znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 335/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   Slovenskej   sporiteľne,   a.   s.,   Tomášikova   48,   Bratislava,zastúpenej   spoločnosťou   JUDr.   Roman   Kvasnica,   advokát,   s.   r.   o.,   Sad   A.   Kmeťa   24,Piešťany,   v   mene   ktorej   koná   advokát   a   konateľ   JUDr.   Roman   Kvasnica,   vo   vecinamietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súduv Bratislave č. k. 5 Co 258/2011-236 z 10. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Slovenskej sporiteľne, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2014doručená   sťažnosť   Slovenskej   sporiteľne,   a.   s.,   Tomášikova   48,   Bratislava   (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.5 Co 258/2011-236 z 10. decembra 2013.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   v   procesnom   postavenížalovanej bola   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)č. k. 44 C 103/2010-173 z 28. marca 2011 zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 1 493,16 €s príslušenstvom. Sťažovateľka proti tomuto rozsudku okresného súdu podala odvolanie,o ktorom   krajský   súd   rozhodol   tak,   že   rozhodnutie   okresného   súdu   ako   vecne   správnepotvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky sa odvolací súd nevysporiadal s jej podstatnou odvolacouargumentáciou týkajúcou sa troch zásadných právnych argumentov, ktoré nie sú žiadnymspôsobom riešené ani v rozsudku okresného súdu:

„a/ neplatnosť   posudzovanej   zmluvy   pre   nedostatok   písomnej   formy   z   dôvodu absencie prejavu vôle v písomnej forme (článok V. odvolania),

b/ absencia akéhokoľvek vykonaného dokazovania umožňujúceho prvostupňovému súdu   dôjsť   k   skutkovému   záveru,   že   posudzovanú   zmluvu   za   našu   spoločnosť   podpísal JUDr. Zemaník (článok V. odvolania),

c/   zánik   práva   na   dôchodok   podľa   článku   8.   zmluvy   o   dôchodku   v   dôsledku predloženia rozhodnutia   o   vymeraní   starobného   dôchodku   žalobcom   (článok VI. odvolania).“

K zásadným   argumentom   obsiahnutým   v odvolaní   sťažovateľky   a   opomenutýmodvolacím súdom sťažovateľka ďalej uviedla:

„1. Odvolací súd sa nevysporiadal vo svojom rozhodnutí s právnou argumentáciou, že posudzované zmluva je   neplatná pre   nedostatok   písomnej   formy   z dôvodu absencie prejavu vôle v písomnej forme (článok V. odvolania).

Vo   veci   podané   odvolanie   sme   odôvodňovali   i   tým,   že   posudzovaná   zmluva o dôchodku je neplatná pre nedostatok písomnej formy vyžadovaný ustanovením § 843 Občianskeho zákonníka z dôvodu absencie prejavu vôle v písomnej forme, keď zmluva neobsahuje podpis, ktorý podľa textu zmluvy mal prejaviť vôľu za našu spoločnosť. To že zmluvu nepodpísal nebolo v konaním sporným. Poukázali sme na to, že uzatvorenie akejkoľvek zmluvy v písomnej forme vyžaduje písomný text zachytávajúci prejavy vôle zmluvných strán a podpisy zmluvných strán. Tieto dve zložky (písomnosť a podpis) musia byť vo vzájomnej zhode. V   posudzovanej   zmluve   o   dôchodku   však   takáto zhoda absentuje.

Z textu zmluvy o dôchodku totiž jednoznačne vyplýva, že zmluvu uzatvára ako osoba povinná Slovenská sporiteľňa, a. s., ktorá prejavuje svoju vôľu prostredníctvom svojho predsedu predstavenstva a prezidenta spoločnosti. Zmluva o dôchodku však neobsahuje   podpis,   teda   podpis   osoby,   ktorá   podľa   textu   zmluvy o dôchodku prejavuje svoju vôľu v mene Slovenskej sporiteľne, a.s.

