znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 335/08-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   decembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti A. U., H., zastúpenej advokátom JUDr. R. C., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 173/02 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. U. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 173/02 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 173/02 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. A.   U. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   70 000 Sk   (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť   A.   U.   trovy   konania   v   sume 8 011 Sk   (slovom   osemtisícjedenásť   slovenských   korún)   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. R. C., T.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti A. U. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 335/08-8 zo 14. októbra 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť A. U. (ďalej len „sťažovateľka“)   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“),   ktorou   namietala porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 24 C 173/02

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním   sp. zn.   1 SprV/452/2008   z   24.   októbra   2008   doručeným   ústavnému   súdu 31. októbra 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Predmetom konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 24C/173/2002, v rámci ktorého namieta sťažovateľka zbytočné prieťahy, je určenie výšky náhrady škody z titulu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, pričom spis bol pridelený na základe opatrenia predsedu súdu dňa 25. 03. 2008 JUDr. A. M.

Z   hľadiska skutkovej a   právnej zložitosti   vec nie   je   možné považovať   za zložitú, nakoľko takéto konania tvoria bežnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov.

V   predmetnom   konaní   bolo   dňa   09. 09. 2002   tunajšiemu   súdu   doručené   podanie navrhovateľky   označené   ako   „Žaloba   o   náhradu   škody   titulom   straty   ušlého   zárobku po skončení   pracovnej   neschopnosti".   Predmetná   vec   bola   pridelená   na   prejednanie a rozhodnutie   ako   zákonnej   sudkyni   Mgr.   B.   M.,   ktorá   dňa   04. 02. 2003   určila   termín informatívneho výsluchu navrhovateľky na deň 05. 03. 2003 a zároveň ju vyzvala, nech súdu na tomto výsluchu predloží oznámenie, prípadne rozhodnutie o znížení sumy - straty ušlého zárobku. Dňa 05. 03. 2003 sa na informatívny výsluch dostavil JUDr. P. H., ktorého navrhovateľka splnomocnila na zastupovanie a ktorý sa vyjadril, že v lehote 14 dní súdu oznámi, či na podanej žalobe trvá, resp. ju berie späť. Dňa 07. 03. 2003 bolo tunajšiemu súdu doručené podanie právneho zástupcu navrhovateľky, v ktorom súdu oznámil, že zaslal odporcovi v II. rade list, pričom od odpovede odporcu v II. rade bude závisieť, ako bude navrhovateľka ďalej v konaní pokračovať. Dňa 12. 05. 2003 právny zástupca navrhovateľky JUDr. P. H. súdu oznámil, že sa s navrhovateľkou dohodol na ukončení jej zastupovania v predmetnej veci. Úpravou zo dňa 02. 12. 2003 zákonná sudkyňa vyzvala navrhovateľku, nech súdu oznámi, či medzi účastníkmi došlo k mimosúdnej dohode, resp. žiada, aby súd pokračoval   v   konaní.   Až   dňa   10. 03. 2004   navrhovateľka   doručila   súdu   oznámenie,   v ktorom požiadala, aby súd ďalej pokračoval v konaní. V nadväzností na toto oznámenie dala zákonná sudkyňa pokynom zo dňa 16. 03. 2004 doručiť návrh odporcom s výzvou, aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadrili, pričom dňa 07. 04. 2004 obdržala žiadosť spoločnosti A., a. s. (odporca v II. rade) o poskytnutie dlhšej lehoty na zaslanie vyjadrenia, ktoré bolo súdu napokon zaslané až dňa 08. 06. 2004.

