znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 334/08-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. F., CSc., T., zastúpenej advokátom JUDr. K. Š., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.   36   ods.   1   v spojení   s čl.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   a podľa   čl. 46   ods.   1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a porušenie   čl.   2   ods.   2   a 3,   čl.   12   ods.   4,   čl.   124   a čl.   127   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Sdo 49/2007 z 21. augusta 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. F., CSc., o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2008   doručená   sťažnosť   Ing.   A.   F.,   CSc.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na ochranu svojich základných práv podľa čl. 127 ods. 1 v spojení s čl. 124 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy   a   svojho   základného   práva   podľa   čl.   12   ods.   4   ústavy   a čl.   3   ods.   3   listiny   a základného   práva   na   právnu   pomoc   pred   súdmi   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 1 Sdo 49/2007 z 21. augusta 2008 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a príloh, ktoré sú k nej pripojené, vyplýva, že 19. augusta 2005 bolo   doručené   sťažovateľke   rozhodnutie   S.   (ďalej   len   „S.“)   o priznaní   predčasného starobného dôchodku od 1. júna 2005 v sume 7 771 Sk, pričom túto sumu druhým výrokom v tomto rozhodnutí zvýšila od 22. júla 2005 až na sumu 8 459 Sk.

Dňa 25. augusta 2008   sťažovateľka podala na Krajskom súde v Trnave (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie rozhodnutia S., ktorý v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Sd/54/2005 rozsudkom z 25. apríla 2006 toto rozhodnutie S. potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil. Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 So 70/2006 z 25. apríla 2007 nadobudol právoplatnosť 8. júna 2007.

Dňa 6. júla 2007 podala sťažovateľka na krajskom súde dovolanie proti rozsudku najvyššieho   súdu,   pričom   už v čase   jeho   podania   [dovolanie   vo   veciach   dôchodkového zabezpečenia nebolo v zmysle § 250s Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) prípustné]. Sťažovateľka sa o platnosti toho ustanovenia dozvedela až po podaní dovolania. Najvyšší súd po postúpení veci z krajského súdu rozhodol uznesením z 21. augusta 2007 sp. zn. 1 Sdo 49/2007 tak, že jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP.

V sťažnosti sa ďalej uvádza: «Dňa 8. augusta 2007 podala sťažovateľka ústavnú sťažnosť v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozsudku Najvyššieho súdu SR ako súdu odvolacieho. Sťažovateľka tvrdí, že v čase podania ústavnej sťažnosti nemal podľa príslušných ustanovení OSP žiaden všeobecný súd, teda ani Najvyšší súd SR právomoc vo veci ochrany základných práv sťažovateľky rozhodovať o ochrane týchto práv sťažovateľky. V zmysle článku 36 Listiny základných práv a slobôd mala sťažovateľka právo na súdnu ochranu poskytnutú v súlade s či. 36 ods. 1 Listiny.

Dňa 23. 6. 2008 doručil Ústavný súd SR právnej zástupkyni sťažovateľky uznesenie zo dňa 4. 6. 2008, ktorým po cca 10 mesiacov od podania sťažnosti rozhodol, že ústavnú sťažnosť   sťažovateľky   odmieta   z   dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti.   Ako   vyplýva   z odôvodnenia rozhodnutia Ústavného súdu SR, v dôsledku ktorého sťažnosť nebola prijatá na ďalšie konanie, Ústavný súd SR nepreskúmaval napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu SR   ani   jeho   postupy,   z   „dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci“,   pretože   právomoc Ústavného súdu je subsidiárna a neuplatní sa, ak túto právomoc mal Najvyšší súd SR ako súd dovolací. Ústavný súd SR pri preskúmavaní uznesenia Najvyššieho súdu SR, ako súdu dovolacieho, nezistil, že Najvyšší súd SR preskúmaval dovolanie proti uzneseniu, čo vyplýva z dôvodov uznesenia na strane 2, kde Najvyšší súd SR odôvodňuje svoj výrok takto: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 OSP a § 250s ods. 2 OSP)   prejednal   dovolanie   (§   243a   ods.   3   OSP)   a   dospel   k   záveru,   že   ho   treba   ako neprípustné odmietnuť.“ Podľa § 243a ods. 3 OSP o dovolaní proti uzneseniu sa rozhoduje vždy bez pojednávania.

Najvyšší   súd   SR   ako   súd   dovolací   teda   rozhodoval   o   návrhu   -   dovolaní   proti uzneseniu, ktoré sťažovateľka nepodala.

