znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 334/07-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2008 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika v konaní o sťažnosti J. Š., H., zastúpenej advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária, T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   sp. zn. 24   Co 142/07 z 21. augusta 2007 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. Š. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 Co 142/07 z 21. augusta 2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 Co 142/07 z 21. augusta 2007 z r u š u j e   a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave j e   p o v i n n ý   uhradiť J. Š. trovy právneho zastúpenia v sume   6 296   Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún)   na účet   jej právneho   zástupcu   JUDr.   J.   G.,   Advokátska   kancelária,   T.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 334/07-7 z 3. decembra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. Š., H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   24   Co   142/07   o náhrade   trov   konania z 21. augusta 2007.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že uznesením krajského súdu č. k. 24 Co 142/07-47 z 21. augusta 2007 jej neboli priznané ňou vyčíslené trovy konania spočívajúce v trovách právneho   zastúpenia   s poukazom   na   skutočnosť,   že   predmetom   konania   vedeného Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 27 C 71/06 bola ochrana vlastníckeho práva, pričom cenu tohto práva podľa názoru krajského súdu nie je možné vyjadriť v peniazoch, a preto treba náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia priznať podľa § 11 ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a nie podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vychádzajúcej z ceny nehnuteľnosti, ktorú v konaní žiadala navrhovateľka vypratať.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 21. januára 2008 krajský súd,   aby sa k sťažnosti vyjadril. Predsedníčka krajského súdu vo vyjadrení k sťažnosti z 20. februára   2008   (sp.   zn.   Spr 72/08,   doručenom   ústavnému   súdu   27.   februára   2008) okrem iného uviedla:

Krajský   súd   v Trnave   vo   veci   zastáva   stanovisko,   že   pri   stanovovaní súdneho poplatku   i pri   rozhodovaní   o trovách   konania   je   potrebné   vychádzať   z predmetu   sporu odlišne, i keď v danom prípade predmetom sporu nebolo určenie vlastníckeho práva formou výroku, kto je vlastníkom, príp. vydanie nehnuteľnosti, ale jej vypratanie. V danej veci spor o vlastnícke právo nevznikol, súd ho neriešil, riešil len to, či odporkyňa má právo užívať predmetnú   nehnuteľnosť,   ktorý   inštitút   je   odlišný   ako   určenie   vlastníckeho   práva. Stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR z 20.6.2002 spis.zn.Cpj/20/2000, na ktoré sťažovateľka poukazuje, rieši odlišnú právnu problematiku a to spôsob vymerania súdneho poplatku zo žaloby o vypratanie nehnuteľnosti. Aplikácie príslušných právnych predpisov, na ktoré sťažovateľka poukazuje sa v praxi neosvedčili, javili sa byť pre povinné osoby nespravodlivé a neprimerane zaťažujúce i majetkovú sféru účastníkov v rámci vyrubenia súdnych poplatkov a náhrady trov konania, preto ako prekonaný bol zmenený poslednou novelizáciou zákona o súdnych poplatkoch zákonom č. 273/2007 Z. z. konkrétne v pozn. č.1 v položke 1 a 2 sadzobníka súdnych poplatkov.

Preto   postup   krajského   súdu   pri   prejednaní   tohto   odvolania   sťažovateľky,   ako i aplikácia procesných predpisov bola Krajským súdom v Trnave uskutočnená správne.“.  

Predsedníčka krajského súdu vo vyjadrení vyslovila súhlas, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci.  

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   7.   marca   2007   sa   právny   zástupca sťažovateľky   vyjadril   k stanovisku   krajského   súdu,   v ktorom   vyslovil   svoj   nesúhlas s názorom krajského súdu, podľa ktorého v danej veci spor o vlastnícke právo nevznikol, krajský   súd   ho   preto   neriešil,   riešil   len   to,   či   odporkyňa   má   právo   užívať   predmetnú nehnuteľnosť, pričom vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:

Takéto   tvrdenie   je   priamo   v rozpore   s tým,   čo   uviedol   Krajský   súd   v Trnave v odôvodnení   uznesenia   č.k.   24   Co   142/2007   –   47   zo   dňa   21.8.2007,   kde   poukázal na skutočnosť, že predmetom konania pred Okresným súdom v Trnave pod č.k. 27C 71/06 bola ochrana vlastníckeho práva a vypratanie nehnuteľnosti a takýto záver nemá oporu ani s poukazom na podanú žalobu, kde je jasne navrhovateľkou vymedzené, čo ňou sleduje. Žaloba   so   žalobným   petitom   smerujúcim   k právu   odporkyne   užívať   predmetnú nehnuteľnosť podaná nebola, súd ju preto riešiť v žiadnom prípade nemohol (odporkyňa žiaden úkon ani v priebehu konania v tomto smere neurobila).

