebné odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) potvrdzuje, žeaplikovateľnosť čl. 6 dohovoru nie je automaticky spojená s akýmkoľvek vnútroštátnymsúdnym konaním. Účelom čl. 6 dohovoru je zaistiť právo na spravodlivý proces v prvomprípade   tomu,   koho   civilné   práva   alebo   záväzky   sú   nejakým   spôsobom   spochybnené,a v druhom prípade tomu, kto čelí trestnému obvineniu.

Jedným   z používaných   kritérií   aplikovateľnosti   čl.   6   dohovoru   v civilnej   časti   jekritérium priameho vplyvu výsledku „sporu“ na právo alebo záväzok. V zmysle označenéhokritéria k aplikovateľnosti čl. 6 dohovoru nepostačuje, ak má súvisiace konanie k civilnémuprávu alebo záväzku sťažovateľa len slabý vzťah alebo sú jeho dopady na ne iba vzdialené.Toto   kritérium   práve   naopak   vyžaduje,   aby   sa   toto   súvisiace   konanie   dotýkaloobčianskeho práva alebo záväzku v tom zmysle, že je výsledok daného konania pre nichrozhodujúci (pozri rozhodnutie ESĽP Le Compte, Van Leuven a De Meyere proti Belgickuz 23. 6. 1981, č. 6878/75 a č. 7238/75 ).

Predmetom konania, v rámci ktorého konajúce súdy rozhodovali o otázke pripusteniavedľajšieho účastníka do konania, je výkon rodičovských práv a povinností k maloletémudieťaťu.   Otázka   pripustenia   vedľajšieho   účastníctva   občianskeho   združenia   sa   v danomprípade merita veci (rodičovské práva a povinnosti), ktoré je v hre, dotýka okrajovo, pretožejeho výsledok nie je pre rozhodovanie o otázke výkonu rodičovských práv (výber školymaloletého   sťažovateľa   v 2.   rade)   rozhodujúci.   Podmienka   priameho   vplyvu   výsledkukonania na práva alebo záväzky sťažovateľov tak nie je splnená.

Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   medzi   obsahom   čl.   6   ods.   1   dohovorua namietaným   postupom   a uznesením   krajského   súdu   niet   príčinnej súvislosti,   ktorá   byodôvodňovala   ďalšie   ústavno-súdne   testovanie   tohto   postupu   a uznesenia   z pohľadukonformity   s požiadavkami   vyplývajúcimi   z čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorý   teda   týmtouznesením porušený nebol.

Ústavný súd už viackrát vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoruvyslovil názor, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy zákonodarca v základnomprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnuochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97), a tak v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Na základe uvedenéhomožno vyvodiť absenciu relevantnej súvislosti aj medzi namietaným postupom a uznesenímkrajského súdu a základným právom zaručeným čl. 46 ods. 1 ústavy.

Konštatovanie   o neaplikovateľnosti   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   46   ods.   1   ústavyvo veci sťažovateľov (rozhodovanie o pripustení vstupu vedľajšieho účastníka do konania)súčasne vylučuje možnosť sekundárneho porušenia sťažovateľmi označených práv hmotnéhocharakteru zaručených čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 8 dohovoru namietanýmpostupom a uznesením krajského súdu z 24. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 19CoP 35/2014.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené závery posúdil námietku sťažovateľov o porušeníich základných práv zaručených čl. 19 ods. 2 ústavy, čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 46 ods. 1ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 8 dohovoru postupom a uznesenímkrajského súdu z 24. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoP 35/2014 ako zjavneneopodstatnenú a sťažnosť v uvedenej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeodmietol.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015