znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 336/08-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   Dz.,   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   H.,   K., pre namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Košice II sp. zn. 17 C 1212/2002 z 26. júna 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 416/2006 z 11. decembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Dz.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2008 (doplnená   29.   apríla   2008)   doručená   sťažnosť   M.   Dz.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   H.,   K.,   pre namietané   porušenie   jej   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný   súd“)   sp.   zn.   17 C 1212/2002   z   26.   júna   2006   a rozsudkom   Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 416/2006 z 11. decembra 2007.Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„OS Košice II. rozsudkom z 26. 06. 2006 zamietol žalobu sťažovateľky z 11. 12. 2002,   ktorou   sa   ako   žalobkyňa   domáhala   určenia,   že   právny   vzťah   z   kúpnej   zmluvy uzavretej dňa 11. 09. 2001 medzi V. V. ako predávajúcou a žalovanými v 1. a v 2. rade ako kupujúcimi zanikol odstúpením predávajúcej od kúpnej zmluvy. Zároveň zamietol aj žalobu o určenie, že nehnuteľnosti vedené na LV č. 10573 v kat. úz. K., dom súp. č. 384 postavený na parc. č. 1050, zastavaná plocha o výmere 196 m2 a parc. č. 1049, záhrady o výmere 119 m2, v podiele 5/8 patria do dedičstva po V. V....

Krajský súd v Košiciach rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil s tým, že napadnutý rozsudok spojený s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

Z   obsahu   spisu   nepochybne   vyplýva,   že   dohodnutá   kúpna   cena   v celkovej   výške 130.000,-   Sk,   ktorú   mal   každý   z   kupujúcich   vyplatiť   predávajúcej   v   sume   65.000,-   Sk, nebola   V.   V.   nikdy   zaplatená.   V   opačnom   prípade   by   predávajúca   nepodpisovala prehlásenie z 05. 06. 2002, odstúpenie od kúpnej zmluvy z 01. 10. 2002, plnomocenstvo z 31. 10. 2002, výzvy na zaplatenie kúpnej ceny z 04. 11. 2002, odstúpenie od kúpnej zmluvy z 11. 11. 2002 a 15. 11. 2002. Je teda zrejmé, že všetky spomenuté prejavy vôle nebohej urobené   po uzavretí   kúpnej   zmluvy   spísanej   vo   forme   notárskej   zápisnice   N   495/2001 Nz 479/2001   dňa   11.   09.   2001   s M.   V.   a D.   L.   ako   kupujúcimi   evidentne   smerovali   k obnoveniu   pôvodného   právneho   stavu,   t.   j.   rozdeleniu   jej spoluvlastníckeho   podielu   vo veľkosti 5/8 k celku medzi všetkých troch súrodencov.

Žalovaní v 1. a 2. rade ako kupujúci vo svojom vyjadrení k sp. zn. 17 C/1212/02 z 24. 06. 2003, doručenom OS Košice II. dňa 03. 07. 2003 prezentujú tvrdenie, že kúpnu cenu každý po 65.000,- Sk vyplatili matke v byte žalovanej v 2. rade dňa 12. 09. 2001 (nasledujúci   deň   po   uzavretí   kúpnej   zmluvy).   Tu   je   potrebné   zdôrazniť,   že   žaloba v predmetnej veci bola podaná na OS Košice II. 11. 12. 2002, dodatočná primeraná lehota v zmysle § 517 ods. 1 Obč. zák. teda uplynula najneskôr posledným dňom sudcovskej lehoty stanovenej žalovaným na vyjadrenie k žalobe sťažovateľky ako právnej nástupkyne V. V. Dňom   obdržania   žaloby   sa   obidvaja   žalovaní   okrem   iného   dozvedeli,   že právnym nástupcom ich nebohej matky je v pozícii veriteľa M. Dz., ktorá na základe plnomocenstva z 31.   10.   2002   nadobudla   od   V.   V.   ako splnomocniteľa   všetky   práva   (vrátane   práva   k odstúpeniu od zmluvy) týkajúce sa tohto súdneho konania. Práve táto singulárna sukcesia založená zmieneným plnomocenstvom bola právnym základom práva sťažovateľky odstúpiť od kúpnej zmluvy z 11. 09. 2001, voči M. V. listom z 23. 08. 2005 a voči D. L. listom z 20. 05. 2006.