Dňa   05. 10. 2004   zákonná   sudkyňa   JUDr.   B.   M.   určila   ďalší   termín   výsluchu navrhovateľky na deň 03. 11. 2004 s tým, že zároveň zaslala vyjadrenie odporcu v II. rade k predmetnej veci ako navrhovateľke, tak i odporcovi. Ako vyplýva zo zápisnice o výsluchu, navrhovateľka sa na výsluch osobne dostavila, bola poučená o nesprávnom znení žaloby o náhradu škody a uviedla, že sa obráti na advokáta a žalobu následne zmení, pričom požiadala o lehotu na upresnenie žaloby jeden mesiac. Keďže navrhovateľka v uvedenej lehote svoju žalobu neupravila, dňa 07. 01. 2005 sudkyňa navrhovateľku opätovne vyzvala, aby   oznámila,   či   trvá   na   podanom   návrhu,   resp.   či   tento   berie   späť.   Navrhovateľka následne   podaním   doručeným   súdu   dňa   19. 01. 2005   oznámila,   že   trvá   na   prejednaní návrhu, že je invalidná dôchodkyňa a že si nemôže dovoliť zastupovanie vo veci advokátom. Následne   dňa   16. 05. 2005   dala   sudkyňa   predložiť   spis   vyššiemu   súdnemu úradníkovi, ktorý uznesením č. k. 24C 173/02-38 navrhovateľku vyzval, aby opravila svoj návrh   zo   dňa   05. 09. 2002   o   riadne   označenie   účastníkov   konania,   keďže   podanie navrhovateľky   nespĺňalo   základnú   požiadavku   každého   podania,   nakoľko   neobsahovalo správne   a   riadne   označených   účastníkov   konania,   a   to   konkrétne   pokiaľ   sa   jednalo o označenie odporcu v I. a II. rade. Účastník označený navrhovateľkou v návrhu zo dňa 05. 09. 2002 ako odporca v I. rade podľa zistení súdu v obchodnom registri a registri organizácií   pod   takýmto   obchodným   menom,   resp.   názvom   v   Slovenskej   republike neexistoval, a teda nemal ani právnu subjektivitu. Rovnako odporca v II. rade nebol riadne označený v súlade s § 79 ods. 1 O. s. p., a preto bolo potrebné, aby navrhovateľka túto vadu podania   odstránila,   a   to   tak,   ako   to   bolo   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto   uznesenia. Vzhľadom na nesprávne označenie odporcov súd nemohol totiž z návrhu zistiť splnenie podmienok   konania,   a   to   najmä,   či   má   odporca   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania. Zároveň bola navrhovateľka vyzvaná, aby doplnila petit návrhu,   nakoľko petit uvedený v návrhu zo dňa 05. 09. 2002 nie je dostatočne určitý, jasný a zrozumiteľný, a tým ani vykonateľný,   pričom   bola   poučená   v   čom   sú   konkrétne   nedostatky   navrhovateľkou uvádzaného žalobného návrhu.

Dňa   04. 12. 2006   bola   súdu doručená žiadosť   navrhovateľky o predĺženie lehoty o 10 dní   na   doplnenie   návrhu   o   požadované   skutočnosti.   Následne   dňa   18. 01. 2007 navrhovateľka   súdu   doručila   doplnenie   návrhu   zo   dňa   05. 09. 2002,   v   ktorom   už   ako odporcu   označila   len   S.,   zo   zákona   zastúp.   A.,   a.   s.   a   preto   bola   zákonnou   sudkyňou vyzvaná, aby v lehote 10 dní oznámila, či žiada, aby súd pripustil vystúpenie odporcov v I. a II.  .rade   z   konania   podľa   § 92   ods.   4   O.   s.   p.,   keďže   vo   svojom   podaní   zo   dňa 18. 01. 2007 na strane odporcu uvádza len S. Výzva bola navrhovateľke doručená dňa 15. 06. 2007,   pričom   táto   dňa   25. 06. 2007   súdu   oznámila,   že   súhlasí   s   tým,   aby   súd pripustil vystúpenie odporcu v I. a II. rade z konania a zároveň vstup nového účastníka S., zo zákona zastúp. A., a. s. ako odporcu do konania.

