znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 336/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., CSc., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. V., CSc.,   B.,   pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva   Policajného zboru Trebišov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP-763/OEK-TV-2004   a postupom Okresnej prokuratúry Trebišov „v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pn 150/11, pred tým 2 Pv 1574/04“ a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. J., CSc.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2011 doručená sťažnosť Ing. J. J., CSc., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. V., CSc., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Trebišov   (ďalej   len   „okresné   riaditeľstvo“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP-763/OEK-TV-2004   a postupom   Okresnej prokuratúry Trebišov (ďalej len „okresná prokuratúra“) „v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pn 150/11, pred tým 2 Pv 1574/04“.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením vyšetrovateľa okresného riaditeľstva z 15. marca 2005 mu bolo vznesené obvinenie za trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 5   Trestného   zákona,   ktorý   bol   neskôr   kvalifikovaný   ako   trestný   čin   neoprávneného užívania cudzej veci podľa § 249 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Sťažovateľ uviedol, že za tento trestný čin, ako aj ďalšie dva trestné činy podal naňho prokurátor okresnej prokuratúry 23.   decembra   2005   obžalobu   na   Okresnom   súde   Trebišov   (ďalej   len   „okresný   súd“). Okresný súd vo veci rozhodol 14. novembra 2008 rozsudkom tak, že sťažovateľa uznal sčasti za vinného a sčasti ho oslobodil spod obžaloby. Na základe odvolania Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 28. mája 2009 zrušil rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, pokiaľ išlo o odsudzujúcu časť, a taktiež ho zrušil aj v časti, v ktorej bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby. Následne bol spis vrátený okresnej prokuratúre na došetrenie, pričom v zmysle jej pokynov a záverov odvolacieho súdu bol spis zaslaný na priame vybavenie a došetrenie vyšetrovateľovi okresného riaditeľstva.

Keďže sťažovateľ bol dlhšiu dobu nespokojný s priebehom vyšetrovania, 14. januára 2011 podal okresnej prokuratúre sťažnosť na nečinnosť. Na jeho sťažnosť reagoval okresný prokurátor,   ktorý   v liste   z 24.   januára   2011   neuviedol,   či   považuje   jeho   sťažnosť za dôvodnú,   ale   oznámil   mu,   že   uznesením   vyšetrovateľa   z 2.   decembra   2009   došlo k prerušeniu trestného stíhania práve pre jeho (obvineného) neprítomnosť.

Sťažovateľ ďalej argumentoval tým, že 9. februára 2011 podal okresnej prokuratúre opakovanú sťažnosť, v ktorej tvrdil, že dosiaľ nebolo ani jemu, ani jeho obhajcovi doručené uznesenie   o prerušení   trestného   stíhania,   ako   ani   uznesenie   o pokračovaní   v trestnom stíhaní. Okrem toho poukázal na skutočnosť, že od rozhodnutia krajského súdu, ktorým bola vec vrátená prokurátorovi, do prípravného konania sa celý čas zdržiaval na známej adrese, preberal doručené zásielky, a preto prerušenie trestného stíhania pre svoju neprítomnosť považuje   za   nezákonné.   Dňa   9.   februára   2011   sťažovateľ   podal   nielen   sťažnosť   na nečinnosť dozorujúceho prokurátora, ale aj sťažnosť na nečinnosť vyšetrovateľa.

Podľa   tvrdení   sťažovateľa   bolo   uznesenie   o prerušení   trestného   stíhania z 2. decembra   2009   doručené   jeho   obhajcovi   až   24.   februára   2011.   Taktiež   mu   bolo doručené aj uznesenie o pokračovaní v trestnom stíhaní z 2. februára 2011.

Sťažovateľ   uviedol,   že   v období   od   18.   augusta   2009,   keď   bola   vec   vrátená prokurátorovi do prípravného konania, sa z dôvodu nedôvodného a nezákonného prerušenia trestného stíhania vo veci nekonalo, pričom od tejto doby až do 10. júna 2011, keď bola spísaná sťažnosť ústavnému súdu, sa vo veci vykonal len jeden procesný úkon.

