SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 336/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,a maloletého ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenýchJUDr. Ivetou Kalinovou, Advokátska kancelária, Cukrová 14, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia ich základných práv na ochranu pred neoprávneným zasahovanímdo súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2, na ochranu rodičovstva podľa čl. 41ods. 1, na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 4 a na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Trenčínz 5. februára 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 34 P 96/2013 a postupom a uznesenímKrajského súdu v Trenčíne z 24. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoP 35/2014a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a maloletého ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľv 1. rade“) a maloletého ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej aj ,,sťažovatelia“), zastúpených JUDr. IvetouKalinovou, Advokátska kancelária, Cukrová 14, Bratislava, vo veci namietaného porušeniaich základných práv na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromnéhoa rodinného života podľa čl. 19 ods. 2, na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1, narodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 4 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesenímOkresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) z 5. februára 2014 v konaní vedenompod sp. zn. 34 P 96/2013 a postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len„krajský súd“) z 24. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoP 35/2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konania vo vecistarostlivosti o maloletého sťažovateľa v 2. rade, ktoré je vedené pred okresným súdom podsp. zn. 32 P/171/2009 od roku 2009 a podľa ich vyjadrenia nie je ku dňu podania sťažnostiústavnému súdu právoplatne skončené. Maloletý sťažovateľ v 2. rade je na základepredbežného opatrenia ponechaný v starostlivosti jeho matky.
Sťažovateľ v 1. rade podal 6. mája 2013 okresnému súdu návrh na rozhodnutie súdupri nezhode rodičov v podstatnej veci súvisiacej s výkonom rodičovských práv a povinnostív zmysle ustanovenia § 35 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), a to aby„súd rozhodol pri nezhode rodičov vo veci prípravy sťažovateľa v 2. na budúce povolanie o tom, do ktorej školy má byť dieťa zapísané“. Konanie je na okresnom súde vedenépod sp. zn. 34 P 96/2013 (ďalej len „namietané konanie“).
V priebehu namietaného konania sťažovateľ v 1. rade oslovil občianske združenieRada pre práva dieťaťa – Slovenská republika (ďalej len „rada pre práva dieťaťa“)so žiadosťou o vstup tohto občianskeho združenia do namietaného konania, keďže bol tohonázoru, že sú zo strany okresného súdu porušované práva maloletého sťažovateľa v 2. radea kolízny opatrovník, ktorým je sťažovateľ v 2. rade v konaní zastúpený, nepresadzuje jehopráva dostatočne.
Okresný súd o návrhu na vstup rady pre práva dieťaťa ako vedľajšieho účastníkado namietaného konania rozhodol uznesením č. k. 34 P/96/2013-112 z 5. februára 2014 tak,že nepripustil jej vstup do konania. V uznesení okresný súd dôvodil relevantnou právnouúpravou [§ 93 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej aj,,Občiansky súdny poriadok“)], ktorá podľa názoru okresného súdunepripúšťa vedľajšie účastníctvo v nesporovom konaní, akým je aj vec sťažovateľov.
Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ v 1. rade odvolanie, v ktorom poukazoval nauznesenie krajského súdu v inom konaní v analogickej veci (rozhodnutie sp. zn. 6 CoP7/2014 z 28. januára 2014), v ktorej krajský súd ako súd odvolací pripustil vstup rady prepráva dieťaťa ako vedľajšieho účastníka do konania. V podanom odvolaní sťažovateľ v 1.rade argumentoval tvrdením, že okresný súd zabránil maloletému sťažovateľovi byťvypočutý v konaní a že kolízny opatrovník neháji práva sťažovateľa v 2. rade dostatočne,a predovšetkým výkladom relevantného ustanovenia § 93 Občianskeho súdneho poriadku,ktoré podľa názoru sťažovateľa v 1. rade nezakazuje vedľajšie účastníctvo v nesporovýchkonaniach.
