znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 335/05-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   februára   2006 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť R. M., K., zastúpenej advokátom JUDr. Ing. P. H., K., ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom Košice II v konaní sp. zn. 17 C 968/99, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 17 C 968/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II   p r i k a z u j e   v konaní sp. zn. 17 C 968/99 konať bez zbytočných prieťahov.

3. R. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Košice   II   j e   p o v i n n ý   nahradiť   R.   M.   trovy   právneho zastúpenia v sume 5 300 Sk (slovom päťtisíctristo slovenských korún) na účet právneho zástupcu JUDr. Ing. P. H. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra 2005   doručená   sťažnosť   R.   M.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. Ing. P. H., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   Okresným   súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 17 C 968/99.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 335/05-7 z 30. novembra 2005 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   mu   bola doručená 18. januára 2006, vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 19. januára 2006 oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   4.   septembra   1999   podala   žalobu o určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti   proti   odporcovi   -   mestu   K.   (ďalej   len „odporca“) Okresnému súdu Košice I, kde bola vedená pod sp. zn. 24 C 660/98. Následne bola uvedená vec postúpená okresnému súdu, kde jej bola pridelená sp. zn. 17 C 968/99.

Sťažovateľka   sa   viackrát   v rokoch   2000   až   2004   ústne   informovala   v kancelárii okresného súdu o priebehu a stave konania, čo však neviedlo k tomu, aby bolo v jej veci postupované bez zbytočných prieťahov. Z uvedeného dôvodu sťažovateľka podala 13. júna 2005 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Predseda okresného súdu vo   vyjadrení   z 27.   júna   2005   uviedol,   že   po   prešetrení   zistil   dôvodnosť   sťažnosti sťažovateľky a že v danom konaní skutočne došlo k prieťahom. Sťažovateľka zároveň vo svojej   sťažnosti   uviedla,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebolo   vo   veci okresným súdom rozhodnuté.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia   (petite) žiada, aby ústavný   súd vyslovil   porušenie jej základného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní okresného súdu sp. zn. 17 C 968/99 a prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov.   Zároveň   sťažovateľka   požaduje   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 60 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou z 9. januára 2006 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa v zmysle   ustanovenia   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadril   k   sťažnosti sťažovateľky.   Predseda   okresného   súdu   v stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu 20. januára   2006   uviedol   prehľad   úkonov   vykonaných   v danej   veci   a vyjadril   sa,   že „Vzhľadom   na   vyššie   uvedenú   chronológiu   vo   veci   vykonaných   úkonov   je   nutné konštatovať, že v období rokov 2000 až 2005 došlo v konaní k prieťahom. Poukazujem však na   skutočnosť,   že   po   podaní   sťažnosti   štátnej   správe   súdu   dňa   22.   júna   2005   určila konajúca sudkyňa termín pojednávania a vykonáva úkony, smerujúce k rozhodnutiu veci“.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, stanoviska predsedu okresného súdu, ako   aj podrobného   preštudovania   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   17   C   968/99   zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľka doručila 4. septembra 1998 Okresnému súdu Košice I žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Okresný súd Košice I vydal 23. septembra 1998 pokyn na postúpenie veci okresnému súdu z dôvodu miestnej nepríslušnosti podľa ustanovenia § 105 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Predmetná vec bola okresnému súdu doručená 23. októbra 1998.

Okresný súd vyzval prípismi z 2. novembra 1998 a 26. novembra 1998 sťažovateľku na doplnenie žaloby a predloženie písomností týkajúcich sa predmetu konania. Doručenie uvedených prípisov sťažovateľke nebolo vykázané, preto vydal okresný súd 8. januára 1999 pokyn na doručenie uvedeného prípisu sťažovateľke prostredníctvom Mestskej polície K.

