znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 336/07-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. februára 2008 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a Rudolfa   Tkáčika v konaní   o sťažnosti   Ing.   J.   Š.,   B.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   G.   O.,   T.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 165/86 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 165/86 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   IV p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 C 165/86 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   J.   Š. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000 Sk   (slovom päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   IV p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava IV   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. J. Š. trovy právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet advokáta Mgr. G. O., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 336/07 zo 4. decembra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 C 165/86.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 2165/07 doručeným ústavnému súdu 15. januára 2007, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Podaním zo dňa 13. 5.1986 navrhovateľ: Ing. J. Š., bytom B., proti odporkyni: E. Š.,   B.,   žiadal o   zrušenie   spoluvlastníctva   a   vyporiadanie   podľa   §   142   Občianskeho zákonníka a zrušenie spoloč.   užívania pozemku podľa § 215 ods.   2 a 3 Občianskeho zákonníka. Návrh je vedený pod sp. zn. 10 C 165/86.

Z návrhu je zrejmé, že sa jedná o právne náročnú vec. Návrh okrem všeobecných náležitostí podľa § 42 ods.3 O. s. p. neobsahuje aj náležitosti podľa § 79 O. s. p. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ opakovane sťažoval postup súdu v konaní tým, že   na   výzvy súdu   nereagoval   podľa   pokynov   súdu,   ale   naopak,   svojimi   písomnými podaniami sťažoval ďalšie konanie vo veci, resp. na výzvy súdu vôbec nereagoval. Nie je zanedbateľná   ani   tá skutočnosť,   že   v   rámci   konania   došlo   k   úmrtiu   rodičov navrhovateľa, ktorí boli spoluvlastníkmi spornej nehnuteľnosti. Pre objektívne posúdenie veci,   dávame   do   pozornosti obsah   pripojených   spisov   tunajšieho   súdu,   vedených   pod sp. zn. 6 C 194/86, 6 C 107/86, 6 C 17/86, D 961/88.

V označenej právnej veci boli realizované nasledovné procesné úkony :

- podaním z 30. 5. 1986 sa odporkyňa vyjadrila k návrhu

- podaním zo 4. 6. 1986 sa navrhovateľ odvolal proti uzneseniu na zaplatenie súdneho poplatku

- podaním z 13. 6. 1986 odporkyňa k návrhu podáva stanovisko

- pojednávanie dňa 15. 7. 1986, odročené, súd poskytol navrhovateľovi lehotu na oznámenie, či bude trvať na návrhu

- podanie navrhovateľa dňa 18. 7. 1986 - žiadosť o prerušenie konania

- podanie odporkyne dňa 15. 10. 1986 - vyjadrenie k žiadosti navrhovateľa (...)

- úprava z 8. 6. 1987 - dopyt na Štátne notárstvo vo Z. (...)

- pojednávanie dňa 9. 10. 1987, výsluch účastníkov, odročené na 6. 11. 1987

- pojednávanie dňa 6. 11. 1987, navrhovateľ ospravedlnil neúčasť, odporkyňa prítomná,

- vyhlásený rozsudok - návrh sa zamieta

- podanie navrhovateľa dňa 11. 12. 1987 -odvolanie proti rozsudku (...)

- spis doručený dňa 6. 1. 1988 odvolaciemu súdu

- podanie navrhovateľky dňa 20. 1. 1988 - vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa

- rozhodnutie odvolacieho súdu spolu so spisom doručené späť dňa 9. 2. 1988 (...)

- pojednávanie dňa 22. 3. 1988, účastníci neprítomní, ospravedlnení, odročené na 12. 4. 1988

- podanie navrhovateľa dňa 12. 4. 1988 -žiadosť o prerušenie konania

- pojednávanie dňa 12. 4. 1988, navrhovateľ neprítomný, odporkyňa prítomná, odročené na   neurčito

- podanie navrhovateľa dňa 3. 5. 1988

- oznámenie Št. notárstva vo Z. zo 4. 5. 1988 (...)

