znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 336/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť E. Š., R., zastúpenej advokátkou JUDr. M. Ď., R., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   rozhodnutím   Obvodného   pozemkového   úradu   R. sp. zn. 2008/00245-MIH, ev. č. 2008/000146 zo 14. februára 2008, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Sp 6/2008-36 z 23. mája 2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo 160/2008 z 24. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2009 doručená sťažnosť E. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutím Obvodného pozemkového   úradu   R.   (ďalej   len   „pozemkový   úrad“)   sp. zn.   2008/00245-MIH, ev. č. 2008/000146 zo 14. februára 2008, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský   súd“)   č.   k.   1   Sp   6/2008-36   z   23.   mája   2008 a rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžo 160/2008 z 24. marca 2009.

Z obsahu sťažnosti vrátane jej príloh vyplýva, že sťažovateľka uplatnila podaním z 26. septembra 1991 reštitučný nárok na vydanie nehnuteľností v katastrálnych územiach R.   a B.   na   základe   zákona   č.   229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde a inému poľnohospodárskemu   majetku   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 229/1991   Zb.“),   neskôr   (27.   decembra   2004)   aj   v   zmysle   zákona   č. 503/2003   Z.   z. o navrátení   vlastníctva   k   pozemkom   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky   č.   180/1995   Z.   z.   o   niektorých   opatreniach   na   usporiadanie vlastníctva k pozemkom   v   znení   neskorších   predpisov.   Pozemkový   úrad   rozhodnutiami sp. zn.   2001/00034,   ev.   č.   2001/006806   zo   17.   septembra   2001   a   sp.   zn.   2006/00351, ev. č. 2006/000882   z   5.   júna   2006   priznal   sťažovateľke   právo   na   prevod   náhradných pozemkov   do   vlastníctva,   resp.   právo   na   poskytnutie   finančnej   náhrady   za   pozemky a stavby s tým, že pôvodné stavby boli zbúrané a pozemky zastavané, resp. pôvodné stavby sa   po   prestavbách   nedajú   využívať   na   účel,   ktorému   pôvodne   slúžili,   a   nesúvisia s predmetom poľnohospodárskej výroby.

Podaniami   z   31.   júla   2006   a   13.   novembra   2006,   ako   aj   podaním   doručeným pozemkovému   úradu   15.   januára   2008   sa   sťažovateľka   domáhala   zvýšenia   sumy poskytnutej   finančnej   náhrady   o   hodnotu   výrobno-technologického   zariadenia umiestneného v nehnuteľnostiach, ktoré boli taktiež predmetom uplatnených reštitučných nárokov, a to technologického zariadenia v bývalom liehovare zapísanom v pozemkovej knihe   v   pzkn.   vl.   č.   511,   ako   č.   p.   504/2   a   v   továrenskej   budove   (likérke)   zapísanej v pozemkovej knihe v pzkn. vl. č. 576, ako č. p. 518/1, v oboch prípadoch v katastrálnom území B. (ďalej aj „výrobno-technologické zariadenie“).

Pozemkový   úrad   rozhodnutím   sp.   zn.   2008/00245-MIH,   ev.   č.   2008/000146 zo 14. februára 2008 nepriznal sťažovateľke vlastnícke právo k výrobno-technologickému zariadeniu z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok vymedzujúcich pôsobnosť zákona č. 229/1991   Zb.   v   zmysle   §   1   ods.   1   označeného   právneho   predpisu.   Pozemkový   úrad rozhodnutím sp. zn. 2008/00245-MIH, ev. č. 2008/000146 zo 14. februára 2008 nepriznal sťažovateľke ani finančnú náhradu za výrobno-technologické zariadenie z dôvodu, že zákon č. 229/1991 Zb. poskytnutie takéhoto druhu náhrady neumožňuje. Pozemkový úrad v tejto súvislosti uviedol: „... Podľa ustanovenia § 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení platných predpisov sa zákon vzťahuje na

