znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 334/2010-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   septembra   2010 predbežne prerokoval sťažnosť O. J., G., a D. D., H., zastúpených advokátkou JUDr. J. F., Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Galanta   v   konaním   vedenom   pod   sp.   zn. 8 Er 1188/1997 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. J. a D. D. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2010 doručená sťažnosť O. J., G., a D. D., H. (ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaním vedenom pod sp. zn. 8 Er 1188/1997.

V sťažnosti sťažovatelia uviedli, že proti nim prebieha exekučné konanie od roku 1997 pred okresným súdom pod sp. zn. 8 Er 1188/1997, kde exekučným titulom je platobný rozkaz okresného súdu sp. zn. 1 Rob 778/1996 z 20. septembra 1996 (ďalej len „platobný rozkaz“).

Sťažovatelia   tvrdia,   že   platobný   rozkaz   má   údajne   nenapraviteľné   vady,   a   to v označení oprávneného subjektu, ako aj povinného subjektu. Tieto údajne nenapraviteľné vady spočívajú v nepresnom označení navrhovateľa platobného rozkazu a v skutočnosti, že platobný rozkaz uvádza štyroch odporcov, avšak vo výroku platobného rozkazu sa ukladá odporcovi, a nie odporcom zaplatiť navrhovateľovi sumu 700 000 Sk s príslušenstvom, a teda „povinnosť sa ukladá nedefinovanému odporcovi“.

Sťažovatelia   na   základe   už   uvedeného   podali   námietky   okresnému   súdu   proti exekúcii podaním z 29. decembra 1997. Okresný súd „námietky údajných povinných osôb uznesením č. Er 1188/1997 z 21.4.1998 zamietol“.

Sťažovatelia   uvádzajú,   že „Listom   z   28.   06.   1999   predložil   O.   J.   (sťažovateľ v kontexte   tejto   ústavnej   sťažnosti)   vyššie   uvedenému   exekútorovi   návrh   na   zastavenie exekúcie (podľa § 57 ods. 1 písm. f/ Exekučného poriadku). Argumentoval tým, že on svoj dlh splnil - bola predaná nehnuteľnosť z jeho majetku a výnos bol poukázaný na účet oprávnenej P. K tomuto návrhu O. J. zaujala stanovisko trnavská filiálka a.s. P. - teda podľa nášho názoru nekompetentný subjekt. Listami z 23. 02. 2000 a 15. 05. 2000 p. O. J. čelil argumentácii trnavskej filiálky a.s. P. o existencii dvoch rôznych pohľadávok voči nemu tým, že predložil rozsudok KS v Trnave č. 19 Cb 168/1998 z 30. 09. 1998. Týmto - právne relevantným -súdnym titulom bola žaloba U. a. s. (resp. firmy C. a.s.), ktorej bola údajná pohľadávka zo strany uvedenej banky postúpená) voči p. O. J. zamietnutá.

O tomto návrhu p.   O.   J.   na zastavenie exekúcie nebolo z pozície OS v Galante rozhodnuté a nie je rozhodnuté dodnes! OS v Galante je ale nečinný i vo vzťahu k ďalším dvom podaniam p. O. J. a p. D. D. (z 06. 07. 2009 a z 04. 12. 2009). Súd dokonca nekoná ani v otázke úmrtia jednej osoby - p. M. D. - ktorá je v danom exekučnom konaní tiež označená ako povinná osoba.

Exekútor predložil v marci 2001 Okresnému súdu v Galante žiadosť o zníženie ceny draženej nehnuteľnosti z majetku p. D. D. (druhej sťažovateľky v kontexte tejto ústavnej sťažnosti).

O tomto návrhu OS v Galante rozhodol až 15. 08. 2002. Tento fakt vyhodnotila predsedníčka OS v Galante ako neprimerane dlhú dobu.“.

Sťažovatelia tvrdia, že „z vyššie uvedených skutočností dá sa vyvodiť záver o priamej spojitosti tvrdeného porušenia práv sťažovateľa p. O. J. a p. D. D. s ústavnosťou. Medzi napadnutým postupom OS v Galante, teda medzi nedostatočným hodnotením podmienok exekučného   konania,   ignorovaním   dôkazov,   neefektívnou   činnosťou   a   sprievodnými prieťahmi zo strany súdu na strane jednej a základnými právami sťažovateľov na strane druhej existuje priama príčinná súvislosť. Postupom porušovateľa (OS v Galante) došlo k porušeniu   základného   práva   jedného   i   druhého   sťažovateľa   na prerokovanie   veci v súdnom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Konkrétne   porušovateľ   svojím   postupom porušil   či.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   keď   bez   zjavných   príčin   a   najmä vzhľadom   na charakter   prejednávanej   veci,   svojou   neefektívnou   procesnou   prácou   a opakovanou nečinnosťou spôsoboval a stále spôsobuje sťažovateľom mimoriadne ťažkosti. Treba   si   uvedomiť,   že   obaja   sťažovatelia   sú   trinásť   rokov   !   pod   exekúciou   osobného majetku.“.