Z odôvodnenia   návrhu   navrhovateľky   je   celkom   jasné,   že   sledovala   iba   ochranu svojho vlastníckeho práva prostredníctvom žaloby na vypratanie nehnuteľnosti, pričom svoj žalobný petit formulovala v súlade so závermi súdnej praxe“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6   ods. 1 dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

1. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy) (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti,   ktoré   možno   vyvodiť   z   doterajšej   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Úlohou ústavného súdu bolo teda preskúmať zlučiteľnosť interpretácie a aplikácie na vec   sa   vzťahujúcich   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   a sťažovateľkou napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vo   vzájomnej   súvislosti   a   pri rešpektovaní základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na   tomto   základe   ústavný   súd   preskúmal   sťažovateľkou   napadnuté   uznesenie krajského súdu.

2. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Keďže predmetom tohto konania vymedzeným podanou žalobou je ochrana vlastníckeho práva v zmysle § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom cenu tohto práva podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné vyjadriť v peniazoch, základná sadzba tarifnej odmeny za poskytnutie právnej služby   advokátom   odporkyni   je   potrebné   vyčísliť   v zmysle   cit.   §   11   ods.   1   jednou trinástinou výpočtového základu. (...) Keďže právny zástupca odporkyne (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľka, pozn.) v rozpore s vyššie uvedeným odôvodnením vyčíslil náhradu trov konania z ceny nehnuteľnosti 369.000,- Sk podľa § 10 ods. 1 cit. vyhlášky, odvolací súd mu náhradu trov v celom ním uplatnenom rozsahu (17.656,-Sk) nepriznal.“.

Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.

Podľa § 11 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia je závisle od posúdenia otázky, či predmet konania pred všeobecným súdom je oceniteľný peniazmi.

Podstata sťažnosti spočíva v tvrdení sťažovateľky, že krajský súd porušil jej práva, keď nepostupoval pri priznaní trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia v súlade s bežne zaužívanými postupmi, ale použil svojský arbitrárny výklad zakladajúci sa na ľubovôli, ktorý žiadnym spôsobom neodôvodnil.

Sťažovateľka   v rámci   argumentácie   poukázala   na   stanovisko   občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 20. júna 2002 sp. zn. Cpj 20/2000, ktoré uviedlo:

V   občianskoprávnom   sporovom   konaní,   ktoré   je   ovládane   dispozičnou   zásadou, platí,   že súd   je   viazaný   žalobou   (porovnaj   §   153   ods.   2   O.   s.   p.),   čo   znamená   nielen neprekročiteľnosť   navrhovaného   súdneho   výroku,   ale   i viazanosť   tzv.   skutkom,   to   je žalobnými   (§   79   ods.   1   O.   s.   p.)   a inými   (§101   ods.   1   O.   s.   p.)   tvrdeniami   o právne významných skutočnostiach, z ktorých žalobca vyvodzuje uplatnený nárok. To, čo možno žalobou uplatniť, t. j. akého výroku sa môže žalobca od súdu s úspechom domáhať, stanoví §   80   O.   s.   p.   Návrhom   na   začatie   konania   (žalobou)   možno   tiež   uplatniť,   aby   bolo rozhodnuté   o splnení   povinnosti,   ktorá   vyplýva   zo   zákona,   z právneho   vzťahu   alebo z porušenia práva.

Súdna   ochrana   vlastníckeho   práva   sa   uskutočňuje   aj   prostredníctvom   žaloby   na vydanie veci (actio reivindicatia), ako žaloby na plnenie [§ 80 písm. b) O. s. p. ]. Žaloba na vydanie   veci   je   žaloba,   ktorou   sa   vlastník   hmotnej   veci   (či   už   ide   o osobu   fyzickú   či právnickú) domáha ochrany proti tomu, kto mu ju neoprávnene, t. j. bez právneho dôvodu, zadržuje, zbavuje tak vlastníka možnosti výkonu vlastníckeho práva a zároveň mu odmieta vec vydať.