a) pôdu ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond,

b) obytné   budovy,   hospodárske   budovy   a   iné   stavby   patriace   k   pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, včítane zastavaných pozemkov,

c) obytné a hospodárske budovy a stavby slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe alebo s ňou súvisiacemu vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov,

d) iný poľnohospodársky majetok uvedený v § 20. Na základe vyššie uvedeného zákon sa okrem pôdy a stavieb vzťahuje aj na iný poľnohospodársky   majetok   uvedený   v   §   20   zákona.   Ide   o   náhradu   živého   a   mŕtveho inventára   ako   aj   zásob   pokiaľ   ich   pôvodný   vlastník   vniesol   do   poľnohospodárskeho družstva   alebo   mu   boli   odňaté   v   období   od   25.   februára   1948   do   1.   januára   1990. Oprávnená osoba má právo požadovať náhradu živého a mŕtveho inventára a zásob na zabezpečenie prevádzky poľnohospodárskej a lesnej výroby. V dôsledku toho, že oprávnená osoba   nezabezpečuje   poľnohospodársku   ani   lesnú   výrobu,   nespĺňa   ani   podmienky ustanovenia § 20 zákona...

Na základe týchto skutočností rozhodol OPÚ tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, pretože nie je splnená podmienka § 1 zákona.“

Sťažovateľka   napadla   rozhodnutie   pozemkového   úradu   sp.   zn.   2008/00245-MIH, ev. č.   2008/000146   zo   14.   februára   2008   prostredníctvom   opravného   prostriedku na krajskom   súde,   ktorý   ho   preskúmal   v   rámci   konania   podľa   tretej   hlavy   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pričom rozsudkom sp. zn. 1 Sp 6/2008 z 23.   mája   2008   preskúmavané   rozhodnutie   pozemkového   úradu   zo   14.   februára   2008 potvrdil,   stotožniac   sa   s   právnym   názorom   správneho   orgánu,   že   sťažovateľke „... nebolo možné   priznať   vlastnícke   právo   k   technologickým   zariadeniam   bývalého poľnohospodárskeho liehovaru a továrenskej budovy, lebo vlastnícke právo možno priznať len k nehnuteľnostiam uvedeným v § 1 ods. 1 zákona a nie k technologickému zariadeniu nehnuteľnosti,   ktorá   bola   zbúraná   a   opätovne   zastavaná“. Krajský   súd   v   odôvodnení rozsudku z 23. mája 2008 taktiež uviedol: „Súd v danom prípade nemal také podklady, ktoré by spochybnili alebo vyvrátili správnosť rozhodnutia odporcu a odporca na základe vykonaných dôkazov podľa názoru súdu vyvodil správny záver, ak navrhovateľke podľa § 9 ods.   4   zákona   nepriznal   vlastnícke   právo   k   technologickému   zariadeniu   bývalého poľnohospodárskeho liehovaru...   a   továrenskej   budovy (likérky)...   z dôvodu,   že   nespĺňa podmienky zákona uvedené v § 1 ods. 1 zákona.“

Sťažovateľka napadla rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Sp 6/2008 z 23. mája 2008 odvolaním,   ktoré   prerokoval   v   odvolacom   konaní   najvyšší   súd,   pričom   rozsudkom sp. zn. 1 Sžo 160/2008 z 24. marca 2009 preskúmavaný prvostupňový rozsudok krajského súdu   z   23. mája 2008   potvrdil   ako   vecne   správny.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia najvyšší   súd   uviedol: „... Účelom   zákona   o   pôde   bolo   zmierniť   následky   niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v   období   rokov   1948   až   1989,   dosiahnuť   zlepšenie   starostlivosti   o   poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia.

Zákon sa vzťahoval na a) pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond,   b)   obytné   budovy,   hospodárske   budovy   a   iné   stavby   patriace   k   pôvodnej poľnohospodárskej   usadlosti,   včítane   zastavaných   pozemkov,   c)   obytné   a   hospodárske budovy   a   stavby   slúžiace   poľnohospodárskej   a   lesnej   výrobe   alebo   s   ňou   súvisiacemu vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov, d) iný poľnohospodársky majetok uvedený v § 20 (§ 1 ods. 1 zákona o pôde).