Na   základe   uvedeného «p.   O.   J.   požiadal   o   efektívny   zákrok   predsedníčku   OS v Galante   (listom   z   16.   01.   2010,   podaným   na   súde   dňa   24.   02.   2010).   Sťažovateľ   sa domáhal ochrany jeho práv v súlade s ustanoveniami zákona č. 757/2004 Zb. o súdoch. Sťažovateľova   snaha   „hýbať   procesom“   sa   nestretla   s   adekvátnou   a   reálnou   súdnou odozvou. Z odpovede predsedníčky OS v Galante je zrejmé, že neboli prijaté žiadne reálne a garantované   opatrenia,   zaručujúce   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   a   priechod spravodlivosti.   Sťažovatelia   nevidia   žiadnu   verifikovateľnú   garanciu   odstránenia nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti Okresného súdu v Galante (máme na mysli konanie č. 8 Er 1188/1997).

Pre výraznú intenzitu zásahov do práv sťažovateľov ako aj dĺžku ich trvania žiadajú sťažovatelia, aby každému z nich bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- € (slovom päťtisíc eur).».

V   závere   sťažovatelia   súhlasili   s   prerokovaním   veci   bez   ústneho   pojednávania a navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Okresný súd v Galante v konaní vedenom pod sp.zn.: 8 Er 1188/1997 porušil právo p. O. J., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresný súd v Galante v konaní vedenom pod sp. zn.: 8 Er 1188/1997 porušil právo p. D. D., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Okresnému súdu v Galante sa v konaní vedenom pod sp.zn.: 8 Er 1188/1997 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

4. O. J., bytom: G., sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- € (slovom   päťtisíc   eur),   ktoré   je   Okresný   súd   v   Galante   povinný   vyplatiť   mu   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. D. D., bytom: H., sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- € (slovom   päťtisíc   eur),   ktoré   je   Okresný   súd   v   Galante   povinný   vyplatiť   jej   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný súd v Galante je povinný spoločne a nerozdielne uhradiť O. J., bytom: G. a D. D., bytom: H., trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet ich právnej zástupkyne JUDr. J.F.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   v   danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky na konanie   pred   ním.   V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má právo podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností   a   o   voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) alebo od 1. apríla 2005 podľa ustanovenia § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch, t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd tiež opakovane konštatoval, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa   §   62   zákona   o   súdoch   zásadne   považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj so základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak povedané, keďže proti sudcovi všeobecného súdu, ktorý koná so zbytočnými prieťahmi, môže predseda okresného súdu iniciovať   dokonca   aj   disciplinárne   konanie,   sťažnosť   na   prieťahy   v   zmysle   citovaného zákona treba rozhodne považovať za účinný prostriedok nápravy. Okrem toho ústavný súd poznamenáva,   že   vyčerpanie   účinného   prostriedku   nápravy,   ktorý   ustanovuje   zákon o ústavnom súde, nie je v rozpore ani s príslušnými ustanoveniami dohovoru.

Predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľov na ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým boli podľa nich spôsobené zbytočné prieťahy. Podľa sťažovateľov k porušeniu ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy došlo tým, že okresný súd nerozhodol o návrhu na zastavenie exekúcie sťažovateľa J. (na základe listu z 28. júna 1999 adresovaného exekútorovi, pozn.), ako aj tým, že „je nečinný i vo vzťahu k ďalším dvom podaniam p. O. J. a p. D. D. (z 06.07.2009 a z 04.12.2009).“ Ústavný súd poznamenáva, že obe uvedené podania boli návrhmi na zastavenie exekúcie „v zmysle § 57 ods. 1 písm. a/, resp. b/, a písm. f/ Exekučného poriadku“.

  Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   J.   podal predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní 24. februára 2010. Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že predmetná sťažnosť bola okresným súdom vybavená 18. marca 2010 a doručená sťažovateľovi 26. marca 2010.

Sťažnosť sťažovateľov bola ústavnému súdu doručená 12. apríla 2010 (na poštovú prepravu odovzdaná 8. apríla 2010), teda sťažovatelia odovzdali sťažnosť ústavnému súdu na poštovú prepravu po 13 dňoch odo dňa doručenia vybavenia sťažnosti predsedníčkou okresného súdu.

Ústavný súd navyše v súčinnosti s okresným súdom zistil, že okresný súd o návrhu sťažovateľa J. na zastavenie exekúcie, ako aj obe podania sťažovateľov zo 6. júla 2009 a 4. decembra   2009,   ktorým   sa   domáhali   zastavenia   exekučného   konania   z   rovnakých dôvodov   rozhodol   uznesením sp.   zn. 8 Er   1188/1997 z 23.   apríla 2010 tak, že návrhy na zastavenie exekúcie zamietol. Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia odvolanie.

Ústavný   súd   pripomína,   že   formálne   uplatnenie   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní orgánu štátnej správy súdov štandardne považuje za dôvod na odmietnutie sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (m. m. IV. ÚS 278/04, IV. ÚS 306/04, IV. ÚS 74/05).

Z uvedeného vyplýva, že túto sťažnosť možno vyhodnotiť ako formálnu, pretože nevytvára dostatočný priestor na to, aby predsedníčka okresného súdu mohla prijať účinné opatrenia na odstránenie prieťahov v konaní.

Tento   názor   potvrdzuje   aj   skutočnosť,   že   okresný   súd   rozhodol   o   návrhoch sťažovateľov približne mesiac po vybavení sťažnosti predsedníčkou okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľov odmietol pre jej neprípustnosť.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010