V rozpore s textom zmluvy o dôchodku sa na zmluve o dôchodku nachádza podpis inej osoby, neidentifikovateľnej z textu   zmluvy.   Z textu   zmluvy   o   dôchodku   zároveň nevyplýva, že táto z   textu   zmluvy   neidentifikovateľná   osoba   prejavuje   vôľu   v   mene Slovenskej sporiteľne, a.s. Nie je pritom podstatné, či táto z textu   zmluvy o dôchodku neidentifikovateľná osoba bola alebo nebola oprávnená prejaviť vôľu v mene Slovenskej sporiteľne, a. s., pretože v písomnej forme k prejaveniu vôle v mene Slovenskej sporiteľne, a.s. ani nedošlo. S touto právnou argumentáciu sa nezaoberal ani súd prvého stupňa ani odvolací súd. Ide pritom jednoznačne o právnu argumentáciu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúcu, pretože ide o posúdenie platnosti zmluvy, na základe ktorej žalobca požadoval plnenie podanou žalobou, naviac keď na absolútnu neplatnosť právnych úkonov prihliadajú súdy z úradnej povinnosti.

2. V podanom odvolaní sme súdu prvého stupňa vytýkali, že jeho skutkový záver o tom, že posudzovanú zmluvu za našu spoločnosť podpísal, nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní.

Totožnosť osoby, ktorá zmluvu o dôchodku podpísala bola medzi účastníkmi konania sporná   a   zároveň   bola   sporná   i   pravosť   fotokópie   listiny   s   údajným   podpisom, pričom žalobca nepredložil originál tejto listiny.

Žalobca nenavrhol žiadny ďalší dôkaz na preukázanie toho, že zmluva o dôchodku bola za Slovenskú sporiteľňu, a. s. skutočne podpísaná, teda nepreukázal toto svoje tvrdenie.

Je úplne zrejmé, že neexistuje žiadny v konaní vykonaný dôkaz, na základe ktorého by bolo možné dôjsť k skutkovému záveru, že posudzovanú zmluvu podpísal. S touto právnou argumentáciu napádajúcou priamo skutkové závery súdu prvého stupňa, ktoré majú pre rozhodnutie vo veci samej podstatný význam, sa odvolací súd vôbec nezaoberal a túto ignoroval.

3.   Neexistenciu   povinnosti   zaplatiť   žalobcovi   žalovanú   sumu   sme   v   konaní,   tak prvostupňovom   ako   i   odvolacom,   odôvodňovali   i   tým,   že   právo   na   dôchodok   zaniklo predložením   rozhodnutia   o   vymeraní   starobného   dôchodku   žalobcom,   tak   ako   to predpokladalo ustanovenie bodu 8. posudzovanej zmluvy o dôchodku.

Poukazovali sme na to, že z bodu 8. zmluvy o dôchodku jednoznačne vyplýva, že táto zmluva je uzatvorená ako dočasná, do doby, kým žalobcovi nebude vymeraný starobný dôchodok. Následne po vymeraní starobného dôchodku bol žalobca povinný neodkladne predložiť rozhodnutie, ktorým mu bol starobný dôchodok vymeraný, čo žalobca aj urobil v roku 1996. Predložením rozhodnutia o vymeraní starobného dôchodku zaniklo žalobcovi právo na dôchodok.

S touto právnou argumentáciu sa nezaoberal ani súd prvého stupňa ani odvolací súd. Tu považujeme za potrebné zdôrazniť, že už súdu prvého stupňa sme v podanom odvolaní vytýkali, že sa s uvedenou právnou argumentáciou vôbec nezaoberal. Napriek tomu ani odvolací súd na ňu žiadnym spôsobom nereagoval.“

Z uvedených   dôvodov   podľa   sťažovateľky „odvolací   súd   sťažnosťou   napadnuté rozhodnutie   neodôvodnil   v   súlade   s   ustanovením   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku“, čím porušil jej „právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Takéto rozhodnutie odvolacieho súdu nemôže byť považované za správne a sú dané dôvody k tomu, aby ho Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vo veci meritórnerozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa Slovenská sporiteľňa, a.s. v skratke SLSP, a.s. podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa 10.12.2013, č. k. 5Co/258/2011-236, porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave zo dňa 10.12.2013, č. k. 5Co/258/2011 – 236, a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   úplne   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia, k rukám advokátskej kancelárie JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len,,ústavný súd“) každýnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutíma základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnomprerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie(napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07,IV. ÚS 27/2010).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru   napadnutým   rozsudkom,   ktorým   krajský   súd   v   odvolacom   konaní   potvrdilrozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa.

