znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 334/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. U., R., zastúpeného advokátskou kanceláriou K., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokátka Mgr. M. K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 178/2009 z 5. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. R. U.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2012 doručená sťažnosť JUDr. R. U. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou v petite namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 46 ods. 3 ústavy a základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 178/2009 z 5. apríla 2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že „Predseda   Krajského   súdu   v   Žiline...   podal   proti sťažovateľovi   ako   sudcovi   Krajského   súdu   v   Žiline   návrh   na   začatie   disciplinárneho konania zo dňa 12. februára 2009, pričom navrhol (doplňujúcim podaním - v súvislosti s tvrdeným skutkom pod bodom III. - z 26. februára 2009) uložiť sťažovateľovi disciplinárne opatrenie - odvolanie z funkcie sudcu... z dôvodu, že

1. vo veci sp. zn. 10 CoD 24/2008, po tom, čo nezabezpečil doručenie rozhodnutia Najvyššieho súdu... ako dovolacieho súdu stranám, predsedal 11. decembra 2008 senátu, v ktorom došlo k rozhodnutiu tzv. rekurzom a bez toho, aby požiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie rozhodnutia toto, ako predseda senátu, vypracoval až 4. februára 2009, čím naplnil skutkovú podstatu disciplinárneho previnenia podľa ustanovenia § 116 ods. 1 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich,

2. vo veci Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 5 C 482/1997, ktorá bola s opravným prostriedkom podaným žalobcom predložená Krajskému súdu v Žiline 4. októbra 2005 a na predmetnom krajskom súde sa vedie pod spisovou značkou 9 Co 36/2005 menovaný dňa 16. februára 2007, teda 16 mesiacov a 12 dní ako sudca - predseda senátu, ktorému bola vec zverená,   neurobil   žiadny   očividný   úkon,   ktorý   by   smeroval   k   rozhodnutiu   vo   veci,   čím naplnil skutkovú podstatu závažného disciplinárneho previnenia podľa ustanovenia § 116 ods. 2 písm. g) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich,

3. vo veci Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 5 C 482/1997, ktorá bola s opravným prostriedkom podaným žalobcom predložená Krajskému súdu v Žiline 4. októbra 2005 a na predmetnom krajskom súde sa vedie pod spisovou značkou 9 Co 36/2005 údajne senát krajského súdu v Žiline zložený z predsedu senátu JUDr. R. U. a členov senátu JUDr. Y. D. a Mgr. K. B., hoci ani jeden z nich nebol na pracovisku, 5. januára 2009 rozhodol o prerušení konania, čo však nebola pravda, lebo zápisnica o hlasovaní je fiktívna, čím bola naplnená skutková podstata závažného disciplinárneho previnenia podľa ustanovenia § 116 ods. 2 písm. b) k § 116 ods. 1 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich. Rozhodnutím Ministra spravodlivosti... č. 24461/2009 - 41 zo dňa 2. marca 2009 bol sťažovateľovi dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu...

Sťažovateľ podal v zmysle § 22 ods. 3 zákona o sudcoch a prísediacich opravný prostriedok   -   návrh   Súdnej   rade...   zo   dňa   24.   augusta   2009   na   zrušenie   rozhodnutia ministra spravodlivosti,   v ktorom namietal   protizákonnosť   a   protiústavnosť   rozhodnutia ministra spravodlivosti, jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, neprimeranosť zásahu   do   výkonu   funkcie   sudcu   a   neúplnosť   a   zmätočnosť   návrhu   na   začatie disciplinárneho konania.

Súdna rada... na svojom 34. zasadnutí v rámci uznesenia č. 625 zo dňa 8. septembra 2009... konštatovala, že návrh sťažovateľa na zrušenie rozhodnutia ministra spravodlivosti o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu, nezískal dostatočný počet hlasov. Pričom o termíne prejednania návrhu sťažovateľa informovala sťažovateľa na adresu Krajského súdu v   Žiline,   kde   rovnako   zasielala   aj   uznesenie   súdnej   rady,   pričom   práve   v   dôsledku rozhodnutia ministra spravodlivosti bol sťažovateľovi výrazne obmedzený prístup na tento súd/pracovisko... Sťažovateľ sa o uznesení Súdnej rady dozvedel až po jeho uverejnení na verejne prístupnej internetovej stránke - www.sudnarada.gov.sk.

Proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti v spojení s uznesením súdnej rady podal sťažovateľ   žalobu   na   Krajský   súd   v   Bratislave,   ktorou   sa   domáhal   preskúmania   a následného zrušenia týchto rozhodnutí o dočasnom pozastavení funkcie sudcu...

Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 1 S 178/2009 - 131 zo dňa 23. septembra 2010 rozhodol tak, že konanie o žalobe zastavil. O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol Najvyšší   súd   SR   uznesením   sp.   zn.   5   Sžo/245/2010   zo   dňa   25.   novembra   2010   tak,   že napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave uznesením č. k. 1 S 178/2009 - 131 zo dňa 23. septembra 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom vyjadril právny názor, že v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 162/09 je potrebné považovať rozhodnutie ministra spravodlivosti o dočasnom pozastavení funkcie sudcu za individuálny správny akt.

Krajský súd v Bratislave v ďalšom konaní uznesením č. k. 1 S 178/2009 - 96 zo dňa 31. marca 2011 konanie zastavil, keďže ide o žalobu vo veci, ktorá nemôže byť predmetom preskúmavania podľa piatej časti OSP. O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 5 Sžo/29/2011 zo dňa 24. novembra 2011 tak, že napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 178/2009 - 96 zo dňa 31. marca 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom poukázal na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžo/245/2010 zo dňa 25. novembra 2010 ako aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 403/09 zo dňa 16. decembra 2009, z ktorého vyplýva, že tak rozhodnutie ministra spravodlivosti ako aj uznesenie súdnej rady, sú rozhodnutiami orgánov verejnej správy, ktoré podliehajú prieskumu v správnom súdnictve.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1 S 178/2009 - 131 zo dňa 5. apríla 2012 napadnuté rozhodnutie ministra spravodlivosti v spojení s uznesením súdnej rady zrušil a vec vrátil súdnej rade na ďalšie konanie...

Rozsudkom   krajského   súdu   bolo   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   a   uznesenie súdnej   rady   zrušené   z   dôvodu   ich   nepreskúmateľnosti,   keďže   súdna   rada   nepredložila administratívny spis krajskému súdu (§ 250j ods. 3 OSP). Krajský súd podľa odôvodnenia svojho rozsudku zaslal súdnej rade výzvu na vyjadrenie k žalobe a na predloženie spisov, ktorá   bola   súdnej   rade   doručená   dňa   24.   novembra   2009.   Keďže   súdna   rada   spisy nepredložila,   krajský   súd   rozhodol   o   zrušení   jej   rozhodnutia   a   rozhodnutia   ministra spravodlivosti pre nepreskúmateľnosť.

Krajský súd pochybil,   keď nevyužil dostupné procesné možnosti   na zabezpečenie administratívneho spisu súdnej rady za účelom vecného prieskumu rozhodnutia ministra spravodlivosti v spojení s uznesením súdnej rady (§ 250d ods. 1 OSP).“

Sťažovateľ   v   sťažnosti   poukazuje   aj   na   to,   že   rozsudkom   krajského   súdu   bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, „keďže upiera sťažovateľovi, aby bolo rozhodnutie ministra spravodlivosti a uznesenie súdnej rady meritórne preskúmané (z hľadiska   ich   zákonnosti)“,   a   tiež   tvrdí,   že   bolo   porušené   jeho   základné   právo «-   na bezprieťahovosť súdneho konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže postupom krajského súdu   došlo   v   rámci   dvojnásobného   prieskumu   nadriadeným   súdom   k   opakovanému usmerneniu pre výklad práva v danej veci, že rozhodnutie ministra spravodlivosti ako aj uznesenie   súdnej   rady,   sú   rozhodnutiami   orgánov   verejnej   správy,   ktoré   podliehajú prieskumu v správnom súdnictve,

- práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu...   a   v   tejto   súvislosti   aj   porušenie   čl.   46   ods.   3   ústavy,   keďže   znemožňuje sťažovateľovi uplatňovať si nároky spojené s majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou obdobím dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu, pretože (i) podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je jedným z predpokladov uplatnenia nároku „zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia pre jeho nezákonnosť“, pričom (ii) v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR (III. ÚS 97/2010) pri zrušení správneho rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť „nedochádza ku konštatovaniu nezákonnosti správneho rozhodnutia, avšak zrušenie rozhodnutia pre nepreskúmateľnosť v žiadnom prípade neprezumuje ani zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia.“ Práve pre tento záver ústavného súdu je zrejmé, že s ohľadom na napádané rozhodnutie krajského súdu   a   súčasnú   právnu   úpravu,   sťažovateľ   nemá   fakticky   žiadnu   možnosť   meritórneho prieskumu správneho rozhodnutia ministra spravodlivosti, nezmeneného súdnou radou. Z tohto dôvodu má Ústavný súd... právomoc konať o tejto ústavnej sťažnosti... Základnému   právu   uvedenému   v   čl.   46   ods.   2   ústavy   zodpovedá   taký   postup správneho súdu, v rámci ktorého dôjde k preskúmaniu napadnutého správneho rozhodnutia a preto zrušenie správneho rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť má byť len krajným riešením v prípade tak závažnej nespolupráce správneho orgánu, ktorú nemožno žiadnymi zákonne dostupnými prostriedkami odstrániť, aby mohlo dôjsť k meritórnemu preskúmaniu správneho rozhodnutia...