Krajský súd podanému odvolaniu nevyhovel a prvostupňové rozhodnutie okresnéhosúdu ako vecne správne potvrdil svojím uznesením sp. zn. 19 CoP 35/2014 z 24. apríla2014.
Podľa sťažovateľov konajúce súdy svojimi rozhodnutiami a postupom, ktorýim predchádzal, porušili ich označené práva, keďže neumožnili maloletému sťažovateľoviv 2. rade uplatniť právo byť v konaní vypočutý a povedať slobodne svoj názor, pretože podľaich názoru „Pokiaľ by bol maloletý vypočutý a bol by zastúpený aj vedľajším účastníkom, ktorý by s náležitou starostlivosťou zastupoval jeho záujmy, mohol by maloletý vyjadriť svoj slobodný názor.“.
Namietané porušenie svojich označených práv vidia sťažovatelia aj v skutočnostivydania protichodného rozhodnutia v obdobnej veci, keď krajský súd iným rozhodnutímv analogickej veci (rozhodnutie sp. zn. 6 CoP 7/2014 z 28. januára 2014) pripustil vstuprady pre práva dieťaťa ako vedľajšieho účastníka do konania a v namietanom konaníuznesením sp. zn. 19 CoP 35/2014 z 24. apríla 2014 jej vstup ako vedľajšieho účastníkado konania nepripustil. Podľa názoru sťažovateľov vydal krajský súd nepreskúmateľnéuznesenie, ktoré predstavuje pre sťažovateľov porušenie princípu právnej istoty.
Na základe uvedených argumentov sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijaltento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní 34P/96/2013 a Krajského súd v Trenčíne v konaní 19CoP/35/20l4 tým, že konajúce súdy neumožnili sťažovateľovi 2. uplatniť jeho právo byť v konaní vypočutý a povedať slobodne svoj slobodný názor, porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní 19CoP/35/2014 tým, že vydal nepreskúmateľné uznesenie a takéto konanie súdu predstavuje právnu neistotu, porušené bolo.
3. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa článku čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na rešpektovanie rodinného života podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy SR a právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy SR, porušené bolo.
4. Uznesenie Krajského súd v Trenčíne, č. k. 39CoP/35/2014 zo dňa zo dňa 24.4.2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
5. Okresnému súdu Trenčín v konaní 34P/96/20I3 a Krajskému súdu v Trenčíne v konaní 19CoP/35/2014 sa zakazuje pokračovať v porušovaní základného práva sťažovateľa I. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
6. Sťažovateľovi 1. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,-€.
7. Sťažovateľovi 2. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,-€.
8. Sťažovateľom 1. a 2. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 284,08 € na účet advokátky JUDr. Ivety Kalinovej, Advokátska kancelária, Cukrová 14, 811 08 Bratislava.“
II.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutíbez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súdepredbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísanézákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd v 1. rade poznamenáva, že bez toho, aby sťažovateľov vyzývalna doplnenie sťažnosti, prostredníctvom obsahu jej odôvodnenia preklenul nedostatky petitusťažnosti – jeho nedostatočnú špecifikáciu. Vychádzajúc z argumentácie obsiahnutejv odôvodnení sťažnosti ustálil ústavný súd predmet konania tak, že predmetom jehoprieskumu sa stali postup a uznesenia konajúcich súdov týkajúce sa otázky pripusteniavedľajšieho účastníctva rady pre práva dieťaťa v konaní podľa § 35 zákona o rodine, ktorá jez obsahu odôvodnenia sťažnosti jednoznačne identifikovateľná.
1. Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného postupu a uzneseniaokresného súdu z 5. februára 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 34 P 96/2013 ústavný súdzistil prekážku, ktorá bráni jej prijatiu na ďalšie konanie, a to nedostatok právomoci na jejprerokovanie.
Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práva základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založenýna princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaníochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodámvo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielenzákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje ažvtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim saoznačeného postupu a uznesenia okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážkybrániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.
Občiansky súdny poriadok zakotvujúci inštitút odvolania poskytuje priestorna uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálnepredstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd, resp. ľudských práv garantovanýchmedzinárodnými zmluvami. Rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku patrí vždydruhostupňovému súdu.