Okrem   toho sťažovateľ uviedol,   že 9.   februára 2011 podal   podnet na Generálnu prokuratúru   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“),   ktorým   žiadal o preskúmanie postupu okresnej prokuratúry a Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská   prokuratúra“).   Sťažovateľ   toho   istého   dňa   podal   príslušnej   zložke   Policajného zboru   oznámenie   o skutočnostiach   nasvedčujúcich   tomu,   že   bol   spáchaný   trestný   čin vyšetrovateľom, ktorý podľa jeho názoru neoprávnene prerušil trestné stíhanie.

Sťažovateľ   uviedol,   že   na   jeho   podnet   reagovala   krajská   prokuratúra   listom zo 4. apríla 2011, v ktorom vyslovila názor, že ho považuje za dôvodný a že vo vzťahu k okresnej prokuratúre budú prijaté „adekvátne opatrenia“.

Pokiaľ   ide   o podanie   trestného   oznámenia   na   vyšetrovateľa,   k tomu   sťažovateľ uviedol, že toto bolo vybavované viacerými zložkami prokuratúry a polície, až napokon bolo podkladom na disciplinárne konanie vyšetrovateľa.

Sťažovateľ dodal, že daná trestná vec nie je ani skutkovo, ani právne zložitá a že on sám   sa   na   prieťahoch   v konaní   nijakým   spôsobom   nepodieľal.   Zároveň   uviedol,   že predmetom tejto sťažnosti je postup, a teda nečinnosť okresného riaditeľstva a okresnej prokuratúry   od   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorým   bola   vec   vrátená   prokurátorovi   do prípravného konania. V tejto súvislosti sťažovateľ dodal, že „dôvodne očakával, že aspoň po rozhodnutí odvolacieho súdu dôjde k zásadnej zmene prístupu policajta a prokurátora a jeho trestné stíhanie bude v krátkej   dobe skončené“.   Vzhľadom   na to,   že podľa   jeho názoru k tomu nedošlo, podal sťažnosť ústavnému súdu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. OR PZ, v konaní vedenom pod ČVS:ORP-763/OEK-TV-2004 porušilo základné právo Ing. J. J., CSc. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru.

2.   Okresná   prokuratúra,   v   konaní   vedenom   pod   zn.   1   Pn   150/11,   predtým 2 Pv 1574/04, porušila základné právo Ing. J. J., CSc. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

3. OR PZ v konaní vedenom pod ČVS:ORP-763/OEK-TV-2004 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov

4.   Ing.   J.   J.,   CSc.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3 000   € (slovom tritisíc eur), ktoré sú povinné mu vyplatiť:

OR PZ v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), Okresná prokuratúra v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Ing.   J.   J.,   CSc.   priznáva   náhradu   právneho   zastúpenia   v   sume   130,90 euro (slovom: stotridsať euro a deväťdesiat centov), ktoré je OR PZ povinné vyplatiť na účet advokáta JUDr. M. V., CSc. č...., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) návrh (v danom prípade sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 20/09).

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   riaditeľstva   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP-763/OEK-TV-2004 a postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 1574/04. Okrem toho sťažovateľ   namietal   aj   prieťahy   v   postupe   okresnej   prokuratúry   v konaní vedenom pod sp. zn.   1   Pn   150/11.   Keďže   konania   na   okresnej   prokuratúre   vedené   pod sp. zn. 2 Pv 1574/2004 a sp. zn. 1 Pn 150/2011 sa týkajú rozdielnych vecí a na seba ani kontinuálne nenadväzujú, ústavný súd sa nimi zaoberal samostatne.