... Žalovaný správny orgán preskúmavaným rozhodnutím v bode 1) výroku vyslovil, že navrhovateľka spĺňa podmienky podľa § 6 ods. 2 zákona o pôde, v bode 2) jej nepriznal vlastnícke právo k technologickému zariadeniu bývalého poľnohospodárskeho liehovaru... a továrenskej budovy (likérky)... pretože nespĺňa podmienky zákona uvedené v § 1 ods. 1 a v bode   3)   rozhodol   tak,   že   navrhovateľke   sa   za   technologické   zariadenie   stavieb uvedených v bode 2) neposkytne náhrada, lebo § 11, § 14, § 15 a § 16 zákona o pôde takéto náhrady neustanovuje. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že správny orgán posúdil nárok navrhovateľky v zmysle § 1 ods. 1 v spojení s § 20 zákona o pôde a vzhľadom k tomu, že navrhovateľka   nezabezpečuje   poľnohospodársku   ani   lesnú   výrobu   dospel   k   názoru, že nespĺňa ani podmienky ustanovené v § 20.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   zhodne   s   názorom   súdu   prvého   stupňa   správny orgán v danej veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, riadne zistil skutkový stav veci a vysporiadal sa so všetkými námietkami navrhovateľky.

Odvolací   súd   taktiež   neprihliadol   na   námietku   navrhovateľky,   že   jej   náhrada za technologické zariadenia   stavieb prináleží   v zmysle ust.   § 16   ods.   2   zákona   o pôde titulom ostatnej náhrady.

Je   potrebné   pripomenúť,   že   citované   ustanovenie   upravuje   nárok   na   poskytnutie ostatnej náhrady podľa § 14 a 15, teda náhrady za obytné budovy, hospodárske budovy a iné   stavby,   ktoré   podľa   tohto   zákona   nemožno   vydať   alebo   ktoré   zanikli   alebo   boli prevedené na osobu, ktorá nie je povinná ich vydať, obdobne náhrady za pozemok, ktorý sa podľa   tohto   zákona   nevydáva   a   za   ktorý   sa   neposkytol   iný   pozemok   (§   14   ods.   1) a náhrady za trvalý porast, ktorý na pozemku bol v čase jeho prevzatia štátom alebo inou právnickou osobou, ak v čase vydania pozemku na ňom nie je iný porovnateľný trvalý porast tej istej kultúry (§ 15 ods. 1).

Žalovaný   správny   orgán   vzhľadom   na   uvedené   dospel   k   správnemu   právnemu záveru,   keď   konštatoval,   že   nárok   navrhovateľky   nie   je   možné   posudzovať   ako   ostatnú náhradu podľa § 16 ods. 2 zákona o pôde, pretože ustanovenia § 14 a 15 neumožňujú priznať oprávnenej osobe nárok na technologické zariadenie...

Ustanovenie   §   1   ods.   1   zákona   o   pôde   kogentným   spôsobom   vymedzuje   rozsah pôsobnosti tohto zákona. Zo zákonného znenia uvedenej právnej normy nevyplýva vôľa zákonodarcu ustanoviť rozsah pôsobnosti na príslušenstvo veci ustanovenej v tejto právnej norme pod písmenami a) až c).

Pojem príslušenstvo veci upravuje § 121 ods. 1 Občianskeho zákonníka (OZ) tak, že príslušenstvom veci sú veci, ktoré patria vlastníkovi hlavnej veci a sú ním určené na to, aby sa s hlavnou vecou trvale užívali.