Z rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd nerozhodol o tom, či správny orgán porušil sťažovateľovo právo, ale zrušil rozhodnutie ministra spravodlivosti v spojení s uznesením súdnej rady pre ich nepreskúmateľnosť kvôli nepredloženiu administratívneho spisu. Kľúčovou okolnosťou je to, že v danom prípade krajský súd urobil iba jeden úkon k zabezpečeniu   administratívneho   spisu   (výzva   doručená   žalovanému   dňa   24.   novembra 2009), hoci mal k dispozícii ďalšie alternatívy, ako pôsobiť na žalovaného, aby predložil administratívny spis. Právna úprava účinná od 1. januára 2012 umožňovala opakované ukladanie   pokút   žalovanému   za   nesplnenie   povinnosti   predložiť   administratívny   spis   (§ 250d ods. 1 OSP). Aj pred 1. januárom 2012 nič nebránilo krajskému súdu, aby opätovne vyzval súdnu radu k predloženiu administratívneho spisu, k čomu však zo strany krajského súdu nedošlo a počas celého súdneho konania (od podania žaloby dňa 11. novembra 2009 do konečného rozhodnutia - rozsudku krajského súdu zo dňa 5. apríla 2012) adresoval žalovanej súdnej rade iba jednu výzvu...

Napriek   zrušeniu   dočasného   pozastavenia   funkcie   sudcu   ohľadom   sťažovateľa ministerkou spravodlivosti dňa 29. júna 2010 (ministerka spravodlivosti zrušila dočasné pozastavenie   výkonu   funkcie   sudcu,   ale   nebolo   zrušené   „rozhodnutie“   o   dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu z 2. marca 2009 ako celok), sťažovateľ v konaní pred krajským súdom zrejmým a jednoznačným spôsobom vyjadril podaním zo dňa 3. apríla 2012   vôľu,   aby   sa   vo   veci   pokračovalo,   keďže   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti z 2. marca 2009 vyvoláva účinky (zníženie funkčného platu žalobcu, nevyplatenie ďalších platov, nezapočítame doby dočasného prerušenia do doby výkonu funkcie sudcu) a teda sťažovateľ   mal   eminentný   záujem   na   vecnom   preskúmaní   rozhodnutia   ministra spravodlivosti v spojení s uznesením súdnej rady z hľadiska ich zákonnosti...

V zmysle zákonnej úpravy (§ 6 ods. 1 zákon č. 514/2003 Z. z.) a súvisiacej judikatúry (III. ÚS 97/2010) bolo rozsudkom krajského súdu sťažovateľovi zamedzené uplatňovať si nárok na náhradu škody vzniknutý dočasným pozastavením funkcie sudcu.

Paradoxom tejto situácie je to, že jej príčinou je konanie žalovaného - súdnej rady. Inými   slovami   povedané,   súdna   rada   porušením   svojej   právnej   povinnosti   predložiť administratívny spis, vyhla sa meritórnemu posúdeniu zákonnosti svojho rozhodnutia a tým aj prípadnej povinnosti nahradiť škodu (v situácii nezákonnosti uznesenia súdnej rady). Krajský súd podporil túto situáciu, keď vyvinul iba minimum úsilia (v danej situácii už menej vykonať   nemohol,   ako   raz požiadať   súdnu   radu   o predloženie administratívneho spisu)   na   vytvorenie   predpokladov   pre   meritórny   prieskum   sťažovateľom   napadaných rozhodnutí...

