znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 336/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave zo 4. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 246/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2012 doručená   sťažnosť   M.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zo 4. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 246/2011.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že „Dňa 23. 3. 1999 som podala na Okresnom súde Bratislava III žalobu proti žalovaným MUDr. O. S. a jeho manželke MUDr. O.   S.,   ktorou   som   sa   domáhala   od   žalovaných   vydania   a   vypratania   nehnuteľnosti   a zaplatenia 21.700.- Sk s úrokmi z omeškania za bezdôvodné a protiprávne užívanie mojej nehnuteľnosti za čas od 23. 7. 1997 do 23. 3. 1999.

Žalobu som odôvodnila tým, že moja matka P. P. pôvodne vlastnila pozemnoknižné parcely č.   6004   a 6005   kat.   územia B.,   z ktorých časť kúpnou zmluvou z 22.   4.   1975 odpredala býv. Československému štátu.

Rozsudkom býv. Obvodného súdu Bratislava III. z 11. 6. 1985 č. k. 11 C 259/81 v spojení s rozsudkom Mestského súdu v Bratislave z 15. 7. 1986 č. k. 8 Co 104/86 - 170, 8 Co 275/86 - 170 bolo určené, že je neplatná táto kúpna zmluva z 22. 4. 1975... Tým sa obnovil pôvodný vlastnícky vzťah a moja matka P. P. sa stala vlastníčkou odpredaných parciel.

Na   základe   geometrického   plánu   vyhotoveného   v   roku   1984   boli   na   mieste pôvodných   pozemoknižných   parciel   č.   6004   a   6005   vytvorené   nové   parcely   za   účelom pridelenia do osobného užívania pre výstavbu rodinných domov. Tak vznikla aj parcela č. 6010/50 vo výmere 539 m2. Z tejto výmery pôvodne 217 m2 a teraz 210 m2 pochádza z parcely č. 6005, ktorá vlastnícky parila mojej matke.

Parcela č. 6010/50 bola pridelená do osobného užívania MUDr. Š. K. a žalobcom rozhodnutím   býv.   Obvodného   národného   výboru   Bratislava   III.   z 15.   7.   1986   č.   Fin 1082/85, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. 8. 1986.

Následne na to 17. 11. 1986 obvodný národný výbor uzavrel s uvedenými osobami dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku, ktorá bola registrovaná rozhodnutím býv. Štátneho notárstva Bratislava III. z 6. 5. 1987 č. R II 14/97.

Nakoľko   právo   osobného   užívania   pozemku   žalovaných   vzniklo   v   rozpore s Občianskym   zákonníkom   v   znení   platnom   do   1.   1.   1992   (dohoda   o   osobnom   užívaní pozemkov bola uzavretá 17. 11. 1986 a bola registrovaná štátnym notárstvom rozhodnutím z 6. 5. 1987, teda po právoplatnosti rozsudku súdu o neplatnosti kúpnej zmluvy a podľa § 199 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 15 vtedy platnej vyhlášky č. 90/1984 Zb. o správe národného majetku právo osobného užívania bolo možné zriadiť len k pozemkom, ktoré sú v socialistickom   spoločenskom   vlastníctve)   žalovaní   sa   nestali   vlastníkmi   spornej   časti pozemku, pretože ich titul vlastníctva je pre rozpor so zákonom neplatný a právne neúčinný. Tieto moje skutkové a právne tvrdenia sú podporené aj tým, že

- na základe nového geometrického plánu z 9. 12. 1992 Katastrálny úrad v Bratislave vykonal 2. 8. 1993 v evidencii nehnuteľnosti rozsudok Obvodného súdu Bratislava III č. k. 11 C 259/81 a moju matku P. P. zapísal ako vlastníčku novovytvorených parc. č. 6010/64 a 6010/65,

-   na   liste   vlastníctva   č.   2829   znejúceho   na   žalovaných   bola   upravená   výmera parcely č. 6010/50 z pôvodných 539 m2 na 322 m2,

- Obvodný súd Bratislava I. rozhodnutím z 6. 10. 1993 č. D 477/93, D not. 88/93 potvrdil mne nadobudnutie dedičstva po matke P. P. k parcelám č. 6010/64 a 6010/65,