Konštantným záverom   súdnej praxe je (porovnaj rozh. č. 53/1973,   str. 186-187 Zbierky   súdnych   rozhodnutí   a stanovísk),   že   ochranu   vlastníckeho   práva,   ak   ide o nehnuteľnosť,   nemožno   sprostredkovať   žalobou   na   vydanie   vec,   lebo   výrok   jej zodpovedajúceho súdneho rozhodnutia by nemohol byť materiálne vykonateľný. (...) Právo na vydanie nehnuteľnej veci (§126 Občianskeho zákonníka), resp. na vrátenie vzájomného plnenia z neplatnej zmluvy (§ 457 Občianskeho zákonníka) sa v súdnom konaní teda realizuje žalobou na vypratanie nehnuteľnosti.(...)

Ak ide o konanie o žalobách na vypratanie nehnuteľnosti, sú predmetom konania, t. j. tým,   čoho   sa účastník pri   procesnej ochrane svojho subjektívneho   práva (oprávneného záujmu) domáha, skutočnosti, na ktorých sa zakladá ochrana vlastníckeho práva, včítane jeho predmetu, ktorý tvorí oceniteľnú hmotnú vec. Možno preto uzavrieť, že oceniteľnosť nehnuteľnej   veci   je   potom   aj   rozhodujúca   na   účely   stanovenia   poplatku   za   konanie o vypratanie   nehnuteľnosti.“   (rovnako   aj   v rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   M   Cdo 182/2002).

Argumentáciu   krajského   súdu   obsiahnutú   vo   vyjadrení   k sťažnosti   z 20.   februára 2008   a   spočívajúcu   v poukázaní   na   skutočnosť,   že   pri   stanovovaní   súdneho   poplatku i pri rozhodovaní   o trovách   konania   treba   vychádzať   z predmetu   sporu   odlišne,   i keď v danom prípade predmetom sporu nebolo určenie vlastníckeho práva formou výroku, kto je vlastníkom,   prípadne   vydanie   nehnuteľnosti,   ale   jej   vypratanie,   a že   v danej   veci   spor o vlastnícke právo nevznikol, krajský súd ho neriešil, riešil len to, či odporkyňa má právo užívať predmetnú nehnuteľnosť, ktorý inštitút je odlišný ako určenie vlastníckeho práva, ústavný   súd   neakceptoval.   Na   základe   zistení   ústavného   súdu   zo   súvisiaceho   spisu   je nepochybné,   že   uplatnenou   žalobou   sa   navrhovateľka   domáhala   ochrany   svojho vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti   proti   sťažovateľke,   ktorá   uvedenú   nehnuteľnosť neoprávnene zadržiavala, a to žalobou o vypratanie nehnuteľnosti. K rovnakým skutkovým záverom   dospel   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   aj   krajský   súd,   keď   uviedol,   že „Z obsahu   spisu   bolo   zistené,   že   navrhovateľka   sa   podanou   žalobou   domáhala,   aby odporkyni   bola   uložená   povinnosť   vypratať   nehnuteľnosť   –   označený   dom   a súvisiaci pozemok   do   troch   dní   od   právoplatnosti   rozsudku   s odôvodnením,   že   navrhovateľka   je vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti...“.

Rovnako   sa   ústavný   súd   nestotožňuje   s   tvrdením   krajského   súdu,   že   citované stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu rieši odlišnú právnu problematiku, a to   spôsob   vymerania   súdneho   poplatku   zo   žaloby   o vypratanie   nehnuteľnosti.   Podľa názoru ústavného súdu z pohľadu prerokúvanej veci nie je dôležité, že uvedené stanovisko rieši   problematiku   vyberania   súdnych   poplatkov   v konaniach   o   žalobách   o vypratanie nehnuteľnosti,   ale   jeho   záver,   že   v uvedených   konaniach   sú   predmetom   konania skutočnosti, na ktorých sa zakladá ochrana vlastníckeho práva, vrátane jeho predmetu, ktorý tvorí oceniteľnú hmotnú vec.

