znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 335/09-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   októbra   2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   Č.,   T.,   V.,   zastúpeného   advokátkou   Mgr.   R.   Z., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Poprad   a   jeho uznesením z 15. februára 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1842/2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2009 doručená   sťažnosť   M.   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením z 15. februára 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1842/2001.

Sťažovateľ   odôvodnil   svoju   sťažnosť   tým,   že   21.   augusta   1992   nadobudol právoplatnosť   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   12   C   153/92,   „ktorým   súd   privolil k výpovedi z nájmu bytu M. Č. v zotavovni K., T., pozostávajúci z 2 izieb a príslušenstva s tým,   že   nájomný   pomer   konči   posledným   dňom   3 mesiaca   nasledujúceho   po   mesiaci, v ktorom rozsudok nadobudne právoplatnosť. Odporca – M. Č. je povinný vypratať tento byt do 15 dní odo dňa, ku ktorému mu bude zabezpečený primeraný náhradný byt v tej istej lokalite v oblasti V. Navrhovateľom v tomto konaní bola Slovenská odborárska rekreácia ROH.“.

Právnym   nástupcom   Slovenskej   odborovej   rekreácie   ROH „sa   stal   Jednotný majetkový fond zväzov odborových organizácií v Slovenskej republike“.

Dňa 9. apríla 2001 bol spoločnosťou S., s. r. o., „ktorá je Správcom objektov vo vlastníctve JMF ZOO SR návrh na vykonanie exekúcie vyprataním nehnuteľnosti, za ktorú je potrebné poskytnúť bytovú náhradu. Tento návrh je vedený na Okresnom súde Poprad pod sp.zn. Er 1842/2001.“. O tejto skutočnosti sa sťažovateľ dozvedel z listinných dôkazov, s ktorými sa oboznámil až v roku 2003.

K priebehu konania na okresnom súde sťažovateľ ďalej uviedol: „Dňa 22.06.2005 súdny exekútor zasiela účastníkom konania Upovedomenie o začatí exekúcie, na ktoré povinný M. Č. reaguje a to dňa 12.07.2005 podaním Námietok voči exekúcii.   O   námietkach   rozhoduje   Okresný   súd   Poprad,   ktorý   dňa   13.12.2005   vydáva Uznesenie, ktorým námietky povinného zamieta, príslušný súd zamieta aj námietky proti trovám exekúcie.

Z dôvodu procesných možností dňa 27.01.2006 podáva M. Č. Opravný prostriedok proti tejto exekúcii, súčasne samostatnými podaniami žiada o odklad exekúcie. Zákonný sudca v danej právnej veci nekoná, ale postupuje vec z dôvodu odvolania M. Č. na Krajský súd Prešov ako súd odvolací. Ten rozhodnutím zo dňa 17.05.2007 vracia vec súdu prvého stupňa ako bezdôvodne predloženú.

V tom čase dochádza k odchodu zákonnej sudkyne z Okresného súdu Poprad, vec je pridelená   inému   zákonnému   sudcovi,   ktorý   dňa   15.02.2008   vydáva   Uznesenie,   ktorým námietky povinného voči exekúcii zo dňa 11.07.2005 zamieta, zamieta námietky voči trovám exekúcie,   zamieta   návrh   povinného   na   zastavenie   exekúcie,   zamieta   návrh   povinného na odklad exekúcie a zaväzuje povinného zaplatiť súdny poplatok vo výške 500,- Sk. V rámci   poučenia   zákonného   sudcu   M.   Č.   podáva   proti   jednému   z   výrokov   Uznesenia odvolanie, ktoré však Krajským súdom Prešov je dňa 12.08.2008 odmietnuté.“.

Sťažovateľ namieta v predmetnom konaní existenciu procesných vád, pričom je toho názoru, že „jeho oprávnené námietky nikto neskúma.“.

Zásadné   procesné   nedostatky   vykazuje   podľa   sťažovateľa   už „samotný   návrh na oprávneného spol. S., s.r.o....“, ktorý «...trpí nedostatkom aktívnej legitimácie z dôvodu, že S., s.r.o. nie je vlastníkom, je „len“ správcom, tak, ako sám oprávnený na to poukazuje predkladaním   Mandátnej   zmluvy.   Upovedomenie   o   začatí   exekúcie   trpí   podstatnými procesnými vadami, ktoré robia tento výkon z procesného hľadiska neplatným.».