- na základe tohto rozhodnutia katastrálny úrad upravil list vlastníctva č. 3575, na ktorom som vedená   ako   vlastnícka aj   spomínaných 217   m2,   ktoré   sú predmetom tohto konania,

- žalobcovia sa podľa § 29 zákona č. 266/1992 Zb. o katastri nehnuteľnosti domáhali opravy údajov v katastri v tom smere, aby bol obnovený pôvodný stav na liste vlastníctva č. 2829; Katastrálny úrad v Bratislave rozhodnutím z 18. 3. 1994 č. 100-518/1994 zamietol návrh žalobcov, Úrad geodézie, kartografie a katastra SR rozhodnutím č. LP-1880/94 ich odvolanie zamietol a Najvyšší súd SR rozsudkom z 3. 8. 1995 sp. zn. 3 Sž 98/94 ich žalobu zamietol...

Uvedená vec mojej žaloby bola zapísaná na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 30/99. Podaním z 29. 11. 1999 som rozšírila žalobu na zaplatenie 78.843.- Sk a úrokov z omeškania za ďalšie obdobie bezdôvodného užívania nehnuteľností žalovaným.

Nakoľko   kúpnou   zmluvou   z   20.   11.   2001   som   nehnuteľnosť   predala   obchodnej spoločnosti K., s. r. o. B., podaním z 11. 2. 2002 som vzala späť žalobu vypratanie a vydanie nehnuteľnosti a rozšírila som žalobu o bezdôvodné obohatenie za čas do dňa zmeny vlastníctva nehnuteľnosti, t. j. do 10. 1. 2002...

Okresný súd Bratislava III uznesením z 21. 5. 2002, č. k. 6 C 30/99-50 zastavil konanie o mojej žalobe o vydanie nehnuteľnosti a moje nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia   vylúčil   na   samostatné   konanie.   Táto   vec   bola   potom   zapísaná   pod   spisovú značku 6 C 88/02...

Žalovaní MUDr. O. S. a MUDr. O. S. v konaní vedenom v tom čase pod sp. zn. 6 C 88/02 návrhom z 10. 1. 2003 (ktorý došiel súdu 4. 3. 2003) podali proti mne (aj proti K., s. r. o.) protinávrh o určenie ich vlastníctva k nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom mojej žaloby z 23. 2. 1999.

Táto vec bola na okresnom súde zapísaná pod sp. zn. 6 C 63/02. Okresný súd uznesením zo 7. 2. 2003, č. k. 6 C 88/02-30 spojil veci 6 C 88/02 a 6 C 63/02 na. spoločné konanie s tým, že spoločnú vec bude viesť pod sp. zn. 6 C 63/02 Ďalším uznesením z 9. 5. 2006, č. k. 6 C 63/02 - 177 Okresný súd Bratislava III vylúčil   protižalobu   MUDr.   O.   S.   a   jeho   manželky   proti   mne   o   určenie   vlastníctva   na samostatné konanie a vec zapísal pod spisovú značku 6 C 166/06.

Teraz   už   žalobcovia   MUDr.   O.   S.   a   MUDr.   O.   S.   svoju   protižalobu   o   určenie vlastníctva k spornej nehnuteľnosti menili (upravovali) ešte podaniami z 18. 4. 2004 a 13. 6. 2007 a napokon ju voči mne vzali späť až 18. 1. 2008.

Na pojednávaní 18. 1. 2008 som uplatnila a listom z 21. 1. 2008 som vyčíslila moje trovy konania spočívajúce z nákladov na právne zastúpenie advokátom; vyčíslenie sa týka iba úkonov od podania protižaloby proti mne do jej späťvzatia.

Žalobcovia   podali   proti   mne   uvedený   vzájomný   návrh   na   určenie   vlastníctva k nehnuteľnosti   4.   3.   2003,   hoci   v   tom   čase   vedeli,   že   ja   nie   som   vlastníčkou   spornej nehnuteľnosti, ku ktorej žiadali určiť svoje vlastnícke právo. Konali bezdôvodne a zavinili vznik mojich trov konania. Rovnako tak sa správali počas celého konania až do späťvzatia žaloby proti mne, hoci som namietala, že nie som pasívne legitimovaná v tomto spore... Okresný súd Bratislava III uznesením z 5. 4. 2011 č. k. 6 C 166/06-213 zastavil voči mne konanie a rozhodol, že nemám právo na náhradu trov konania voči žalobcom. Svoje rozhodnutie o trovách konania odôvodnil tým, že protinávrh žalobcovia nepodali proti mne bezdôvodne, a že mojou vinou som 11. 2. 2002 vzala čiastočne späť žalobu, pretože počas konania som previedla spornú nehnuteľnosť na iný subjekt.