Podstatnou   sťažnostnou   námietkou   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   nedostatočnomodôvodnení napadnutého rozsudku, keďže krajský súd sa podľa sťažovateľky nevysporiadals jej odvolacími námietkami významnými pre právne posúdenie veci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, žeformuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.V súvislosti   s   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázaťna svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecnýchsúdov   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95,II. ÚS 21/96) ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámcisústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosťskutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobnenapr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecnésúdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právacha základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   ide   spravidlavtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu,ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdnerozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnejlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmispravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   obsahu   základného   právana spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na takéodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetkyprávne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutiabez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania.Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   jeplne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04,IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010, rovnako ajrozsudok Európskeho súdu pre   ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,Annuaire, č. 303-B). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzovanéso zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,Recueil III/1997).

Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje svojustabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolaciehosúdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,IV. ÚS 618/2012, III. ÚS 104/2013), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskysúdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   podľa   ktorého   ak   saodvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sav odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu, ktorým bolasťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni peňažné plnenie s príslušenstvom.

Z   obsahu   rozsudku   okresného   súdu   je   možné   ustáliť,   že   v   danom   prípade   bolaspornou otázka výkladu a aplikácie § 842 a § 582 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskyzákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), a to v súvislostis ukončením zmluvy o dôchodku, ako aj otázka platnosti zmluvy o dôchodku s ohľadomna sťažovateľom tvrdenú absenciu zákonom predpísanej písomnej formy zmluvy.

Podľa   §   842   Občianskeho   zákonníka   zmluvou   o   dôchodku   sa   zakladá   niekomuna doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitéhodôchodku.

Podľa § 843 Občianskeho zákonníka zmluva o dôchodku sa musí uzavrieť písomne.

Žalobca ako príjemca   a sťažovateľka   ako   povinná uzatvorili 30. novembra   1995zmluvu o dôchodku, ktorej predmetom bolo doživotné plnenie z uplatneného a priznanéhonároku   na   plnenie   z   podporného   dôchodkového   fondu   sťažovateľky.   Sťažovateľka26. októbra 2009 vypovedala túto zmluvu s poukazom na § 582 Občianskeho zákonníkas tým, že platnosť a účinnosť zmluvy mala skončiť ku koncu najbližšieho kalendárnehoštvrťroka. Žalobca v konaní tvrdil, že výpoveď zo zmluvy o dôchodku je neplatná, a preto sanávrhom domáhal plnenia za apríl 2010 v žalovanej výške.

Sťažovateľka poukázala na absolútnu neplatnosť zmluvy o dôchodku s tým, že pokiaľby aj bola zmluva platná, zmluvný vzťah bol ukončený výpoveďou podľa § 582 ods. 1Občianskeho zákonníka. Absolútna neplatnosť zmluvy je podľa sťažovateľky daná (okreminého) absenciou jej podpisu vtedajším predsedom predstavenstva akoosoby konajúcej v tom čase za sťažovateľku.

Okresný súd vo veci vykonal dokazovanie a k uvedeným námietkam sťažovateľkyv odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Zo zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne,   a.   s.   zo   dňa   30.11.1995   súd   zistil,   že   účastníci   uzavreli   túto   zmluvu   a   to navrhovateľ ako príjemca a odporca zastúpený predsedom predstavenstva a prezidentom ako povinným s tým, že zmluvu podpísal za odporcu. Predmetom   zmluvy   bolo   doživotné   plnenie   navrhovateľovi   z   uplatneného   a   priznaného nároku na plnenie z podporného dôchodkového fondu podľa Štatútu fondu, a to vo výške 44.983,- Sk mesačne k 15. dňu každého mesiaca až do dožitia navrhovateľa, na základe skutočností uvedených v žiadosti o plnenie, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Podľa bodu 4 Zmluvy, výška plnenia je pevná a nemá na ňu vplyv budúca zmena výšky dôchodku, ktorá bola rozhodujúca v čase uzatvorenia tejto zmluvy. V zmysle bodu 6 Zmluvy záväzok odporcu ako povinného z tejto zmluvy trvá aj pri zmene jeho právnej formy a aj pre jeho právneho nástupcu.

Žiadosťou   o   poskytnutie   plnenia   z   Podporného   dôchodkového   fondu   SLSP,   a.s. zo dňa 01.12.1995 si navrhovateľ u odporcu uplatnil poskytnutie plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s. z dôvodu, že spĺňa podmienky čl. III Štatútu Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s. Navrhovateľ je v predmetnej žiadosti identifikovaný menom, priezviskom, dátumom a miestom narodenia, rodným číslom a adresou pobytu. Za odporcu Žiadosť podpísala osoba za personálny úsek...