Sťažovateľka   vidí   porušenie   svojho   práva   na   spravodlivý   proces   predovšetkým v nesprávnom výklade a aplikácii ust. § 33b OZ zo strany odvolacieho súdu. Odvolací súd sa v rámci analógie legis vôbec nezaoberal dikciou druhej vety § 33b ods. 2 OZ a taktiež ods. 6 cit. uz. OZ. Podľa § 33b ods. 6 OZ, ak splnomocniteľ zomrie, je splnomocnenec povinný   urobiť   ešte   všetko,   čo   neznesie   odklad,   aby   splnomocniteľ   alebo   jeho   právny nástupca neutrpel ujmu na svojich právach.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„1. Základné právo M. Dz. upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozhodnutím   Okresného   súdu   Košice   II.   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   17   C/1212/2002   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/416/2006 porušené bolo.

2.   Zrušuje   rozsudok   Okresného   súdu   Košice   II.   zo   dňa   26.   06.   2006   sp.   zn. 17 C/1212/2002-93 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11. 12. 2007 sp. zn. 6 Co/416/2006-198 a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu   č.   k.   17   C   1212/2002-93   z 26.   júna   2006,   ústavný   súd   vychádzal   z princípu subsiadiarity   zakotveného   v čl.   127   ods.   1   ústavy. Toto   ustanovenie   limituje   hranice právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych   veciach,   a to tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a slobody sa na ústavnom   súde   možno   domáhať   v prípade,   ak   takúto   ochranu   nemôžu   poskytnúť všeobecné súdy.

Vo   vzťahu   k rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa   sťažovateľka   využila   túto   ústavnú a zákonnú možnosť a obrátila sa na krajský súd, ktorý na základe opravných prostriedkov vo   veci   konal   a rozhodol.   Právo odvolacieho   súdu   preskúmať   na   základe   podaného odvolania   rozsudok   okresného   súdu   a poskytnúť   tak   ochranu   sťažovateľkiným   právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľkinej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 6 Co 416/2006-198 z 11. decembra 2007, ktoré videla predovšetkým „v nesprávnom výklade a aplikácii ust. § 33b OZ“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 1212/2002 ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa žalobou doručenou okresnému súdu 11. decembra 2002 domáhala určenia zániku právneho vzťahu z kúpnej zmluvy a určenia, že vec patrí do dedičstva. O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 1212/2002-93   z 26.   júna   2006   tak,   že   ju   zamietol.   O náhrade   trov   konania   rozhodol   okresný   súd doplňujúcim rozsudkom č. k. 17 C 1212/2002-107 z 24. augusta 2006.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   vo   veci   samej   podala   sťažovateľka   odvolanie. Sťažovateľka   a súčasne   aj   žalovaní   podali   odvolanie   aj   proti   doplňujúcemu   rozsudku okresného   súdu   o náhrade   trov   konania.   O podaných   opravných   prostriedkoch   rozhodol krajský súd tak, že rozsudok vo veci samej potvrdil, ale v spojení s doplňujúcim rozsudkom vo výroku o náhrade trov konania tento rozsudok zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v namietanom   rozsudku   uviedol   obsah   napadnutého   rozhodnutia okresného súdu, ako aj argumenty účastníkov konania obsiahnuté v podaných odvolaniach a vyjadreniach.   Napokon   s použitím   príslušných   právnych   predpisov   odôvodnil   zistené skutočnosti a vyslovil svoj právny názor.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:«Vykonaným   dokazovaním   súdom   prvého   stupňa   bolo   nepochybne   preukázané, že dňa 11. 9. 2001 na Notárskom úrade v B. u notárky JUDr. M. V., bola do notárskej zápisnice sp. zn. N 495/2001 a NZ 479/2001 spísaná kúpna zmluva medzi predávajúcou V. V.  ...   a   kupujúcimi   M.   V.  ...   a D.   L.   rod.   V.  ...   Predmetom   kúpnej   zmluvy   bol spoluvlastnícky   podiel   5/8   vedený   na   nehnuteľnostiach   v   kat.   úz.   K.,   zapísaný   na LV č. 10573, rod. dom č. s. 384 s príslušenstvom... Medzi účastníkmi konania zostala sporná tá okolnosť, či kúpna cena bola kupujúcimi predávajúcej vyplatená.

