znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 335/06-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   novembra   2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť S., a. s., so sídlom N., zastúpenej advokátom JUDr. P. J., so sídlom B., pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 237/05-64 z 5. apríla 2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo S., a. s., so sídlom N., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k. 4 Co 237/05-64 z 5. apríla 2006   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   4   Co   237/05-64 z 5.   apríla   2006 z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia S., a. s.,   so   sídlom   N.,   v sume   6   825   Sk   (slovom   šesťtisícosemstodvadsaťpäť slovenských korún)   na   účet   právneho   zástupcu   JUDr. P.   J.,   so   sídlom   B.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti návrhu S., a. s., so sídlom N.,   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 335/06-23 z 19. októbra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť S., a. s., so sídlom N. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. J., so sídlom B., v časti pre namietané porušenie   jej   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 2   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 237/05-64 z 5. apríla 2006.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   25.   júna   2003,   20.   augusta   2003, 30. septembra 2003 a 23. októbra 2003 uzatvorila ako postupník s postupcom Mgr. M. V., zmluvy o postúpení pohľadávok, predmetom ktorých boli pohľadávky voči V., a. s. (ďalej len   „odporca“).   Na   základe   toho   sa sťažovateľka   návrhom   z 20.   decembra   2004   na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) domáhala voči odporcovi zaplatenia sumy 514 307,79 Sk z titulu poplatku z omeškania, ako aj uloženia povinnosti nahradiť jej trovy   konania.   Konanie   bolo   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   39   C   31/05.   Podľa vyjadrenia sťažovateľky 12. mája 2005 bol jej právnemu zástupcovi doručený rozsudok okresného   súdu   sp.   zn.   39   C   31/05   z 5.   mája   2005,   ktorým   súd   zaviazal   odporcu na zaplatenie   sumy   51   430,77   Sk, vo   zvyšnej   časti   jej   návrh   zamietol   a žiadnemu účastníkovi konania nepriznal náhradu trov konania. Podľa názoru sťažovateľky z rozsudku okresného súdu vyplýva, že súd jej priznal poplatok z omeškania len vo výške 0,01 % denne z dlžnej   sumy.   Proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   13.   júna   2005 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 237/05-64 z 5. apríla 2006 tak, že rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil. Rozsudok krajského súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľky doručený 20. júna 2006.

Ústavnému   súdu   bolo   13.   novembra   2006   doručené   vyjadrenie   podpredsedu krajského súdu, v ktorom uviedol, že vo veci rozhodol odvolací krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 237/05-64 z 5. apríla 2006. Dňa 25. októbra 2006 uvedenú sťažnosť postúpil na vyjadrenie.   K sťažnosti   sa   listom   z   30.   októbra   2006   vyjadrila   predsedníčka   senátu JUDr. M. Ř., v ktorom uviedla: „Senát 4 Co sa pridržiava právneho názoru uvedeného v rozsudku zo dňa 5. 4. 2006 pod č. k. 4 Co 237/05-64. Pri rozhodovaní veci odvolací súd sa riadil právnym názorom vysloveným v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.   1.   2006 sp.   zn. III. ÚS 24/06-9 v tom,   že poplatok z omeškania je potrebné počítať do 1. 6. 2003 vo výške 0,1 % za každý deň omeškania, od 1. 6. 2003 (po novele zákona o zdravotnom poistení zákonom č. 138/03 Z. z.) do 14. 7. 2004 vo výške 0,01 % za každý   deň   omeškania   a od   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov 15. 7. 2004 vo výške 0,1 % za každý deň omeškania. V danej veci boli faktúry splatné v čase od 16. 6. do 31. 10. 2003, teda v období od 1. 6. 2003 do 14. 7. 2004, kedy bol poplatok z omeškania   0,01   %   za   každý   deň   omeškania.   Preto   je   toho   názoru,   že   rozhodnutím odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné   do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich do súladu   s ústavou,   s ústavnými zákonmi a s   medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5   sa   vyhlasuje   spôsobom   ustanoveným   na   vyhlasovanie   zákonov.   Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov   s   právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo   dňa   jeho   vyhlásenia   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Zbierka zákonov“).

