znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 335/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   J.   M.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory č. 1092/2009 z 9. januára 2009, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S/37/2009 z 24. februára 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo/24/2011 z 22. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2012 doručená sťažnosť JUDr. J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Predsedníctva Slovenskej   advokátskej   komory   (ďalej   aj   „uznesenie“   alebo   „SAK“)   č. 1092/2009   z 9. januára 2009, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 S/37/2009 z 24. februára 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   8   Sžo/24/2011   z   22.   marca   2012   (ďalej   aj   „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľ bol v decembri 2003 zapísaný do zoznamu komerčných právnikov a od 1. januára 2004 do zoznamu advokátov vedeného SAK, ktorá ho až uznesením z 9. januára 2009   vyčiarkla   zo   zoznamu   advokátov,   pretože „absolvoval   vysokoškolské   vzdelanie v študijnom   odbore   právo   na   fakulte   vyšetrovania   Vysokej   školy   Zboru   národnej bezpečnosti 16. júla 1985“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti podrobne opisuje skutočnosti z odôvodnenia uznesenia SAK a nesúhlasí s jej právnymi závermi, že „nespĺňal nevyhnutnú podmienku vzdelania podľa § 5 zákona č. 129/1992 Zb. o komerčných právnikoch v znení neskorších predpisov v čase zápisu do zoznamu komerčných právnikov vedeného právnym predchodcom Slovenskej advokátskej   komory,   Komorou   komerčných   právnikov   Slovenskej   republiky   nevyhnutnú podmienku vzdelania podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii ani v čase zápisu do zoznamu advokátov, a to ani ku dňu rozhodovania predsedníctva Slovenskej advokátskej komory o vyčiarknutí zo zoznamu advokátov...

Rozhodnutie   Predsedníctva   SAK   nebolo   vyrieknuté   za   mojej   prítomnosti   na   jeho zasadnutí. Výsledok hlasovania - rozhodnutie mi bolo známe až po písomnom doručení rozhodnutia   dňa   24.   03.   2009,   kde   mi   bolo   oznámené   moje   vyčiarknutie   zo   zoznamu advokátov. Z textu uznesenia nevyplýva a nevyplýva to ani zo zákona č. 586/2003 Z. z., ktorým   dňom   nadobúda   účinnosť   toto   uznesenie   (v   pracovnom   práve   to   vyplýva   zo zákonníka práce, že okamžité skončenie pracovného pomeru nadobúda účinnosť doručením písomného vyhotovenia zamestnancovi ).

Z toho dôvodu je toto rozhodnutie zmätočné a nevykonateľné, nie je uvedené, že kedy moje členstvo v SAK končí.“.

Sťažovateľ   následne   podal   aj   návrh   na   preskúmanie   zákonnosti   uznesenia   SAK, pretože bol   toho   názoru,   že   je „zmätočné   a nevykonateľné“ upierajúce jeho „základné ľudské práva porušovaním princípu zákazu retroaktivity, zákazu právnej istoty a zákazu diskriminácie, ktoré sú garantované Ústavou SR ako aj Európskym Dohovorom“.

Podľa sťažovateľa v danom prípade došlo k diskriminácii zo strany SAK vo vzťahu k nemu ako absolventovi „VŠ ZNB“, do pozornosti dáva ako príklad aj zmenu zákonných podmienok na požadované právnické vzdelanie súdnych exekútorov. Namietaný rozsudok najvyššieho súdu je nepreskúmateľný tiež preto, že bez akýchkoľvek dôkazov tvrdí, že vzdelanie získané na „VŠ ZNB“ je špecifické a nezodpovedá úrovni právnických fakúlt.

Okrem toho došlo k porušeniu princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, pretože do zoznamu advokátov bol zapísaný legálne 1. januára 2004, a tiež k porušeniu zákazu retroaktivity, ako aj jeho „práva na spravodlivý súdny proces obsiahnuté v čl. 46 ods. 1, čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru“.

Na základe týchto dôvodov sťažovateľ tvrdí, že došlo k porušeniu jeho označených práv „Uznesením Predsedníctva Slovenskej komory zo dňa 09. 01. 2009, číslo: 1092/2009 o vyčiarknutí mojej osoby zo zoznamu advokátov vedeného SAK... Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24. 02. 2011, sp. zn. 6 S/37/2009 o zamietnutí mojej žaloby na preskúmenie   zákonnosti   vo   veci   mojej   proti   SAK...   Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   v Bratislave zo dňa 22. 03. 2012, sp. zn. 8 Sžo/24/2011, ktorým potvrdil Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24. 02. 2011, sp. zn. 6 S/37/2009 o zamietnutí mojej žaloby na preskúmenie zákonnosti vo veci mojej proti SAK“, a v nadväznosti na uvedené navrhuje, aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   jeho   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a následne v konaní vo veci samej vyslovil, že namietaným rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo „na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“. Tiež žiada, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie, ako aj úhrada trov konania v sume, ktorú upresní neskôr jeho právny zástupca po prijatí sťažnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   uznesením   SAK č. 1092/2009   z   9.   januára   2009   a   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   6   S/37/2009 z 24. februára 2011

