znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 334/04-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Lucie Tomekovej, a maloletej Lucie Tomekovej, zastúpenej matkou Luciou Tomekovou, obe bytom B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresnou prokuratúrou Piešťany v konaniach sp. zn. Pn 2180/03, Pn 2020/04 a Pv 1083/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Lucie Tomekovej a maloletej Lucie Tomekovej, zastúpenej matkou Luciou Tomekovou,   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2004   doručená   sťažnosť   Lucie   Tomekovej   (ďalej   aj   „sťažovateľka“)   a maloletej   Lucie Tomekovej (ďalej len „maloletá sťažovateľka“), zastúpenej matkou Luciou Tomekovou, obe bytom B. (ďalej aj „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   Okresnou   prokuratúrou   Piešťany   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“) v konaniach sp. zn. Pn 2180/03, Pn 2020/04 a Pv 1083/03.

Porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vidia sťažovateľky v nasledovnom, nimi opísanom a čiastočne z príloh sťažnosti vyplývajúcom skutkovom stave.

Lucia Tomeková je matkou maloletej sťažovateľky, ktorej otcom je M. B., bytom P., zdržiavajúci   sa   dlhodobo   v zahraničí.   M.   B.   bol   rozsudkom   Okresného   súdu   Trenčín č. k. 14 NcP   400/00-73 z 13.   januára 2003 zaviazaný prispievať na výživu   svojej   dcéry sumou 4 000 Sk mesačne do rúk matky. Túto povinnosť si riadne neplnil od januára 2003. Rozsudkom Okresného súdu Piešťany č. k. 4 C 92/00-101 právoplatným od 23. októbra 2003   bolo   M.   B.   uložené   uhradiť   sťažovateľke   sumu   10   000   Sk   na   úhradu   nákladov spojených s tehotenstvom a zľahnutím a 60 000 Sk ako náklady na výživu za obdobie od 1. augusta 2000 do 31. júla 2001. Túto povinnosť si podľa tvrdenia sťažovateľky taktiež nesplnil.

Dňa 19. augusta 2003 podala sťažovateľka okresnej prokuratúre trestné oznámenie na M. B. pre neplnenie si vyživovacej povinnosti voči dcére a 30. septembra 2003 vydal v tejto   veci   policajný   orgán   uznesenie   o začatí   trestného   stíhania   voči   nemu (ČVS: ORP 541PN-2003), ale vec nebola do podania sťažnosti ústavnému súdu skončená.

Vyšetrovateľ ani prokurátor sťažovateľku neinformovali o priebehu konania a navyše jej zatajovali „skutočnosti k prípadu“. Až z vlastnej iniciatívy sa dozvedela, že M. B. bol vypočutý, ale je potrebné ho pre údajnú chybu vyšetrovateľa vypočuť znova. Sťažovateľka preto tvrdí, „...   že chybou vyšetrovateľa nie je vec do dnešného dňa ukončená,   z čoho žiadam vyvodiť dôsledky“.

Dňa 24. novembra 2003 podala sťažovateľka okresnej prokuratúre trestné oznámenie na M.   B.   pre   neplnenie   si   vyživovacej   povinnosti   voči   nej,   a to   napriek   právoplatnosti a vykonateľnosti   rozsudku   Okresného   súdu   Piešťany.   Toto   trestné   oznámenie   bolo odstúpené na vybavenie Okresnému úradu justičnej a kriminálnej polície Policajného zboru Trnava,   odboru   skráteného   vyšetrovania   Piešťany.   Policajný   orgán   4.   marca   2004 uznesením   sp.   zn.   ČVS:   ORP-1142/5-OSV-TT-2004   odmietol   začať   trestné   stíhanie s odvolaním sa na § 159 ods. 2 a ods. 3 Trestného poriadku. Sťažovateľka 11. marca 2004 napadla toto uznesenie sťažnosťou, ktorú okresná prokuratúra uznesením č. k. Pn 2020/04-9 z 5.   apríla   2004   zamietla   ako   nedôvodnú.   Sťažovateľka   sa   22.   apríla   2004   obrátila   na Generálnu   prokuratúru   Slovenskej   republiky,   na   základe   čoho   jej   Krajská   prokuratúra Trnava   listom   z 2.   júna   2004   oznámila,   že   jej   podnet   je   dôvodný   a že   bolo   okresnej prokuratúre   uložené,   aby „zabezpečila   vydanie   uznesenia   o začatí   trestného   stíhania a vznesení obvinenia M. B. pre trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona a riadne vykonanie prípravného konania“.

Sťažovateľka tvrdí, že „napriek tomuto príkazu nadriadeného orgánu sa dodnes vo veci nič nevykonalo“.

Sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   okresnou prokuratúrou,   a to   ako   jej   samotnej,   tak   i jej   dcéry,   aby   prikázal   okresnej   prokuratúre skončiť vec v primeranej dobe a aby jej s dcérou priznal „finančnú satisfakciu“ 50 000 Sk.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“).   Skúmal   pritom,   či   má   na prerokovanie sťažnosti právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom   súde,   či   nie   je   neprípustná,   podaná   niekým   zjavne   neoprávneným   alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená. Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal len z textu sťažnosti a príloh predložených sťažovateľkou.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   okresnou prokuratúrou,   a   to   v   dvoch   konaniach   začatých   na   základe   jej   trestných   oznámení z 19. augusta 2003 a 24. novembra 2003.