... Zo splnomocnenia zo dňa 04.07.1996 súd zistil, že ako predseda predstavenstva a prezident odporcu z dôvodu menovania do funkcie   viceprezidenta   splnomocnil -   generálneho   riaditeľa divízie   pre   ľudské   zdroje   podpisovať   materiály   týkajúce   sa   poskytovania   dôchodkových dávok pre bývalých pracovníkov sporiteľne a pôžičiek poskytovaných z centralizovaného sociálneho fondu SLSP, a.s. pre pracovníkov ústredia, s tým, že sa jednalo okrem iného o poskytovanie dôchodkových dávok v zmysle podporného dôchodkového fondu /bod 4/. Splnomocnenie podpísal a ho vzal na vedomie, čo potvrdil svojim podpisom.

Z   výpisu   z   obchodného   registra   odporcu   súd   zistil,   že   v   období   od   04.07.1995 do 14.03.2002 vo všetkých veciach zaväzujúcich spoločnosť odporcu boli oprávnení konať všetci členovia predstavenstva, pričom za spoločnosť podpisoval predseda predstavenstva a jeden   z   členov   predstavenstva   alebo   traja   členovia   predstavenstva   spolu.   V   období od 07.02.1996   do   25.04.1999   bol   predsedom   predstavenstva   odporcu, podpredsedom, členmi a....   Na   základe   vykonaného   dokazovania   mal   súd   preukázané,   že   účastníci   dňa 30.11.1995 uzavreli v zmysle § 842 O. z. zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s., ktorej predmetom bolo doživotné plnenie odporcom ako povinným   v   prospech   navrhovateľa   vo   výške   44.983,-   Sk   mesačne   na   základe   žiadosti navrhovateľa zo dňa 01.12.1995. Zmluvu za odporcu podpísal, pričom v záhlaví   zmluvy   bol   za   odporcu   uvedený,   predseda   predstavenstva a prezident   odporcu.   Na   základe   zmluvy   odo   dňa   jej   účinnosti   odporca   v   prospech navrhovateľa i plnil. Dňa 26.10.2009 odporca v zmysle § 582 ods. 1 O. z. uplatnil voči navrhovateľovi   výpoveď   z   predmetnej   zmluvy,   a   to   z   dôvodu,   že   zmluva   bola   uzavretá na dobu neurčitú a zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede.

Podľa   citovaných   zákonných   ustanovení   zmluva   o   dôchodku   musí   obsahovať vymedzenie účastníkov zmluvy, t. j. zmluvných strán, výšku dôchodku, začiatok doby výplaty dôchodku, vymedzenie doby výplaty dôchodku, pričom musí byť uzavretá písomne. Pokiaľ   odporca   namietal   neplatnosť   predmetnej   zmluvy   o   poskytovaní   plnenia z Podporného   dôchodkového   fondu   SLSP,   a.s.   zo   dňa   30.11.1995   z   dôvodu   absencie písomnej formy, z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že navrhovateľ ukončil pracovný pomer u odporcu odchodom do starobného dôchodku dňa 24.06.1994 s tým, že dôchodok bol navrhovateľovi priznaný až výmerom č. 330707799 zo dňa 23.10.1995. Dňa 30.11.1995   účastníci   uzavreli   písomnú   zmluvu   o   poskytovaní   plnenia   z   Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s., pričom za odporcu túto zmluvu podpísal, do ktorého právomoci takáto agenda v zmysle stanov a organizačného poriadku odporcu patrila. Odporca následne v zmysle predmetnej zmluvy začal v prospech navrhovateľa plniť a   správať   sa   ako   účastník   platnej   zmluvy   až   do   26.10.2009,   kedy   zmluvu   vypovedal. Z listinných dokladov mal teda súd jednoznačne preukázané, že predmetná zmluva bola vyhotovená v písomnej forme v súlade s § 842 ods. 2, § 40 ods. 1 Obč. zák. a zároveň spĺňala   ďalšie   požadované   náležitosti   pre   zachovanie   formy,   pretože   bola   podpísaná oprávnenými osobami. Za odporcu ako právnickú osobu podpísal zmluvu jej zamestnanec v rámci   svojej   obvyklej   pracovnej   činnosti   bez   prekročenia   svojich   kompetencií.   Aj v prípade, ak by poverený zamestnanec odporcu prekročil svoju kompetenciu pri uzatváraní predmetnej   zmluvy,   tento   exces   odporca   konvalidoval   dodatočne   tým,   že   jej   platnosť akceptoval, cítil sa ňou byť viazaný tým, že poskytoval v prospech navrhovateľa plnenia z predmetnej zmluvy. Ustanovenie § 20 ods. 2 Obč. zák. v záujme ochrany dobromyseľnosti navrhovateľa však vyhlasuje za platný právny úkon urobený právnickou osobou (odporcom) aj taký právny úkon, pri ktorom došlo k excesu, ak sa tento úkon zamestnanca odporcu výslovne týka predmetu činnosti právnickej osoby, čo mal súd preukázané, a zároveň len vtedy, ak sa jedná o prekročenia, o ktorom navrhovateľ nemohol vedieť, pričom takúto vedomosť navrhovateľa odporca nepreukázal.“