Z dôvodu odchodu zákonnej sudkyne JUDr. B. M. z tunajšieho súdu bol spis dňa 04. 02. 2008 pridelený novému zákonnému sudcovi JUDr. B. a následne z dôvodu odchodu aj tohto sudcu z tunajšieho súdu, bol pridelený JUDr. A. M., a to dňa 25. 03. 2008. Zákonná   sudkyňa   po   naštudovaní   spisového   materiálu   v   predmetnej   veci   dňa 07. 04. 2008   dala   predložiť   spis   vyššiemu   súdnemu   úradníkovi   s   tým,   aby   rozhodol   o zámene účastníkov v zmysle podania navrhovateľky zo dňa 25. 06. 2007 a následne potom aj o zmene   petitu   v   zmysle   doplnenia   návrhu   navrhovateľkou,   pričom   spolu   s   týmto rozhodnutím mali byť účastníci predvolaní aj na pojednávanie v predmetnej veci.

Vyšší súdny úradník uznesením č. k. 24C 173/02-66 zo dňa 28. 04. 2008 pripustil zámenu účastníkov strane odporcu tak, že z konania vystúpil odporca v I. rade S... a tiež odporca v II. rade S., a. s... a na ich miesto vstúpila S... zastúp.: A., a. s...

Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 07. 06. 2008. Dňa 29. 05. 2008 súd uznesením   č.   k.   24C   173/02-68   rozhodol   aj   o   pripustení   zmeny   petitu,   pričom   spolu s doručením tohto uznesenia boli účastníci predvolaní aj na pojednávanie vytýčené na deň 05. 09. 2008, pričom odporca bol zároveň vyzvaný, aby sa k veci v lehote 10 dní vyjadril. Následne bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu, v ktorom namietol svoju vecnú pasívnu legitimáciu, keďže navrhovateľke za škodu priamo nezodpovedá a nie sú naplnené ani predpoklady pre uplatnenie priameho nároku voči nemu a vzhľadom na túto skutočnosť navrhol, aby súd žalobu zamietol.

Dňa   06. 08. 2008   bolo   súdu   doručené   vyjadrenie   navrhovateľky,   ktorá   oznámila, že na prejednaní návrhu trvá v plnom rozsahu a zároveň požiadala o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Úpravou zo dňa 07. 08. 2008 dala sudkyňa spis predložiť vyššej súdnej úradníčke s tým, aby rozhodla o žiadosti navrhovateľky o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Dňa 08. 08. 2008 uznesením č. k. 24C 173/02-82 súd ustanovil navrhovateľke zástupcu   z   radov   advokátov   JUDr.   R.   C.,   pričom   toto   bolo   riadne   doručené   ako navrhovateľke, tak i ustanovenému právnemu zástupcovi. Na pojednávaní konanom dňa 05. 09. 2008   osobne   prítomný   ustanovený   právny   zástupca   navrhovateľky   požiadal   súd o odročenie   pojednávania,   nakoľko   sa   vzhľadom   na   rozsah   materiálu   nemohol na pojednávanie   kvalifikovane   pripraviť,   keďže   po   prvýkrát   sa   oboznámil   so   spisovým materiálom   deň   pred   pojednávaním.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   bolo   pojednávanie odročené na termín 20. 10. 2008 s tým, že sudkyňa účastníkov zaviazala, aby v lehote 30 dní súdu navrhli vykonanie ďalších dôkazov, resp. oznámili prípadné zmeny návrhu, prípadne iné.   Dňa   30. 09. 2008   bolo   súdu   doručené   podanie   navrhovateľky,   v   ktorom   uvádza, že žiada, aby súd v konaní ďalej konal so spoločnosťou S., a. s. (t. j. v pôvodnom návrhu označený ako odporca v I. rade) a spoločnosť A., a. s., aby v tejto veci vystupoval ako vedľajší účastník.

