znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 335/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti TJ ŠPORTVÝROBA Košice, s. r. o., Rastislavova   104,   Košice,   zastúpenej   JUDr.   Miroslavom   Verebom,   advokátom, Šoltésovej   5,   Košice,   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Obdo   38/2012   z 30.   septembra   2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti TJ ŠPORTVÝROBA Košice, s. r. o.,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2014 doručená sťažnosť TJ ŠPORTVÝROBA Košice, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 3 Obdo 38/2012 z 30. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení odporkyne účastníčkou konania o zaplatenie sumy 23 978,03 € s príslušenstvom vedeného Okresným súdom   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   34   Cb   52/2009.   Zaplatenia uvedenej sumy   sa   od   sťažovateľky   domáhalo   mesto   Košice   z   titulu   bezdôvodného obohatenia za užívanie   nehnuteľností   špecifikovaných   v žalobe.   Okresný   súd   rozsudkom č. k. 34 Cb 52/2009-222 z 10. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobe vyhovel a sťažovateľke uložil zaplatiť sumu 23 965,13 € s príslušenstvom, pričom v časti o sume   13,90   €   konanie   zastavil.   Na   odvolanie   sťažovateľky   krajský   súd   rozsudkom č. k. 2 Cob   101/2010-379   z 24.   februára   2011   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“) rozsudok okresného súdu potvrdil stotožniac sa s odôvodnením prvostupňového rozsudku a konštatujúc   správnosť   dôvodov   napadnutého   rozsudku.   Najvyšší   súd   dovolanie sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   napadnutým   uznesením   odmietol   ako neprípustné.

Sťažovateľka   v dôvodoch   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   rozhodnutie   a postup najvyššieho súdu považuje za rozporný s „§ 159 ods. 2 a § 157 ods. 2 O. s. p.“, pričom napadnuté   rozhodnutie   nepovažuje   za   presvedčivé   ani   za zrozumiteľné.   Poukazuje pritom na   skutočnosť,   že   v rozsudku   Okresného   súdu   Košice   I sp.   zn.   15 C   792/1994 zo 7. augusta 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 19. mája 2009, „bolo zriadené vecné bremeno na ťarchu žalobcov - fyzických osôb v prospech Mesta Košice na parcele č... a v prospech   sťažovateľky   k   parcele   č...   Výrok   rozsudku   jednoznačne   deklaroval,   že žalobcovia - fyzické osoby sú podielovými spoluvlastníkmi pozemkov pôvodne zapísaných v pozemnoknižnej vl. č... pre k. ú. Košice - Sever ako parc. č..., z ktorej boli vytvorené parcely, ku ktorým sa zriadilo vecné bremeno.... Z odôvodnenia cit. rozsudku vyplýva, že žalobcovia - fyzické osoby sú právni nástupcovia pôvodnej vlastníčky..., že uvedená parcela je   na   liste   vlastníctva   č...   zapísaná   ako   vlastníctvo   mesta   Košice   a   že   predmetná nehnuteľnosť vyvlastňovacím rozhodnutím nikdy neprešla na štát a preto nemohla prejsť ani na Mesto Košice.

Vzhľadom   na   práve   uvedené   je   zrejmé,   že   okresný   ako   aj   krajský   súd   rozhodli v rozpore s iným právoplatným rozsudkom iného súdu a dovolací súd túto vadu nenapravil v rámci dovolacieho konania.