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v   Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa   §   41b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   právoplatné   rozhodnutia   vydané v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom sčasti   alebo   v niektorom   ustanovení   stratil   účinnosť,   zostávajú   nedotknuté;   povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ak je v danom prípade oprávnený o ochrane základných práv sťažovateľa rozhodnúť všeobecný súd, je právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať vo veci vylúčená.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorej   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom prípade   ide   najmä o výklad tých   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde,   z ktorých   možno vyvodiť   právne   účinky   nálezov   ústavného   súdu   vydaných   v konaní   o súlade   právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Konkrétne ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pre   označené   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   je   charakteristické   vzájomné pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu vyjadreného   v čl.   1   ods.   1   prvej   vete   ústavy.   Princíp   ochrany   a zachovania   ústavnosti sa realizuje v danom prípade samotným rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy   a   jeho   následnými   právnymi   účinkami na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych veciach.   Princíp   právnej   istoty   sa   prejavuje   v dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak   na   zachovaní   právoplatnosti   rozhodnutí   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci vychádzajúcich   z   prezumpcie   ústavnosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   kolízii spomínaných   princípov   treba   dať   prednosť   jednoznačne   princípu   zachovania   a ochrany ústavnosti,   a   to   za   súčasného   spolupôsobenia   bŕzd   vyplývajúcich   z uplatnenia   princípu právnej istoty (mutatis mutandis I. ÚS 51/06).

Zákon o ústavnom súde rozlišuje účinky nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o   súlade   právnych   predpisov   na   konania   pred   súdmi   a inými   orgánmi   verejnej   moci v individuálnych   veciach   na   tie,   ktoré   boli   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu v Zbierke zákonov už právoplatne skončené (§ 41b zákona o ústavnom súde) a tie, ktoré ešte   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov   neboli   právoplatne skončené (§ 41a zákona o ústavnom súde).

V danom   prípade   sťažovateľka   namieta   postup   a   rozhodnutie   krajského   súdu v konaní, ktoré ešte nebolo v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 v Zbierke zákonov právoplatne skončené. Krajský súd rozhodol 5. apríla 2006, t. j. v čase po uverejnení nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 v Zbierke zákonov a v čase, keď ustanovenie § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.   273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovni   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 273/1994   Z.   z.“)   v znení   podľa   novelizácie   vykonanej   zákonom   č.   138/2003   Z.   z. v zmysle čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy stratilo nielen účinnosť, ale aj platnosť, keďže dňom 15. januára 2005 uplynula lehota podľa čl. 125 ods. 3 druhej vety ústavy, v rámci ktorej bola Národná rada Slovenskej republiky povinná uviesť protiústavné znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. do súladu s ústavou.

Krajský súd bol teda povinný v čase, keď rozhodoval, aplikovať na daný prípad § 41a v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom pre ústavne akceptovateľné rozhodnutie krajského súdu bola nevyhnutná správna interpretácia a aplikácia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

III.

