znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 335/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. I. B., B., pre namietané porušenie čl. 2 ods. 2 a základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 1, 2 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva podľa čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 3 ods. 1, 2 a 3, čl. 5, čl. 9 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 27 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v B. v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/422/2009, postupom   Okresného   súdu   Bratislava V v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 C/422/2009 a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   8   Co   337/2010-198   z 8. februára   2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2011 doručená sťažnosť Ing. I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ), zastúpeného advokátom JUDr. I. B., B., pre namietané porušenie čl. 2 ods. 2 a základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 1, 2 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva podľa čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 3 ods. 1, 2 a 3, čl. 5, čl. 9 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 27 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Úradu práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   v   Bratislave   (ďalej   len   „úrad   práce,   sociálnych   vecí a rodiny“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C/422/2009,   postupom   Okresného   súdu Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C/422/2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 337/2010-198 z 8. februára 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«... Podpísaný Ing. I. K. podávam sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   vo   veci   porušenia   môjho   základného   práva...   rozsudkom   Krajského   súdu Bratislava v konaní 8 Co337/2010-198 zo dňa 8. 2. 2011 týkajúcom sa môjho odvolania voči rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 28. 5. 2010 č. k. 8 C/422/2009-94 vo veci   rozvodu   manželstva   a   úpravy   rodičovských   práv   a   povinností   k maloletým   deťom S. a H. zastúpených kolíznym opatrovník Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v B. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa rozvodu manželstva   účastníkov   potvrdil.   V   napadnutej   časti   týkajúcej   sa   úpravy   výkonu   práv a povinnosti rodičov k maloletým deťom S. K. a H. K. na čas po rozvode zrušil a v tejto časti vec vrátil na ďalšie konanie prvostupňovému súdu...

Odvolací   súd   v   zmenenom   senáte   /pôvodne   pridelené   JUDr.   G./,   bez   ďalšieho skúmania   a   šetrenia   rozhodol   bez   zvolania   pojednávania   a   stotožnil   sa   s   výrokmi prvostupňového   súdu,   ktorý   arbitrážne   bez   akéhokoľvek   preukázania   logického a spravodlivého   konania   odôvodnil   14   stranový   rozsudok   o   rozvode   manželstva štvorriadkovým výrokom psychologičky, absolútne nerelevantným k rozvodu.

Odvolací súd na str. 6. odst. 1 posúdil ako nedôvodnú námietku odporcu, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu...

Odvolací súd rovnako ako prvostupňový súd neskúmal odporcom avizované sústavné zasahovanie rodiny navrhovateľky do súkromia manželov a maloletých detí... Odvolací súd absolútne   prehliada   zanedbanie   povinnosti   prvostupňového   súdu,   kedy   na   základe doporučenia z manželskej poradne manželstvo nerozvádzať, prvostupňový súd nevykonal jeden jediný úkon na ochranu rodiny a rodičovstva...

Naopak,   odvolací   súd   rozhodnúc   sa   nevykonávať   ďalšie   dokazovania   súhlasne s prvostupňovým   súdom   prijíma   nepreskúmané,   neodborné   a   k   rozvodu   nerelevantné vyjadrenie psychológa PhDr. B. účelovo dodané 5 mesiacov po návrhu na rozvod a dva dni pred   pojednávaním   dňa   21.   4.   2010.   Už   v   roku   2007   svojou   nesprávnou   diagnózou a terapiou   nabádala   PhDr.   B.   navrhovateľku   k   rozvodu   manželstva,   neskúmajúc každodenné návštevy matky navrhovateľky a jej sústavné zasahovanie do manželstva. Odvolací súd prehliada skutočnosť, že dňa 20. 3. 2010 navrhovateľka protiprávne odlúčila maloletú H. na popudzovanie svojej sestry a matky od sťažovateľa...

Odvolací súd prehliada a nevyjadruje sa ku konaniu prvostupňového súdu, ktorý namiesto   snahy   o   spravodlivý   proces,   prešetrenie   zásahov   rodiny   navrhovateľky   do súkromia rodiny a maloletých deti a preskúmaním pomerov kolíznym opatrovníkom koná proti udržaniu rodiny, proti záujmu maloletých deti...