Na moje odvolanie z 28. 4. 2011 Krajský súd v Bratislave uznesením z 4. 4. 2012 č. k. 2 Co 246/2011 - 229 potvrdil citované uznesenie okresného súdu v napadnutej časti, t. j. vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania...

Krajský súd sa stotožnil z dôvodmi uznesenia súdu prvého stupňa a naviac uviedol, že celý spor som v roku 1999 vyvolala ja, že vlastnícke právo k danej nehnuteľnosti som v priebehu súdneho sporu previedla v roku 2001 na iný subjekt a že v inom konaní sa stále domáham uspokojenia svojich nárokov proti manželom S. V súčasnosti na Okresnom súde Bratislava   III   stále   prebieha   viacero   súdnych   sporov   týchto   istých   účastníkov   konania ohľadne   tej   istej   nehnuteľnosti.   Podľa   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o náhrade   trov konania treba mať na zreteli tiež ďalšie skutočnosti za ktorých došlo k vzniku súdneho sporu, chovanie účastníkov konania v priebehu celého konania, okolnosti, za ktorých došlo ku späťvzatiu návrhu na začatie konania...

Napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave a konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo   je   v   rozpore   so   zákonom,   pretože:   rozhodnutie   odporuje   zistenému skutkovému   stavu,   rozhodnutie   vychádza   z   nesprávneho   a   zákonu   odporujúcemu vyhodnoteniu dôkazov, vec bola nesprávne posúdená podľa právnych predpisov a ustálenej súdnej judikatúry, rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené...“.

Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   naopak, „na   ochranu   svojho   vlastníckeho   práva garantovaného ústavou a zákonmi som neurobila nič negatívne, ak som sa obrátila na súd o vyriešenie sporu...

Nič som tým neporušila, nekonala som v rozpore so zákonom, nemala som žiadne obmedzenia na nakladanie s nehnuteľnosťou, informovala som o tom súd, zobrala som žalobu v časti o vydanie nehnuteľnosti späť a nie je mojou vinou, že vtedajší žalovaní podali í nielen proti novému vlastníkovi nehnuteľnosti) aj proti mne protinávrh a zobrali ho späť až po piatich rokoch, resp. po siedmych rokoch od prevodu vlastníctva, že v súčasnosti sa vedie na okresnom súde viac súdnych sporov tých istých účastníkov konania ohľadne tej istej nehnuteľnosti:

... Pre úplnosť uvádzam, že Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 18. 1. 2008, č. k. 6 166/06-134 síce vyhovel žalobe MUDr. O. S. a O. S. proti K., s. r. o. a určil, že žalobcovia sú spoluvlastníci nehnuteľnosti - parcely č. 6010/145. t.j. zastavanej plochy vo výmere 210 m2 vyznačenej na geometrickom pláne Ing. Š. Š., avšak Krajský súd v Bratislave uznesením z 15. 4. 2010, č. k. 2 Co 314/2008-180 zrušil tento rozsudok a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie Okresnému súdu Bratislava III. Vo veci nebolo vydané nové rozhodnutie, takže tvrdenie okresného súdu o tom, že žalobcovia protinávrh nepodali proti mne bezdôvodne je prinajmenšom predčasné a nezodpovedá skutočnému stavu veci.

...   K   už   vytýkanému   nedostatočnému   odôvodneniu   napadnutého   uznesenia   treba dodať, že krajský súd nereagoval aj na ďalšie moje výhrady uvedené v odvolaní z 28. 4. 2011...“.