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľa   rozhodnutiami   Predsedníctva Slovenskej   advokátskej   komory   a   krajského   súdu,   ústavný   súd   poukazuje   na   princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods.   1   ústavy   znamená,   že   ústavný   súd   môže   konať   o   namietanom   porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže (resp. mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (mutatis mutandis I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).

V   danom   prípade   postup   a   rozhodnutie   SAK   podliehalo   revíznej   právomoci krajského súdu, pretože sťažovateľ mohol podať a aj podal na krajskom súde žalobu proti rozhodnutiam   a   postupom   správnych   orgánov   a   orgánov   verejnej   správy   podľa   §   247 a nasledujúcich   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších predpisov.

Rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 6 S/37/2009 z 24. februára 2011 zase podliehalo revíznej právomoci najvyššieho súdu v konaní o podanom odvolaní, v ktorom má najvyšší súd aj kasačnú právomoc. Preskúmanie postupu SAK a krajského súdu a ich rozhodnutí by bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy. V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce   preto   iba   preskúmanie   postupu   najvyššieho   súdu   (obdobne   IV.   ÚS   405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 232/2012), proti rozhodnutiu ktorého nie je príslušný žiaden riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej   sa   rozhodnutí   SAK   a   krajského   súdu   v   sťažovateľovej   veci   odmietol   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo/24/2011 z 22. marca 2012

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   378/08)   ďalej pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych noriem ani   opätovne   podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok   so   zámerom   „vylepšiť“   jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   konformitu   záverov   napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   po   oboznámení sa   s   obsahom   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho súdu však k takémuto záveru nedospel.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnymi závermi najvyššieho súdu, ktoré preskúmaval uznesenie SAK o „vyčiarknutí“ sťažovateľa zo zoznamu advokátov a rozsudok krajského súdu. Podľa sťažovateľa v danom prípade došlo k diskriminácii vo vzťahu k nemu ako absolventovi „VŠ ZNB“ a namietaný rozsudok najvyššieho súdu je nepreskúmateľný aj preto, «ak bez akýchkoľvek dôkazov tvrdí, že vzdelanie získané na „VŠ ZNB“ je špecifické a nezodpovedá úrovni právnických fakúlt».

Okrem toho sťažovateľ v odôvodnení tvrdí, že v jeho prípade „došlo k porušeniu princípu   právnej   istoty   podľa   čl.   1   ods.   1   ústavy,   pretože   do   zoznamu   advokátov   bol zapísaný   legálne   1.   januára   2004   a   tiež   porušenia   zákazu   retroaktivity“, ako   aj   jeho „ práva na spravodlivý súdny proces obsiahnuté v čl. 46 ods. 1, čl. 12 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 Dohovoru...“.

Ústavný   súd   zistil,   že   v   danej   veci   najvyšší   súd   potvrdil   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   (zamietol   žalobu   sťažovateľa   domáhajúceho   sa   preskúmania   zákonnosti uznesenia   predsedníctva   SAK   o   jeho   vyčiarknutí   zo   zoznamu   advokátov)   ako   vecne správny.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dal na námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní   v   napadnutom   rozsudku   adekvátnu   a   jasnú   odpoveď,   ktorú   podrobne a jednoznačne odôvodnil, a ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu vyhodnotil ako ústavne udržateľný.

Z   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   absolvoval „vysokoškolské vzdelanie v študijnom odbore právo na Fakulte vyšetrovania Vysokej školy Zboru národnej bezpečnosti dňa 16. 7. 1985“, a z toho dôvodu nespĺňal podmienku vzdelania v čase jeho zápisu   do   Komory   komerčných   právnikov,   rovnako   ani   v   čase   zápisu   do   zoznamu advokátov.