Zo zákonnej definície teda vyplýva, že vec považovaná za príslušenstvo musí byť vecou v právnom zmysle a preto je spôsobilá byť predmetom občianskoprávnych vzťahov. Taká vec sa mení na príslušenstvo v dôsledku prejavu vôle vlastníka hlavnej veci, ktorým ju určuje na to, aby sa trvale užívala s hlavnou vecou. Tento prejav vôle je jednostranný a vlastník   ho   môže   kedykoľvek   zmeniť,   a   tak   dosiahnuť   oddelenie   hlavnej   veci a príslušenstva.   Trvalé   užívanie   sa   posudzuje   podľa   hospodárskeho   účelu   a   vyplýva z povahy   veci.   Samostatná   povaha   príslušenstva   spôsobuje,   že   právne   úkony   týkajúce sa hlavnej veci sa bez ďalšieho prejavu vôle nevzťahujú na príslušenstvo. Na to, aby došlo k účinkom právneho úkonu týkajúceho sa hlavnej veci aj na príslušenstvo, treba predmetom tohto   právneho   úkonu   urobiť   aj   príslušenstvo.   Ak   k   tomu   nedôjde,   nemožno   vychádzať z toho, že právnym úkonom došlo aj k prevodu vlastníctva k príslušenstvu...

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   vzhľadom   na   právnu   teóriu   upravujúcu   pojem a právne   postavenie   príslušenstva   veci,   pokiaľ   by   bolo   vôľou   zákonodarcu   priznať oprávnenej   osobe   právo   (vlastnícke,   alebo   náhradu)   k   príslušenstvu   veci,   prejavil by ju v zákonnom znení právnej normy § 1 ods. 1 zákona o pôde.

Odvolací súd zastáva názor, že technologické zariadenia budov však nie je možné považovať,   vzhľadom   na   ich   charakter,   ani   ako   príslušenstvo   stavby,   pretože   svojim charakterom predstavuje súbor zariadení a strojov, ktorých účelom je síce zabezpečenie výroby v hospodárskej stavbe, avšak pri ich posudzovaní vzhľadom na ich trvalé užívanie podľa   hospodárskeho   účelu   vyplývajúceho   z   povahy   veci,   nie   sú   určené   na   to,   aby sa s určitou   stavbou   aj   trvale   užívali,   keďže   technologické   zariadenie   môže   byť demontované a premiestnené do iných priestorov.

Správny   orgán   teda   správne   posudzoval   nárok   navrhovateľky   podľa   §   1   ods.   1 písm. c) zákona o pôde v spojení s § 20, pretože technologické zariadenia budov je možné výkladom   tejto   právnej   úpravy   považovať   za   mŕtvy   inventár   ako   súbor   technických zariadení   a   strojov   potrebných na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby.   V   dôsledku toho,   že navrhovateľka   ako   oprávnená   osoba   nepreukázala,   že   by   zabezpečovala poľnohospodársku alebo lesnú výrobu, nesplnila zákonnú podmienku podľa § 20, z ktorých dôvodov   správny   orgán   správne   rozhodol,   keď   jej   nároku   na   priznanie   náhrady za technologické zariadenia budov nepriznal...

Pokiaľ navrhovateľka namietala, že nebol úplne zistený skutkový stav veci a doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu skutočnosti preukazujúce, že v konaní došlo k vadám,   ktoré   mali   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   samej,   odvolací   súd na takúto jej námietku taktiež nemohol prihliadnuť, pretože navrhovateľka nešpecifikovala, v akom   rozsahu   nebol   zistený   skutkový   stav   veci   a   k   akým   vadám   došlo   v   konaní, ktoré by mali   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci,   pričom   odvolací   súd po preskúmaní nepadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a konania mu predchádzajúceho nezistil také vady, ktoré by boli spôsobilé spochybniť alebo vyvrátiť správnosť a zákonnosť rozsudku súdu prvého stupňa, resp. preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu...“

Sťažovateľka namieta, že pozemkový úrad, krajský súd aj najvyšší súd sa nezaoberali jej   námietkami,   dôkazy   vo   veci   boli   vykonané „... v   rozpore   so   všeobecne   záväznými právnymi predpismi“ a vyhodnotené „... v úplnom rozpore s ich skutočným obsahom...“, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených práv.