Sťažovateľka pritom odkazuje na obsiahlu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„1. podľa § 25 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. prijal na ďalšie konanie tento môj podnet,

2. vyhovel mojej sťažnosti a vyslovil, že uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 4. 4. 2012, č. k. 2 Co 246/2011 - 229 je neústavné, pretože ním a konaním, ktoré ich vydaniu predchádzalo, boli porušené ustanovenia

a/ článkov 1 ods. 1, 2 ods. 2, 20 ods. 1, 46 ods. 1 a 2, 144 ods. 1 a 152 ods. 1 Ústavy SR, b/ článku 6 ods. 1 Dohovoru... v spojení s c/ § 1, 2, 3, 132, 146 ods. 2, 153 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2, 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p., všetko v spojení s 211 ods. 2 O. s. p.,

3. zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 4. 4. 2012, č. k. 2Co 246/2011 - 229 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a

4.   Krajskému   súdu   v   Bratislave   uložil,   aby   sťažovateľke   na   účet   jej   právneho zástupcu JUDr. R. H. uhradil do troch dní trovy konania pred ústavným súdom.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, IV. ÚS 55/05, IV.   ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   takú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

1.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   predovšetkým   namieta   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   ku   ktorému   podľa   nej   malo   dôjsť   nedostatočne   odôvodneným uznesením krajského súdu zo 4. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 246/2011, ktorým   potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“) z 5. apríla 2011 sp. zn. 6 C 166/2006 vo výroku, ktorým rozhodol o nepriznaní trov konania sťažovateľke. Okrem toho jej krajský súd nedal odpoveď na všetky jej argumenty uvedené v odvolaní, v ktorých poukazovala na judikatúru najvyššieho súdu, čím podľa nej malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

K porušeniu ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. analogického práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr.   II.   ÚS   8/01),   ale   aj   tým,   ak   by   tento   súd   rozhodol   arbitrárne,   bez   náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).

Podľa   §   146   ods.   1   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých prípadoch   a k zrušeniu   napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom   výnimočných   okolností.   Je   vždy   vo   výlučnej   právomoci   všeobecných   súdov posúdiť a rozhodnúť o náhrade trov konania (podľa § 142 a nasl. ustanovení OSP). Ústavný súd   môže   zasiahnuť   do   rozhodnutí   všeobecných   súdov   o   trovách   konania   iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Podľa   §   157   ods.   2   OSP   v   odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah prednesov,   stručne,   jasne   a   výstižne   vyloží,   ktoré   skutočnosti   považuje   za   preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo   nevykonal   i   ďalšie   dôkazy   a   posúdi   zistený   skutkový   stav   podľa   príslušných ustanovení, ktoré použil.

Toto   zákonné   ustanovenie   je   potrebné   z   hľadiska   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26)   tak,   že   rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   dostatočné   dôvody,   na   základe   ktorých   je založené. Rozsah tejto povinnosti   sa   môže meniť podľa   povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť v kontexte okolností každej veci. Z citovaných článkov ústavy a dohovoru však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (m. m. I. ÚS 56/01).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, v časti týkajúcej sa potvrdenia správnosti uznesenia Okresného súdu Bratislava III z 5. apríla 2011 č. k. 6 C 166/2006-213 vo výroku, ktorým rozhodol o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľky ako odporkyni v II. rade (konanie bolo zastavené), po opísaní záverov vyplývajúcich z tohto uznesenia a odvolacích   námietok   sťažovateľky,   ktoré   sú   totožné   s   jej   námietkami   uvedenými   v sťažnosti,   ako aj vyjadrenia navrhovateľov k jej odvolaniu uviedol, že   výrok okresného súdu o nepriznaní trov konania je vecne správny, preto sa stotožnil s dôvodmi uznesenia okresného   súdu   ako   správnymi   (§   219   ods.   1,   2   OSP)   a   navyše   so   zreteľom   na   to konštatoval: „Ako z obsahu spisu nepochybne vyplýva, celý súdny spor bol vyvolaný v roku 1999 práve odporkyňou v II. rade M. K., keď sa domáhala proti navrhovateľom v 1., 2. rade (vtedy odporcom v I., II. rade) vypratania, vydania časti nehnuteľnosti vedenej pre okres B., Obec B. a katastrálne územie... v LV č. 3575 (neskôr LV č. 4347) ako parcela 6010/64- zastavané plochy vo výmere 251 m2, že k danej časti (217 m2), žiadala vydať bezdôvodné obohatenie, že vlastnícke právo k danej nehnuteľnosti v celosti (v priebehu súdneho sporu, o ktorom nepochybne vedela) previedla kúpnou zmluvou v roku 2001 na odporcu v I. rade K.; s. r. o. (teraz a. s.), B., že v inom súdnom konaní sa stále domáha uspokojenia svojich nárokov. (ktoré odvíja od danej nehnuteľnosti) proti manželom S. Ako tiež z obsahu spisu nepochybne vyplýva, navrhovatelia v 1., 2. rade aktívne uplatňovali a uplatňujú svoje právo účastníka konania; v súčasnosti na Okresnom súde Bratislava III. prebieha (stále) viacero súdnych   sporov   tých   istých   účastníkov   konania   ohľadne   tej   istej   nehnuteľnosti.   Pri rozhodovaní o náhrade trov konania (§ 142 a nasl. O. s. p.) treba tiež mať na zreteli aj ďalšie, pre vec rozhodujúce, právne skutočnosti, ako to správne uvádzal aj súd prvého stupňa, a síce skutočnosti, za ktorých došlo ku vzniku súdneho sporu, chovanie účastníkov konania v priebehu celého   konania, okolnosti, za ktorých došlo ku späťvzatiu návrhu na začatie konania...“.