- podanie odporkyne dňa 21. 7. 1988 - zoznam hnuteľných vecí

- podanie navrhovateľa dňa 11. 10. 1988 - žiadosť o odročenie pojednávania na 3 - 4 mesiace

- pojednávanie dňa 11. 10. 1988, navrhovateľ neprítomný, odporkyňa prítomná, odročené na neurčito (...)

- 2 podania navrhovateľa dňa 19. 1. 1989 - žiadosť o prerušenie konania zo zdravotných dôvodov

- úprava z 11. 4. 1989 - určenie pojednávania na 27. 4. 1989

- pojednávanie dňa 27. 4. 1989, navrhovateľ neprítomný, odporkyňa prítomná, odročené na neurčito

- žiadosť o zabezpečenie predvedenia navrhovateľa do konca mája 1989

- navrhovateľ predvedený dňa 26. 7. 1989 - vypočutý

- podanie navrhovateľa dňa 31. 7. 1989 - späťvzatie návrhu

- pojednávanie dňa 23. 11. 1989, účastníci prítomní, späťvzatie návrhu sa nepripúšťa (...)

- uznesenie zo dňa 23. 11. 1989 - nepripustenie späťvzatia návrhu

- podanie navrhovateľa dňa 23. 1. 1990 - odvolanie proti uzneseniu a námietka zaujatosti voči všetkým sudcom tunajšieho súdu (...)

- nadriadený súd rozhodol uznesením z 15. 8. 1990, spis doručený späť dňa 10. 10. 1990

- úprava z 13. 8. 1991 - určenie pojednávania na deň 2. 10. 1991 (...)

- úprava z 13. 7. 1992 - určenie pojednávania na 14. 9. 1992

- podanie navrhovateľa dňa 30. 3. 1993

- pojednávania: dňa 2. 10. 1991, dňa 27. 11. 1991, dňa 14. 9. 1992, dňa 4. 11. 1992, dňa

16. 12. 1991, dňa 8. 2. 1993, dňa 31. 3. 1993, dňa 31. 5. 1993, dňa 30. 8. 1993, dňa 18.

10. 1993 navrhovateľ neprítomný, odporkyňa 3x neprítomná

- podanie navrhovateľa z 26. 10. 1993

- pojednávania: dňa 29. 11. 1993; dňa 25. 4. 1994, dňa 24. 8. 1994, dňa 30. 11. 1994 - navrhovateľ neprítomný, odporkyňa prítomná

-   podanie navrhovateľa   dňa 25.   1.   1995   -   vznesená námietka zaujatosti voči zákonnej sudkyni

- spis doručený dňa 7. 2. 1995 odvolaciemu súdu

- rozhodnutie odvolacieho súdu a spis doručený späť dňa 28. 2. 1995 (...)

-   pojednávania:   dňa   14.   6.   1995,   dňa   4.   10.   1995,   dňa   6.   12.   1995   -   navrhovateľ neprítomný, odporkyňa prítomná jedenkrát

- výzva súdu z 15. 8. 1996 navrhovateľovi, či trvá na návrhu, nakoľko je dlhodobo nečinný (...)

- úprava z 27. 1. 1997 - určenie pojednávania na deň 30. 4. 1997 (...)

- podanie navrhovateľa dňa 2. 5. 1997 (...)