Krajský   súd   jeho   námietku „o   retroaktívnom   účinku   zákona   č.   586/2003   Z.   z. o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   v   znení   účinnom   ku   dňu   vydania napadnutého rozhodnutia“ považoval za nedôvodnú, „keďže žalobca podmienku vzdelania nespĺňal už v čase, keď bol zapísaný do zoznamu komerčných právnikov, nakoľko nemal byť do tohto zoznamu vôbec zapísaný. Krajský súd poukázal na výklad podaný tunajším súdom ako aj Najvyšším súdom Českej republiky, podľa ktorého absolvovanie Vysokej Školy Zboru národnej bezpečnosti, Fakulty vyšetrovania, nespĺňa podmienku § 3 ods. 1 písm. b) zák. o advokácii,   a   z   tohto   vysloveného   názoru   vychádzal,   a   to   aj   napriek   tomu,   že   žalobca vykonával advokátsku prax od zápisu do zoznamu advokátov viac ako 7 rokov. Rovnako za nedôvodnú považoval krajský súd námietku týkajúcu sa zmätočnosti rozhodnutia, keďže z § 7 ods. 3 zák. o advokácii vyplýva, že na vyčiarknutie advokáta podľa § 7 ods. 1 písm. g) zák. o advokácii sa jednoročná lehota nevzťahuje. Zákon o advokácii umožňuje žalovanej vykonávať zmeny v postavení advokáta, a teda aj jeho vyčiarknutie zo zoznamu. Zaoberajúc sa tvrdenou nevykonateľnosťou napadnutého rozhodnutia krajský súd uviedol, že účinnosť rozhodnutia   nastáva   dňom   jeho   doručenia   a   týmto   dňom   končí   aj   členstvo   žalobcu u žalovanej,   a   keďže   v   priebehu   súdneho   prieskumu   bola   odložená   vykonateľnosť rozhodnutia žalovanej, účinnosť nadobudne a členstvo žalobcu skončí až právoplatnosťou rozhodnutia súdu.“.

Ďalej krajský súd uviedol, že „žalobca nebol do zoznamu komerčných právnikov a ani do zoznamu advokátov zapísaný legálne, a preto nemohlo dôjsť do zásahu do jeho legálne nadobudnutých práv...

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie... Namietal, že krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, nevysporiadal sa s predloženými   dôkazmi   a   tvrdeniami   a   vychádzal   z   nesprávneho   právneho   posúdenia veci.“.

V odôvodnení rozhodnutia na s. 4 a 6 najvyšší súd najprv citoval viaceré ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ako aj zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   advokácii“),   z ktorých   vychádzal   pri   svojom rozhodovaní, a v závere na s. 6 až 7 konštatoval:

„Z obsahu pripojených spisov odvolací súd zistil, že predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie predsedníctva žalovanej č. 1092/2009 zo dňa 9. 1. 2009, ktorým vyčiarkla žalobcu zo zoznamu advokátov podľa § 7 ods. 1 písm. g) zák. o advokácii, nakoľko nespĺňal podmienku   vzdelania   druhého   stupňa   v   študijnom   odbore   právo   na   právnickej   fakulte vysokej školy v Slovenskej republike.

Podstatnou právnou otázkou v prejednávanej veci bolo ustáliť, či vzdelanie získané na Vysokej škole Zboru národnej bezpečnosti, fakulte vyšetrovania, v odbore právo, možno považovať za vzdelanie v zmysle § 3 ods. 1 písm. b/ zák. o advokácii.

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom vysloveným v napadnutom rozsudku krajského   súdu,   že   pokiaľ   žalobca   získal   vzdelanie   na   Vysokej   škole   Zboru   národnej bezpečnosti, nespĺňa jeden zo zákonných predpokladov pre výkon advokácie, poukazujúc na skoršiu judikatúru (rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 4 Cdo/113/97 zo dňa 21. 10. 1997, rozsudok sp. zn. 6 Sžo/86/2008 zo dňa 11. 2. 2009, ako aj uznesenie sp. zn. 2 Sžo/111/2007 zo dňa   26.   6.   2008).   Na   uvedené   nemá   vplyv,   či   žalobcovi   bol   alebo   nebol   udelený akademický   titul   doktor   práv   (JUDr.),   nakoľko   tento   nie   je   predpokladom   výkonu advokácie.

Pokiaľ   žalobca   v   odvolaní   namietal,   že   preskúmavané   rozhodnutie   je   zmätočné z dôvodu neexistencie lehoty, v ktorej možno vyčiarknutie zo zoznamu advokátov vykonať, túto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.

Je   vo   verejnom   záujme,   aby   v   zozname   advokátov   boli   vedené   len   osoby,   ktoré spĺňajú predpoklady výkonu advokácie a môžu zodpovedne plniť poslanie advokácie (§ 1 zák. o advokácii). Nemožno sa dovolávať absencie lehoty a z tejto skutočnosti vyvodzovať porušenie zásady právnej istoty, keď samotný zápis do zoznamu advokátov bol vykonaný bez splnenia podmienok pre podľa zák. o advokácii (rovnako zápis do zoznamu komerčných právnikov bol vykonaný v rozpore so zák. č. 129/1991 Zb. o komerčných právnikoch v znení neskorších predpisov).