Žalovaní počas konania na súde prvého stupňa tvrdili, že kúpnu cenu V. V. zaplatili po podpísaní zmluvy dňa 12. 9. 2001 na byte v B., kde sa V. V. zdržiavala. Po vrátení V. V. do bydliska v K. (v júni 2002) táto tvrdila, že kúpna cena jej nebola vyplatená, a z toho dôvodu mienila odstúpiť od uvedenej kúpnej zmluvy.

Od   zmluvy   môže   účastník   odstúpiť,   len   ak   je   to   v   tomto   alebo   v   inom   zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté (§ 48 ods. 1 OZ).

Dlžník,   ktorý   svoj   dlh   riadne   a   včas   nesplní,   je   v   omeškaní.   Ak   ho   nesplní, ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť (§ 517 ods. 1 prvá veta OZ).

Ak   veriteľ   chce   z   dôvodu   omeškania   dlžníka   od   zmluvy   odstúpiť,   musí   dlžníkovi poskytnúť dodatočnú primeranú lehotu na splnenie. Primeranosť dodatočnej lehoty posúdi veriteľ sám tak, aby dlžník mohol v nej dlh riadne splniť. Nemôže byť (lehota) taká krátka, aby podľa konkrétnych okolnosti prípadu znamenala iba formálne vyhovenie požiadavke o jej určenie.

Veriteľ od zmluvy môže odstúpiť aj v prípade zmluvy, ktorá mala za následok prevod vlastníckeho práva a bol už vykonaný vklad do katastra.

Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak (§ 48 ods. 2 OZ)....

Odvolací súd zdôrazňuje, že pre prípad odstúpenia od zmluvy nie je možné dojednať napr. tzv. zmluvnú fikciu doručenia....

Vzhľadom   k   tomu,   že   v   danom   prípade   bola   výzva   na   zaplatenie   kúpnej   ceny v primeranej lehote doručená len jednému žalovanému, a odstúpenie od kúpnej zmluvy bolo doručené (bez predchádzajúcej výzvy podľa § 517 ods. 1 OZ) len jednému zo žalovaných (na strane kupujúcich), nemohlo mať zamýšľané právne účinky a tak ku zrušeniu kúpnej zmluvy zo dňa 11. 9. 2001 nedošlo.

Správne súd prvého stupňa rozhodol, keď zamietol žalobu o určenie že právny vzťah z kúpnej zmluvy zo dňa 11. 9. 2001 zanikol odstúpením od kúpnej zmluvy.

Pretože v čase smrti V. V.... táto už nebola spoluvlastníčkou ideálneho pomeru 5/8 z uvedenej   nehnuteľnosti   správne   súd   prvého   stupňa   rozhodol   keď   žalobu   o   určenie, že spoluvlastnícky podiel patrí do dedičstva po poručiteľke zamietol....

K odvolacím námietkam žalobkyne zo dňa 23. 8. 2006 odvolací súd dodáva: Aj   súd   prvého   stupňa   konštatoval,   že   spornou   je   otázka   zaplatenia   kúpnej   ceny kupujúcimi. Ak by totiž bolo jednoznačné preukázané, že žalovaní kúpnu cenu zaplatili, neprichádzalo by do úvahy odstúpenie od kúpnej zmluvy z dôvodu § 517 ods. 1 vety prvej OZ (ktoré bolo predmetom tohto konania).

Výčitka   odvolateľky,   že   súd   sa   náležité   nevyporiadal   so   singulárnou   sukcesiou založenou plnomocenstvom zo dňa 31. 10. 2002, na základe ktorého po smrti V. V. prešli na žalobkyňu všetky práva (t. j. nielen právo od zmluvy odstúpiť) je nepatričná.

Treba   poznamenať,   že   plnomocenstvo   zaniká   smrťou   splnomocniteľa,   ak   z   jeho obsahu nevyplýva niečo iné (viď § 33b ods. 2 OZ).

Podľa   „plnomocenstva“   z   31.   10.   2002   V.   V.   splnomocnila   svoju   dcéru   M.   Dz. rod. V., okrem iného na odstúpenie od kúpnej zmluvy z 11. 9. 2001, spísanej do notárskej zápisnice zn. N 495/2001, NZ 479/2001.