Z obsahu argumentácie sťažovateľky (resp. jej právnej zástupkyne) však vyplýva, že namieta predovšetkým právne závery obsiahnuté v označených rozhodnutiach, najmä v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 160/2008 z 24. marca 2009. Podľa jej názoru uplatnené právo na náhradu za výrobno-technologické zariadenie nemalo byť posudzované podľa ustanovení zákona č. 229/1991 Zb. o náhradách za živý a mŕtvy inventár (§ 20), ale v rámci   ustanovení   o   náhradách   za   stavby   v   zmysle   §   14   a   §   16   ods.   2   zákona č. 229/1991 Zb., pretože hodnota výrobno-technologického zariadenia tvorí súčasť hodnoty stavieb (liehovaru a likérky), za ktoré bola sťažovateľke priznaná náhrada.

Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil   porušenie   označených   práv   zaručených   v   ústave   a   dohovore   napádanými rozhodnutiami   pozemkového   úradu,   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu,   aby   uvedené rozhodnutia zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie a taktiež, aby jej priznal od najvyššieho súdu finančné zadosťučinenie v sume 33 193 €.

V   rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   si   ústavný   súd   vyžiadal spisový materiál krajského súdu sp. zn. 1 Sp 6/2008 týkajúci sa predmetnej veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   a   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Pri predbežnom prerokovaní sťažovateľkinej sťažnosti v časti,   v ktorej namietala porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozhodnutím   pozemkového   úradu   sp.   zn. 2008/00245-MIH, ev. č. 2008/000146 zo 14. februára 2008 a rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Sp 6/2008-36 z 23. mája 2008, ústavný súd prihliadal k vymedzeniu jeho právomoci v   ustanovení   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Označené   ustanovenie   ústavy   limituje   právomoc ústavného súdu vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity, podľa ktorého   ústavný   súd   rozhoduje   o   individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Uvedený   princíp   sa   nepochybne   týka   aj   prípadov,   v   ktorých   sa   sťažovatelia ako účastníci   konania   pred   orgánom   verejnej   správy   môžu   domáhať   ochrany   svojich základných práv alebo slobôd využitím právnych prostriedkov nápravy, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon.

V   danom prípade   sa   sťažovateľka   mohla   ochrany   svojich   práv   vo   vzťahu k označenému rozhodnutiu pozemkového úradu zo 14. februára 2008 domáhať využitím právnych prostriedkov umožňujúcich preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu súdom podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   (§   244   a   nasl.   OSP)   a   vo   vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 1 Sp 6/2008-36 z 23. mája 2008 prostredníctvom odvolania, o ktorom rozhodoval najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 160/2008.

V   sťažovateľkinej   veci   bolo   sporným   posúdenie   právnej   otázky,   a   to   právna kvalifikácia výrobno-technologického zariadenia liehovaru a likérky (ako živého a mŕtveho inventára alebo súčasti, či príslušenstva stavieb, v ktorých bolo umiestnené), a následne posúdenie, či sťažovateľke na základe ustanovení zákona č. 229/1991 Zb. prislúcha právo na   finančnú   náhradu   za   výrobno-technologické   zariadenie   liehovaru   a   likérky,   pokiaľ jej bola priznaná náhrada za stavby samotné – budovy liehovaru a likérky. Krajský súd aj najvyšší   súd   boli   oprávnené   preskúmať   nielen   zákonnosť   napádaného   rozhodnutia orgánu,   na   ktorý   sa   vzťahovala   ich   prieskumná   právomoc,   ale   aj   procesný   postup príslušného orgánu, ktorý vydaniu preskúmavaného rozhodnutia predchádzal.