- pojednávania: dňa 30. 4. 1997, dňa 7. 7. 1997, dňa 22. 10. 1997, dňa 11. 2. 1998 - navrhovateľ neprítomný, odporkyňa 2x prítomná

- podanie navrhovateľa dňa 6. 4. 1998 - námietka zaujatosti voči zákonnej sudkyni

- pojednávanie dňa 8. 4. 1998 - navrhovateľ neprítomný, odporkyňa prítomná

- spis doručený nadriadenému súdu dňa 3. 8. 1998

- nadriadený súd rozhodol uznesením dňa 30. 9. 1998 a spis doručený späť dňa 25. 11. 1998

- uznesenie Najvyššieho súdu SR z 10. 12. 1998 - nevyhovuje sa návrhu na prikázanie veci Okresnému súdu v Martine

- úprava z 23. 2. 1999 na určenie pojednávania na deň 28. 4. 1999

- podanie navrhovateľa dňa 28. 4. 1999- ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní

-   pojednávania:   dňa   28.   4.   1999,   dňa   28.   6.   1999,   dňa   27.   9.   1999   -   navrhovateľ neprítomný, odporkyňa neprítomná 1x

- žiadosť súdu adresovaná OOPZ na predvedenie navrhovateľa na pojednávanie dňa 8. 12. 1999

- pojednávania: dňa 8. 12. 1999, dňa 8. 3. 2000 - navrhovateľ neprítomný, odporkyňa neprítomná 1x,

-   podanie   navrhovateľa   dňa   13.   6.   2000   -   ospravedlnenie   a   žiadosť   o   nový   termín pojednávania

- pojednávania: dňa 14. 6. 2000, dňa 27. 9. 2000, dňa 17. 1. 2001, dňa 28. 3. 2001, dňa

19. 12.   2001,   dňa   27.   2.   2002   -   navrhovateľ   neprítomný,   odporkyňa   prítomná   - pojednávanie dňa 15. 5. 2002, účastníci prítomní, podanie navrhovateľa dňa 15. 5. 2002 - podanie odporkyne dňa 17. 9. 2002 - návrh na nariadenie predbežného opatrenia

- podania navrhovateľa dňa 4. 10. 2002 a dňa 30. 10. 2002

- pojednávanie dňa 30. 10. 2002, navrhovateľ neprítomný, odporkyňa prítomná

- súd uznesením zo dňa 20. 1. 2003 nariadil predbežné opatrenie

- odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia

- vykonávané procesné úkony

- pojednávanie dňa 19. 2. 2003, účastníci prítomní

- podanie odporkyne dňa 5. 3. 2003 -vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa

- spis doručený dňa 14. 3. 2003 odvolaciemu súdu

- spis doručený dňa 9. 7. 2003 späť s rozhodnutím odvolacieho súdu

- úpravou dňa 21. 7. 2003 určený termín pojednávania na deň 3. 12. 2003 - pojednávanie dňa 3. 12. 2003, účastníci prítomní, odročené na neurčito

- podanie navrhovateľa dňa 3. 12. 2003 -vznesená námietka zaujatosti voči zákonnej sudkyni

- odvolací súd rozhodnutím z 19. 12. 2003 rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci, doničené tunajšiemu súdu dňa 16. 2. 2004

- pojednávanie dňa 31. 3. 2004, účastníci prítomní, odročené

- podanie navrhovateľa dňa 31. 3. 2004 - návrh na súdny zmier (...)

- pojednávanie dňa 14. 7. 2004, navrhovateľ neprítomný, odporkyňa prítomná

- podanie navrhovateľa dňa 20. 10. 2004 - námietka zaujatosti voči zákonnej sudkyni

- pojednávanie dňa 20. 10. 2004, účastníci prítomní, odročené

- podanie navrhovateľa dňa 8. 11. 2004 - doplnenia k námietke zaujatosti (...)

