znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 336/06-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. E. K., bytom B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., B.,   pre namietané porušenie jej základného práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 34 E 989/05 a sp. zn. 36 Er 2353/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. E. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2006   doručená   (doplnená   na základe   výzvy   ústavného   súdu   6.   októbra   2006)   sťažnosť Ing. E. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., B., pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 34 E 989/05 a sp. zn. 36 Er 2353/05.

Sťažovateľka   uviedla,   že   na   základe   právoplatného   a vykonateľného   rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C 153/97 z 9. októbra 2003 mala s ňou Mestská časť B. (ďalej len „mestská časť“) uzavrieť v lehote do 9. marca 2004 zmluvu o prevode bytu do osobného vlastníctva. Keďže podľa vyjadrenia sťažovateľky mestská časť tak neurobila, 14. apríla 2005 sťažovateľka podala okresnému súdu návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia.

Sťažovateľka uviedla, že z pre ňu neznámych dôvodov okresný súd jej návrh založil do spisu sp. zn. 6 Nc 437/00, a preto 31. mája 2005 opakovane podala okresnému súdu návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia. Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že v danej veci, ktorej bola pridelená sp. zn. 34 E 989/05, bol okresný súd až do zrušenia exekučného oddelenia, teda do 31. augusta 2005 úplne nečinný.

V súlade   s účinnou   právnou   úpravou   podala   sťažovateľka   20.   decembra   2005 okresnému súdu návrh, aby danú vec postúpil súdnemu exekútorovi. Podľa jej vyjadrenia sťažovateľky okresný súd pridelil tomuto návrhu sp. zn. 36 Er 2353/05. Zároveň podaním z 22. decembra 2005 sťažovateľka požiadala predsedu okresného súdu o urýchlené konanie vo veci. Podľa udania sťažovateľky však okresný súd prostredníctvom svojho predsedu na jej sťažnosť ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu neodpovedal.

Na   základe   uvedených   skutočností   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd v danej veci rozhodol nálezom, v ktorom by konštatoval:

„1. Základné právo Ing. E. K. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v konaniach Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 34 E 989/05 a 36 Er 2353/05 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava III sa prikazuje   vo veci 36 Er 2353/05 konať bez ďalších zbytočných prieťahov.

3. Ing. E. K. sa priznáva suma 30.000 Sk ako primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jej základného práva, ktorú je jej povinný Okresný súd Bratislava III zaplatiť v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava III je povinný uhradiť Ing. E. K. trovy konania a trovy právneho zastúpenia do rúk advokátky v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 34 E 989/05 a sp. zn. 36 Er 2353/05.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh,   z vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   sp.   zn. Spr. 3802/2006 z 9. októbra 2006, ako aj zo spisu okresného súdu sp. zn. 36 Er 2353/05 ústavný súd zistil nasledujúce skutočnosti:

Sťažovateľka   listom   zo   14.   apríla   2005   adresovaným   okresnému   súdu   navrhla nariadenie   výkonu   rozhodnutia   na   základe   právoplatného   a vykonateľného   rozsudku okresného   súdu   sp.   zn.   8   C   153/97   z 9.   októbra   2003.   Tento   návrh   opakovane podala 31. mája   2005,   pričom   v daný   deň   okresný   súd   potvrdil   prijatie   jej   návrhu.   Bola mu pridelená sp. zn. 34 E 989/05.

Dňa 20. decembra 2005 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky, ktorým žiadala okresný   súd,   aby   výkonom   rozhodnutia   vedeným   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 34 E 989/05   poveril   súdnu   exekútorku   Mgr.   A.   M.,   so   sídlom   B.   (ďalej   len   „súdna exekútorka“).   Okresný   súd v daný   deň   potvrdil   prijatie   jej návrhu a pridelil   mu sp.   zn. 36 Er 2353/2005.   Zároveň   listom   z 22.   decembra   2005   sťažovateľka   žiadala   predsedu okresného súdu o urýchlené konanie v danej veci.

Na základe návrhu sťažovateľky okresný súd poverením sp. zn. 36 Er 2353/2005 z 8. marca   2006   poveril   vykonaním   exekúcie   súdnu   exekútorku,   ktorú   sťažovateľka v návrhu označila.