K námietke porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresnou prokuratúrou v   konaní   o   trestnom oznámení sťažovateľky z   19. augusta 2003

Od podania   trestného   oznámenia   do   momentu,   keď   sa   sťažovateľka   obrátila   na ústavný súd, uplynulo 13 mesiacov. Podľa tvrdení sťažovateľky a ňou predložených príloh bolo   v tejto   dobe   jej   trestné   oznámenie postúpené   orgánom   polície,   bolo začaté   trestné stíhanie a bol vypočutý M. B. Takéto tempo konania nie je optimálne, ale v okolnostiach prípadu vylučuje, aby už došlo k zásahu do základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorý by už dosiahol úroveň porušenia týchto ich práv.

Podľa § 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) „Prokuratúra je samostatná hierarchicky usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v ktorej pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti“.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   o prokuratúre   možno   podnetom   napadnúť   aj   každé rozhodnutie,   postup   vrátane   nečinnosti   orgánu   prokuratúry   a z   §   174   ods.   1   Trestného poriadku vyplýva, že prokuratúra disponuje dostatkom oprávnení na zabezpečenie riadneho, teda i primerane rýchleho prípravného konania. Sťažovateľka nepreukázala ani netvrdí, že sa v konaní o jej trestnom oznámení z 19. augusta 2003 obrátila na Krajskú prokuratúru Trnava   a na   Generálnu   prokuratúru   Slovenskej   republiky.   Tieto   orgány   pritom v okolnostiach prípadu disponujú oprávneniami, ktoré im umožňujú zabezpečiť v prípade potreby urýchlenie konania i uznanie porušenia práv sťažovateliek.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Sťažovateľka mala a stále má možnosť domáhať sa ochrany   svojich   práv,   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   podnetom adresovaným   Krajskej   prokuratúre   Trnava   alebo   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej republiky, ktoré disponujú účinnými prostriedkami na zjednanie nápravy. Preto je sťažnosť v tejto časti neprípustná.

K   námietke porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresnou prokuratúrou v   konaní o   trestnom oznámení sťažovateliek z   24. novembra 2003

Od podania tohto trestného oznámenia do momentu, keď sa sťažovateľka obrátila na ústavný súd uplynulo 10 mesiacov. Podľa tvrdení sťažovateľky a ňou predložených príloh sa v tejto dobe konalo tiež len na základe jej podaní, a to výlučne o tom, či na základe jej trestného oznámenia začne trestné stíhanie.

V danom   prípade   sa   sťažovateľka   obrátila   na   Generálnu   prokuratúru   Slovenskej republiky a až po tomto podnete uložila Krajská prokuratúra Trnava okresnej prokuratúre vydanie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia M. B. pre trestný čin zanedbania   povinnej   výživy   podľa   §   213   ods.   1   Trestného   zákona   a riadne   vykonanie prípravného   konania,   o   čom   informovala   sťažovateľku   listom   č.   k.   2   Kn   2064/04-14 z 2. júna 2004.

Sťažovateľka nepreukázala ani netvrdí, že sa na Krajskú prokuratúru Trnava alebo na Generálnu   prokuratúru   Slovenskej   republiky   obrátila   kvôli   údajnému   porušovaniu   jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ak   je   sťažovateľka   presvedčená,   že   postupom   okresnej   prokuratúry   dochádza k porušovaniu jej práv a práv maloletej sťažovateľky, tak má stále možnosť obrátiť sa na Krajskú prokuratúru Trnava alebo na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, ktoré disponujú účinnými prostriedkami na zjednanie nápravy. Preto je sťažnosť aj v tejto časti neprípustná.

Ústavný   súd   navyše   uvádza,   že   trestné   stíhanie   nie   je   základným   spôsobom vymáhania dlžného výživného. Týmto je v okolnostiach prípadu súdny výkon rozhodnutia podľa šiestej časti Občianskeho súdneho poriadku alebo exekúcia.

Preto nemožno konanie okresnej prokuratúry posudzovať podľa sprísnených kritérií uplatňovaných   na   vykonávacie   konania   a na   konania,   kde   ide   o zabezpečenie   výživy maloletých.

Doterajší   postup   okresnej   prokuratúry   podľa   tvrdení   sťažovateľky   a ňou predložených príloh nebol optimálny, ale v okolnostiach prípadu ešte neznamenal porušenie základného   práva   sťažovateliek   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Z toho   vyplýva   aj   zjavná neopodstatnenosť sťažnosti.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   ide   o zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť vtedy,   keď   sa   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadna   možnosť   porušenia základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98). V okolnostiach prípadu je zjavné, že celková dĺžka konaní okresnej   prokuratúry   v spojení   s už   vykonanými   úkonmi   vylučuje,   aby   už   došlo k zbytočným   prieťahom   znamenajúcim   porušenie   základného   práva   sťažovateliek   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Neprípustnosť   a zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   nemožno   odstrániť.   Preto ústavný   súd   nevyzýval   sťažovateľky   na   odstránenie   ďalších   nedostatkov   sťažnosti (chýbajúce právne zastúpenie advokátom).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2004