- spis doručený dňa 14. 3. 2005 odvolaciemu súdu

- odvolací súd doručil spis späť dňa 8. 4. 2005 na doplnenie a po doplnení spis doručený dňa 25. 8. 2005 späť odvolaciemu súdu

-   odvolací   súd   uznesením   zo   14.   9.   2005   rozhodol,   že   sudkyňa   nie   je   vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci, doručené tunajšiemu súdu dňa 23. 9. 2005

- spis zaslaný dňa 12. 2. 2005 Najvyššiemu súdu SR

-   Najvyšší   súd   SR   uznesením   z   22.   12.   2005   žiadosti   navrhovateľa   o   odňatie   veci a prikázanie veci Okresnému súdu Košice I. nevyhovel

- navrhovateľ podaním z 30. 1. 2006 žiada o vytýčenie pojednávania a skoré rozhodnutie vo veci

- úpravou z 2. 2. 2006 určený termín pojednávania na 10. 5. 2006

- pojednávanie dňa 10. 5. 2006, účastníci prítomní, odročené na termín 27. 9. 2006, ktorý bol na žiadosť odporkyne odročený na 20. 12. 2006

- pojednávanie dňa 20. 12. 2006, účastníci neprítomní, podanie navrhovateľa dňa 29. 12. 2006

- úpravou z 12. 1. 2007 určený termín pojednávania na deň 4. 4. 2007

- pojednávanie dňa 4. 4. 2007, účastníci prítomní, odročené

- podanie odporkyne dňa 14. 6. 2007

- pojednávanie dňa 18. 7. 2007, navrhovateľ neprítomný, odporkyňa prítomná, odročené na

24. 10. 2007, účastníkom oznámené, že sa z dôvodu neprítomnosti zákonného sudcu sa pojednávanie odročuje na deň 19. 12. 2007

- podanie navrhovateľa dňa 24. 10. 2007- predloženie dokladov

- podanie odporkyne dňa 11. 12. 2007 - vyjadrenie k predloženým dokladom

- pojednávanie dňa 19. 12. 2007, navrhovateľ neprítomný, odporkyňa prítomná

Navrhovateľ   písomne   žiadal   svoju   neúčasť   ospravedlniť   zo   zdravotných   dôvodov, zároveň   žiadal   odročiť   pojednávanie   a   oznámil,   že   vypovedal   plnú   moc   právnemu zástupcovi. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že súd označený spis predloží Ústavnému súdu Slovenskej republiky a zároveň vyzve navrhovateľa na doplnenie, resp. špecifikovanie   vznesenej   námietky   zaujatosti   voči   zákonnej   sudkyni,   ktorú   vzniesol navrhovateľ v ústavnej sťažnosti.

Z uvedeného prehľadu postupu a úkonov zákonných sudcov v konaní je zrejmé, že vo veci vykonávali potrebné procesné úkony a pojednávali. Vo veci bolo rozhodnuté dňa 6.   11.   1987.   Spis   bol   viackrát   postúpený   odvolaciemu   súdu   na   rozhodnutie o odvolaniach, o opakovane vznesených námietkach zaujatosti voči zákonnej sudkyni, ktorej   bola   vec pridelená   dňa   17.12.1990   po   predchádzajúcich   zákonných   sudcoch. Z obsahu spisuje zrejmé, že bolo opakovane rozhodované aj o návrhoch navrhovateľa na prikázanie veci inému súdu. (...)

Od podania návrhu dňa 13. 5. 1986 k dnešnému dňu bolo vo veci pojednávané 53 krát, z toho sa navrhovateľ pojednávaní nezúčastnil 36 krát. V rokoch 1991 až 2001 sa navrhovateľ nezúčastnil ani jedného z 32 pojednávaní.   Súd sa snažil aj o predvedenie navrhovateľa   prostredníctvom   príslušného   policajného   útvaru.   Nakoľko   navrhovateľ príslušníkov polície nevpustil do bytu, predvedenie nebolo možné realizovať.

Navrhovateľ napriek tomu, že sa sťažuje na prieťahy v konaní, bol sám v konaní dlhodobo   nečinný,   čo   je   zrejmé   aj   z   prehľadu   jeho   neúčastí   na   pojednávaniach.   V prípade jeho účasti na pojednávaniach, svojim správaním neprispieval a nebol nápomocný súdu, aby tento mohol vykonávať procesné úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci samej. Navrhovateľ nerešpektoval   výzvy   súdu   na   odstránenie   vád   jeho   písomných   podaní. Predkladal najmä listinné dôkazy, ktoré nesmerovali k objasneniu skutkového stavu veci. Prieťahy v konaní boli spôsobené konaním a správaním navrhovateľa, nie súdu. (...)