Sťažovateľka   pri   uplatnení   svojho   nároku   vychádza   z   právneho   názoru,   podľa ktorého novelizované znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z., ktorým bola s účinnosťou od 1. júna 2003 ustanovená sadzba poplatku z omeškania vo výške 0,01 % za každý deň omeškania, stratilo účinnosť od 15. júla 2004, a podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde, keďže išlo len o zmenu právneho predpisu, platí znenie zákona č. 273/1994 Z. z. pred touto zmenou.   Sťažovateľka   argumentuje,   že   krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí   vychádzal z právnej normy, ktorá nebola v súlade s ústavou a v čase podania návrhu nebolo príslušné ustanovenie zákona č. 273/1994 Z. z. účinné a v čase vyhlásenia rozhodnutia ani platné.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí č. k. 4 Co 237/06-64 z 5. apríla 2006 uviedol: „Ústavný súd svojim nálezom uverejneným v zbierke zákonov dňa 15. 7. 2004 pod č. 396/04 rozhodol, že ust. § 38 ods. 4 zák č. 273/94 Zb. v znení neskorších predpisov nie je v súlade s článkom 20 ods. 1 a článkom 13 ods. 3, 4 Ústavy SR. Dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov   SR   stratilo   toto   účinnosť,   dňom   vyhlásenia   v Zbierke   zákonov (15. 7. 2004), nemožno   ho   aplikovať   na   upravené   právne   vzťahy   a keď   Národná   rada ho neuviedla do súladu s Ústavou SR,   stratilo svoju   platnosť   (15.   1.   2005),   čo   má   ten dôsledok, že nie je už súčasťou platného právneho systému nášho štátu. Nemožno preto usudzovať   o spätnej   účinnosti   nálezu   Ústavného   súdu.   Nedôvodná   je   i námietka navrhovateľa o obnovení platnosti pôvodného znenia ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/94 Z. z., ktorý upravoval výšku poplatku z omeškania 0,1 %, keďže zo znenia nálezu Ústavného súdu vyplýva, že toto ustanovenie stratilo účinnosť a platnosť v celom jeho znení, nie len v znení novely účinnej od 1. 6. 2003, preto povinnosť platiť poplatok z omeškania sa riadi právom platným v čase trvania omeškania. Preto keď sa odporca dostal s plnením do omeškania od 16. 6. 2003 až 31. 10. 2003 do 16. 10. 2003 až 18. 12. 2003 u všetkých jedenástich faktúr, to zn. v čase účinného ust. § 38 ods. 4 od 1. 6. 2003 do 15. 7. 2004, vznikol mu nárok na poplatok z omeškania vo výške 0,01 % denne vo výške 51.430,70 Sk a vo zvyšku návrh nebol dôvodný.   Súd   prvého   stupňa   potom   správne   postupoval,   keď   návrh   vo   zvyšku   v sume 462.877,02 Sk zamietol.“

Vychádzajúc z uvedených zistení bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd v danom prípade správne interpretoval a aplikoval § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde, a či   v dôsledku   tejto   interpretácie   a aplikácie   postupom   a rozsudkom   krajského   súdu nedošlo k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky.

Podľa § 41 a ods. 1 zákona o ústavnom súde od uverejnenia nálezu ústavného súdu vydaného   v konaní   o súlade   právnych   predpisov   v Zbierke   zákonov,   nie   je   možné postupovať podľa právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ktoré ústavný súd vyhlásil za rozporné s ústavou. Podľa názoru ústavného súdu dňom márneho uplynutia lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy stráca takýto právny predpis, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie platnosť ex tunc, t. j. je anulované od počiatku.

V danej veci je nesporné, že § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie   vykonanej   zákonom   č.   138/2003   Z.   z.   v čase   rozhodovania   krajského   súdu nebol účinný ani platný, t. j. už nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania nemohol aplikovať na daný prípad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v neplatnom znení, t. j. nemohol potvrdiť nárok sťažovateľky   na   poplatok   z omeškania   vo   výške   0,01   %   z dlžnej   sumy   za   každý   deň omeškania, ktorý jej priznal vo svojom rozsudku sp. zn. 39 C 31/05 z 5. mája 2005 okresný súd, a to bez ohľadu na to, že v čase, keď tento nárok vznikol, bolo toto ustanovenie platné a účinné. Zo znenia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde jednoznačne vyplýva, že v danom prípade   po   strate   účinnosti   (po   15.   júli   2004),   ako   aj   po   následnej   strate   platnosti (po 15. januári   2005)   posledného   znenia   zákona   č.   273/1994   Z.   z.   „platí   skorší   predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“, t. j. v čase rozhodovania krajského súdu   platil   §   38   ods.   4   zákona č.   273/1994 Z.   z. v znení pred nadobudnutím   platnosti a účinnosti novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z., keď ustanovoval poplatok z omeškania 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.