Sťažovateľka   teda   vo   vzťahu   k   napádaným   rozhodnutiam   pozemkového   úradu a krajského   súdu   disponovala   dostupným   a   účinným   prostriedkom   nápravy   v   záujme účinnej   ochrany   jej   základných   práv   priamo   v   konaní   pred   súdmi   podľa   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku.

Na základe už uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní zaoberal aj tou časťou sťažovateľkinej sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   vo   veci   sťažovateľkou uplatneného nároku na náhradu za výrobno-technologické zariadenie liehovaru a likérky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa   čl.   51   ods.   1   ústavy   domáhať   sa   práv   uvedených   v...   čl.   46   tejto   ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie   sa   namieta   alebo   ktoré   je   uplatňované   súdnou   cestou,   poskytnutá   ochrana v medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu   ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných a správnych súdov musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   (čl.   6   ods.   1   dohovoru),   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno obmedziť označené práva v rozpore s ich podstatou a zmyslom.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach   a   preskúmavajú aj zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani posudzovať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,   že   môže   posudzovať   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v   konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo   strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Predmetom   konania pred   ústavným súdom   nie   je sťažovateľkou   uplatnený nárok na finančnú náhradu za výrobno-technologické zariadenie liehovaru a likérky, ale kontrola zlučiteľnosti   záverov   najvyššieho   súdu   v   sťažnosťou   napádanom   rozsudku   sp.   zn. 1 Sžo 160/2008   z   24.   marca   2009   so   sťažovateľkou   označenými   článkami   ústavy a dohovoru.

Z   obsahu   spisového   materiálu   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Sp   6/2008   je   zrejmé, že v predmetnej sťažovateľkinej veci išlo o posúdenie právnych otázok (ktoré boli sporné), a   to   právnej   kvalifikácie   výrobno-technologického   zariadenia   liehovaru   a   likérky pre účely zákona   č.   229/1991   Zb.   (ako   živého   a   mŕtveho   inventára   alebo   súčasti, či príslušenstva stavieb, v ktorých bolo umiestnené) a taktiež posúdenie, či sťažovateľke na základe   ustanovení   zákona   č.   229/1991   Zb.   prislúcha   právo   na   finančnú   náhradu za výrobno-technologické zariadenie liehovaru a likérky, pokiaľ jej bola priznaná náhrada za stavby samotné – budovy liehovaru a likérky.

Najvyšší súd sa zaoberal námietkami a argumentáciou sťažovateľky v konaní a vec prerokoval na verejnom pojednávaní konanom 24. marca 2009 za účasti právnej zástupkyne sťažovateľky (o čom svedčí zápisnica o pojednávaní pred odvolacím súdom z 24. marca 2009 na č. l. 54 a 55 spisu).

Zo súdneho spisu, ale ani z argumentácie sťažovateľky nevyplýva žiadna konkrétna skutočnosť, ktorá by podľa názoru ústavného súdu mohla predstavovať dostatočný dôvod na pochybnosť,   či   v   priebehu   konania   pred   krajským   súdom   a   najvyšším   súdom boli rešpektované   princípy   a   požiadavky   spravodlivého   konania   (predovšetkým   zásady rovnosti   strán,   kontradiktórnosti   konania   a   rovnosti   zbraní).   Pre   rozhodnutie   vo   veci boli relevantné   a   postačujúce   listinné   dôkazy   a   v   konaní   pred   krajským   súdom a najvyšším súdom   išlo   predovšetkým   o   posúdenie   sporných   právnych   otázok.   Uvedené skutočnosti v spojení s tým, že ústavný súd nezistil žiadnu konkrétnu skutočnosť svedčiacu v prospech tvrdenia sťažovateľky o nezákonnom vykonaní dôkazov, vylučujú porušenie sťažovateľkiných práv vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. z čl. 46 ods. 1 v spojení s   čl.   48   ods.   2   ústavy   procesným   postupom   najvyššieho   súdu   v   danej   veci   a   svedčia aj o opodstatnenosti,   resp.   ústavnej   konformnosti   jeho   záverov   v   napádanom   rozsudku sp. zn. 1 Sžo 160/2008 z 24. marca 2009 v časti týkajúcej sa   preskúmania procesného postupu krajského súdu a pozemkového úradu.