Na pojednávaní konanom dňa 20. 10. 2008, na ktorom sa zúčastnili obaja účastníci, sudkyňa vo veci rozhodla, a to tak, že žalobu zamietla, pričom rozsudok vo veci bol riadne vyhlásený, odôvodnený a účastníkom bolo dané poučenie o opravnom prostriedku a výkone rozhodnutia. V súčasnej dobe zákonná sudkyňa vypracováva rozsudok, ktorý bude doručený účastníkom.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   musím   konštatovať,   že   v   súčasnej   dobe   zákonná sudkyňa JUDr. M. koná vo veci bez prieťahov, pričom prieťahy vo veci boli spôsobené zo strany   tunajšieho   súdu   sudkyňou   JUDr.   B.   M.,   ktorá   v   súčasnej   dobe   už   nepracuje na tunajšom súde a ktorá dostatočne razantne a efektívne nevykonávala procesné úkony v snahe zabezpečiť plynulé konanie vo veci»

Rovnaké   skutočnosti   zistil   aj   ústavný   súd   z   obsahu   súdneho   spisu   a   vyjadrení účastníkov.

Právny   zástupca   sťažovateľky   sa   k   stanovisku   okresného   súdu   vyjadril   podaním zo 6. novembra 2008, v ktorom uviedol:

„V zmysle Vašej výzvy zasielam svoje stručné vyjadrenie k stanovisku Okresného súdu Trnava. Z vyjadrenia predsedu Okresného súdu Trnava vyplýva, že tento nepopiera vznik   prieťahov   v   konaní   a   priznáva,   že   prieťahy   boli   spôsobené   zákonnou   sudkyňou JUDr. M., ktorá dostatočne rázne nevykonávala procesné úkony v snahe zabezpečiť plynulé konanie vo veci. Súd sa rovnako stotožnil s mojím názorom, že predmet konania nemožno považovať za zložitú, a to ani z právneho, ako ani zo skutkového hľadiska.

Skutočnosť, že medzičasom súd rozhodol vo veci samej rozsudkom (ktorý mi zatiaľ nebol   doručený)   nič   nemení   na   dôvodnosti   mojej   sťažnosti.   Predmetné   konanie, sa vyznačovalo zbytočnými prieťahmi a trvalo do vynesenia prvostupňového rozsudku viac ako šesť rokov. Skutočnosť vydania rozhodnutia vo veci samej okresným súdom znamená iba to, že druhá veta petitu mojej sťažnosti nie je v súčasnej dobe vo vzťahu k okresnému súdu aktuálna. Ostatné časti petitu však zostávajú naďalej dôvodné a aktuálne.

Pre   prípad   priznania   náhrady   trov   právneho   zastúpenia,   ktoré   si   uplatňujem uvádzam, že môj právny zástupca je platiteľom dane z pridanej hodnoty, o čom v prílohe prikladám   potvrdenie.   Požadovaná   náhrada   trov   konania   tak   predstavuje   sumu 12 016,50 Sk (3 úkony právnej služby po 3 176,- Sk plus 190,- Sk réžia plus 659,50 Sk DPH).“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   nárok   sťažovateľky   na   náhradu škody   z   titulu   straty   na   zárobku   po   skončení   práceneschopnosti. Z   hľadiska   skutkovej a právnej   zložitosti   treba   uviesť,   že   takéto   spory   sú   spravidla   považované   za   skutkovo i právne zložitejšie (napr. IV. ÚS 151/04, IV. ÚS 9/05) a vyžadujú od všeobecného súdu aj osobitne   starostlivý   prístup,   pretože   sa   poskytuje   ochrana   (ak   je   nárok   opodstatnený) právam, ktoré súvisia so živobytím a existenčnými otázkami, ale na druhej strane právna a skutková zložitosť tohto prípadu sa nedá reálne posúdiť, pretože okresný súd nevykonal zatiaľ žiadne dokazovanie, ktoré by poukázalo na komplikované zisťovanie skutkového stavu a právnu zložitosť veci.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V danom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej len   „OSP“) a   vyvíjať všetko   úsilie   na súčinnosť so súdom   tak,   aby   súd   mohol   o   uplatnenej   ochrane   rozhodnúť   v   súlade   so   zákonom. Konanie   sťažovateľky   nebolo   čiastočne   v   súlade   s   jej   právami   a   povinnosťami   ako účastníčky   sporového   konania,   pretože   ňou   podaný   návrh   na   začatie   konania   bol nezrozumiteľný a nejasný a sťažovateľka v ňom, ako aj v ďalších podaniach nesprávne označila účastníkov, v dôsledku čoho ju musel okresný súd viackrát vyzývať na odstránenie jeho nedostatkov, ale vzhľadom na okolnosti prípadu a neefektívnu činnosť okresného súdu takmer do začiatku roku 2008, nemohol ústavný súd toto zistenie pričítať iba na ťarchu sťažovateľky.