K   namietanej   retroaktivite   právnych   noriem   odvolací   súd   uvádza,   že   nemôže   sa jednať o zásah do nadobudnutých práv v súvislosti s legislatívnou činnosťou (na ktorú žalobca odkazoval), keďže podmienku získania právnického vzdelania na právnickej fakulte ako   predpoklad   výkonu   advokácie   obsahoval   tak   zák.   č.   129/1991   Zb.   o   komerčných právnikoch   v   znení   neskorších   predpisov   ako   aj   predchádzajúci   zák.   č.   132/1990   Zb. o advokácií v znení neskorších predpisov (účinný v období od 1. 7. 1990 do 31. 12. 2003) a rovnako aj súčasný zák. o advokácii, teda v tejto súvislosti nedošlo k zmene právnej, úpravy, ktorá by pôsobila priamo alebo nepriamo retroaktívne.

Žalobca ďalej namietal, že krajský neuviedol zákonné ustanovenia, z ktorých vyvodil, že   účinnosť   napadnutého   rozhodnutia   nastáva   dňom   jeho   doručenia,   pokiaľ   v   žalobe poukazoval na zmätočnosť a nevykonateľnosť uznesenia predsedníctva žalovanej z dôvodu absencie určenia účinnosti uznesenia.

Uvedenú námietku považoval odvolací súd za dôvodnú, avšak nejde o takú vadu, ktorá by mala za následok nepreskúmateľnosť rozsudku pre nedostatok dôvodov a postup v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. Aj bez uvedenia zákonných ustanovení mohol odvolací súd preskúmať záver vyslovený ohľadne nadobudnutia účinnosti napadnutého rozhodnutia, pričom stotožniac sa s týmto záverom uvádza:

Z   §   66   a   nasl.   zák.   o   advokácii   pre   žalovanú   a   jej   orgány,   vyplýva   zákonné zmocnenie určité otázky týkajúce sa jej organizácie a činnosti, organizácie a činnosti jej orgánov,   upravovať   vnútornými   predpismi.   Ako   to   vyplýva   z   Advokátskeho   poriadku, schváleného   konferenciou   advokátov,   ako   najvyšším   orgánom   žalovanej,   povinnosť dodržiavať   uznesenia   predsedníctva   vzniká   dňom   oznámenia   tohto   rozhodnutia,   pričom uznesenie sa považuje za oznámené, ak bolo advokátovi doručené.

S poukazom na vyššie uvedené sa Najvyšší súd... stotožnil so záverom krajského súdu vysloveným   v   napadnutom   rozsudku,   vznesené   odvolacie   námietky   neboli   spôsobilé spochybniť jeho správnosť, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 250ja ods. 3 vety druhej O. s. p.“

Vychádzajúc z tohto rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že právne odôvodnenie najvyššieho   súdu   vychádzajúce   zo   skutkových   záverov   nevybočilo   z   medzí   a   hľadísk ustanovených zákonom. Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd v napadnutom rozsudku použil   takú   interpretáciu   a   aplikáciu   právnych   noriem   (Občianskeho   súdneho   poriadku a zákona o advokácii), ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentovali, boli zjavne   protirečivými   alebo   popierali   pravidlá   formálnej   alebo   právnej   logiky   a závery najvyššieho   súdu   nie   sú   zjavne   jednostranné   a   ani   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi spravodlivosti. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.

Navyše   treba   uviesť,   že   z   pohľadu   ústavného   súdu   nemožno   skutkové   a   právne závery najvyššieho súdu vo vzťahu k dôvodom sťažnosti považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   žiadna   príčinná   súvislosť.   Namietané   rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok záverov na jeho výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných   princípov   konania   pred   týmto   súdom   a   tiež   ani   to,   že   by   závery, ku ktorým   dospel,   boli   svojvoľné   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobené v zrejmom   omyle a v   nesúlade s platnou   právnou   úpravou.   Tvrdenia   sťažovateľa   preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny výsledku súdneho konania, ktoré skončilo pre neho s nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   preto   po   predbežnom   prerokovaní odmietol   sťažnosť sťažovateľa podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími nedostatkami sťažnosti, najmä neúplným petitom sťažnosti, ktorý nekorešponduje s odôvodnením jeho sťažnosti, ako aj tým, že sťažovateľ dosiaľ ústavnému súdu nepredložil kvalifikované splnomocnenie na jeho zastupovanie advokátom napriek jeho ubezpečeniu, že tak urobí v lehote 10 dní od podania sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012