V rámci posúdenia zisteného skutkového stavu najvyšší súd na základe konkrétnych faktov zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlili svoje právne závery.Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. zákon sa vzťahuje na

a) pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond,

b) obytné   budovy,   hospodárske   budovy   a   iné   stavby   patriace   k   pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, včítane zastavaných pozemkov,

c) obytné a hospodárske budovy a stavby slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe alebo s ňou súvisiacemu vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov,

d) iný poľnohospodársky majetok uvedený v § 20.

Podľa   §   20   ods.   1   zákona   č.   229/1991   Zb.   na   zabezpečenie   prevádzky poľnohospodárskej alebo lesnej výroby má pôvodný vlastník živého a mŕtveho inventára, ako aj zásob právo na ich náhradu, pokiaľ ich vniesol do poľnohospodárskeho družstva alebo mu boli odňaté v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Ak pôvodný vlastník   zomrel   alebo   ak   bol   vyhlásený   za   mŕtveho,   má   právo   požadovať   náhradu na zabezpečenie prevádzky poľnohospodárskej alebo lesnej výroby ďalšia oprávnená osoba uvedená v § 4 ods. 2.

Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. oprávnenej osobe patrí náhrada za obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby, ktoré podľa tohto zákona nemožno vydať alebo ktoré zanikli alebo boli prevedené na osobu, ktorá   nie je povinná ich   vydať.   Obdobne oprávnenej osobe patrí náhrada za pozemok, ktorý sa podľa tohto zákona nevydá a za ktorý sa neposkytol iný pozemok.

Podľa   §   15   ods.   1   zákona   č.   229/1991   Zb.   oprávnenej   osobe   prislúcha   právo na náhradu za trvalý porast, ktorý na pozemku bol v čase jeho prevzatia štátom alebo inou právnickou osobou, ak v čase vydania pozemku na ňom nie je iný porovnateľný trvalý porast tej istej kultúry.

Podľa § 16 ods. 1 a 2 zákona č. 229/1991 Zb. náhradu za pozemky, ktoré sa podľa tohto   zákona   nevydávajú   a   za   ktoré   nebol   poskytnutý   oprávnenej   osobe   iný   pozemok, poskytne štát. Výšku náhrady v hotovosti upraví vláda Českej republiky a vláda Slovenskej republiky svojím nariadením (ods. 1).

Ostatné náhrady podľa § 14 a § 15 zákona č. 229/1991 Zb. poskytne právnická osoba (právny   nástupca),   ktorá   vec   drží   alebo   ju   držala   v   čase   zániku   nehnuteľnosti,   alebo ju previedla na osobu, ktorá nehnuteľnosť podľa tohto zákona nevydáva. Ak túto osobu nemožno   zistiť   alebo   ak   touto   osobou   je   rozpočtová   organizácia,   alebo   príspevková organizácia, náhradu poskytne štát prostredníctvom pozemkového fondu (§ 17 ods. 1) podľa všeobecne záväzného právneho predpisu. Taktiež náhradu podľa § 14 a § 15 poskytne štát, ak bývalé národné výbory alebo Zbor povereníkov previedli hospodárske budovy a rodinné domčeky do vlastníctva fyzických osôb.

Podľa § 2 písm. b) nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 97/1992 Zb., ktorým sa upravujú niektoré otázky náhrad podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov   k   pôde   a   inému   poľnohospodárskemu   majetku   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len   „nariadenie   vlády   Slovenskej   republiky   č.   97/1992   Zb.“)   pre   účely   tohto nariadenia   sa   rozumie   mŕtvym   inventárom   najmä   stroje,   náradie,   dopravné   prostriedky a zariadenia používané v poľnohospodárstve.