Senát   ústavného   súdu   bol   viazaný   stanoviskom   pléna   ústavného   súdu   sp.   zn. PLz. ÚS 1/06   z 11.   októbra   2006,   ktorým   ústavný   súd   prijal   zjednocujúce   stanovisko k odchylným   právnym   názorom   senátov   ústavného   súdu   vyslovených   pri   svojej rozhodovacej   činnosti   na   aplikáciu   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   PL.   ÚS   38/03-39 zo 17. mája 2004 v konaní pred všeobecným súdom.

Na základe zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu krajský súd v danom prípade   rozhodol   v zjavnom   rozpore   s ústavou   a zákonom,   a   preto   rozsudkom č. k. 4 Co 237/05-64   z 5.   apríla   2006   porušil   základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Sťažovateľka   zároveň   namietala   aj   porušenie   svojho   základného   práva   podľa čl. 20 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý zároveň zrušil, otvára sa po vrátení veci na ďalšie konanie podľa názoru ústavného súdu priestor na to, aby sa krajský súd sám (aj v súčinnosti s účastníkmi konania) vyrovnal s ochranou označeného základného práva hmotného charakteru, v ktorom je navyše viazaný záväzným právnym názorom ústavného súdu. Preto ústavný súd sťažnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľka domáhala aj vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 2 ústavy, nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   zruší   také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   4   Co   237/05-64 z 5. apríla   2006,   bolo   potrebné   tento   rozsudok   zrušiť   a vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie krajskému súdu (bod 2 výroku nálezu).

Je   nesporné,   že   v dôsledku   toho,   že   krajský   súd   označeným   rozsudkom   porušil základné   právo   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   bola   sťažovateľke   spôsobená aj majetková   ujma,   keďže   jej   bol   rozhodnutím   krajského   súdu   v spojení   s rozsudkom okresného   súdu   sp.   zn.   39   C   31/05   z 5.   mája   2005   priznaný   nižší   nárok   na   poplatok z omeškania ako aj v skutočnosti patrí. Za daných okolností ale podľa názoru ústavného súdu   nebolo   potrebné   vo   výrokovej   časti   nálezu   ústavného   súdu   vysloviť   aj   porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 2 ústavy, pretože majetková ujma vznikla sťažovateľke len sprostredkovane a bola spôsobená porušením jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným rozsudkom krajského súdu, pričom vyslovenie porušenia tohto základného práva spolu s ďalšími časťami výroku tohto rozhodnutia ústavného súdu je spôsobilé dostatočne zabezpečiť ochranu všetkých ústavou zaručených práv sťažovateľky vrátane odstránenia jej ujmy na majetku.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou   o priznanie   finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 2 000 000 Sk. V nadväznosti na zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie   konania   považoval   ústavný   súd   poskytnutie   ochrany   porušenému   základnému právu   týmto   spôsobom   za   dostatočné   a sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie   nepriznal (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. P. J.

Sťažovateľka požadovala úhradu trov konania spolu v sume 24 157 Sk (dva úkony právnej služby + dva režijné paušály a 19 % daň z pridanej hodnoty).

Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z § 1 ods. 3, 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm.   a)   a c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Podľa týchto kritérií trovy právneho zastúpenia predstavujú celkovo sumu 6 825 Sk (t. j. dva úkony po 2 730 Sk + dva režijné paušály po 164 Sk a 19 % daň z pridanej hodnoty), ktoré ústavný súd zaviazal uhradiť krajský súd právnemu zástupcovi sťažovateľky (bod 3 výroku nálezu). Ústavný súd vo zvyšnej časti požadované trovy právneho zastúpenia nepriznal (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2006