znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 334/05-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. novembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť K. Z., D., zastúpeného advokátom JUDr. Z. L., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Bratislava III, pracoviskom Pezinok, v konaní sp. zn. 22 C 5/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. Z.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2005 doručená sťažnosť K. Z., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Z. L., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom   Bratislava III,   pracoviskom   Pezinok   (ďalej len   „okresný   súd“),   v   konaní sp.   zn. 22 C 5/03.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že 23. januára 2003 podal ako navrhovateľ okresnému   súdu   žalobu   proti   odporkyni   o uhradenie   finančnej   sumy   s príslušenstvom. Na výzvu okresného súdu sťažovateľ upresnil 8. júla 2003 žalobný návrh, o ktorom okresný súd rozhodol uznesením zo 4. februára 2004, t. j. takmer po siedmich mesiacoch.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že okresný súd nariadil v uvedenej veci pojednávania na 4. jún 2003, 7. júl 2003, 16. september 2003, 5. november 2003, 4. február 2004, 17. marec 2004, 31. marec 2004, 7. jún 2004, 8. september 2004 a 11. október 2004, pričom „... sa vo veci meritórne pojednávalo len 4. februára 2004“.

Následne okresný súd uznesením dané konanie prerušil, pričom sťažovateľ podal v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol uznesením č. k. 9 Co 338/04-101 a 9 Co 364/04-101 z 28. februára 2005 tak, že zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie.

Ďalšie   pojednávanie   v predmetnej   veci   bolo   stanovené   na   11.   máj   2005. Pojednávanie však bolo bez uvedenia dôvodu odročené na 30. máj 2005, čo podľa názoru sťažovateľa znamená len ďalší prieťah v tomto konaní.

Sťažovateľ vzniknutú situáciu vníma ako ďalšie porušovanie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože v jeho právnej veci o zaplatenie požadovanej finančnej sumy s príslušenstvom okresný súd koná s prieťahmi, pričom vec nie je možné považovať za právne ani skutkovo zložitú a doterajšie konanie okresného súdu nemožno považovať za také, ktoré by smerovalo k právoplatnému rozhodnutiu v danej veci.

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ v návrhu   výroku   rozhodnutia (petite)   svojej   sťažnosti   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   jeho   základné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní okresného súdu sp. zn. 22 C 5/03 bolo porušené. Sťažovateľ žiada zároveň o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1 360 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   podľa ustanovenia § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom   súde,   či   nie   je   neprípustná,   podaná   niekým   zjavne   neoprávneným   alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 140/03, III. ÚS 118/04).

Ústavný   súd   výzvou   z   12.   júla   2005   požiadal   okresný   súd   o   zaslanie   spisu sp. zn. 22 C 5/03. Požadovaný spis bol ústavnému súdu doručený 28. septembra 2005.V zmysel ustálenej judikatúry ústavného súdu sa otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   skúma   vždy   s prihliadnutím   na   konkrétne   okolnosti posudzovanej veci najmä podľa týchto kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu v uvedenej veci.

Ústavný súd   neposudzuje predmetné   konanie po   skutkovej   a právnej   stránke   ako zložité.   Predmetom   konania   je   bežné   majetkové   plnenie,   ktoré   je   súčasťou   štandardnej rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov.   Pri   posudzovaní správania   sťažovateľa   ako účastníka konania neboli zistené žiadne okolnosti, ktorými by došlo k zbytočným prieťahom v konaní.

Ústavný súd z prehľadu spisu sp. zn. 22 C 5/03 zistil, že návrh na začatie konania bol okresnému   súdu   doručený   23.   januára   2003   a vo   veci   samej   okresný   súd   rozhodol rozsudkom č. k. 22 C 5/03-127 z 19. septembra 2005, pričom na pojednávaní sa účastníci konania vzdali práva podať proti tomuto rozsudku odvolanie. Ústavný súd s prihliadnutím na   celkovú   dĺžku   uvedeného   konania   (31,5   mesiacov)   v spojení   s   počtom   nariadených pojednávaní   za   predmetné   obdobie   (14)   a   počet   úkonov   okresného   súdu   v danej   veci neposudzuje   postup   okresného   súdu   v   tomto   konaní   ako   porušenie   sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj keby sa niektoré úkony okresného súdu javili ako neúčelné, je potrebné ich posudzovať so zreteľom na konkrétne okolnosti tejto veci (napr. odporkyňu nebolo možné v priebehu celého konania vypočuť, pretože nepreberala predvolania na pojednávania, ktoré jej boli doručované aj policajnými orgánmi,   splnomocnený   advokát   potvrdením   preukázal   jej   dočasný   pobyt   v zahraničí, následne bola v priebehu konania vyhlásená za nezvestnú osobu).

V zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   jedným   z dôvodov odmietnutia sťažnosti je zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom štátu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta   –   napr.   rozhodnutia   sp.   zn. I. ÚS 93/97, I. ÚS 20/97, I. ÚS 24/98.

V zmysle ustanovenia § 36 zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 142 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2005