Sťažovatelia disponovali možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybeníprvostupňového súdu prostredníctvom podaného odvolania, ktorú sťažovateľ v 1. rade ajvyužil. Ochranu ich právam zaručeným ústavou a dohovorom bol oprávnený a zároveňpovinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdupreskúmať námietky sťažovateľov uplatnené voči prvostupňovému uzneseniu a jemupredchádzajúcemu postupu. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnostipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného postupu a uzneseniakrajského súdu z 24. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoP 35/2014 ústavný súdzistil, že je ju potrebné odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) potvrdzuje, žeaplikovateľnosť čl. 6 dohovoru nie je automaticky spojená s akýmkoľvek vnútroštátnymsúdnym konaním. Účelom čl. 6 dohovoru je zaistiť právo na spravodlivý proces v prvomprípade tomu, koho civilné práva alebo záväzky sú nejakým spôsobom spochybnené,a v druhom prípade tomu, kto čelí trestnému obvineniu.
Jedným z používaných kritérií aplikovateľnosti čl. 6 dohovoru v civilnej časti jekritérium priameho vplyvu výsledku „sporu“ na právo alebo záväzok. V zmysle označenéhokritéria k aplikovateľnosti čl. 6 dohovoru nepostačuje, ak má súvisiace konanie k civilnémuprávu alebo záväzku sťažovateľa len slabý vzťah alebo sú jeho dopady na ne iba vzdialené.Toto kritérium práve naopak vyžaduje, aby sa toto súvisiace konanie dotýkaloobčianskeho práva alebo záväzku v tom zmysle, že je výsledok daného konania pre nichrozhodujúci (pozri rozhodnutie ESĽP Le Compte, Van Leuven a De Meyere proti Belgickuz 23. 6. 1981, č. 6878/75 a č. 7238/75 ).
Predmetom konania, v rámci ktorého konajúce súdy rozhodovali o otázke pripusteniavedľajšieho účastníka do konania, je výkon rodičovských práv a povinností k maloletémudieťaťu. Otázka pripustenia vedľajšieho účastníctva občianskeho združenia sa v danomprípade merita veci (rodičovské práva a povinnosti), ktoré je v hre, dotýka okrajovo, pretožejeho výsledok nie je pre rozhodovanie o otázke výkonu rodičovských práv (výber školymaloletého sťažovateľa v 2. rade) rozhodujúci. Podmienka priameho vplyvu výsledkukonania na práva alebo záväzky sťažovateľov tak nie je splnená.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že medzi obsahom čl. 6 ods. 1 dohovorua namietaným postupom a uznesením krajského súdu niet príčinnej súvislosti, ktorá byodôvodňovala ďalšie ústavno-súdne testovanie tohto postupu a uznesenia z pohľadukonformity s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý teda týmtouznesením porušený nebol.
Ústavný súd už viackrát vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoruvyslovil názor, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy zákonodarca v základnomprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnuochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97), a tak v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Na základe uvedenéhomožno vyvodiť absenciu relevantnej súvislosti aj medzi namietaným postupom a uznesenímkrajského súdu a základným právom zaručeným čl. 46 ods. 1 ústavy.
Konštatovanie o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavyvo veci sťažovateľov (rozhodovanie o pripustení vstupu vedľajšieho účastníka do konania)súčasne vylučuje možnosť sekundárneho porušenia sťažovateľmi označených práv hmotnéhocharakteru zaručených čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 8 dohovoru namietanýmpostupom a uznesením krajského súdu z 24. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 19CoP 35/2014.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené závery posúdil námietku sťažovateľov o porušeníich základných práv zaručených čl. 19 ods. 2 ústavy, čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 46 ods. 1ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 8 dohovoru postupom a uznesenímkrajského súdu z 24. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoP 35/2014 ako zjavneneopodstatnenú a sťažnosť v uvedenej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeodmietol.
Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2015