znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 334/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. J. B., D., zastúpeného advokátom JUDr. M. G., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Sžo   59/2008   zo   17.   júla   2008   v   spojení s opravným uznesením z 13. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra 2009 doručená sťažnosť RNDr. J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Sžo 59/2008 zo 17. júla 2008 v spojení s opravným uznesením z 13. októbra 2008. Sťažnosť sťažovateľa bola doplnená podaním, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 6. októbra 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   domáhal   na Krajskom súde v Žiline (ďalej len „krajský súd“) preskúmania rozhodnutí Ú. B. (ďalej len „služobný úrad“ alebo „žalovaný“) č. 90 232/2006/060277 z 24. novembra 2006 a vedúceho tohto služobného úradu sp. zn. AA/2007/007779 zo 7. februára 2007, ktorým žalovaný skončil so sťažovateľom štátno-zamestnanecký pomer k 24. novembru 2006.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   21   S/92/2007   z   27.   novembra   2007   žalobe sťažovateľa   vyhovel   a   zrušil   citované   rozhodnutia   a   vec   vrátil   žalovanému   na   ďalšie konanie.

Dňa 25. januára 2008 krajský súd vydal opravné uznesenie.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 8 Sžo 59/2008 zo 17. júla 2008 na základe odvolania žalovaného rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 21 S/92/2007-66 z 27. novembra 2007 v spojení s opravným uznesením z 25. januára 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 24. septembra 2008 sťažovateľ doručil najvyššiemu súdu „návrh na opravu uznesenia“ zo 17. júla 2008.

Dňa 13. októbra 2008 najvyšší súd vydal opravné uznesenie.

Proti rozhodnutiam najvyššieho súdu podal 12. decembra 2008 sťažovateľ dovolanie.Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Sdo 54/2009 zo 6. augusta 2009 dovolacie konanie zastavil   podľa   prvej   vety   §   104   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   z   dôvodu,   že „neprípustnosť dovolania je prekážkou ďalšieho konania v tejto veci pre Najvyšším súdom v inštančnom postupe...“.

Sťažovateľ prevzal citované uznesenie najvyššieho súdu 14. augusta 2009 a od tohto dňa „po   vyčerpaní   všetkých   možností“ odvíja   aj   splnenie   zákonnej   lehoty   na   podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta nezákonnosť postupu najvyššieho súdu v odvolacom konaní, pretože «počas tohto konania NS SR vystupoval ako odvolací súd, ale konaním o právoplatnom rozsudku si osvojil kompetencie dovolacieho súdu, čím porušil čl. 143 ods. 2 ústavy. Tým že konal o právoplatnom rozsudku porušil princíp právnej istoty. Rozsudok KS ZA bol vyhlásený a doručený účastníkom. Stal sa právoplatným a vykonateľným. Preto bol a je záväzný a malo sa podľa neho konať. U. ale tak nekonal a celé obdobie ignoroval právoplatný rozsudok. Tým ale došlo jednak k porušenia OSP, jednak zákona o štátnej službe v spojení so správnym poriadkom. Naviac bol porušený aj čl. 2 ods. 2 Ústavy SR... NS SR ako odvolací súd ale „odvolanie“ voči právoplatnému rozsudku prijal a konal vo veci, hoci podľa nášho názoru tým prekročil svoje právomoci a konal bez opory v ústave ako i OSP.»

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti podrobne rozoberá dôvody, v čom vidí porušenie svojho označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru najvyšším súdom v odvolacom konaní, ktoré bolo vydané 17. júla 2008 v spojení s jeho opravným uznesením z 13. októbra 2008.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol nálezom takto:

1) Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie bolo porušené.

2) NS SR svojím konaním porušil Ústavu SR a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3) Uznesenia NS SR sp. zn. 8 Sžo 59/2008 zo dna 17. júla 2008 v spojení s opravným uznesením zo dňa 13. októbra 2008 sa zrušuje.

4) Sťažovateľovi sa podľa čl. 127 ods. 3 priznáva finančné zadosťučinenie a to vo výške 46 300 Eur.

5) Sťažovateľ má právo na náhradu trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 59/2008 zo 17. júla 2008 v spojení s opravným uznesením z 13. októbra 2008.

Vychádzajúc   z   obsahu   podaní   a   príloh   ústavný   súd   konštatuje,   že   táto   sťažnosť napriek tomu, že je sťažovateľ riadne zastúpený právnym zástupcom, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania, čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Ústavný súd konštatuje, že i keď z odôvodnenia návrhu na začatie konania čiastočne vyplýva, akej veci sa týka, kto ho podáva a proti komu smeruje, sťažovateľovo podanie neobsahuje   však   najmä   jasný   a   zrozumiteľný   návrh   rozhodnutia   vo   veci   samej   (petit), ktorého vydania sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), vymedzený   presne,   určito   a   zrozumiteľne,   teda   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci.

Návrh na rozhodnutie v citovanej podobe nie je ani vykonateľný (neobsahuje spisovú značku namietaného konania, konkretizáciu a presné označenie základných práv a slobôd podľa ústavy a dohovoru, ktoré mali byť v príslušnom konaní porušené), taktiež dôvody sťažnosti nie sú totožné s petitom.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z   podaní   sťažovateľa,   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti.   Na   taký   postup slúži inštitút   povinného   právneho zastúpenia v   konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa z uvedených dôvodov odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z odôvodnenia a bodu 3 petitu sťažnosti navyše vyplýva, že sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 59/2008 zo 17. júla 2008 v spojení s jeho opravným uznesením z 13. októbra 2008, ktoré žiada sťažovateľ zrušiť.

Ústavný súd k tomu uvádza, že jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť (§ 53 ods.   3 zákona o ústavom   súde).   Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde) (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, IV. ÚS 338/08).

Ústavný súd zistil, že namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 59/2008 zo   17.   júla   2008   nadobudlo   právoplatnosť   ešte   27.   augusta   2008   a   bolo   doručené sťažovateľovi 26. augusta 2008 a jeho právnemu zástupcovi 27. augusta 2008 a opravné uznesenie   z   13.   októbra   2008   nadobudlo   právoplatnosť   18.   novembra   2008,   keď   bolo doručené aj právnemu zástupcovi sťažovateľa. Od uvedeného dátumu sťažovateľovi začala plynúť dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd ústavnému súdu. Jeho sťažnosť však bola doručená ústavnému súdu až 29. septembra 2009.

Ústavný súd v súvislosti s lehotou na podanie sťažnosti, ktorú sťažovateľ odvíja od doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorým zastavil dovolacie konanie (prevzal ho ako uvádza   14.   augusta   2009),   zdôrazňuje,   že   pri   posudzovaní   otázky   dodržania   lehoty   na podanie sťažnosti musí vychádzať z doslovného znenia zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   dátumy   doručenia   a   nadobudnutia   právoplatnosti   napadnutých rozhodnutí a dátum doručenia sťažnosti (29. septembra 2009) ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V nijakom prípade sa nemožno stotožniť s názorom sťažovateľa o včasnosti podania sťažnosti, ktorý plynutie zákonnej lehoty odvíja až od doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 54/2009 zo 6. augusta 2009, navyše ak toto uznesenie ani nie je predmetom jeho sťažnosti na ústavnom súde.

Vychádzajúc z toho ústavný súd považuje sťažnosť proti uzneseniam najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 59/2008 zo 17. júla 2008 a 13. októbra 2008, ktoré žiadal sťažovateľ zrušiť, aj za podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2009