Naviac, ak odporca vo svojom uznesení odmietol dovolanie aj preto, že dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nie je daný, lebo odôvodnenie odvolacieho rozsudku bolo v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p., tak sťažovateľka má za to, že odporca v napádanom uznesení   sa   nevysporiadal   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   s   jej   zásadnou argumentáciou   a   v   tejto   súvislosti   sťažovateľka   odkazuje   na   nález   Ústavného   súdu Slovenskej republiky č. k.   IV. ÚS 554/2012-35 zo dňa 26. 04. 2013, ktorým v skutkovo a právne identickej veci (tí istí účastníci konania, ten istý predmet konania, rozdiel je len v období,   za   ktoré   sa   požaduje   bezdôvodné   obohatenie)   rozhodol   o   porušení   práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V súvisiacej veci Ústavný súd Slovenskej   republiky   v   označenom   náleze   jednoznačne   skonštatoval,   že   krajský   súd pri rozhodovaní nepostupoval v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. a s judikatúrou ESĽP, ak vecnú obranu sťažovateľky i samotný nárok žalobcu vo vzťahu k predmetným pozemkom posúdil v zásade iba s poukazom na zásadné stanovisko, ktoré vo veci zaujal najvyšší súd (v rozsudku sp. zn. 4 Cdo 180/2010). Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 180/2010 vyhodnotil Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. k. III. ÚS 16/2012 ako taký, ktorý je založený na ústavne nekonformnom výklade. Vzhľadom na to, že v danej veci sa krajský súd stotožnil   s identickým   názorom   vo   svojom   odôvodnení   odvolacieho   rozsudku,   tak s prihliadnutím na citovaný nález č. k. IV. ÚS 554/2012-35 možno uzavrieť, že krajský súd v danej   veci   postupoval   spôsobom,   ktorý   nekorešponduje   spravodlivému   usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi posudzovaného súdneho konania, ktoré je základným prejavom materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti (zároveň je kľúčovým imperatívom pre výklad a aplikáciu   právnych   noriem   všeobecnými   sudmi)   a   ak   odporca   nezákonným   spôsobom odmietol tento stav napraviť, tak dovolacie uznesenie odporcu a jeho postup trpí rovnakou vadou.

S poukazom na uvedené v čl. II tejto sťažnosti došlo v rozhodovaní a v postupe odporcu k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6. ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných   slobôd,   pretože v   rámci dovolacieho konania odporca akceptoval rozsudok krajského súdu, hoci tento je z pohľadu citovaného nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   nepreskúmateľný   a   nezodpovedajúci požiadavkách vyplývajúcim z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

Na základe uvedeného sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd svojím rozhodnutím vo   veci   vyslovil   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Obdo 38/2012   z 30.   septembra   2013,   uvedené   uznesenie   zrušil   a   sťažovateľke priznal úhradu trov právneho zastúpenia v sume 987,31 €, na ktorých zaplatenie by zaviazal najvyšší súd v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) predpisov   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej a tiež prípad, keď v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne nepripúšťajú. Ak teda ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či   v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   alebo nebol náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody. Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru niet   zásadných   odlišností,   a   prípadné   porušenie   práv   zaručených   týmito   článkami   je potrebné posudzovať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a boli   vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého   patrí   právo   na   prístup   k súdu.   K   nemu   sa   pridávajú   záruky   ustanovené čl. 6 ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   organizáciu   a   zloženie   súdu   a   vedenie   konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr.   II.   ÚS   209/04,   III.   ÚS   95/06, III. ÚS 206/07),   t.   j.   na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Sťažovateľka   vo   vzťahu   k   uzneseniu   najvyššieho   súdu   namieta,   že jej dovolanie proti rozsudku   krajského   súdu   bolo   odmietnuté   nedôvodne,   pretože   pochybenia   nižších súdov (okresného súdu a krajského súdu) podľa jej názoru zakladali procesnú vadu podľa § 237 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), t. j. že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, ako aj vadu podľa § 237 písm. f) OSP, t. j. že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

V napadnutom   uznesení   najvyšší   súd   po   rekapitulácii   dovtedajšieho   konania a uvedení   dovolacích   dôvodov   uplatnených   sťažovateľkou   uviedol,   že   podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú § 237 až § 239 OSP pričom prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP nie je daná len tvrdením dovolateľa, ale skutočnosťou,   že   k   takej   vade   konania   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   skutočne   došlo. Najvyšší súd ďalej v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že ak je napadnutý rozsudok, ktorým bol výrok rozsudku súdu prvého stupňa potvrdený, je dovolanie prípustné len vtedy, ak súd vyslovil prípustnosť dovolania. Keďže v predmetnej veci nejde o tento prípad,   zákonné   podmienky   pre   podanie   dovolania   podľa   §   238   OSP   splnené   neboli. V nadväzujúcej časti označeného uznesenia najvyšší súd uviedol:

„Pokiaľ sa odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku stotožnil s názorom vysloveným súdom prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s, p., nemožno túto skutočnosť považovať   za   vadu,   ktorá   by   napĺňala   predpoklady   zákonom   stanoveného   dovolacieho dôvodu len preto, že účastník s rozhodnutím nesúhlasí. Ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. reaguje   na   súdnu   prax   v   prípadoch   úplných   a   presvedčivých   rozhodnutí   súdov   prvého stupňa, keď odôvodnenie rozhodnutia odvolacím súdom je kopírovaním vecne správnych dôvodov napadnutého rozsudku. V takýchto prípadoch rozhodnutie obsahuje účastníkom známe   podania,   známy   napadnutý   rozsudok   a   v   závere   obsahuje   stručné   konštatovanie o správnosti   a   presvedčivosti   napadnutého   rozhodnutia,   s   ktorým   sa   odvolací   súd   plne stotožnil. Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožní   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   nemusí   v   odôvodnení   odvolacieho rozhodnutia uvádzať / kopírovať / všetky dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí, ale sa môže v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie vecnej správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,   prípadne   ich   doplniť   na zdôraznenie správnosti   napadnutého   rozhodnutia. V predmetnej veci sa odvolací súd stotožnil s výrokom i odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, ktorú skutočnosť dovolací súd nevyhodnotil ako procesné pochybenie.

Neodstrániteľnou prekážkou v konaní je prekážka právoplatne rozhodnutej veci / rei iudicatae /, ktorá vyplýva z ustanovenia § 159 ods. 3 O. s. p., a ktorá nesporne bráni tomu, aby vec, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté, bola znovu prejednaná.

Rovnakou vecou je uplatnenie toho istého nároku alebo stavu, o ktorom už bolo právoplatne   rozhodnuté,   pokiaľ   je   súčasne   daná   totožnosť   osôb   a   predmetu   konania. Totožnosť   predmetu   konania   je   daná   vtedy,   ak   ten   istý   nárok   alebo   stav   vymedzený žalobným   petitom   vyplýva   z   rovnakých   skutkových   tvrdení,   ktorými   bol   už uplatnený   /z rovnakého   skutku/.   Prekážku   rozsúdenej   veci   však   predstavuje   právoplatné rozhodnutie   súdu   iba   v   takom   rozsahu,   v   akom   sa   o   predmete   konania   právoplatne rozhodlo, preto ak bola uplatnená iba časť nároku, potom je prekážkou rozhodnutej veci iba rozsah nároku, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté.

V predmetnej veci je nepochybne zrejmé, že žalobca si uplatnil nárok bezdôvodné obohatenie,   ktoré   žalovanému   vzniklo   užívaním   nehnuteľností   žalobcu,   na   výkon podnikateľskej činnosti.

Právoplatný rozsudok tvorí prekážku rozhodnutej veci iba v rozsahu jeho výroku vo veci,   preto   nemožno   vyvodiť   záver   o   tom,   že   prejednaniu   predmetnej   veci   bráni rei iudicatae, pretože nebolo preukázané, že by o žalobcom uplatnenom nároku už bolo právoplatne rozhodnuté v inom konaní. Konania, na ktoré poukazuje žalovaný, sa týkali zriadenia vecného bremena k nehnuteľnostiam, pričom predmetom tohto konania je nárok z titulu bezdôvodného obohatenia.

Dovolací súd dospel k záveru, že neboli splnené predpoklady prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. d/ O. s. p.

Z podaného dovolania ďalej vyplýva, že dovolateľ namieta i porušenie § 237 písm. f/ O. s. p. odňatím možnosti konať pred súdom, ktoré vidí v zmätočnosti rozhodnutí súdov v tom, že nerešpektovali právoplatné rozhodnutia prv vydané.

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania   bola   postupom   súdu   odňatá   možnosť   konať pred súdom.

Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   taký   postup   súdu,   ktorým účastníkovi   odňal   možnosť   realizovať   tie   procesné   práva,   ktoré   mu   Občiansky   súdny poriadok   priznáva   za   účelom   ochrany   jeho   práva   a   právom   chránených   záujmov. Skutočnosť,   že   súd   nevykoná   účastníkmi   navrhované   dôkazy,   ani   takýto   jeho   postup nemožno hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom. Rozhodnutie vyjadruje nezávislé postavenie súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. O takýto prípad by išlo však vtedy, ak by súd svojim procesným postupom   odňal   účastníkovi   možnosť   navrhnúť   vykonanie   dôkazov,   čo   v   tomto   prípade nebolo preukázané. Podľa názoru dovolacieho súdu nedošlo pri rozhodovaní odvolacím súdom   k   takým   procesným   vadám   konania,   ktoré   by   mali   za   následok   vyslovenie,   že účastníkovi / žalobkyni / bola odňatá možnosť konať pred súdom tak, ako to predpokladá ust. § 237 písm. f/ O. s. p.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, pričom základné právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred súdom / II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95 /. K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu resp.   na spravodlivý proces by podľa dohovoru mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť   komukoľvek   domáhať   sa   alebo   brániť   svoje   právo   na   všeobecnom súde / II. ÚS 8/2001 /, ale aj tým, že súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia, alebo ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil   od znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam. Naplnenie   uvedených   skutočností   však   v   predmetnej   veci   nebolo   zistené.   Odôvodnenie odvolacieho   rozsudku   je   jasné   a   zrozumiteľné,   obsahuje   vyhodnotenie   výsledkov dokazovania a vyslovenie právneho názoru s odôvodnením.

Dovolací súd vyslovil, že článok 6 ods. 1 dohovoru nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri rozhodovaní o odvolaní môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu / García Ruiz proti Španielsku /. Pokiaľ sa odvolací súd po preskúmaní veci a napadnutého rozsudku stotožní s názorom vysloveným   prvostupňovým   súdom   bez   toho,   aby   vytkol   obsah   odôvodnenia   rozsudku, nemožno ani túto skutočnosť považovať za vadu, ktorá by napĺňala predpoklady zákonom stanoveného dovolacieho dôvodu len preto, že účastník s rozhodnutím nesúhlasí.

Zároveň dovolací súd tiež poukázal na to, že Ústava Slovenskej republiky neupravuje dôsledky   jednotlivých   procesných   nesprávností,   ku   ktorým   v   praxi   dochádza   v   súdnych konaniach, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ako aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní procesné nesprávnosti konania súdov nižších stupňov napraviť. Procesné vady taxatívne vymedzuje ust. § 237 O. s. p., ktoré zakladajú prípustnosť dovolania. Občiansky súdny poriadok považuje, okrem procesných   vád   vymenovaných   v   §   237   O.   s.   p.,   aj   iné   vady,   ktoré   mali   za   následok nesprávne rozhodnutie vo veci, za relevantný dovolací dôvod /§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p. /, avšak vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá „inú vadu konania“ podľa § 241 ods. 2 O. s. p., nie však vadu procesnú podľa § 237 O. s. p.