Okresný   súd   vydal   17.   marca   1999   pokyn   na   doručenie   prípisov   týkajúcich   sa zistenia   adresy   trvalého   pobytu   sťažovateľky   Mestskej   evidencii   pobytu   obyvateľov   K. a Centrálnej evidencii pobytu obyvateľov Slovenskej republiky Ministerstva vnútra Banská Bystrica   (ďalej   len „CEPO“).   Odpoveď   Mestskej   evidencie   pobytu   obyvateľov K.   bola okresnému súdu doručená 26. marca 1999 a odpoveď CEPO 29. marca 1999.

Sťažovateľka doručila okresnému súdu 12. apríla 1999 žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti s prílohami, pričom zároveň požiadala aj o oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodu nepriaznivých majetkových pomerov.

Okresný súd vydal 5. augusta 1999 pokyn na pridelenie predmetnej veci do súdneho registra a 6. októbra 1999 vydal pokyn na doručenie výzvy sťažovateľke, aby v určenej lehote upresnila adresu sídla odporcu a označila jeho zástupcu. Doručenie uvedenej výzvy sťažovateľke   nebolo   vykázané,   preto   okresný   súd   vydal   9.   novembra   1999   pokyn   na opätovné   doručenie   tejto   výzvy   sťažovateľke.   Sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu odpoveď na uvedenú výzvu 8. decembra 1999.

Okresný   súd   vydal   11.   januára   2000   pokyn   na   doručenie   žaloby   sťažovateľky odporcovi   na   vyjadrenie   v určenej   lehote.   Odporca   doručil   okresnému   súdu   vyjadrenie k žalobe   4.   februára   2000.   Okresný   súd   vydal   17.   marca   2000   pokyn   na   doručenie vyjadrenia   odporcu   sťažovateľke.   Sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   stanovisko k vyjadreniu odporcu 12. apríla 2000.

Okresný súd vydal 31. marca 2005 pokyn na doručenie výzvy sťažovateľke, aby v určenej   lehote   predložila   potvrdenie   o majetkových   pomeroch   za   účelom   rozhodnutia o oslobodení od súdnych poplatkov a uznesením č. k. 17 C 968/99-41 zo 16. mája 2005 zaviazal odporcu, aby sa v určenej lehote vyjadril k posudzovanej veci.

Sťažovateľka doručila okresnému súdu 22. júna 2005 oznámenie o zmene osobných údajov a sťažnosť na prieťahy v konaní. Odporca doručil okresnému súdu 24. júna 2005 vyjadrenie k predmetu konania. Okresný súd nariadil 22. augusta 2005 termín pojednávania na   5.   október   2005   a vyzval   sťažovateľku,   aby   v určenej   lehote   predložila   písomnosti týkajúce sa predmetu konania.

Právny zástupca sťažovateľky doručil okresnému súdu 3. októbra 2005 vyjadrenie k predmetu konania s prílohami. Na pojednávaní 5. októbra 2005 okresný súd uznesením priznal   sťažovateľke   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   pričom   zároveň   vypovedali účastníci   konania   a pojednávanie   bolo   uznesením   odročené   na   neurčito   za   účelom vyžiadania písomností týkajúcich sa predmetu konania.

Okresný súd pokynom zo 14. októbra 2005 požiadal Správu katastra K. o predloženie písomností   týkajúcich   sa   predmetu   konania.   Právny   zástupca   sťažovateľky   doručil okresnému   súdu   11.   októbra   2005   a 18.   októbra   2005   vyjadrenia   k predmetu   konania s prílohami.

Okresný   súd   vydal   19.   októbra   2005   pokyn   na   doručenie   rovnopisu   zápisnice z pojednávania 5. októbra 2005 odporcovi a prípisu právnemu zástupcovi sťažovateľky, aby v určenej lehote upresnil petit žaloby. Odporca doručil okresnému súdu 25. októbra 2005 písomnosti týkajúce sa predmetu konania.

Právny zástupca sťažovateľky doručil okresnému súdu 31. októbra 2005 upresnenie petitu žaloby. Odporca doručil okresnému súdu 8. novembra 2005 vyjadrenie týkajúce sa predmetu   konania.   Správa   katastra   K.   doručila   okresnému   súdu   30.   novembra   2005 písomnosti týkajúce sa predmetu konania.