Okresný súd sa podľa názoru sťažovateľa v celom konaní „absolútne nezaoberal skúmaním povinnosti oprávneného preukázať poskytnutie reálnej bytovej náhrady. Naviac, v   konaní   príslušnému   súdu   postačilo   tvrdenie   oprávneného,   že   bytová   náhrada   je kvalitnejšia a výhodnejšia ako byt, ktorý povinný so svojou rodinou užíva.“.

Povinný sa prostredníctvom námietok domáhal, „aby sa súd zaoberal meritom veci a zaviazal povinného preukázaním, že byt ktorý je poskytovaný ako náhradný byt napĺňa zákonné podmienky o poskytovaní bytovej náhrady v súlade s § 712 ods. 1. a 2 Občianskeho zákonníka.   Túto   námietku   nikto   s   kompetentných   nebral   do   úvahy   a   reálne   sa   ňou nezaoberal. V opačnom prípade by bolo preukázané tvrdenie povinného, že byt oficiálne a právne neexistuje.“.

Podstatný   zásah   do   svojich   práv   vidí   sťažovateľ   v   postupe   okresného   súdu „pri posudzovaní a následnom rozhodovaní o námietkach sťažovateľa“, ktorý sa mu „...javí ako ústavne neudržateľný, pretože nie je z ústavného hľadiska prijateľné, aby dobromyseľný účastník   právneho   vzťahu,   ktorý   postupoval   podľa   ustanovení   príslušného   právneho predpisu   (Občiansky   súdny   poriadok,   Exekučný   poriadok,   Občiansky   zákonník)   prišiel o možnosť dostať náhradný byt konaním toho účastníka právneho vzťahu, ktorý si svoje povinnosti z takýchto predpisov nesplnil.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   bolo   porušené,   a   preto   žiadal   zrušiť   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn. Er 1842/2001 z 15. februára 2008.

Sťažovateľ sa domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil:   „1.)   Okresný   súd   Poprad   v   konaní,   vedenom   pod   sp.zn.   Er   1842/2001   porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v či. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Okresného súdu Poprad zo dňa 15.02.2008 v konaní, vedenom pod sp.zn. Er 1842/2001 a vec vracia Okresnému súdu Poprad na ďalšie konanie.“

Podaním z 28. septembra 2009 právna zástupkyňa sťažovateľa doplnila sťažnosť sťažovateľa, pričom k zásadným sťažnostným námietkam uviedla, že konanie na okresnom súde   prebieha   bez   exekučného   titulu,   keďže   sťažovateľ „uzavrel   dňa   30.10.1997   novú nájomnú zmluvu, na základe ktorej sťažovateľ v súčasnosti užíva nájomný byt“. K uzavretiu tejto zmluvy malo teda dôjsť v čase po dni nadobudnutia právoplatnosti rozsudku okresného súdu sp. zn. 12 C 153/1992, ktorý je proklamovaným exekučným titulom. Zároveň bola predmetná   nájomná   zmluva   uzatvorená „pred   dňom   začatia   predmetného   exekučného konania“. Táto zmluva nebola podľa tvrdenia právnej zástupkyne sťažovateľa do dnešného dňa   nikým   vypovedaná,   a „je   teda   platným   a   účinným   zmluvným   vzťahom,   ktorého predmetom   je,   na   rozdiel   od   nájomnej   zmluvy,   ktorá   bola   vypovedaná   so   súhlasom Okresného   súdu   Poprad   v   konaní   vedenom   pod   číslom   12C   153/92,   užívanie   bytu   bez osobitného určenia,   t.j.   bytu,   ktorý viac nemá povahu služobného bytu,   keďže nájomca v čase jej uzavretia už nebol zamestnancom Jednotného majetkového fondu“.

Právna zástupkyňa tiež vo svojom podaní spochybnila aktívnu procesnú legitimáciu oprávneného v exekučnom konaní a doplnila petit sťažnosti o návrh na určenie povinnosti „Okresného súdu Poprad nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške podľa záverečného vyčíslenia do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti ústavného nálezu“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Ústavný súd zruší aj iný zásah, ktorým sa porušilo základné právo alebo sloboda, ak to pripúšťa povaha tohto iného zásahu.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti.

