znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 334/06-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. novembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. P., bytom P., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 13/2005 z 25. mája 2005 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž-o-KS 84/2005 zo 6. apríla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. P. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta 2006 doručená (po doplnení 9. októbra 2006 a 16. novembra 2006) sťažnosť JUDr. M. P., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 S 13/2005 z 25. mája 2005 a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 3 Sž-o-KS 84/2005 zo 6. apríla 2006.

Sťažovateľ   uviedol,   že   jeho   sťažnosť   smeruje   proti   rozsudku   krajského   súdu z 25. mája 2005 a rozsudku najvyššieho súdu zo 6. apríla 2006. V tejto súvislosti uviedol: „Týmto konečným rozhodnutím bolo porušené moje právo vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky. Najvyšší súd SR predmetným rozsudkom porušil moje právo na súdnu   ochranu   a právo   na   prejednanie   veci   spravodlivo   tým,   že   potvrdil   rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 13/2005-25 zo dňa 25. 5. 2005, proti ktorému som sa odvolal a podrobne som usvedčil žalovaného z klamstva... Najvyšší súd SR preskúmal iba zákonnosť môjho prepustenia do dôchodku z dôvodu veku a vôbec sa nezaoberal ostatnými skutočnosťami obsiahnutými v žalobe a v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu.“

Sťažnosť   sťažovateľa   nespĺňala   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie konania pred ústavným súdom   ustanovené v   § 20   ods.   1 a 2   v spojení   s §   50 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Sťažnosť   nespĺňala   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   predovšetkým   z   dôvodu, že k sťažnosti nebolo pripojené splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom tak, ako to ustanovuje § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť ďalej neobsahovala návrh rozhodnutia (petit) vymedzený   presne,   určito   a zrozumiteľne (v   súlade   s   čl.   127   ústavy   a   §   56   zákona o ústavnom súde), aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci   (napr. III.   ÚS   234/04,   III.   ÚS   120/05).   Z podania   bolo   evidentné   to,   že   sťažnosť smeruje   proti   označeným   rozhodnutiam   všeobecných   súdov   bez   toho,   aby   sťažovateľ výslovne v petite sťažnosti uviedol pomenovaním, ako aj zákonným označením základné právo alebo slobodu, o prípadnom porušení ktorých mal ústavný súd rozhodnúť. Sťažnosť zároveň   neobsahovala   odôvodnenie   návrhu,   navrhované   dôkazy   a uvedenie   skutočností, na základe ktorých sa sťažovateľ domnieval, že došlo k porušeniu jeho základných práv. Sťažnosť v tomto smere bola koncipovaná len veľmi všeobecne.

Ústavný   súd   v liste   zo   14.   septembra   2006   (doručenom   podľa   doručenky 20. septembra 2006) poučil a upozornil sťažovateľa na to, aké predpoklady musí spĺňať kvalifikovaný návrh na začatie konania pred ústavným súdom, ako aj na skutočnosť, že jeho sťažnosť   tieto   zákonom   predpísané   náležitosti   nespĺňa.   Vyzval   ho,   aby   v lehote do 10. októbra   2006   nedostatky   svojej   sťažnosti   odstránil   (s   poučením,   ako   je potrebné doplnenie   náležitostí   urobiť),   pretože   v opačnom   prípade   môže   ústavný   súd   návrh odmietnuť a uznesenie sa   nemusí odôvodňovať (§ 25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde). Ústavný   súd   sťažovateľa   zároveň   poučil   o tom,   aké   predpoklady   musia   byť   splnené na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.  

Sťažovateľ reagoval na výzvu listom z 5. októbra 2006 doručeným ústavnému súdu 9. októbra 2006. Doplnenie svojho podania označil ako „Vyjadrenie k výzve na doplnenie podania“. Toto podanie bolo nejasne formulované, pričom sťažovateľ v ňom opäť presne nevymedzil   východisko   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu   (petit).   Prílohou   podania   bolo zároveň   potvrdenie   o osobných,   majetkových   a zárobkových   pomeroch   sťažovateľa, z ktorého   bolo   zrejmé,   že   jeho   čistý   príjem   za   predchádzajúci   rok   predstavoval   sumu 201 354 Sk, za jún 2006 sumu 17 491 Sk, za júl 2006 sumu 18 532 Sk a za august 2006 sumu   18   532   Sk.   S prihliadnutím   na   zistené   skutočnosti   ústavný   súd   uznesením č. k. III. ÚS 334/06-14 z 19. októbra 2006 žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu   v konaní   pred   ústavným   súdom   nevyhovel.   Uznesenie   bolo   sťažovateľovi doručené 31. októbra 2006.

Ústavný   súd   v predmetnom   uznesení   sťažovateľa   vyzval,   aby   v lehote   15   dní od doručenia uznesenia predložil splnomocnenie pre advokáta za účelom jeho zastupovania v konaní pred ústavným súdom. Na túto výzvu sťažovateľ reagoval listom z 13. novembra 2006   doručeným   ústavnému   súdu   16.   novembra   2006.   Sťažovateľ   v ňom   oznámil, že sa mu nepodarilo splnomocniť žiadneho z oslovených advokátov, ktorý by prijal jeho plnú   moc   a zastupoval   by   ho   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Z uvedeného   dôvodu opäť požiadal ústavný súd, aby mu právneho zástupcu na daný účel ustanovil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Aj   napriek   tomu,   že   ústavný   súd   výslovne   poučil   sťažovateľa   o tom,   že   jeho zastupovanie   advokátom   je   v konaní   pred   ústavným   súdom   povinné,   čo   predpokladá aj § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, takéto splnomocnenie ústavnému súdu nepredložil. Ústavný súd sťažovateľa poučil aj o tom, že na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred   ústavným   súdom   musia   byť   splnené   tri   predpoklady,   a teda,   že   sťažovateľ   musí o takéto ustanovenie požiadať, musia to odôvodňovať jeho majetkové pomery a vo veci nemôže   ísť   o zrejmé   bezúspešné   uplatňovanie   nároku   na   ochranu   ústavnosti.   V tejto súvislosti ústavný súd sťažovateľa upozornil na to, že všetky tri predpoklady musia byť splnené   súčasne   a ak   hoci   len   jeden   z predpokladov   nie   je   splnený,   nemožno   žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom vyhovieť.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   nepredložil   ústavnému   súdu   v stanovenej lehote splnomocnenie pre advokáta a preukázaním svojich zárobkových pomerov nesplnil ani   podmienky   pre   jeho   ustanovenie.   V prípade,   že   advokáti   odmietli   zastúpenie sťažovateľa,   mal   tento   možnosť   poskytnutia   právnych   služieb   na   základe   §   20   ods.   3 zákona č.   586/2003   Z.   z.   o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.

Ak   ústavný   súd   poučí   sťažovateľa   o jeho   procesných   právach   a povinnostiach v konaní   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   s cieľom   poskytnúť   mu   plnú   možnosť na uplatnenie ústavnej ochrany jeho základných práv a slobôd a poučí sťažovateľa o tom, ako treba opravu alebo doplnenie sťažnosti urobiť, je procesnou povinnosťou sťažovateľa a tiež v jeho záujme výzvu ústavného súdu a pokyny na opravu alebo doplnenie sťažnosti v nej obsiahnuté rešpektovať (III. ÚS 120/05, III. ÚS 265/05).

V prípade nerešpektovania uvedenej povinnosti sťažovateľom ústavný súd sťažnosť pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietne pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (obdobne napr. III. ÚS 199/03).

Na základe vyššie uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2006