Z vyjadrenia predsedu okresného súdu, ako aj zo samotného spisu okresného súdu sp. zn.   36   Er   2353/05   je   zrejmé,   že   9.   marca   2006   okresný   súd   postúpil   spis   sp.   zn. 34 E 989/05 súdnej exekútorke spolu s poverením na vykonanie exekúcie. Tieto podklady boli súdnej exekútorke doručené 10. marca 2006.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažnosť sťažovateľky pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34 E 989/05 a sp. zn. 36 Er 2353/05 je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného súdu   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 199/02, II. ÚS 1/05, III. ÚS 300/06).

Z tohto   právneho   názoru   vychádzal   ústavný   súd   aj   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti.   Na   základe   toho   ústavný   súd   zistil,   že   konanie   vedené   okresným   súdom prebiehalo   na základe   návrhu   sťažovateľky   zo   14.   apríla   2005,   ktorý   okresný   súd zaregistroval 31. mája 2005.

Podľa   ustanovenia   §   372m   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   účinného od 1. septembra   2005   (ďalej   len   „OSP“)   v   konaniach   o   výkon   rozhodnutia   začatých do 31. augusta 2005 musí oprávnený podať do šiestich mesiacov od účinnosti tohto zákona návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona a zároveň v tejto lehote oznámiť podanie návrhu na vykonanie exekúcie súdu, ktorý viedol výkon rozhodnutia.

Podľa ustanovenia § 372m ods. 2 OSP ak oprávnený oznámi súdu, že podal návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, súd postúpi vec zvolenému exekútorovi spolu s písomným poverením na vykonanie exekúcie. Účinky pôvodného návrhu na výkon rozhodnutia, ako aj procesné úkony súdu, z ktorých vyplývajú obmedzenia pre účastníkov konania, zostávajú zachované. Právoplatné uznesenie súdu o nariadení výkonu rozhodnutia má účinky právoplatného upovedomenia o začatí exekúcie podľa osobitného predpisu.

Podľa ustanovenia § 372m ods. 3 OSP ak oprávnený neoznámi súdu, že podal návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, súd konanie o výkon rozhodnutia zastaví. Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. Súd neprizná oprávnenému v tomto prípade právo na náhradu trov konania.

V súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami sťažovateľka 20. decembra 2005 požiadala okresný súd, aby poveril ňou vybranú súdnu exekútorku vykonaním exekúcie vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 34 E 989/05. Na základe toho okresný súd pod sp. zn. 36 Er 2353/05 vydal 8. marca 2006 poverenie pre súdnu exekútorku, ktoré jej spolu s exekučným spisom bolo doručené 10. marca 2006.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v období   od   1.   septembra   2005   okresný   súd už nevykonával   súdny   výkon   rozhodnutia,   keďže   nešlo   o prípady   uvedené   v ustanovení § 251 ods. 1 a 2 OSP (rozhodnutia o výchove maloletých detí, rozhodnutia o poplatkovej povinnosti).   Mohol   len   postúpiť   vec   súdnemu   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie, čo aj urobil, alebo v prípade, ak by sťažovateľka okresnému súdu do konca februára 2006 neoznámila, že podala návrh na vykonanie exekúcie, okresný súd by v súlade s ustanovením § 372m ods. 3 OSP musel konanie zastaviť. Keďže v nútenom výkone rozhodnutia už ďalej postupuje   súdna   exekútorka,   a to   vykonávaním   exekúcie,   úloha   okresného   súdu sa obmedzuje   už   len   na   niektoré   úkony   v rámci   exekučného   konania,   ako   napríklad rozhodovanie   o odklade   exekúcie   [§   56   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)],   o   zastavení   exekúcie   (§   57   a nasl.   Exekučného   poriadku),   o schválení udeleného   príklepu   (§   148   Exekučného   poriadku)   a   podobne.   Postup   okresného   súdu v súlade s označenými, prípadne obdobnými právnymi skutočnosťami však sťažovateľka nenamietala.

Pokiaľ   sťažovateľka   namietala postup okresného súdu   v súvislosti   s nevybavením jej sťažnosti na prieťahy v konaní z 22. decembra 2005, ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej postupom orgánu štátnej správy súdov pri vybavovaní sťažností na prieťahy v konaní podaných účastníkmi súdneho konania podľa § 62 a nasl. zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), sa nevytvára žiadna možnosť porušiť jej základné právo (obdobne napr. II. ÚS 39/00, III. ÚS 154/04, III. ÚS 73/05).

Zistený skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   po   jej   predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   žiadosťou   sťažovateľky o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sa už nezaoberal, pretože jeho priznanie je v zmysle čl. 127 ods. 3 ústavy viazané na vyhovenie sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2006