Vychádzajúc z tvrdení   sťažovateľa ústavný   súd   konštatuje,   že prieťahy v postupe okresného   riaditeľstva   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   ČVS:   ORP-763/OEK-TV-2004 a v postupe okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 1574/04 sťažovateľ výslovne   namietal   od   okamihu   (od   augusta   2009),   keď   krajský   súd   vrátil   trestnú   vec, v rámci ktorej bol sťažovateľ obžalovaný z trestnej činnosti, prokurátorovi na došetrenie.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd zistil, že potom, čo krajský súd uznesením sp. zn.   7   To   23/2009   z 28.   mája   2009   zrušil   prvostupňový   rozsudok   v trestnej   veci sťažovateľa a vec   vrátil   prokurátorovi   na došetrenie,   bol spis   25.   augusta   2009 vrátený okresnej prokuratúre a 28. augusta 2009 bol predložený vyšetrovateľovi, ktorý uznesením z 2. decembra 2009 trestné stíhanie prerušil pre neprítomnosť sťažovateľa (obvineného). V trestnom stíhaní sťažovateľa pokračoval až 2. februára 2011, pričom 15. februára 2011 vykonal jeho výsluch.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu postupoval v zmysle § 210 Trestného poriadku (žiadosť o preskúmanie postupu policajta – vyšetrovateľa), keď podaním z 9. februára 2011 namietal nečinnosť vyšetrovateľa okresného riaditeľstva vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-763/OEK-TV-2004. Okrem toho sťažovateľ podal aj podnety v zmysle § 31 a násl. zákona č. 153/2001 Z. z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“),   ktoré adresoval okresnej prokuratúre a generálnej prokuratúre.

Na sťažovateľov podnet z 8. februára 2011 reagovala generálna prokuratúra listom č. k. IV/3 GPt 62/11-4 z 18. februára 2011, v ktorom mu oznámila, že podnet bol postúpený na priame vybavenie krajskej prokuratúre.

Podnet   sťažovateľa   vyhodnotila   krajská   prokuratúra   ako   opakovaný   podnet a vybavila   ho   listom   č.   k.   2   KPt   1138/05-60   zo   4.   apríla   2011.   Prokurátor   tamojšej prokuratúry   v súvislosti   s vybavovaním   opakovaného   podnetu   preskúmal   postup vyšetrovateľa   okresného   riaditeľstva   a postup   prokurátora   okresnej   prokuratúry. Po preskúmaní   spisového   materiálu   prokurátor   krajskej   prokuratúry   okrem   iného konštatoval:

„Jeho   preskúmaním   som   dospel   k   záveru,   že   možno   sa   stotožniť   s   Vami prezentovanou   argumentáciou,   pokiaľ   ide   o   procesné   pochybenie   pri   prerušení,   resp. pokračovaní trestného stíhania.

Z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že uznesenie o prerušení trestného stíhania Vám nebolo doručené.

Tento postup bol v rozpore s ustanovením § 179 ods. 2 Tr. poriadku. Navyše pre vydanie tohto rozhodnutia neboli splnené ani zákonné podmienky, nakoľko obvinenému nebolo   doručené   predvolanie   na   výsluch   v   zmysle   §   66   ods.   1   písm.   a)   Tr.   poriadku. Vzhľadom   na   skúsenosti   z   minulosti,   keď   tento   zásielky   nepreberal,   vyšetrovateľ   sa bezdôvodne   spoliehal,   že   jeho   účasť   na   výsluchu   zabezpečí   prostredníctvom   druhého obhajcu   JUDr.   I.   V.   Takýto   postup   je   neakceptovateľný,   v   rozpore   so   zákonom. Zo spisového materiálu taktiež zisťujem, že k porušeniu § 179 ods. 2 Tr. poriadku došlo taktiež tým, že Vám nebolo doručené ani uznesenie z 2. 2. 2011 o pokračovaní v trestnom stíhaní...

Vzhľadom na konštatované považujem Váš podnet... za dôvodný a s poukazom na zistené nedostatky budú vo vzťahu k Okresnej prokuratúre v Trebišove vykonané adekvátne opatrenia.“

Ústavný súd konštatuje, že využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ   právo   podľa   Trestného   poriadku   a zákona   o prokuratúre,   sa   v okolnostiach posudzovanej veci prejavilo ako účinný právny prostriedok nápravy, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii a ktorý ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu aj úspešne využil. Ako vyplýva z oznámenia krajskej prokuratúry, táto dala sťažovateľovi za pravdu, pokiaľ ide o nedôvodné   prerušenie   trestného   stíhania   a doručenie   uznesenia   o prerušení   trestného stíhania a uznesenia o pokračovaní v trestnom stíhaní obhajcovi sťažovateľa. Okrem toho prokurátor krajskej prokuratúry ubezpečil sťažovateľa, že voči okresnej prokuratúre, ktorá vykonáva dozor nad dodržiavaním zákonnosti prípravného konania vedeného na okresnom riaditeľstve pod sp. zn. ČVS: ORP-763/OEK-TV-2004, budú prijaté adekvátne opatrenia.