Sťažovateľka tvrdí, že Najvyšší súd SR nemal právomoc vydať uznesenie zo dňa 21. 8. 2007, ktorým rozhodol o odmietnutí dovolania podľa § 218 ods. 1 písm. c/ OSP, pretože rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nadobudlo právoplatnosť 8. 6. 2007, čím bolo konanie pod sp. zn. 34 Sd/54/2005 právoplatne ukončené.

Preto   podanie   ústavnej   sťažnosti   na   Ústavný   súd   SR   bolo,   podľa   presvedčenia sťažovateľky,   jediným dostupným prostriedkom,   ktorým sa sťažovateľka mohla domáhať ochrany svojich základných ľudských práv porušených porušovateľom základných práv a ľudských práv sťažovateľky - Najvyšším súdom SR v odvolacom konaní. Ak by mal Najvyšší súd SR právomoc konať v čase vydania rozhodnutia zo dňa 21. 8. 2007 ako súd dovolací, bol   by,   podľa   názoru   sťažovateľky,   Ústavný   súd   SR   povinný   odmietnuť   sťažnosť sťažovateľky ako predčasne podanú. V takom prípade by totiž lehota na podanie ústavnej sťažnosti   začala   plynúť   až   dňom   26.   9.   2007,   kedy   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR nadobudlo právoplatnosť.»

Sťažovateľka v ďalšej časti podrobne konkretizuje, v čom vidí namietané porušenie jej označených práv a v súvislosti s tým okrem iného uvádza svoj právny názor, ako mali všeobecné súdy postupovať pri riešení jej záležitosti.

Sťažovateľka   v závere   navrhuje,   aby   ústavný   súd   jej   sťažnosť   prijal   na   ďalšie konanie a vydal tento nález:

„1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojím   postupom,   iným   zásahom,   vydaním uznesenia zo dňa 21. 8. 2007 pod sp. zn. 1 Sdo/49/2007 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu garantované čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 Listiny (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR) a; základné právo sťažovateľky na ochranu jej základných práv Ústavným súdom SR podľa § 127 ods. 1 v spojení s čl. 124 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy; a základné právo sťažovateľky, podľa ktorého nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach, pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody podľa čl. 12 ods. 4 ústavy a čl. 3 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd; a základné právo na právnu pomoc pred súdmi od začiatku konania podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.

2. Iný zásah vykonaný uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 8. 2007 pod sp. zn. 1 Sdo 49/2007 sa zrušuje.

3. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochrany základných práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok   jej   prijatia   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota   sa   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť [§ 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavom   súde“)].   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Preto   bolo   potrebné,   aby   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu a postupu najvyššieho súdu určil, odkedy začala sťažovateľke plynúť   lehota   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu.   Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   pri posudzovaní otázky dodržania lehoty na podanie sťažnosti musí vychádzať z doslovného znenia zákona o ústavnom súde. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemôže ľubovoľne posudzovať začiatok plynutia týchto lehôt a posúvať ich v závislosti od faktických úkonov všeobecných súdov, resp. dokonca od rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 200/08 zo 4. júna 2008,   keďže   advokátovi,   ktorý   zastupoval   sťažovateľku   v dovolacom   konaní, bolo doručené rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 49/2007 z 21. augusta 2007 už 26. septembra   2007.   Sťažovateľka, ktorá   mala v tom   čase advokáta, odo   dňa   doručenia uznesenia vedela o obsahu tohto uznesenia, od tej doby poznala aj jeho dôvody a vo vzťahu k nej toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom doručenia.

Od doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 49/2007 z 21. augusta 2007 (26. september 2007) do doručenia sťažnosti ústavnému súdu (13. august 2008) nepochybne uplynula doba prevyšujúca dva mesiace od právoplatnosti napadnutého uznesenia. Lehota na podanie sťažnosti uplynula bez toho, aby jej počítanie od právoplatnosti bolo ovplyvnené skutočnosťou, ktorú by mohol ústavný súd považovať za okolnosť hodnú osobitného zreteľa pri skúmaní včasnosti jej podania.

Keďže sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu v auguste 2008, stalo sa tak nepochybne   dávno   po   uplynutí   zákonnej   dvojmesačnej   lehoty.   V nijakom   prípade   sa nemožno   stotožniť   s názorom   sťažovateľky,   ktorá   plynutie   zákonnej   lehoty   odvíja   od doručenia rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 200/08 zo 4. júna 2008 jej právnej zástupkyni (23. jún 2008). Týmto rozhodnutím totiž ústavný súd nemohol porušiť označené základné práva, iba odmietol sťažovateľkou tvrdené porušenie označených základných práv navrhovaným spôsobom napraviť.

Vychádzajúc z toho ústavný súd považuje sťažnosť proti postupu najvyššieho súdu za podanú oneskorene, a preto ju odmietol (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky   v uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2008