Vychádzajúc   zo   svojej   ustálenej   judikatúry   (napr.   IV. ÚS 22/03)   ústavný   súd pripomína,   že   v   sporovom   konaní,   akým   je   aj   posudzované   konanie,   nesie   procesnú zodpovednosť za riadne uvedenie návrhu na rozhodnutie vo veci samej, postup vo veci samej,   predkladanie   dôkazov   a   iných   úkonov   potrebných   na   dosiahnutie   účelu   takého konania vo výraznej miere účastník (§ 6, § 120 ods. 1 a iné OSP).

Tieto skutočnosti ústavný súd vyhodnotil tak, že aj samotná sťažovateľka sa svojím konaním podieľala na predĺžení tohto konania pred okresným súdom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 173/02. Ústavný súd konštatuje, že prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Takáto povinnosť je konkretizovaná v § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej v § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Plynulosť súdneho konania závisí aj od toho, ako rýchlo súd odstráni nedostatky žaloby, ktoré mu bránia   vec   samu   prejednať   a   rozhodnúť.   Vychádzajúc   z   prehľadu   procesných   úkonov účastníkov (bez toho, aby vymedzoval obdobia nečinnosti okresného súdu) v danom spore hodnotí ústavný súd postup okresného súdu predovšetkým ako nesústredený a neefektívny, pretože skúmal podmienky konania a odstraňoval nedostatky žaloby sťažovateľky takmer šesť rokov (od septembra 2002 do marca 2008). Hoci 20. októbra 2008 rozsudkom jej žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaný nie je v predmetnej veci pasívne legitimovaný, stav právnej neistoty sťažovateľky nebol dosiaľ odstránený.

Zbytočné prieťahy v konaní priznal vo svojom vyjadrení k sťažnosti aj okresný súd.

Na   základe   uvedeného   preto   ústavný   súd   rozhodol,   že   v   konaní   pred   okresným súdom vedenom pod sp. zn. 24 C 173/02 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu vo veci sp. zn. 24 C 173/02 konať bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 173/02,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu   (správanie   sťažovateľky, hodnotené v časti II bode 2 tohto nálezu), ako aj skutočnosť, že namietané konanie nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy 70 000 Sk sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods.   4 zákona   o   ústavnom   súde.   Preto   jej   žiadosti   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia v požadovanej sume nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Sťažovateľka si uplatnila trovy právneho zastúpenia v sume 12 016,50 Sk za tri úkony právnej služby.

Ústavný súd úhradu priznal iba za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm.   a)   a   c)   v   spojení   s   § 13 ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 3 176 Sk za jeden úkon právnej služby a k tomu 2 x 190 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a k tomu 19   %   DPH   v   sume   1 279   Sk,   pretože   advokát   je   platiteľom   dane   z   pridanej   hodnoty. Základom na výpočet výšky náhrady za jeden úkon právnej služby bola nominálna mesačná mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2007   v   sume 19 056   Sk.   Úhradu   uplatnenú   za   tretí   úkon   (vyjadrenie   k   stanovisku   okresného   súdu) sťažovateľke so zreteľom na jeho obsah nepriznal (absencia ústavnoprávneho charakteru). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 8 011 Sk.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. decembra 2008