Ústavný súd neakceptoval ani argumentáciu krajského súdu spočívajúcu v poukázaní na   skutočnosti,   že   aplikácia   „...príslušných   právnych   predpisov,   na   ktoré   sťažovateľka poukazuje   sa   v praxi   neosvedčili,   javili   sa   byť   pre   povinné   osoby   nespravodlivé a neprimerane   zaťažujúce   i majetkovú   sféru   účastníkov   v rámci   vyrubenia   súdnych poplatkov   a náhrady   trov   konania,   preto   ako   prekonaný   bol   zmenený   poslednou novelizáciou zákona o súdnych poplatkoch zákonom č. 273/2007 Z. z. konkrétne v pozn. č.1 v položke 1 a 2 sadzobníka súdnych poplatkov.“, keďže citovaný zákon vstúpil do účinnosti 1. júla 2007 a v zmysle jeho ustanovenia § 18a ods. 1 z poplatkových úkonov navrhnutých do 30. júna 2007 alebo za konania začaté do 30. júna 2007 sa vyberajú poplatky podľa doterajších predpisov, i keď sa stanú splatnými po 30. júni 2007, ak nie je ďalej ustanovené inak. Vzhľadom na skutočnosť, že úkony právnej služby boli v predmetnej veci poskytnuté v období   pred   1.   júlom   2007,   je   nepochybné,   že   krajský   súd   nemohol   ani   analogicky postupovať a použiť ustanovenia uvedeného zákona na posúdenie predmetu konania, ktoré sa začalo pred okresným súdom 3. júla 2006.

K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej   istoty   (čl. 1   ods. l   ústavy),   ktorého   neopomenuteľným   komponentom   je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované (II. ÚS 243/05), pretože inak dochádza aj k porušeniu   zásady   právnej   istoty   a zákonom   ustanovenej   povinnosti   pri   zabezpečovaní jednoty rozhodovania.

Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, II. ÚS 243/05).

Krajský   súd   však   na   rozdiel   od   uvedenej   argumentácie   a   princípov   vyslovil v odôvodnení   napadnutého   uznesenia,   že   predmetom   konania   vymedzeným   podanou žalobou o vypratanie nehnuteľnosti je ochrana vlastníckeho práva, avšak súčasne v rozpore so   závermi   súdnej   praxe   dospel   k   názoru,   že   cenu   tohto   práva   nie   je   možné   vyjadriť v peniazoch, bez toho, aby to akýmkoľvek spôsobom odôvodnil.

Právo   na   súdnu   ochranu   zaručené   v čl.   46   ods.   1   ústavy   (rovnako   aj   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zabezpečené aj procesnými zárukami, medzi ktoré patrí i právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré vyžaduje, aby   rozhodnutie   bolo   náležite   odôvodnené.   Povinnosťou   všeobecného   súdu   je   uviesť v rozhodnutí   dostatočné   a   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má   každý   právo   na   to, aby sa v jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry a svoje vlastné zistenia v tomto prípade na uznesenie krajského súdu sp. zn. 24 Co 142/07 z 21. augusta 2007 ústavný súd dospel k záveru, že je nedostatočne odôvodnené a vykazuje znaky arbitrárnosti, teda je z ústavného   hľadiska   neakceptovateľné.   Krajský   súd   tým,   že   vyslovil,   že   predmetom konania vymedzeným podanou žalobou o vypratanie nehnuteľnosti je ochrana vlastníckeho práva, a súčasne v rozpore so závermi súdnej praxe dospel k právnemu názoru, že cenu tohto práva nie je možné vyjadriť v peniazoch, bez toho, aby to akýmkoľvek spôsobom odôvodnil a na základe takéhoto právneho záveru aplikoval procesnoprávnu normu, konal v rozpore   s uvedenou   požiadavkou   predvídateľnosti   práva   a svojím   konaním   porušil základné   právo   sťažovateľky   zakotvené   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo v čl.   6   ods.   1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj postulát, aby sa súd právne korektne   a zrozumiteľne   vyrovnal   nielen   so   skutkovými   okolnosťami   prípadu,   ale   aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však predmetné rozhodnutie uvedené atribúty nespĺňa.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Keďže napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 24 Co 142/07 z 21. augusta 2007 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   toto   uznesenie   zrušil   (čl.   127   ods.   2   ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

V ďalšom   postupe   je   krajský   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v odôvodnení tohto nálezu. Krajský súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci   na   ďalšie   konanie,   ktoré   je   vykonateľné   jeho   doručením   (§   56   ods.   7   zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka neuplatnil návrh na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a nepožadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie, preto sa ústavný súd touto zákonnou možnosťou vzhľadom na viazanosť petitom sťažnosti sťažovateľky podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde nezaoberal.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastúpením advokátom JUDr. J. G. v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola   17 822 Sk.   Úhradu   priznal   za dva   úkony   právnej   služby (prevzatie   a   príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky v sume 2 970 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 178 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada trov konania predstavuje celkovú sumu 6 296 Sk, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2008