S poukazom na vyššie uvedené, navrhujeme Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby sťažnosť vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava IV ako nedôvodnú zamietol.“

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 165/86 ústavný súd   zistil   rovnaké   skutočnosti,   ktoré   uviedol   okresný   súd,   preto   ich   považoval za preukázané.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   5.   februára   2008 sa   právny   zástupca sťažovateľa vyjadril k stanovisku okresného súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Navrhovateľ   sa   pojednávaní   snažil   zúčastňovať   vždy,   keď   mu   to   zdravotný   stav a vysoký vek dovoľovali a keď bol na pojednávania riadne predvolaný. V rokoch 1991 až 1999 sa nemohol zúčastňovať z toho dôvodu, že sa zdržiaval v R., nakoľko tam chodil do školy jeho neplnoletý syn M. Š. a dcéra M. sa zdokonaľovala v nemčine. Obe deti mu boli zverené   do   výchovy   po   rozvode   a   navrhovateľ   sa   im   snažil   zabezpečiť   čo   najlepšie vzdelanie, preto syn M. po 8 ročnom gymnáziu vyštudoval v R. aj vysokú školu technického smeru.   Tieto   skutočnosti   preukazujú   vysvedčenia   a potvrdenie   z   Ústavu   informácií a prognóz školstva (prílohy), nakoľko navrhovateľ nedisponuje vhodnejším potvrdením o návšteve školy. Navrhovateľ so synom a dcérou bývali v podnájme u J. T., G., a do B. chodili iba v nedeľu z toho dôvodu, že syn M. musel povinne chodiť do školy aj v sobotu rovnako ako ostatné deti v R. Navrhovateľov pobyt v zahraničí kontrolovali aj rakúske policajné orgány, nakoľko bolo potrebné   dodržiavať   vízový   režim.   Potvrdenie   o   vízach   udelených   od   r.   1991 do októbra 1999 sa však navrhovateľovi zatiaľ nepodarilo získať.

Navrhovateľ   o   svojom   pobyte   súd   včas   informoval   a   na   pojednávaní   žiadal o zasielanie predvolaní   do   R.,   JUDr.   T.   to   však   odmietla   a   neuviedla   to ani   do zápisnice. V spise by sa však malo nachádzať vyjadrenie príslušníkov Policajného zboru SR, ktorým susedia pri snahe o predvedenie navrhovateľa potvrdili, že sa zdržiava v R.. Vytyčovanie   pojednávaní   a   márnu   snahu   o   predvedenie   vníma   navrhovateľ   ako zbytočné divadlo.   Súd   mohol   napríklad   udeľovať   navrhovateľovi   pokuty   za   sťažovanie postupu   konania podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku,   avšak   túto   možnosť   súd nevyužíval,   lebo   vedel o   oprávnenom   pobyte   navrhovateľa   v   R..   Súd   tiež   zbytočne vytyčoval pojednávania ešte pred právoplatných skončením dedičského konania potrebnom pre   riadne   rozhodnutie   v   merite veci,   pričom   na   zbytočnosť   takýchto   pojednávaní navrhovateľ súd upozorňoval napr. listom zo dňa 12. 3. 1988 (príloha).

