znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 335/2010-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   septembra   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   B.,   spol.   s   r.   o.,   Š.,   zastúpenej   advokátom JUDr. Ľ. Š., Advokátska kancelária, Š., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods.1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl.   36   ods.   1   v   spojení   s   čl.   2   ods.   2   Listiny   základných   práv   a   slobôd   uznesením Rozhodcovského   súdu   Slovenskej   obchodnej   a priemyselnej   komory   sp.   zn. Nr 155/2010/RS z 12. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti B., spol. s r. o., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2010 doručená sťažnosť spoločnosti B., spol. s r. o., Š. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods.1 a čl. 2 ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s   čl.   2   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   uznesením Rozhodcovského   súdu   Slovenskej   obchodnej   a priemyselnej   komory   (ďalej   len „rozhodcovský súd“) z 30. decembra 2009 v konaní sp. zn. Nr 155/2010/RS z 12. februára 2010.

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   podanou   3.   júna   2009 na rozhodcovskom   súde   domáhala   určenia   neplatnosti   právneho   úkonu   nazvaného „výpoveď“ zo zmluvy o obchodnom zastúpení uzavretej 11. februára 2008 medzi ňou ako obchodnou zástupkyňou a spoločnosťou D., a. s., ako zastúpeným.

Rozhodcovský súd uznesením sp. zn. Nr 155/2010/RS z 12. februára 2010 konanie zastavil.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že „vzhľadom   k   tomu,   že   ide   o   určovaciu žalobu, RS SOPK dňa 23.06.2009, Nr.: 585/2009/RS vyzval žalobcu, aby v súlade s ust. § 14 ods. 4 Rokovacieho poriadku RS SOPK finančne vyčíslil hodnotu predmetu sporu.... Do dnešného dňa žalobca žalobu nevyčíslil, a v tejto súvislosti súd nemohol vyrúbiť poplatok za rozhodcovské konanie.

Vzhľadom k tomu, že žalobca nesplnil náležitosti uvedené v ust. § 12 ods. 1, § 13 ods. 2 písm. c) Rokovacieho poriadku RS SOPK, § 14 ods. 4 Rokovacieho poriadku RS SOPK, pri použití ust. § 2 ods. 1 Pravidiel o trovách rozhodcovského konania RS SOPK rozhodol súd tak, ako je uvedené v uznesení.“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   napadnutým   uznesením   rozhodcovského   súdu   došlo k porušeniu ňou označených práv, pretože „napadnuté uznesenie nie je vydané v súlade s Rokovacím   poriadkom   RS   SOPK   a   tiež   trpí   formálnymi   vadami,   je   preto   v   rozpore so zákonom“.

Ako   dôvody   nezákonnosti   napadnutého   uznesenia   rozhodcovského   súdu sťažovateľka uviedla:

«RS   SOPK   napadnutým   uznesením   rozhodcovské   konanie   zastavil   z   dôvodu,   že žalobca   v   stanovenej   lehote   neurčil   hodnotu   predmetu   konania.   Podľa   §   14   ods.   4 Rokovacieho   poriadku   Rozhodcovského   súdu,   na   ktorý   takisto   v   napadnutom   uznesení poukazuje „ak žalobca neurčil hodnotu predmetu sporu rozhodcovský súd ho vyzve, aby tak vykonal   v   súdom   stanovenej   lehote.   Ak   žalobca   v   stanovenej   lehote   neurčí   hodnotu predmetu sporu, resp. uvedie zjavne nízku hodnotu predmetu sporu, určí hodnotu predmetu sporu   súd.“   Vzhľadom   na   uvedené   mal   RS   SOPK   postupovať   v   zmysle   citovaného ustanovenia a pokiaľ žalobca hodnotu predmetu konania neurčil v stanovenej lehote, mal ju určiť sám.

Pokiaľ ide o citované ustanovenie §2 ods. 1 Pravidiel o trovách rozhodcovského konania   RS   SOPK,   toto   ustanovenie   pojednáva   o   zastavení   konania   pre   nezaplatenie poplatku v stanovenej lehote. Žalobcovi však nebol žiadny poplatok vyrubený a ani mu nebola   stanovená   žiadna   lehota   na   jeho   zaplatenie,   preto   porušovateľ   nepostupoval pri vydávaní uznesenia v súlade so zákonom, či inými dohodnutými pravidlami.

Vzhľadom na uvedené neboli splnené podmienky pre vydanie napadnutého uznesenia ale   RS   SOPK   mal   žalobcovi   sám   určiť   podľa   §14   ods.   4   Rokovacieho   poriadku Rozhodcovského súdu hodnotu predmetu konania a z nej mu vyrubiť poplatok a stanoviť lehotu na zaplatenie poplatku.

Zároveň   napadnuté uznesenie   trpí aj formálnymi   vadami,   keď podľa   §36   ods.   3 Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu „pre vydanie uznesenia Rozhodcovského súdu o   zastavení   konania   platia   §§   30   až   35   tohto   Rokovacieho   poriadku.   Ak   senát   alebo rozhodca   nebol   ešte   ustanovený,   vydá   uznesenie   o   zastavení   konania   podľa   citovaných paragrafov predseda Rozhodcovského súdu.“»

Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, „že predmetné uznesenie v zmysle § 36 ods. 3 Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu nevydal predseda rozhodcovského súdu, ale generálny tajomník. Rovnako tak predmetné uznesenie neobsahuje poučenie o možnosti podať   žalobu   na   súd   o   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   a   poučenie   o   možnosti preskúmania   rozsudku   iným   rozhodcom   (rozhodcami)   podľa   §32   ods.   2,   písm.   h),   i) Rokovacieho   poriadku   Rozhodcovského   súdu,   hoci   podľa   vyššie   citovaného   §36   ods.   3 Rokovacieho   poriadku   Rozhodcovského   súdu   platia   citované   podstatné   náležitosti   aj pre vydanie uznesenia.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa B., spol. s r.o. Š., v zast. P. B. - konateľom na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru a čl. 36 ods. 1 v spojení   s   čl.   2   ods.2   Listiny   základných   práv   a   slobôd   rozhodcovským   uznesením Rozhodcovského súdu Slovenskej   obchodnej   a priemyselnej   komory v Bratislave sp.zn.: Nr.:155/2010/RS zo dňa 12.2.2010 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu   Slovenskej   obchodnej   a   priemyselnej   komory   v Bratislave   sp.zn.:   Nr.:l55/2010/RS zo dňa 12.2.2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát...

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie označených práv napadnutým uznesením rozhodcovského súdu, ktorým rozhodol o zastavení rozhodcovského konania pre nezaplatenie poplatku za rozhodcovské konanie. Vo svojej podstate ide o nemeritórne rozhodnutie rozhodcovského súdu, ktoré v okolnostiach daného prípadu nezakladá prekážku res iudicata. Podľa názoru ústavného súdu takto ukončené rozhodcovské konanie nemožno považovať za vec vyriešenú s konečnou platnosťou. Sťažovateľka v sťažnosti netvrdí, že jej bráni   prekážka   právoplatne   rozhodnutej   veci   alebo   že   nárok   uplatnený   žalobou na rozhodcovskom   súde   by   v   prípade   opätovného   podania   toho   istého   návrhu na rozhodcovský súd bol premlčaný. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka má možnosť domáhať sa svojho nároku podaním návrhu rozhodcovskému súdu.

Ústavný   súd   pripomína,   že   podstata   rozhodcovského   konania   spočíva   v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Jeho významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho neformálnosť a nižšie trovy konania. Pri tomto konaní   zákon   počíta   s   minimálnymi   zásahmi   všeobecných   súdov   do   výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákona č. 244/2002 Z. z.   o   rozhodcovskom   konaní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o rozhodcovskom   konaní“)   možno   tuzemský   rozhodcovský   rozsudok   napadnúť   žalobou na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoré spočívajú v dodržiavaní   zákonnosti.   Aj   keď   toto   rozhodcovské   konanie   možno   označiť   za   menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje   inak,   subsidiárne   sa   aplikujú   ustanovenia   generálnej   právnej   normy upravujúcej civilný proces. Danou právnou normou je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. (III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu však nevyplýva aplikovateľnosť čl. 46 ods. 1 ústavy na všetky rozhodnutia vydané v rámci rozhodcovského konania. V tejto súvislosti ústavný súd upriamil svoju pozornosť na charakter a podstatu rozhodcovského konania. Jedným z predpokladov založenia právomoci rozhodcovského súdu je jeho zmluvný základ (§ 3 zákona o rozhodcovskom konaní). Na základe zmluvy alebo rozhodcovskej doložky sa strany slobodne rozhodnú riešiť spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu. Uzavretím zmluvy alebo rozhodcovskej doložky sa   strany   dobrovoľne   a   vedome   vzdávajú   práva   na   súdnu   ochranu   vykonávanú prostredníctvom   všeobecných   súdov   a   zverujú   ju   rozhodcovskému   súdu,   ktorý   je súkromnoprávnou   osobou,   pretože   ho   nemožno   vzhľadom   na   jeho   účel   a   charakter bez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodcovské konanie nadobúda verejnoprávny rozmer až   momentom   meritórneho   rozhodnutia   rozhodcovského   súdu   –   rozsudku,   keď   právny poriadok   Slovenskej   republiky   rozhodcovskému   rozsudku   pripisuje   vlastnosť vykonateľnosti   a   zároveň   je   aj   exekučným   titulom.   Do   tohto   okamihu   je   toto   konanie vo sfére rozhodcovského súdu a má charakter súkromnoprávneho vzťahu.

Ako   už   bolo   uvedené,   podľa   §   40   ods.   1   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   len rozsudok ako meritórne rozhodnutie podlieha súdnemu prieskumu.

V   posudzovanom   prípade   však   sťažovateľ   napáda   nemeritórne   rozhodnutie rozhodcovského súdu – uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku, teda nejde o   uznesenie,   ktoré   možno   preskúmať   iným   rozhodcom   (§   37   ods.   2   zákona o rozhodcovskom konaní) alebo súdom.

Nad   rámec   tohto   odôvodnenia   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   v   intenciách súkromnoprávneho charakteru rozhodcovského konania (v jeho počiatočnom štádiu) je aj samotná konštrukcia spôsobu určovania hodnoty predmetu sporu, ktorá v prvom rade počíta s tým, že túto hodnotu vyčísli sám žalobca. V danom prípade si sťažovateľ túto povinnosť nesplnil   ani   po   výzve   rozhodcovského   súdu   (ani   v   lehote   predĺženej   na   jeho   žiadosť) a hlavne v tomto jeho postupe (v zmysle zásady „bdelým patrí právo“) treba vidieť príčinnú súvislosť so zastavením rozhodcovského konania.

Vzhľadom na samotné štádium konania a stav veci v okolnostiach posudzovaného prípadu (rozhodnutie nezakladajúce prekážku res iudicata) ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ nevyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a preto považuje sťažnosť za neprípustnú.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010