Dovolací súd prijal záver, že neboli splnené podmienky prípustnosti dovolania ani podľa § 237 písm. f/ O. s. p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného dovolanie podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol.“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa   štandardným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vyrovnal   s   otázkou   prípustnosti dovolania   proti   rozsudku   krajského   súdu.   Zaoberal   sa   pritom   jednotlivými   námietkami sťažovateľky,   podľa   ktorých   malo   postupom   krajského   súdu   a   jeho   rozhodnutím   dôjsť k naplneniu dovolacích dôvodov zakotvených v § 237 písm. d) a f) OSP. Podľa názoru ústavného súdu dáva odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľke dostatočnú   odpoveď   na   jej   argumentáciu   o existencii   prekážky   veci   rozhodnutej (rei iudicatae) aj o zmätočnosti rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu.   Záver dovolacieho súdu, že konania, na ktoré poukazuje sťažovateľka, sa týkali zriadenia   vecného   bremena   k nehnuteľnostiam,   a nie   nároku   na   vydanie   bezdôvodného obohatenia,   bol   odôvodnený   dostatočným   spôsobom   a nesignalizuje   zjavné   vybočenie najvyššieho súdu s ustálenej súdnej praxe. Ústavný súd súčasne konštatuje, že najvyšší súd podal dostatočné vysvetlenia aj k námietke sťažovateľky, že v dôsledku nezrozumiteľnosti odôvodnenia rozsudkov súdov   nižších stupňov, pre ktorú   jej mala byť odňatá možnosť konať pred súdom, keď v zhode so svojou ustálenou judikatúrou poukázal na to, že uvedená vada konania môže zakladať ako dovolací dôvod iba tzv. inú vadu konania [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], nie však procesnú vadu podľa § 237 písm. f) OSP. Existencia dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP však zároveň nezakladá prípustnosť dovolania.

Ústavný súd pripomína, že samotná otázka posúdenia podmienok na uskutočnenie dovolacieho   konania   vrátane   posúdenia   otázky   prípustnosti   dovolania   je   podľa   názoru ústavného súdu vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho   poriadku,   ktoré   v   zmysle   čl.   46   ods.   4   ústavy   majú   ustanovovať   podrobnosti o realizácii   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   nemôže   v   konečnom   dôsledku   viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu.

Na   tomto   mieste   sa   žiada   uviesť,   že   podstatou   sťažnostných   námietok   je v skutočnosti nespokojnosť sťažovateľky a predovšetkým s hmotno-právnym posúdením jej prípadu. Najvyšší súd však nemal právomoc preskúmavať dôvodnosť dovolania z hľadiska naplnenia   dovolacích   dôvodov   svedčiacich   o   existencii   inej   vady   konania   majúcej za následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   [§   241   ods.   2   písm.   b)   OSP]   alebo   jej nesprávneho právneho   posúdenia   [§ 241   ods.   2   písm.   c)   OSP],   pretože   dovolanie bolo prípustné len z dovolacích dôvodov vymenovaných v § 237 OSP a ich existencia zistená nebola. Ústavný   súd   pritom   majúc na   zreteli   účel   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 a nasl. ústavy už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach konštatoval, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní (t. j. pri jeho odmietnutí) je lehota sťažovateľa na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Vzhľadom na výsledky dovolacieho prieskumu, v rámci ktorého najvyšší súd dovolanie ako neprípustné odmietol, mala sťažovateľka   možnosť   pred   ústavným   súdom   namietať   aj   ústavnú   nekonformnosť právnych záverov krajského súdu v rozsudku č. k. 2 Cob 101/2010-379 z 24. februára 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“). Svojou sťažnosťou podanou v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti napadnutého uznesenia však sťažovateľka napadla len postup a výsledok konania na najvyššom súde, nie však označený rozsudok krajského súdu, ktorý meritórne uzatváral relevantné právne otázky v jej prípade. Ústavný súd je pritom v zmysle § 20 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania,   v ktorom   sťažovateľka vymedzila,   proti   ktorému   rozhodnutiu   sťažnosť   podáva.   Preto   sa   ústavný   súd   mohol na základe tejto sťažnosti zaoberať len ústavnou akceptovateľnosťou uznesenia najvyššieho súdu,   ktoré   je   len   procesným   rozhodnutím   konštatujúcim   neprípustnosť   dovolacieho prieskumu v sťažovateľkinej veci, a nie ústavnou udržateľnosťou rozsudku krajského súdu a ním podaného výkladu relevantných právnych noriem aplikovaných v danej veci.

S prihliadnutím na uvedené nebolo možné, aby ústavný súd postupoval obdobne ako vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 554/2012, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co   314/2010   z   8.   decembra   2011,   ale vyhodnotil sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, keďže napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti a zrozumiteľne vysvetľuje právne závery, ku ktorým dospel a ktoré nesvedčia o popretí obsahu práva na súdnu ochranu.

Vzhľadom   na   uvedené   bola   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014