V   záujme   navrhovateľa   bolo   teda   čo   najskôr   BSM   vysporiadať,   chcel   to   však dosiahnuť spravodlivo a nestranne, preto opakovane žiadal vymeniť zaujatých sudcov. To sa mu aj niekoľkokrát podarilo (napr. vylúčená bola aj terajšia predsedníčka JUDr. M. Č.). Je   pravdou,   že   niektoré   podania   navrhovateľa   neboli   presné   a   jasné,   mal   však ťažkosti s   platením   za   odbornú   pomoc   advokátovi   z   dôvodu   vysokých   nákladov   na synove   štúdium v   R.   a   udržiavaním   veľkého   rodinného   domu   v B.   Práve   z   dôvodu nevysporiadania BSM nemohol dom predať ani založiť a musel čerpať nevýhodné pôžičky od iných subjektov (dve prikladám v prílohe). Údržba poschodového rodinného domu si za dve desaťročia vyžaduje nemalé prostriedky, pričom odporkyňa na nevyhnutné náklady a opravy nijako neprispieva napriek tomu, že je spoluvlastníckou spomínaného domu. Navrhovateľ ako jeden z hlavných dôvodov prieťahov konania vníma správanie odporkyne E. Š., ktorá podľa znaleckého posudku znalkyne z oboru psychiatrie MUDr. B. C. trpí poruchami vo sfére emotivity, afektivity a pre laktačnú psychózu bola liečená v PL V., v Dennom psychiatrickom sanatóriu v D. a neskôr opäť ústavne psychiatricky liečená   v   PL   V.   Citovaný   posudok   bol založený   v   spise   č.   k.   12   Ne   350/83-101. Navrhovateľ pre neadekvátny prístup odporkyne dokonca žiadal o súhlas so späťvzatím návrhu, pretože predvídal neúmerné predlžovanie súdneho konania (žiadosť doručenú na súd 31. 7. 1989 prikladám v prílohe). Navrhovateľ sa tiež snažil o dohodu a urobil ústretový krok - podaním z 31. 3. 2004 navrhol súdny zmier.

Od prvého pojednávania dňa 9. 10. 1987, kde boli vypočutí účastníci konania, sa doposiaľ uskutočnilo ešte 16 pojednávaní za účasti oboch účastníkov, avšak súd stále nebol schopný rozhodnúť. Navrhovateľ   považuje   prieťahy   zo   strany   súdu   a   odporkyne   za   úmyselné, pretože   cena sporného rodinného domu neustále stúpa a v súčasnosti je mnohonásobne vyššia ako v r. 1986.

Za zmienku stojí aj nasledujúca skutočnosť: Navrhovateľ dňa 7. 12. 2004 zaplatil súdny poplatok za námietku zaujatosti (príloha) a dňa 29. 3. 2005 zaplatil na základe výzvy súdu doručenej dňa 15. 3. 2005 aj poplatok za delegáciu (príloha). Napriek tomu podľa   listu Krajského   súdu   Bratislava   spis.   zn.   6   Ne   9/05   -   509,   doručeného   na   OS Bratislava IV dňa 8. 4. 2005 vraj navrhovateľ súdne poplatky nezaplatil.

Navrhovateľ mal ďalej zakázané nazerať do spisu (administratívne pracovníčky ho odbili s tým, že p. sudkyňa T. to nepovolila) a situácia sa zmenila až na základe jeho opakovaných žiadostí a sťažností (v prílohe prikladám list zo 6. 5. 2003 a 8. 4. 2004). Zo spisu sa tiež strácali niektoré listiny svedčiace v prospech navrhovateľa a súd žiadal od navrhovateľa veci,   ktoré   už   navrhovateľ   predkladal   (napr.   4.   4.   07   súd   znovu   žiadal právoplatné dedičské rozhodnutia).

