znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 334/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s., Šustekova 49, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej   koná konateľ a advokát doc.   JUDr. Branislav Fridrich,   PhD., vo veci   namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Galanta   a   jeho   uzneseniami   sp.   zn.   17   Er/1582/2011 z 10. februára   2014   (Rvp 3554/2014)   a sp.   zn.   17   Er/353/2012   z 29.   novembra   2013 (Rvp 3555/2014),   postupom   Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa   a jeho   uznesením   sp.   zn. 4 Er/535/2011 z 25. februára 2014 (Rvp 3556/2014) a postupom Okresného súdu Trnava a jeho uzneseniami sp. zn. 19 Er/882/2010 z 28. februára 2014 (Rvp 3557/2014), sp. zn. 10 Er/57/2009 z 20. februára 2014 (Rvp 3558/2014), sp. zn. 10 Er/405/2011 z 20. februára 2014   (Rvp 3559/2014),   sp.   zn.   14   Er/619/2008   z 21.   februára   2014   (Rvp 3560/2014) a sp. zn. 10 Er/334/2009 z 20. februára 2014 (Rvp 3779/2014) a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   EX   CREDIT,   a.   s.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 3554/2014,   Rvp 3555/2014,   Rvp 3556/2014,   Rvp 3557/2014,   Rvp 3558/2014, Rvp 3559/2014, Rvp 3560/2014 a sp. zn. Rvp 3779/2014   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 334/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s.,   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 3. apríla 2014 a 4. apríla 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s., Šustekova 49, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods.   2   ústavy   a čl. 14   dohovoru   označeným   postupom   a uzneseniami   Okresného   súdu Galanta, Okresného súdu   Stará   Ľubovňa a Okresného súdu   Trnava (ďalej len „okresné súdy“ a „postup a uznesenia okresných súdov“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá   inter   alia poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov   a že   v rámci   tejto   činnosti poskytla rôznym fyzickým osobám – dlžníkom „pôžičky“, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v uzavretých zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci dobrovoľne   nepristúpili   k úhrade   svojich   záväzkov,   stali   sa   pohľadávky   sťažovateľky splatnými, a preto pristúpila k podaniu návrhov na vykonanie exekúcie podľa § 38 a nasl. zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov. V priebehu exekučných konaní sa   sťažovateľka „z dôvodu obavy o právny a fakticky osud pohľadávky rozhodla podať exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora a za nového súdneho exekútora navrhla ustanoviť R. K.“. Uzneseniami okresných súdov bolo rozhodnuté „o zamietnutí návrhu oprávneného na zmenu pôvodného exekútora“.

Podľa názoru sťažovateľky postupom a uzneseniami okresných súdov v napadnutých konaniach   boli   porušené   jej   označené   práva,   predovšetkým   základné   právo   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže ten-ktorý okresný súd

„a)   bez   toho,   aby   upovedomil   sťažovateľa   o   Náleze   ústavného   súdu   zo   dňa 13. 04. 2011, sp.zn.: III ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho,   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;

c)   bez   toho,   aby   existovali   akékoľvek   racionálne   pochybnosti   o   legálnom a legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho, aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho, aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou...   o   právnom   postavení   sťažovateľa,   pričom   toto   rozhodnutie   vyvolalo právne účinky   do   budúcnosti   a   definitívne   zbavilo   sťažovateľa   možnosti   dosiahnuť vymoženie pohľadávky   výkonom   exekučnej   činnosti   realizovanej   súdnym   exekútorom   – R. K..“.

Sťažovateľka   namieta aj porušenie   svojho   základného práva   podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré odôvodňuje tým, že „všeobecný súd   svojím   rozhodnutím,   ktoré   bolo   vydané   v   konaní   vedenom   bez   dodržania   zásad spravodlivého súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Napadnutým   rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   reálnemu   ohrozeniu   majetku sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom. Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č.20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1 majetok   chránený   Dohovorom,   o   ktorý   však   nelegálnym   postupom   a   rozhodnutím všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

K namietanému   porušeniu   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   sťažovateľka uvádza, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval   o jeho   práve   na   výkon   súdneho   rozhodnutia   zvoleným   exekútorom   a   toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný.   Z okolností daného   prípade nemožno vyšpecifikovať   také   skutočnosti,   ktoré by mohli   objektívne   a   rozumne   ospravedlniť   takéto   odlišné   zaobchádzanie.   Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami okresných súdov v uvedených konaniach,   zruší   uznesenia   okresných   súdov   a   veci   im   vráti   na ďalšie   konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 3554/2014,   Rvp 3555/2014,   Rvp 3556/2014,   Rvp 3557/2014,   Rvp 3558/2014, Rvp 3559/2014,   Rvp 3560/2014   a sp.   zn.   Rvp 3779/2014   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a všeobecných súdov rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.   Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami okresných súdov v uvedených konaniach.

Vychádzajúc zo sťažností a k nim pripojených splnomocnení ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka všetky sťažnosti podala prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu, pričom je zrejmé, že tento ich aj koncipoval.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že ide o právneho zástupcu, ktorý bol v minulosti   v súvislosti   zo   zastupovaním   inej   sťažovateľky   [obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova 25,   Bratislava,   v mene   ktorej   (rovnako   ako v posudzovaných prípadoch, pozn.) koná konateľ J. F.] viackrát poučený o všeobecných aj osobitných náležitostiach návrhu na začatie konania požadovaných ustanoveniami § 20 a § 50   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   sú predpokladom   úspešného   uplatnenia   námietky porušenia základných práv a slobôd v konaní pred ústavným súdom, ako aj o podmienkach prípustnosti   a včasnosti   podania   sťažnosti   vyplývajúcich   z ustanovení   §   53   zákona o ústavnom   súde,   pričom   tomuto   právnemu   zástupcovi   je   dobre   známa   aj   konštantná judikatúra ústavného súdu týkajúca sa komplexu danej problematiky počnúc rozhodnutiami všeobecných súdov o ne/udelení poverenia na vykonanie exekúcie tomu-ktorému súdnemu exekútorovi končiac vydaním meritórnych rozhodnutí všeobecných súdov.

Sťažovateľka napriek tomu, že na úvodnej strane každej zo sťažností uvádza ako prílohy „dokumenty podľa textu“, ústavnému súdu okrem splnomocnení žiadne iné písomné doklady nedoručila (napr. kópie uznesení okresných súdov s riadnym vyznačením dátumu ich   právoplatnosti).   Tento   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   neumožňuje ústavnému   súdu   náležite   preskúmať   prípustnosť   sťažností   podľa   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom   súde   ani   to,   či   boli   podané   v lehote   vyplývajúcej   z   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd zdôrazňuje, že právny inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25 ods.   1   zákona   o ústavnom   súde)   a s ním   spojené   náležitosti,   ktoré   musí   každý   návrh obsahovať, nie je samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajú podmienky konania a bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať.

Ústavný súd opätovne pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce   z   podania   sťažovateľky   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej   povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a   publikovaná   judikatúra,   z ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010, III. ÚS 430/2012 a iné).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   aj   so   zreteľom   na   kvalifikované právne   zastúpenie   sťažovateľky   konštatuje,   že   predložené   sťažnosti   vykazujú   také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným súdom, preto ich odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí už pri ich predbežnom prerokovaní.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2014