Okresný   súd   vydal   21.   decembra   2005   pokyn   na   doručenie   vyjadrenia   odporcu právnemu zástupcovi sťažovateľky, aby sa k nemu v určenej lehote vyjadril. Predmetný prípis bol okresným súdom vypravený 12. januára 2006. Uvedeným záznamom (č. l. 160) predmetný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným súdom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu, pričom nestačí, že štátny orgán vo veci koná (napr. rozhodnutia II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03, III. ÚS 192/05). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 127/03 a ďalšie).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 32/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 146/05) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že predmetom sporu je návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ide teda o vec, ktorá patrí po právnej stránke do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva s rozsiahlou judikatúrou v tejto oblasti. Rovnako ani skutkovú stránku danej veci ústavný súd   neposudzuje   ako   zložitú,   pretože   v sporových   konaniach   sú   protikladné   stanoviská účastníkov konania obvyklé.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci   v primeranej lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru. Ústavný   súd   v tejto súvislosti nezistil žiadnu okolnosť v správaní sťažovateľky, ktorou by prispela k zbytočným prieťahom   v konaní.   Sťažovateľka   doručila   predsedovi   okresnému   súdu   22.   júna   2005 sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní,   čím   dala   najavo   nespokojnosť   s rýchlosťou   priebehu predmetného konania.

Ústavný súd však zároveň konštatuje, že v období od 2. novembra 1998 do 24. marca 1999 sťažovateľka nepreberaním zásielok a neurčením splnomocnenej osoby na prevzatie poštových   písomností   prispela   k uvedenému   predĺženiu   posudzovaného   konania,   ktoré nemožno pripísať na ťarchu okresnému súdu.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu okresného súdu došlo k porušeniu vyššie uvedeného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 3/00).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP vyhodnotil postup okresného súdu v obdobiach od 12. apríla 2000 do 31. marca 2005 (5 rokov) ako obdobie, v ktorom   došlo   nečinnosťou   okresného   súdu   k zbytočným   prieťahom   v posudzovanom konaní.

Predseda okresného súdu v stanovisku doručenom ústavnému súdu 20. januára 2006 uviedol, že z chronológie predmetnej veci vyplýva, že v konaní došlo k prieťahom v období rokov 2000 až 2005, avšak zákonná sudkyňa po podaní sťažnosti na prieťahy v konaní plynule vo veci koná, pričom výšku primeraného finančného zadosťučinenia ponecháva zároveň na zváženie ústavnému súdu.

Na   základe   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   bolo   porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v uvedenom období,   tak   ako   jej   ho   zaručuje   čl.   48   ods.   2   ústavy,   a právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľka   v petite   svojej   sťažnosti   žiadala,   aby   ústavný   súd   po   vyslovení porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedeného dôvodu   ústavný   súd   vo   výroku   tohto   rozhodnutia   prikázal   okresnému   súdu   postupovať v posudzovanom konaní bez zbytočných prieťahov.

IV.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení označených práv sťažovateľky, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Ústavný súd pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vzal do úvahy obdobie nečinnosti okresného súdu, ktoré v tomto prípade tvorilo ucelené obdobie takmer 5 rokov (bez 12 dní), ako aj okolnosť, že sťažovateľka svojím správaním neprispela k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní. Ústavný súd preto považuje sumu 60 000 Sk pre sťažovateľku za primeranú so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou,   že   cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľky bolo porušené, a teda mala vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna šestina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2005, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony   právnej   pomoci   každý   v hodnote 2 501 Sk. Ústavný súd rozhodol   aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. dvakrát 150 Sk.

Právny   zástupca   sťažovateľky   požadoval   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v celkovej sume 5 300 Sk. Vzhľadom na to, že požadovaná suma neprekračuje sumu trov priznanú podľa predmetnej vyhlášky, ústavný súd priznal trovy právneho zastúpenia v sume 5 300 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľky okresný súd (ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2006