Zákonodarca   ustanovením   §   1   ods.   1   zákona   č.   229/1991   Zb.   taxatívnym a výslovným   spôsobom   vymedzil   pôsobnosť   uvedeného   zákonného   predpisu,   pričom v rámci písmen a) až c) definoval okruh nehnuteľného majetku, ktorého sa môžu týkať reštitučné nároky a v rámci písmena d) v spojení s § 20 zákona č. 229/1991 Zb. rozsah ďalšieho majetku určeného na zaistenie poľnohospodárskej alebo lesnej výroby.

Sťažovateľkin   názor,   že   výrobno-technické   zariadenie   liehovaru   a   likérky   nemá byť posudzované z hľadiska podmienok vymedzených v § 1 ods. 1 písm. d) v spojení s § 20 zákona č. 229/1991 Zb., ale má byť považované za príslušenstvo stavieb (v niektorých podaniach   sťažovateľka   uvádza   aj,   že   ide   o   ich   neoddeliteľnú   súčasť),   najvyšší   súd neakceptoval   s   poukazom   na   skutočnosť,   že   príslušenstvo   je   vecou   (súborom   vecí) v právnom slova zmysle a ako také je spôsobilé byť aj samostatným predmetom právnych vzťahov.   Táto   jeho   povaha   spôsobuje,   že   pokiaľ   by   mohla   vzniknúť   pochybnosť, či sa právne   následky   týkajúce   sa   hlavnej   veci   vzťahujú   aj   na   príslušenstvo, vyžaduje sa výslovný prejav vôle aj vo vzťahu k príslušenstvu hlavnej veci (čo najvyšší súd demonštroval   analogickým   výkladom   §   121   ods.   1   Občianskeho   zákonníka). S prihliadnutím na už uvedenú skutočnosť, že zákonodarca ustanovením § 1 ods. 1 zákona č.   229/1991   Zb.   taxatívnym   a   výslovným   spôsobom   vymedzil   pôsobnosť   uvedeného zákonného predpisu, pokiaľ ide o majetok, ktorého sa môžu týkať reštitučné nároky, pričom stroje a technické zariadenia určené na zaistenie poľnohospodárskej produkcie alebo lesnej výroby výslovne definoval ako „mŕtvy inventár“ (pozri § 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky   č.   97/1992   Zb.)   a   podmienky   uplatnenia   reštitučných   nárokov   vo   vzťahu k takémuto   majetku   výslovne   upravil   v   §   1   ods.   1   písm.   d)   v   spojení   s   §   20   zákona č. 229/1991   Zb.,   nemožno   záver   najvyššieho   súdu,   že   ustanovenie   §   1   ods.   1   zákona č. 229/1991   Zb.   neumožňuje   priznávanie   náhrad   za   výrobno-technické   zariadenie ako príslušenstva nehnuteľného majetku vymedzeného v § 1 ods. 1 písm. a) až c) zákona č. 229/1991 Zb., považovať za popierajúci znenie, účel či zmysel zákona č. 229/1991 Zb.

Závery najvyššieho súdu obsiahnuté v napádanom rozsudku sp. zn. 1 Sžo 160/2008 z 24.   marca   2009   preto   nie   je   možné   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne. Odôvodnenie označeného súdneho rozhodnutia pritom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede   na   všetky   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany v posudzovanej veci. V tomto kontexte samotná skutočnosť, že si najvyšší súd neosvojil interpretáciu   výsledkov   dokazovania   a   ich   právne   posúdenie   z   pohľadu   sťažovateľky, nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv zaručených v ústave a dohovore.

Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na už uvedené skutočnosti   nedomnieva,   že by závery najvyššieho   súdu   v   predmetnej   veci   bolo   možné   kvalifikovať   ako   nezlučiteľné so sťažovateľkou označenými článkami ústavy a dohovoru, teda že by zo strany orgánov súdnej moci nebola sťažovateľke ústavne konformným spôsobom poskytnutá súdna ochrana tak, ako to vo svojej sťažnosti namietala.

Z už uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti najvyššiemu súdu ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2009