V tejto súvislosti ústavný súd zistil, že po pokračovaní v trestnom stíhaní (2. februára 2011) vyšetrovateľ 15. februára 2011 vykonal výsluch sťažovateľa, predložil spis okresnej prokuratúre, ktorá ho následne predložila krajskej prokuratúre na vybavenie opakovaného podnetu. Potom,   čo   bol spis 3. júna 2011 vrátený okresnému riaditeľstvu,   vyšetrovateľ predvolal   sťažovateľa,   obhajcu,   ako   aj   ďalšie   dotknuté   osoby   na   preštudovanie vyšetrovacieho   spisu,   ktorého   termín   určil   na   20.   júl   2011   s tým,   že   po   skončení vyšetrovania bude spis s návrhom na konečné opatrenie predložený okresnej prokuratúre.

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   30.   marca   2011   bolo   generálnej   prokuratúre doručené   ďalšie   podanie   sťažovateľa,   na   ktoré   reagovala   generálna   prokuratúra   listom č. k. IV/3 GPt 62/11-11 z 28. apríla 2011, v ktorom okrem iného uviedla:

„Rozpor s ustanoveniami Trestného poriadku, týkajúci sa nedoručenia jednotlivých rozhodnutí,   bol   už   konštatovaný   vo   vybavení   podnetu   Krajskou   prokuratúrou   Košice. Doposiaľ   však   nemohlo   prísť   k náprave   a doručeniu   týchto   rozhodnutí,   pretože   tak vyšetrovací spis ako aj spisy prokuratúry sa nachádzali na Krajskej prokuratúre Košice a v súčasnosti na Generálnej prokuratúre SR z dôvodu vybavenia Vašich podaní z februára a marca 2011.

Keďže opatrenia na odstránenie pochybení boli už prijaté Krajskou prokuratúrou Košice, o čom ste boli písomne informovaný, nebudú zo strany Generálnej prokuratúry prijaté duplicitne.“

Ústavný   súd   zistil,   čo   napokon   potvrdil   aj   samotný   sťažovateľ,   že   uznesenie o prerušení   trestného   stíhania   z 2.   decembra   2009   a uznesenie   o pokračovaní   v trestnom stíhaní z 2. februára 2011 bolo obhajcovi sťažovateľa doručené ešte 24. februára 2011. Keďže   vyšetrovateľ   predložil   spis   okresnej   prokuratúre   15.   februára   2011   (neskôr   ho preskúmavala krajská prokuratúra a generálna prokuratúra), potvrdenie o doručení týchto rozhodnutí   obhajcovi   nebolo   zo   zrejmých   dôvodov   súčasťou   spisu,   a preto   generálna prokuratúra v apríli 2011 konštatovala, že k ich doručeniu ešte nedošlo.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľova   žiadosť   o preskúmanie   postupu   policajta a jeho opakovaný podnet sa prejavili ako účinné prostriedky nápravy, keď daná trestná vec sa nachádza v štádiu pred skončením vyšetrovania.

Krajská   prokuratúra,   ktorá   vybavovala „Sťažnosť   na   nečinnosť   vyšetrovateľa“ a opakovaný podnet,   oznámila sťažovateľovi   svoje   stanovisko   v liste zo   4. apríla 2011, pričom   už   14.   júna   2011   bola   ústavnému   súdu   doručená   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľ namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného riaditeľstva vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-763/OEK-TV-2004 a postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 1574/2004.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej je potrebné poskytnúť kompetentnému orgánu verejnej moci časový priestor na prijatie opatrení s cieľom nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného jeho prípadnou   nečinnosťou   alebo   neefektívnou   činnosťou   (obdobne   IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 204/09).