Odvolací súd zastáva názor, že právo na odstúpenie od zmluvy nemôže byť (a nie je) majetkovým   právom,   lebo   nemá   atribúty   majetkového   práva,   predovšetkým   materiálny základ a tiež možnosť s týmto právom, ako s každým majetkovým právom disponovať. S   právom   na   odstúpenie   od   zmluvy   nemožno   disponovať,   nemožno   ho   previesť, ako je to pri majetkovom práve.

V tomto kontexte sa žiada odvolaciemu súdu poznamenať, že majetkovým právom je právo na vrátenie plnenia z odstúpenej zmluvy, ale nie právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy.

Teda poukazovať v tomto smere na „plnomocenstvo“ z 31. 10. 2002 je nepatričné. Treba zdôrazniť, že podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napadá a dôvody odvolania možno rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Podľa § 212 ods. 1 O. s. p. je rozsahom a dôvodmi odvolania odvolací súd viazaný. Z citovaných ustanovení   teda   vyplýva,   že   odvolací   súd   nemohol   prihliadať   na   doplnenie   odvolania podaniami z 8. 11. 2007 a 16. 11. 2007.

No aj napriek tejto skutočnosti odvolaciemu súdu sa žiada poznamenať, že úvahy žalobkyne v uvedených podaniach o tom, prečo medzi V. V. a žalovanými bola uzavretá kúpna a nie darovacia zmluva, zostali len v rovine ničím nedoložených úvah a domnienok. Podobne ako aj názory odvolateľky na doručenie výziev z 4. 11. 2002 a odstúpenia od   zmlúv   z   „novembra“   2002   žalovaným.   Odvolací   súd   vyššie   podrobne   zaujal   názor ako treba   vykladať   pojem   „listina   sa   dostane   do   sféry   dispozície   strany,   ktorej   bola adresovaná“....

Opodstatnené bolo ale odvolanie žalobkyne proti rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom, ktorým boli priznané žalovaným trovy prvostupňového konania.»

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby   bolo   rozhodnuté   v súlade   s jeho   požiadavkami,   resp.   s jeho   právnymi   názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Z uvedeného   vychádzal   ústavný   súd   aj   v rámci   ústavnej   kontroly,   ktorej   bol podrobený   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   a to   z hľadiska   námietok   nastolených sťažovateľkou. V tejto súvislosti mal ústavný súd na pamäti, že jeho pozícia nespočíva v kontrole   skutkových   a právnych   záverov   súdov   nižšieho   stupňa,   pokiaľ   tieto   závery sú zlučiteľné so zásadami spravodlivého procesu. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd   sťažovateľke   jasne   prezentoval   svoje   názory   a zreteľne   vysvetlil,   prečo   potvrdil rozhodnutie   okresného   súdu   o zamietnutí   jej   žaloby.   Odvolací   súd   v tejto   súvislosti podrobne   rozobral   situáciu,   či   došlo   k účinnému   odstúpeniu   od   kúpnej   zmluvy, a po podrobnej analýze zistených skutočností a aplikácii na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení zaujal názor, že k zrušeniu kúpnej zmluvy z 11. septembra 2001 nedošlo. Okrem toho sa venoval aj problematike splnomocnenia a jeho účinkov po smrti splnomocniteľa a zároveň prezentoval a odôvodnil svoje názory o podstate a charaktere práva na odstúpenie od zmluvy.

V tejto   súvislosti   treba   konštatovať,   že   nepriaznivý   výsledok   konania   pre   toho

-ktorého   účastníka   nemôže   viesť   k   záveru   o porušení   konkrétnych   práv,   ak   postup všeobecného súdu je v súlade so zákonom a ak výsledok rozhodovacej činnosti nenesie znaky svojvôle alebo neodôvodnenosti. Tak to bolo aj v prípade sťažovateľky. Ústavný súd sa totiž nedomnieva, aby z rozsudku krajského súdu vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala   svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty   a zmyslu.   Krajský   súd dostatočne predstavil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli k vecnej správnosti rozsudku okresného   súdu,   a preto   jeho   závery   vyslovené   v danej   veci   nemožno   kvalifikovať ako zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   ale   ako   také,   ktoré   sú   v súlade   s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S prihliadnutím   na postavenie   ústavného súdu   vo vzťahu k rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že   obsahom   základného   práva   na súdnu   ochranu   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2008