Okresný súd ďalej vo svojom rozsudku jednoznačne konštatoval platnosť a účinnosť namietanej   zmluvy   o dôchodku,   pričom   k ďalšej   argumentácii   sťažovateľky   uviedol: „Predmetnou zmluvou o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s. sa v prospech navrhovateľa založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t. j. na dobu neurčitého trvania, kedy je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a okamih ukončenia právneho vzťahu, a to smrťou, ktorá skutočnosť nie je závislá od ľudskej vôle. Z dikcie zákonného ustanovenia je zjavný charakter predmetného právneho vzťahu - zmluvy o dôchodku v zmysle § 842 O. z., z ktorého vyplýva, že takýto typ zmluvy nie je možné dohodnúť na čas určitý, ale buď doživotne, teda do okamihu smrti oprávneného, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovaného určitým časovým úsekom - lehotou, ktorý má svoj začiatok a koniec, t. j. počas štúdií, vdovstva a pod. Je nepochybné, že pri predmetnej zmluve zo dňa 30.11.1995 je špecifikovaný začiatok vzniknutého právneho vzťahu medzi účastníkmi, t. j. 30.1 1.1995 a tiež jeho trvanie, t. j. doživotne, teda okamihom smrti navrhovateľa dôjde k zániku tohto právneho vzťahu. Ide teda o presne určenú dobu s jednoznačne určeným začiatkom a koncom, avšak jej trvanie je neurčité, presne ako to predpokladá ustanovenie § 842 O. z. Trvanie právneho vzťahu bolo účastníkmi konania dohodnuté do okamihu úmrtia navrhovateľa, teda do doby nastania skutočnosti nezávislej od ich vôle.“

Sťažovateľka podala proti rozsudku prvostupňového súdu odvolanie, ktoré krajský súd ako súd odvolací na prerokoval na odvolacom pojednávaní a v odôvodnení svojho rozsudku po rekapitulácii podstatného obsahu odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu uviedol,   že „dospel   k   záveru,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   je   vecne   správne a odvolaniu odporcu nie je možné vyhovieť. Odvolací súd má za to, rovnako ako súd prvého stupňa, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že návrh je podaný dôvodne, sú splnené podmienky na priznanie uplatneného nároku, nakoľko boli splnené všetky zákonné aj zmluvné podmienky.

Súd prvého stupňa sa vyčerpávajúcim spôsobom v rámci dokazovania vyporiadal aj s argumentmi   odporcu,   ktorý   navrhol   návrh   zamietnuť   z   niekoľkých   dôvodov.   Odporca najmä   namietal   neurčitosť   zmluvy,   rozpor   so   zákonom   č.   483/2001   Z.   z.   o   bankách, neplatnosť zmluvy, prípadnú platnosť danej výpovede z tejto zmluvy, nemožnosťou plnenia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   obmedzil   odvolací   súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom od 15.októbra 2008.“.

Ústavný   súd   sa   s   poukazom   na   obsah   citovaného   odôvodnenia   prvostupňovéhorozsudku   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   nestotožňuje   s   tvrdením   sťažovateľkyo nedostatočnom   odôvodnení   napadnutého   rozsudku.   Krajský   súd   síce   svoj   rozsudokodôvodnil prakticky výlučne poukazom na rozsudok okresného súdu v intenciách § 219ods. 2   OSP,   avšak   v kontexte   odôvodnenia   odkazovaného   prvostupňového   rozsudku   jemožné takýto postup akceptovať. Okresný súd totiž aj podľa názoru ústavného súdu náležitea zrozumiteľne   odpovedal   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiaces predmetom   súdnej   ochrany   sťažovateľky.   Odôvodnenie   jeho   rozhodnutia   obsahujedostatok skutkových argumentov a ich právnych posúdení, tieto skutkové a právne záverynie   sú   v   logickom   rozpore   a   neavizujú   zjavné   omyly   v   aplikácii   procesnýcha hmotnoprávnych predpisov.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnení rozsudku krajského súdu(v spojení s dôvodmi rozsudku okresného súdu) dospel k názoru, že nie je možné prisvedčiťnázoru sťažovateľky o tom, že sa všeobecné súdy nezaoberali v dostatočnej miere otázkouplatnosti zmluvy o dôchodku s ohľadom na tvrdený nedostatok písomnej formy, resp. žev tomto smere nebolo vykonané dokazovanie. Už z citovaných častí odôvodnenia rozsudkuokresného súdu, s ktorým sa krajský súd v plnej miere stotožnil, je zrejmé, že okresný súdv tomto   smere   vykonal   dokazovanie   výsluchom   účastníkov   konania,   ako   aj   listinnýmidôkazmi, pričom závery, ku ktorým dospel, sa nejavia ako svojvoľné či arbitrárne aleboústavne neudržateľné.