Vyššie spomenutým konaním je navrhovateľovi upierané právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným   zákonom. Nerešpektovaním   právoplatných   dedičských   rozhodnutí a nevydaním správneho listu vlastníctva je navrhovateľovi upierané ústavné právo vlastniť majetok.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu veci a jeho význam pre sťažovateľa.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu na zrušenie a vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ide o sporové konanie, ktoré nie je právne zložité (obdobne napr. IV. ÚS 173/05), pretože v ňom možno využiť stabilizovanú judikatúru všeobecných súdov. Pokiaľ ide o skutkovú zložitosť predmetného sporu, priebeh konania bol čiastočne objektívne spomalený v súvislosti s dedičským konaním po rodičoch sťažovateľa, ale ústavný súd na záver konštatuje, že žiadna prípadná skutková zložitosť veci nemôže ospravedlniť doterajšiu takmer 22-ročnú   dobu tohto konania bez právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Na právnu zložitosť veci síce poukázal okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti pod sp. zn. Spr. 2165/07 doručenom ústavnému súdu 15. januára 2008, čo ale ústavný súd z už uvedených dôvodov neakceptoval.

2. Ústavný súd je toho názoru,   že sťažovateľ podstatnou mierou prispel k vzniku zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, tak ako na to poukázal okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti, najmä tým, že od roku 1991 až do roku 2001 sa nedostavil ani na jedno   nariadené   pojednávanie   (aj   keď   vždy   nemal   doručenie   vykázané   a niekedy   sa ospravedlnil   zo   zdravotných   dôvodov).   Ako   vyplýva   z výpovedí   susedov   i   odporkyne, menovaný sa zdržiaval doma a niekedy účelovo nepreberal zásielky zo súdu a neotváral dvere   príslušníkom   Policajného   zboru,   ktorí   ho   mali   predviesť,   v dôsledku   čoho   boli pojednávania   odročené   bez   vykonania   dokazovania.   Takisto   sťažovateľ   nereagoval   ani na iné výzvy okresného súdu a jeho sľuby okresnému súdu, že predloží požadovaný zoznam hnuteľného majetku, neboli splnené vôbec, čím významnou mierou sťažoval ďalší postup okresného súdu.

V danom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6   a   §   120   ods.   1   OSP   a vyvíjať   všetko   úsilie   o súčinnosť   so súdom   tak,   aby   mohol o uplatnenej   ochrane   rozhodnúť   v súlade   so   zákonom.   Vychádzajúc   z uvedenej charakteristiky   sporového   konania   teda   možno   sťažovateľovi   vytknúť   pasívny   prístup ku konaniu a doterajšiu dĺžku konania ovplyvnilo aj to, že sťažovateľ sa počas súdneho konania od roku 1991 až do roku 2001 o svoju vec nezaujímal, teda neriadil sa zásadou vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje práva), z ktorej okrem iného vyplýva priama závislosť   ochrany   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   konania   od   ich   súčinnosti. Neposkytol   okresnému   súdu   potrebnú   súčinnosť   vyplývajúcu   z ustanovení   Občianskeho súdneho poriadku, čo ústavný hodnotil v jeho neprospech. Sťažovateľ sa teda výraznou mierou podieľal na predĺžení tohto konania a podstatným spôsobom prispel aj k doterajšej dĺžke tohto konania.

Ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľa v inom období však bral do úvahy i to,   že   ako   účastník   konania   nesporne   má   právo   na   procesné   úkony,   ktoré   urobil. Sťažovateľ vzal svoj návrh 31. júla 1989 späť, podal viaceré návrhy na vylúčenie všetkých sudcov okresného súdu, a to 23. januára 1990, zákonnej sudkyne 25. januára 1995, 6. apríla 1998, 3. decembra 2003 a 20. októbra 2004, návrh na prikázanie veci inému okresnému súdu   zo   6.   apríla   1998   a 8.   novembra   2004,   návrh   na   vykonanie   psychiatrického a psychologického vyšetrenia účastníkov (15. mája 2002), ktorým však nebolo vyhovené. Sťažovateľ   podal   aj   odvolanie   proti   vydanému   predbežnému   opatreniu   (na   návrh odporkyne)   14.   februára   2003,   ktorému   odvolací   súd   vyhovel   a 3.   decembra   2003 a opätovne 31. marca 2004 podal návrhy na mimosúdne vyrovnanie sporu, ku ktorému však nedošlo. Za tým účelom bolo odročené aj pojednávanie 10. mája 2006 na 27. september 2006. V dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť za predĺženie   konania   oprávnená   osoba,   ale   zodpovednosť   v takomto   prípade   nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04). V súlade s touto   judikatúrou   preto   dobu   potrebnú   na   rozhodnutie   o   sťažovateľom   uplatnených procesných   právach   ústavný   súd   nezapočítal   do   doby   zbytočných   prieťahov   v   konaní okresného   súdu.   V súvislosti   s jeho   správaním   však   prihliadol   na   výšku   finančného zadosťučinenia,   ktorú   mu   priznal za   porušenie   označeného základného   práva   postupom okresného súdu.