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemožno odhliadnuc od toho, že je pomerne stručné, považovať za odporujúce citovaným článkom ústavy a dohovoru. Pokiaľ § 157 ods. 2 OSP ustanovuje aj „stručnosť“ odôvodnenia, týka sa to predovšetkým odôvodnenia o trovách konania.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie o trovách konania treba posudzovať vždy v   kontexte   celého   rozhodnutia   (napr.   I.   ÚS   230/04).   Ak   krajský   súd   v   odôvodnení napadnutého   rozhodnutia   uviedol,   že   rozhodnutie   okresného   súdu   je   vecne   správne a súčasne sa stotožnil so závermi okresného súdu (umožňuje mu to § 219 ods. 1 a 2 OSP) o nepriznaní trov konania sťažovateľke, ktorý pri svojom rozhodovaní vychádzal najmä z ustanovenia   §   146   ods.   1   písm.   c)   OSP   (v   danej   veci   došlo   k   zastaveniu   konania vo vzťahu k sťažovateľke),   nie je ani žiadny dôvod   na   prehodnocovanie jeho záverov a ústavno-súdnu korekciu.

Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu,   ale   najmä s rozsahom odôvodnenia nestotožňuje (nedal jej odpoveď na všetky jej námietky), nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto odôvodnenia.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   v   okolnostiach   daného   prípadu   nezistil   priamu súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne IV. ÚS 18/2012).

2. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 ústavy a v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti vecne porušenie týchto základných práv a ustanovení ústavy vôbec neodôvodnila a nijako nekonkretizovala, v čom vidí ich porušenie (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Okrem   toho   sťažnosť   v   tejto   časti   neobsahuje   návrh   rozhodnutia   vo   veci   samej (petit),   ktorého vydania sa   sťažovateľ od ústavného súdu   domáha (§ 20 ods.   3 zákona o ústavnom súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne a takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z   podania   sťažovateľa,   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti.   Na   taký   postup slúži inštitút   povinného   právneho zastúpenia v   konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   odmietol   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka   napokon   namietala   v   petite   aj   porušenie   čl.   1   ústavy   („Slovenská republika   je   zvrchovaný   demokratický   a   právny   štát...   uznáva   a   dodržiava   všeobecné pravidlá medzinárodného práva..., ktorými je viazaná...“) postupom a uznesením krajského súdu.   Túto   časť   sťažnosti   musel   ústavný   súd   odmietnuť   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti,   keďže   ustanovenia   čl.   1   ods.   1   a   2   ústavy   sú   súčasťou   základných princípov   ústavy,   vzhľadom   na   čo   nemôžu   plniť   poslanie   priamo   aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach (I. ÚS 176/07) o porušení základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave ústavy (m. m. II. ÚS 821/00, I. ÚS 485/2010). Navyše sťažnosť ani v tomto smere nie je vecne vôbec odôvodnená.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košiciach 1. augusta 2012