znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 336/05-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. marca 2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval   sťažnosť   JUDr.   P.   P.,   Ž.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   T.   P.,   Ž.,   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Bratislava III v konaní sp. zn. 15 Ct 6/03, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 15 Ct 6/03   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III   p r i k a z u j e   v konaní sp. zn. 15 Ct 6/03 konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. P. P.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý mu zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   nahradiť trovy právneho zastúpenia JUDr.   P.   P.   v   sume   5   302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   právnej zástupkyni JUDr. T. P. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti JUDr. P. P. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2005 doručená sťažnosť JUDr.   P.   P.,   Ž.   (ďalej len „sťažovateľ“),   doplnená podaním   právnej zástupkyne z 23. januára 2006, zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 15 Ct 6/03.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 336/05-10 z 30. novembra 2005 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Podpredseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu, ktorá mu bola doručená 16. januára 2006, vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 31. januára 2006 oznámila, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že 6. augusta 2002 podal na Okresnom súde Žilina žalobu o ochranu osobnosti (sp. zn. 6 C 273/02). Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. Nc 145/02 z 25. novembra 2002 danú vec prikázal   podľa   ustanovenia   §   12   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   na   prejednanie okresnému súdu, kde je od 21. januára 2003 vedená pod sp. zn. 15 Ct 6/03. Okresný súd nenariadil   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   v predmetnej   veci   ani   termín pojednávania.

Sťažovateľ podal predsedovi   okresného súdu 15. júla 2004 sťažnosť na prieťahy v konaní,   pričom   predseda   okresného   súdu   na   sťažnosť   sťažovateľa   do   dňa   podania sťažnosti ústavnému súdu neodpovedal. Okresný súd výzvou z 15. marca 2005 požiadal sťažovateľa o úhradu súdneho poplatku za podanie návrhu. Sťažovateľ písomným podaním z 26. apríla 2005 oznámil okresnému súdu zmenu v osobe právneho zástupcu a čiastočné späťvzatie   žaloby a listom   z 5.   mája 2005 mu   zaslal aj úhradu   požadovaného súdneho poplatku v súvislosti so zmenou petitu žaloby.

Okresný   súd   na   procesné   podanie   sťažovateľa   nereagoval   a nenariadil   termín pojednávania v danej veci. Sťažovateľ podal 27. júla 2005 opätovne sťažnosť na prieťahy v konaní, pričom predseda okresného súdu ani na túto sťažnosť nereagoval.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní okresného súdu sp.   zn.   15   Ct   6/03,   pričom   zároveň   požaduje   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 260 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou z 9. januára 2006 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadril k sťažnosti sťažovateľa. Podpredseda okresného súdu sa v stanovisku doručenom ústavnému súdu 20. februára 2006 (v   ktorom   vyjadril   aj   súhlas   s upustením   od   ústneho   pojednávania)   k predmetnej   veci nevyjadril z dôvodu „... pracovnej zaťaženosti“.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska podpredsedu okresného súdu,   ako   aj podrobného   preštudovania   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   15   Ct   6/03   zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ   doručil   6.   augusta   2002   Okresnému   súdu   Žilina   žalobu   o ochranu osobnosti s prílohami proti odporcom v 1. a 2. rade, pričom 8. augusta 2002 doručil súdu návrh na prikázanie danej veci okresnému súdu z dôvodu vhodnosti a vyjadril presvedčenie o zaujatosti   sudcov   tohto   súdu.   Okresný   súd   Žilina   vydal   12.   augusta   2002   pokyn   na predloženie spisu sudcom tohto súdu, aby sa vyjadrili k námietke zaujatosti. Okresný súd Žilina vydal 30. septembra 2002 pokyn na predloženie spisu predsedovi súdu.

Okresný súd Žilina vydal 14. októbra 2002 pokyn na predloženie posudzovaného spisu Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o vylúčení sudcov tohto súdu z prejednávania a rozhodovania danej veci.

Krajský súd vydal 23. októbra 2002 pokyn na predloženie spisu sudcom krajského súdu, aby sa vyjadrili k námietke zaujatosti. Krajský súd vydal 6. novembra 2002 pokyn na predloženie spisu najvyššiemu súdu, aby vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   Nc 145/02   z 25.   novembra   2002   predmetnú   vec prikázal   na   prejednanie   a rozhodnutie   okresnému   súdu.   Uvedené   uznesenie   nadobudlo právoplatnosť 16. januára 2003. Pokynom Okresného súdu Žilina z 2. januára 2003 bola posudzovaná   vec   postúpená   okresnému   súdu,   kde   bola   21.   januára   2003   pridelená zákonnému sudcovi.

Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   16.   júna   2003   úpravu   označenia   účastníkov konania. Okresný súd vydal 14. marca 2005 pokyn na doručenie výzvy sťažovateľovi, aby v určenej lehote uhradil súdny poplatok za podanie návrhu na začatie konania.

Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   2.   mája   2005   oznámenie   o zmene   právneho zástupcu, návrh na pripustenie ďalšieho účastníka do konania, čiastočné späťvzatie žaloby a zmenu žaloby podľa ustanovenia § 95 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a 9. mája 2005   doručil   okresnému   súdu   úhradu   súdneho   poplatku   za   podanie   návrhu.   Listom doručeným   okresnému   súdu   27.   októbra   2005   požiadal   sťažovateľ   o nariadenie termínu pojednávania   a rozhodnutie   v danej   veci.   Uvedeným   záznamom   (bez   uvedenia   č.   l.) posudzovaný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu, pričom nestačí, že štátny orgán vo veci koná (napr. rozhodnutia II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 127/03 a ďalšie).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn. II. ÚS 74/97,   I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   813/00,   I.   ÚS   20/02,   II.   ÚS   32/02,   III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že predmetom   sporu   je návrh   vo veci   ochrany   osobnosti,   teda   ide   o vec,   ktorá   po právnej stránke patrí do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva. Skutkovú stránku v oblasti ochrany osobnosti ústavný súd posudzuje obvykle ako zložitú, v tomto prípade však okresný súd vykonal dosiaľ len jeden úkon (výzva na úhradu súdneho poplatku), preto nie je možné v danom štádiu hodnotiť dĺžku konania v súvislosti so skutkovou náročnosťou veci (napr. rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 198/04).

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci   v primeranej lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru. Ústavný   súd   v tejto súvislosti nezistil žiadnu okolnosť v správaní sťažovateľa, ktorou by prispel k zbytočným prieťahom v konaní. Sťažovateľ doručil predsedovi okresného súdu 15. júla 2004, 27. júla 2005 a 2. novembra 2005 sťažnosť na prieťahy v konaní, čím dal najavo nespokojnosť s rýchlosťou priebehu predmetného konania.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu okresného súdu došlo k porušeniu vyššie uvedených práv, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky brániacej okresnému súdu vo veci plynulo konať (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyhodnotil postup okresného súdu v obdobiach od 21. januára 2003 do 14. marca 2005 (25,5 mesiacov) a od 9. mája 2005 do 15. februára 2006 (9 mesiacov) ako časové úseky,   v ktorých   došlo   nečinnosťou   okresného   súdu   k zbytočným   prieťahom v posudzovanom konaní v celkovej dĺžke 34,5 mesiacov.

Podpredseda   okresného   súdu   sa   k posudzovanému   konaniu   nevyjadril   z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti (str. 3 nálezu).

Na   základe   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   bolo   porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v uvedenom období,   tak   ako   mu   ho   zaručuje   čl.   48   ods.   2   ústavy,   a právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd po vyslovení porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedeného dôvodu ústavný súd prikázal v danej veci okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.

IV.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení označených práv sťažovateľa, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Ústavný súd pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vzal do úvahy obdobie nečinnosti okresného súdu, ako aj okolnosť, že sťažovateľ svojím správaním neprispel k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní. Ústavný súd v okolnostiach tejto veci považuje sumu 30 000 Sk pre sťažovateľa za primeranú so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä dĺžku zbytočných prieťahov v danom konaní a predmet sporu,   a   preto   žiadosti   sťažovateľa,   ktorý   požadoval   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 260 000 Sk, vo zvyšnej časti nevyhovel.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou,   že   cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   označené   práva sťažovateľa boli porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna šestina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 31. januára 2006 žiadala priznať trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom za 3 úkony právnej pomoci (t. j. aj za vyjadrenie doručené 31. januára 2006). Vzhľadom na okolnosť, že uvedené vyjadrenie neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by ústavnému súdu neboli známe zo spisu sp. zn. 15 Ct 6/03, ústavný súd priznal náhradu trov za 2 úkony právnej pomoci.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2005, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony právnej pomoci, každý v hodnote 2 501 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   16   ods.   3   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z., t. j. dvakrát 150 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 5 302 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnej zástupkyni sťažovateľa okresný súd (ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006