Podľa   zistení   ústavného   súdu   previerka   vykonaná   v danej   trestnej   veci   krajskou prokuratúrou   priniesla   v namietanej   veci   očakávaný   a žiaduci   výsledok,   keďže   postup orgánov činných   v trestnom   konaní v čase doručenia   sťažnosti   ústavnému súdu   plynulo smeruje k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne III. ÚS 148/2011).

Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že v prípade, ak   by   postupom   okresného   riaditeľstva   alebo   okresnej   prokuratúry   v tejto   trestnej   veci dochádzalo aj naďalej k zbytočným prieťahom, sťažovateľ má možnosť opätovne podať sťažnosť ústavnému súdu, a to už bez toho, aby musel opäť postupovať v zmysle § 210 Trestného poriadku alebo v zmysle § 31 a násl. zákona o prokuratúre.

Pokiaľ ide o prieťahy v postupe okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pn   150/11,   v rámci   tohto   konania bolo   na   okresnej   prokuratúre   prijaté   sťažovateľovo trestné   oznámenie   na   vyšetrovateľa   okresného   riaditeľstva   z dôvodu   podozrenia zo spáchania trestnej činnosti. Predmetné trestné oznámenie z 9. februára 2011 napokon okresná prokuratúra odstúpila na vybavenie Vojenskej obvodnej prokuratúre Prešov (ďalej len   „vojenská   prokuratúra“),   o čom   bol   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   obhajcu upovedomený prípisom okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 150/11-7 z 20. apríla 2011. Listom č. k. OPn 178/11-7 z 3. mája 2011 vojenská prokuratúra vyrozumela sťažovateľa o tom, že jeho trestné oznámenie, z ktorého vyplýva podozrenie zo spáchania zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť vyšetrovateľ, bolo odovzdané sekcii kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „inšpekcia“).

Je nepochybné, že v rámci konania vedeného na okresnej prokuratúre pod sp. zn. 1 Pn 150/11 sťažovateľ vystupoval ako oznamovateľ trestného činu, a nie ako poškodený.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (napr. I.   ÚS   212/07,   III.   ÚS   109/06,   III.   ÚS   254/2010)   týkajúcu   sa   namietaného   porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, pokiaľ ho namieta osoba, ktorá tvrdí, že v dôsledku protiprávneho konania jej bola spôsobená škoda. Podľa názoru ústavného súdu sa taká osoba v rámci trestného konania vo veci bez vznesenia obvinenia (konkrétnej osobe) nemôže domáhať vyslovenia porušenia označeného   základného   práva   (napr.   I.   ÚS   212/07,   II.   ÚS   212/07,   III. ÚS   109/06). Až vznesenie obvinenia je tým momentom, ktorý dáva poškodenému v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho poškodenia, a   teda   z   neho   robí   „vec“,   na   prerokovanie   ktorej   bez   zbytočných   prieťahov   má   nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (aj v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Keďže   sťažovateľ   sa   v rámci   konania   na   okresnej   prokuratúre   vo   veci   sp.   zn. 1 Pn 150/11 (postup pred začatím trestného stíhania) nenachádzal v procesnom postavení poškodeného (a už vôbec nie obvineného), nemohol profitovať ani zo záruk podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (obdobne III. ÚS 254/2010).

Okrem   toho   sa   trestné   oznámenie   podané   sťažovateľom   9.   februára   2011 nenachádzalo v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (14. júna 2011) v dispozičnej sfére okresnej prokuratúry, pretože v apríli 2011 bolo odstúpené vojenskej prokuratúre, postup ktorej   sťažovateľ   nenamietal.   Z uvedeného   dôvodu   nemohla   okresná   prokuratúra   v čase podania sťažnosti ústavnému súdu ovplyvniť priebeh konania vo veci sp. zn. 1 Pn 150/11 ani prieťahy v ňom. Zároveň doba, počas ktorej sa okresná prokuratúra zaoberala trestným oznámením   sťažovateľa   až   do   momentu   jeho   odstúpenia   vojenskej   prokuratúre, samozrejme,   vyjmúc   obdobie,   keď   sa   trestné   oznámenie   nachádzalo   na   jednotlivých zložkách polície, predstavuje veľmi krátke obdobie, aby sa dalo uvažovať o zbytočných prieťahoch v konaní.

Uvedené zistenia boli tiež podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011