Tvrdenie   prvostupňového   súdu...   „Rozvod   nie   je   v   nezáujme   dieťaťa“...,   bez akéhokoľvek   šetrenia   pomerov   vytknutého   odvolacím   súdom,   je   dôkazom   o   konaní prvostupňového súdu,   ktorý tradične   na základe   zvyklosti   minulého   režimu zveruje   deti matke,   pretrháva   citové   putá   maloletých   detí   k   otcovi,   pod   zámienkou   ochrany súrodeneckých vzťahov S. a H. absolútne ignoruje súrodenecké vzťahy k staršiemu bratovi T. a sestre B. ako aj starým rodičom a snaží sa vytvoriť štandardnú neplnohodnotnú rodinu, kde otca nahrádza stará matka a sestra matky maloletých detí.

Odvolací   súd   sa   nevyjadruje   ku   konaniu   prvostupňového   súdu,   ktorý   predbežné opatrenie nariadil i napriek tomu, že navrhovateľka pod nátlakom rodiny dňa 20. 3. 2010 protiprávne odlúčila maloletú bezbrannú H. ako kojenca od otca a od brata, keďže maloletý S. odmietol ísť s matkou a zostal bývať s otcom...

Odvolací súd svojím nešetrením a nezvolaním pojednávania neumožnil spravodlivé rozhodnutie vo veci, kde v prípade šetrenia by zistil aktuálny skutkový stav...»

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   postupom   úradu   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/422/2009, postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/422/2009 a rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 337/2010-198 z 8. februára 2011 boli porušené jeho základné práva a práva jeho maloletých detí podľa čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13, čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 1, 2 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné práva podľa čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny, základné práva podľa čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 3 ods. 1, 2 a 3, čl. 5, čl. 9 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 27 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa. Porušenie svojich práv vidí v tom, že úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, okresný súd a krajský súd nevykonali šetrenie a dokazovanie v rozsahu potrebnom na spravodlivé rozhodnutie o rozvode a úprave práv a povinností k maloletým deťom.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo Ing. I. K. upravené v čl. 2 odst. 2, čl. 12 odst. 1 a odst. 2, č1. 19 odst. 1, čl. 41 odst. 1 a odst. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu Bratislava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   (rozhodnutím   č.   k   8   Co   337/2010-198 z 8. 2. 2011)porušené bolo.

Základné právo Ing. I. K. upravené v čl. 2 odst. 2, čl. 12 odst. 1 a odst. 2, čl. 13, čl. 19 odst. 1, čl. 41 odst. 1 a odst. 4, čl. 46 odst. 1 a odst. 2, čl. 48 odst. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa medzinárodných dohovorov čl. 6 odst.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd č1. 32 odst. 4. čl. 36 odst. 1 a čl. 37 odst. 3 Listiny základných ľudských práv a slobôd, čl. 6 Dohovoru a práva maloletých detí podľa čl. 2 odst. 1 a odst. 2, čl. 3 odst. 1, odst. 2 a odst. 3, čl. 5, čl. 9 odst. 1 a odst. 2, čl. 12 odst. 1 a 2, čl. 16 odst. 1 a odst. 2, čl. 18 odst. 1 a odst. 2, čl. 19 odst. 1 a čl. 27 odst. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 C/422/2009 porušené boli.

Základné právo Ing. I. K. upravené v čl. 12 odst. 1 a odst. 2, čl. 13, čl. 41 odst. 1 a odst. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa medzinárodných dohovorov čl. 6 odst. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 32 odst. 4., čl. 36 odst. 1 a čl. 37 odst. 3 Listiny základných ľudských práv a slobôd, čl. 6 Dohovoru a práva maloletých detí podľa čl. 2 odst. 1 a odst. 2, čl. 3 odst. 1,odst. 2 a odst. 3, čl. 5, čl. 9 odst. 1 a odst. 2, čl. 12 odst. 1 a 2, čl. 16 odst. 1 a odst. 2, čl. 18 odst. 1 a odst. 2, čl. 19 odst. 1 a čl. 27 odst. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Úradu práce sociálnych vecí a rodiny v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/422/2009 porušené boli.

2. Rozhodnutie Krajského súdu č. k. 8 Co337/2010-198 z 8. 2. 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Okresnému súdu Bratislava V ukladá, aby vo veci konal tak, aby k ďalšiemu porušovaniu základných práv podľa čl.12 odst. 1, odst. 2. a odst. 4, čl. 13. čl. 19 odst. 1 a odst. 2. čl. 41 odst. 1 a odst. 4, čl. 42 odst. 1 a čl. 48 odst. 2.v konaniach 8 C/422/2009 a 22 P/134/2010 už nedochádzalo a ukladá obnoviť stav pred porušením základného práva a nariadiť návrat maloletých detí do miesta trvalého bydliska B.