V   danom   prípade   sťažovateľ   žiada   vysloviť   porušenie   svojho   základného   práva „v konaní“ okresného   súdu   a   zároveň   navrhuje,   aby   ústavný   súd   zrušil „rozsudok Okresného   súdu   Poprad   zo   dňa   15.02.2008“.   Z   ďalšieho   obsahu   sťažnosti,   ako   aj z priložených   listín   vyplýva   skutočnosť,   že   sťažnosť   meritórne   smeruje   proti   uzneseniu okresného súdu č. k. Er 1842/2001-153 z 15. februára 2008. Tejto skutočnosti nasvedčuje aj formulácia 2. bodu sťažnostného petitu.

Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol v I. výroku o námietkach sťažovateľa proti exekúcii z 11. júla 2005, v II. výroku o námietkach sťažovateľa proti trovám exekúcie z 30. júna 2005, v III. výroku o návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie zo 4. septembra 2006   a   vo   IV.   výroku   o   návrhu   sťažovateľa   na   odklad   exekúcie   z   27.   januára   2006. Vo všetkých   výrokoch   okresný   súd   námietky   a   návrhy   sťažovateľa   zamietol.   Zároveň okresný   súd   predmetným   uznesením   v V.   výroku   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   súdny poplatok za konanie o námietkach.

Napadnuté uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 25. februára 2008, pokiaľ ide o výroky I, II a IV, a 12. marca 2008, pokiaľ ide o výrok V. Proti III. výroku uznesenia o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie podal sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo 12. augusta 2008 odmietnuté uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 CoE 19/2008.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol, že sťažnosť podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v   lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde,   teda   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   kvalifikovanej   právnej   skutočnosti (napr. I. ÚS 22/02, III. ÚS 187/06, III. ÚS 121/07).

V tejto súvislosti ústavný súd v iných prípadoch zdôraznil, že nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde,   a tiež   to,   že v   prípade   podania   sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Sťažovateľ   sa   o   všetkých   podstatných   skutkových   a   právnych   okolnostiach, v ktorých vidí zásah do svojich práv, teda o spôsobe, akým okresný súd v predmetnom konaní posudzoval skutkový a právny stav veci, a následne aj o spôsobe rozhodovania súdu o   namietaných   skutočnostiach   dozvedel   najneskôr   v   momente   doručenia   napadnutého uznesenia okresného súdu.

Toto platí v každom prípade pre tú skupinu výrokov uznesenia, proti ktorým podľa poučenia   okresného   súdu   nebol   prípustný   opravný   prostriedok,   a   teda   nadobudli právoplatnosť   dňom   doručenia   rozhodnutia   sťažovateľovi   25.   februára   2008   (výroky uznesenia v bodoch I, II, a IV). Vo vzťahu k výroku o trovách konania je týmto momentom dátum   nadobudnutia   právoplatnosti   uznesenia   v   tejto   časti,   teda   12.   marec 2008.   Tieto skutočnosti   vyplývajú   priamo   z   vyznačenej   doložky   o   právoplatnosti   na   sťažovateľom predloženej kópii napadnutého uznesenia okresného súdu.

Odvolanie sťažovateľa proti výroku v bode III uznesenia bolo odmietnuté uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   10   CoE   19/2008   z   12.   augusta   2008.   Kópiu   tohto   uznesenia sťažovateľ   nepriložil,   neuviedol   dôvody   odmietnutia   jeho   odvolania   a   samotné   toto uznesenie krajského súdu v sťažnosti nijako nenapadol.

Vychádzajúc z platného   znenia relevantných   právnych   predpisov   [§   202   ods.   2 zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   spojení   s   §   58   ods.   4   zákona č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov)] je zrejmé, že ani proti uvedenému výroku nebolo odvolanie prípustné,   a teda   že aj výrok   v III.   bode   uznesenia nadobudol   právoplatnosť 25. februára 2008. Ústavný súd však v daných okolnostiach ani nepovažoval za potrebné bližšie túto otázku skúmať, pretože aj za predpokladu, že by bolo v právomoci krajského súdu v odvolacom konaní napadnuté uznesenie okresného súdu preskúmať, by musela byť sťažnosť v tejto časti vzhľadom na uplatňovaný princíp subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil až sťažnosťou z 9. júna 2009, ktorá mu bola doručená   12.   júna   2009,   teda   zjavne   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty   dvoch mesiacov (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na túto skutočnosť je jeho sťažnosť podaná oneskorene a ústavný súd ju z toho dôvodu už v rámci jej predbežného prerokovania podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2009