Okresný súd v tejto súvislosti poukázal aj na § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka, akoaj   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   začala   v   zmysle   takto   uzavretej   zmluvy   o dôchodkuv prospech žalobcu plniť a správať sa ako účastník platnej zmluvy, a to až do 26. októbra2009, kedy sťažovateľka zmluvu vypovedala.

Sťažovateľka tiež namieta, že okresný súd nesprávne právne posúdil všeobecné jejnámietku spočívajúcu v tvrdení, že nárok na dôchodok žalobcovi zanikol podľa čl. 8 zmluvyo dôchodku   v dôsledku   predloženia   rozhodnutia   o vymeraní   starobného   dôchodkužalobcom, keďže zmluva mala mať charakter „dočasnej zmluvy“, pričom krajský súd tútookolnosť vytknutú v odvolaní sťažovateľky vôbec nereflektoval.

Ústavný   súd   v tejto súvislosti konštatuje,   že   konajúce súdy   naozaj v odôvodnenísvojich rozsudkov osobitne neanalyzujú čl. 8 zmluvy o dôchodku v kontexte sťažovateľkoutvrdeného zániku práva na dôchodok, avšak táto skutočnosť nie je sama osebe spôsobiláspochybniť udržateľnosť namietaného rozsudku z hľadiska ústavnosti s ohľadom na ďalšíobsah   odôvodnenia   odkazovaného   rozsudku   okresného   súdu.   Postoj   konajúcich   súdovk tejto námietke je podľa názoru ústavného súdu implicitnou súčasťou odôvodnenia ichrozsudkov   (najmä   rozsudku   okresného   súdu)   viažuceho   sa   na   posudzovanie   platnostia účinnosti zmluvy o dôchodku, najmä pokiaľ ide o citovaný výklad obsahu ustanovenia§ 843 Občianskeho zákonníka.

Odôvodnenie   rozhodnutia   súdu   ako   celok   (v   danom   prípade   odôvodnenierozsudku okresného súdu v spojení s odôvodnením potvrdzujúceho namietaného rozsudkukrajského   súdu)   teda   nevykazuje   známky   arbitrárnosti   a svojvoľnosti   a spĺňa   parametrezákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP), preto je ústavne akceptovateľné.

Keďže prevažná časť námietok sťažovateľky vznesených v odvolaní proti rozsudkuokresného súdu sa týkala právneho posúdenia tej istej (kľúčovej) otázky, a to či zmluvao dôchodku je platná a či má žalobca na základe tejto zmluvy právo na dôchodok, na ktorúuž okresný súd svojou zrozumiteľnou a logickou argumentáciou dal jasnú a vyčerpávajúcuodpoveď,   krajskému   súdu   nič   nemožno   vytknúť,   keď   sa   s   týmito   námietkami   (zjavnenesprávnymi   právnymi   tvrdeniami   sťažovateľky)   nepovažoval   za   potrebné   vo   svojomrozsudku osobitne vysporiadať.

Ústavný súd tu pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1ústavy ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právoúčastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebosa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   účastník   konaniapredkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Nezávislé súdne rozhodovanie občianskoprávnychsporov vyúsťuje takmer bezvýnimočne do takého verdiktu, že jeden z účastníkov konanianie je procesne úspešný (m. m. IV. ÚS 320/2012, II. ÚS 180/2013).

S odvolaním sa na uvedené ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutýmrozsudkom krajského súdu a namietanými porušeniami označených práv (čl. 46 ods. 1ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol pri predbežnomprerokovaní ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   saďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v jej sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015