3.   Napokon   ústavný   súd   z hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný   postup   okresného   súdu   v napadnutom   konaní.   Ústavný   súd   poukazuje   na   to, že predmetom   posúdenia   je   spor,   ktorý   začal   ešte   v   máji 1986,   avšak   vzhľadom na skutočnosť,   že   zákon   o ústavnom   súde   nadobudol   účinnosť   15. februára 1993 a neobsahuje   ustanovenie   o spätnej   pôsobnosti,   relevantné   obdobie,   v ktorom   možno skúmať,   či   došlo   alebo   nedošlo   k zbytočným   prieťahom   v zmysle   čl. 48   ods. 2   ústavy, sa začalo len 15. februára 1993. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že ak aj nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základných práv pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie, ktoré od 15. februára 1993 uplynulo,   došlo   alebo   nedošlo   k porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu (napr. IV. ÚS 277/04).

Na základe prehľadu úkonov okresného súdu ústavný súd konštatuje, že takmer celý priebeh konania je poznačený nesústredenosťou a neefektívnosťou jeho postupu, čo malo vplyv na doterajšiu dĺžku sporu. Aj keď v priebehu takmer 22 rokov trvajúceho konania boli zistené iba menej závažné obdobia nečinnosti (od 4 do 6 mesiacov) a nemožno okresnému súdu   vytknúť inú   dlhodobejšiu   nečinnosť,   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   občianske   súdne konanie,   ktoré   bez   meritórneho   právoplatného   rozhodnutia   trvá   tak   dlho,   ako   je   tomu v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia v celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom   ustanoveným   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (obdobne   napr.   IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 251/05).

V   priebehu   celého   konania   okresný   súd   nepostupoval   v konaní   dôsledne, neorganizoval svoju prácu tak, aby v čo najkratšej dobe zadovážil dostatok relevantných dôkazov   potrebných   na   rozhodnutie   vo   veci   samej.   Jeho   postup   bol   nesústredený a neefektívny   a nesmeroval   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   účastníkov   konania a rozhodnutiu vo veci samej. Ako príklad ústavný súd uvádza postup v období od roku 1991 do roku 2001, keď sa sťažovateľ nezúčastnil viacerých pojednávaní, na čo však okresný súd nereagoval adekvátne, resp. nevyužil poriadkové opatrenia podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (najmä nerealizoval vôbec možnosti prípadného uloženia poriadkových   pokút   sťažovateľovi   a nezabezpečil   efektívne   jeho   predvedenie na pojednávania, aj keď vedel od odporkyne i od príslušníkov polície, že sa doma zdržiava, resp. nepreberá zásielky súdu zámerne).

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 165/86 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48. ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 2 000 000 Sk z dôvodov v nej uvedených.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 C 165/86 berúc do   úvahy konkrétne okolnosti prípadu (správanie sťažovateľa, hodnotené v časti II bode 2 tohto nálezu) a doterajšiu dĺžku konania, ako aj na skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd   považoval   priznanie   sumy   50 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   Mgr.   G.   O. Ústavný súd pri rozhodovaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu priznal za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a spísanie   sťažnosti   a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume   2 970 Sk   za jeden   úkon   právnej   služby   a 2   x   178 Sk   režijný   paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 296 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008