Ďalej skutočnosť, že krajský súd sa opakovane zaoberal právnou otázkou možnosti súdneho prieskumu napádaných rozhodnutí, či už ministra spravodlivosti alebo súdnej rady napriek tomu, že odvolací súd už zaujal v predmetnom konaní jasný právny názor, ktorý mal krajský   súd   rešpektovať   a   v   konaní   sa   ním   účinne   riadiť,   znamená   porušenia   práva sťažovateľa na bezprieťahovosť súdneho konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Krajský súd však   opakovane   rozhodol   spôsobom,   ktorý   bol   nekonformný   s   predchádzajúcim rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   čím   spôsobil   sťažovateľovi   prieťahy   v konaní   fakticky   v trvaní   opätovného   rozhodovania   Krajského   súdu,   následného   opätovného   prieskumu odvolacím   súdom   a   opätovného   rozhodovania   Krajského   súdu,   teda   v   období   od   25. novembra 2010 do 5. apríla 2012...

Keďže   s   účinnosťou   od   1.   mája   2011   na   základe   zákona   č.   33/2011   Z.   z.   len disciplinárny senát je príslušným orgánom na pozastavenie výkonu funkcie sudcu, a preto aj faktický výsledok konania pred Krajským súdom nevytvára žiadny zákonný priestor, aby, či už súdna rada alebo minister sa meritórne mohli zaoberať danou vecou. Rovnako nie je vytvorený   ani   ten   priestor,   aby   sa   novo   určený   príslušný   orgán   -   disciplinárny   senát zaoberal   spätne prieskumom zákonnosti rozhodnutia   ministra alebo   súdnej rady,   keďže takéto oprávnenie mu z novej právnej úpravy nevyplýva.

Postupom krajského súdu a jeho rozsudkom došlo k zmareniu práva sťažovateľa vlastniť   majetok   z   titulu   nárokov   na   náhradu   spôsobenej   nemajetkovej   ujmy   alebo majetkovej škody na základe nezákonného rozhodnutia o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu u sťažovateľa.»

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vydal takýto nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 178/2009 - 131 zo dňa 5. apríla 2012 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na bezprieťahovosť súdneho konania vyplývajúce z čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 178/2009 -131 zo dňa 5. apríla 2012 porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa na vlastnícke právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a z čl. 1 Dodatkového protokolu... v spojení s článkom 46 ods. 3 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 178/2009 - 131 zo dňa 5. apríla 2012 porušené bolo.

4. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 178/2009 - 131 zo dňa 5. apríla 2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť primerané finančné zadosťučinenie za spôsobenú   ujmu   na   porušených   právach   (výšku   ujmy   ponecháva   sťažovateľ   na   úvahe ústavného súdu) do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.

6. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta, sa   sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“; III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

1. V okolnostiach prípadu sťažovateľ predovšetkým   namieta, že krajský súd ako prvostupňový súd porušil jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu v spojení s čl. 46 ods.   3   ústavy,   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy   a   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie týchto práv okrem iného   malo   spočívať   v   tom,   že „postupom   krajského   súdu   a   jeho   rozsudkom   došlo k zmareniu   práva sťažovateľa   vlastniť   majetok z titulu   nárokov na   náhradu spôsobenej nemajetkovej   ujmy   alebo   majetkovej   škody   na   základe   nezákonného   rozhodnutia o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu u sťažovateľa“, a tiež v tom, že „zrušenie rozhodnutia   ministra   spravodlivosti   a   uznesenia   súdnej   rady   krajským   súdom   pre nepreskúmateľnosť,   bez   využitia   dostupných   procesných   oprávnení   krajského   súdu   voči žalovanej súdnej rade, treba považovať za odopretie práva sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy“.

Ústavný súd z namietaného rozhodnutia krajského súdu ako prvostupňového súdu zistil,   že   krajský   súd   zrušil   pre   nepreskúmateľnosť   podľa   §   250j   ods.   3   Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   napadnuté   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) sp. zn. 24461/2009 z 2. marca 2009 v spojení s rozhodnutím Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) č. 625   z 8. septembra   2009,   ktorými   rozhodli   o   dočasnom   pozastavení   výkonu   sudcu krajského   súdu   a   súčasne   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania.   To   bez   akýchkoľvek pochybností   znamená,   že   napadnutým   rozhodnutím   bolo   rozhodnuté   v   prospech sťažovateľa,   a   hoci   on   má   na   vec   iný   právny   názor,   v   danom   prípade   ústavný   súd nevzhliadol žiadny relevantný dôvod na to, aby jeho sťažnosť mohol prípadne prijať na ďalšie konanie.

Krajský súd totiž v žiadnom prípade neodmietol sťažovateľovi poskytnutie súdnej ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej tak, že zrušil namietané rozhodnutia ministra spravodlivosti   a   súdnej   rady   pre   nepreskúmateľnosť   (toto   rozhodnutie   mu   umožňuje aj procesný kódex v § 250j ods. 3 OSP).