4.   Ing.   I.   K.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   63   000,-   EUR   (slovom sesťdesiattritisíc   EUR),   ktoré   je   Krajský   súd   povinný   Ing.   I.   K.   vyplatiť   do   15   dni   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.   Ing.   I.   K.   priznáva   trovy   konania/právneho   zastúpenia   306,28   EUR   ktoré   je Krajský súd Bratislava povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   Sťažovateľ   svojou   sťažnosťou   napadol   postup   úradu   práce,   sociálnych   vecí a rodiny   v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 C/422/2009. Preskúmaniu ústavnosti postupu úradu práce, sociálnych vecí a rodiny ústavným súdom bráni princíp subsidiarity   zakotvený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným   zákonom,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd (III. ÚS 5/05).

Príslušným   všeobecným   súdom   bol   okresný   súd,   ktorý   napadnutý   postup   úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vyhodnotil v rozsudku č. k. 8 C/422/2009-94 z 28. mája 2010. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažovateľ svojou sťažnosťou ďalej namietal postup okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   C/422/2009.   Preskúmaniu   ústavnosti   postupu   okresného   súdu ústavným súdom bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).

Všeobecným   súdom,   ktorý   napadnutý   postup   a   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 8 C/422/2009-94 z 28. mája 2010 preskúmal v odvolacom konaní, bol krajský súd. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

3.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   aj rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 337/2010-198 z 8. februára 2011. V tejto súvislosti ústavný súd zistil, že týmto rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa rozvodu manželstva sťažovateľa a v časti týkajúcej sa úpravy výkonu práv a povinností rodičov k maloletým deťom S. K. a H. K. (ďalej len „maloleté deti“) na čas po rozvode, rozsudok zrušil a v tejto časti vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

3.1 O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorých by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je, aby určil, či preskúmavanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorých z práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho práva podľa čl. 2 ods. 2 a základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, č1. 19 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia krajského súdu v časti týkajúcej sa rozvodu manželstva sťažovateľa. Neuvádza námietky, ktoré by svedčili, že došlo k takémuto postupu zo strany všeobecného súdu, vytýka mu len hodnotenia dôkazov. Neúspech v konaní pred všeobecným   súdom   nemožno   ponímať   podľa   názoru   ústavného   súdu   ako   porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa.

Ústavný súd zastáva názor, že všeobecný súd nemôže byť v zásade porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy (napr. II. ÚS   78/05).   V   opačnom   prípade   by   ústavný súd   bol   opravnou   inštanciou   voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl.   124   ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na to, že pokiaľ ide rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa rozvodu manželstva,   sťažovateľ   namietal   len   porušenie   svojich   základných   práv   hmotného charakteru a nenamietal zároveň aj porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3.2 Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu č. k. 8 Co 337/2010-198 z 8. februára 2011 v časti týkajúcej sa úpravy výkonu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode, v tejto časti krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd pri prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného   v   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych   veciach   tým   spôsobom,   že   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sa na ústavnom súde možno domáhať iba v prípade, ak túto ochranu nemôžu sťažovateľom poskytnúť všeobecné súdy.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nemá právomoc preskúmať rozsudok krajského súdu č. k. 8 Co 337/2010-198 z 8. februára   2011   v   časti   týkajúcej   sa   úpravy   výkonu   práv   a   povinností   rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode, pretože v tejto časti krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V tejto časti ešte nebolo všeobecným súdom právoplatne rozhodnuté. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tejto časti sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 186/06).

Sťažovateľ   okrem   porušenia   svojich   základných   práv   namieta   v   sťažnosti   aj porušenie práv svojich maloletých detí podľa čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 3 ods. 1, 2 a 3, čl. 5, čl. 9 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 18 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a čl. 27 ods. 2 Dohovoru   o   právach   dieťaťa.   Vzhľadom   na   to,   že   v   časti   týkajúcej   sa   úpravy   práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode všeobecný súd ešte koná, ústavný súd v tejto   časti   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie.   Navyše, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ toto porušenie namieta bez toho, aby svoje maloleté deti v úvode sťažnosti označil ako účastníkov konania.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa   z   nej   vyplývajúcimi,   napr.   návrhom na pozastavenie účinnosti rozhodnutia krajského súdu.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011