Ústavný súd preto nevidí v tvrdeniach sťažovateľa žiadnu takú podstatnú okolnosť alebo dôvod, ktorá by mala byť v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) alebo čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu v spojení s čl. 46 ods. 3 ústavy,   hoci   postup   krajského   súdu   pred   vydaním   rozsudku   nebol   celkom   optimálny a krajský súd nevyužil ani všetky svoje oprávnenia vyplývajúce mu z procesného kódexu proti   orgánu   verejnej   správy   na predloženie   administratívneho   spisu.   Ústavný   súd   však v tejto etape konania nemôže vstupovať do právomocí všeobecných súdov (a ani orgánov verejnej správy, ktorým ako žalovaným bola vec vrátená na ďalšie konanie), ak navyše krajský súd a tiež predtým Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodol zatiaľ v tejto veci v prospech sťažovateľa a konanie stále pokračuje.

V budúcnosti tiež nie je a priori vylúčená možnosť sťažovateľa domáhať sa iných nárokov (mzdových, resp. prípadnej náhrady škody) v konaní pred všeobecnými súdmi, ak všeobecné súdy napokon rozhodnú s konečnou platnosťou v jeho prospech, ak v jeho veci nedôjde k náprave už zo strany orgánov verejnej správy po zrušení ich rozhodnutí krajským súdom.

Takisto podľa názoru ústavného súdu namietané rozhodnutie krajského súdu, ktoré malo mať údajne dopad na základné práva sťažovateľa, nemôže byť vylúčené z prieskumnej právomoci všeobecného súdu (v zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy), v tomto prípade najvyššieho súdu ako nadriadeného súdu realizovanej v rámci inštitútu správneho súdnictva. Na tento záver   nemá   vplyv   ani   skutočnosť,   že   rozsudok   krajského   súdu   nemožno   napadnúť odvolaním, resp. iným opravným prostriedkom.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

2.   Vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľa,   že   v   konaní   pred   krajským   súdom   došlo aj k zbytočným prieťahom, a tým došlo aj k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré sťažovateľ však bližšie uvádza len v odôvodnení sťažnosti, ústavný súd najprv konštatuje, že táto časť sťažnosti nekorešponduje s petitom sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Jeho požiadavka nie je totiž riadne premietnutá v petite sťažnosti (tu, ale aj v iných častiach sťažnosti sťažovateľ uvádza, že bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, hoci z obsahu sťažnosti sa dá vyvodiť, že sťažovateľ, zastúpený   kvalifikovanou   právnou   zástupkyňou,   namieta   porušenie   svojho   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát. Rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   a   publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   mohol   v   tejto   časti   odmietnuť   aj   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Okrem toho je však jeho sťažnosť navyše v tejto časti aj neprípustná.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, ktorou   sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v   konaní   pred   všeobecným   súdom,   ústavný   súd   v   súlade so svojou doterajšou judikatúrou tiež vyžaduje, aby preukázal využitie právneho prostriedku ochrany, na uplatnenie ktorého má právo podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“), t. j. podanie sťažnosti predsedovi príslušného všeobecného súdu.

Ústavný   súd   v   rámci   svojej   ustálenej   judikatúry   (I.   ÚS   21/99,   I.   ÚS   20/05, IV. ÚS 74/05)   zdôrazňuje, že   účelom   práva   účastníka   konania pred   všeobecným   súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi dotknutého všeobecného súdu podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu   a   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   nesprávnym   postupom   alebo   svojou nečinnosťou.   Ústavný   súd preto   o   sťažnosti,   ktorej   predmetom   je namietanie porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, koná v zásade iba za predpokladu, ak sťažovateľ   preukáže,   že   účinne   využil   označený   právny   prostriedok   ochrany   svojich základných práv podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených listín však nevyplýva, že by sťažovateľ podal osobne   alebo   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   v   súvislosti   s   namietanými zbytočnými prieťahmi v predmetnom konaní sťažnosť podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. ustanovení zákona o súdoch predsedovi krajského súdu. Sťažovateľ sa o tom v sťažnosti ani nezmieňuje   a   ku   svojmu   podaniu   nepripojil   kópiu   sťažnosti   adresovanej   predsedovi krajského súdu.

Nepreukázanie podania sťažnosti predsedovi krajského súdu potom viedlo ústavný súd k záveru, že v danej veci neboli sťažovateľom využité všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, čo v zmysle § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odôvodňuje odmietnutie   sťažnosti   v   tejto   časti   pre   jej neprípustnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012