znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 333/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoadvokátom JUDr. Richardom Kovalčíkom, Rázusova 1, Košice, ktorou namieta porušeniesvojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehotepodľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cbo 20/2014,a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie   svojej   záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Cbo   20/2014   (ďalej   aj   „napadnutékonanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„Sťažovateľ je účastníkom konania o zaplatenie 1.659.659,90 € s prísl. vedeného pred Krajským súdom Bratislava pod sp. zn. 28Cb/2/2002, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako žalobca.

Vo   vyššie   uvedenej   právnej   veci   podal   sťažovateľ   odvolanie   proti   uzneseniu Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 28Cb/2/2002 - 1033 zo dňa 04.03.2014, ktoré bolo za účelom   rozhodnutia   spolu   so   spisovým   materiálom   predložené   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „porušovateľ") dňa 16.04.2014, kde je konanie vedené pod sp. zn. 3Cbo/20/2014...

Nakoľko   porušovateľ   vo   veci   takmer   rok   nijako   nekonal,   sťažovateľ   podal predsedníčke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sťažnosť na prieťahy v konaní, v ktorej ju požiadal o zjednanie nápravy...

V   nadväznosti   na   vyššie   uvedenú   sťažnosť   sťažovateľa   mu   bola   zo   strany predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky doručená odpoveď, z ktorej vyplýva, že:... spis uvedenej spisovej značky napadol v mesiaci apríl 2014 a bude vybavený podľa poradia, v lehote jedného roku, t. j. v apríli 2015...

Z vyššie uvedeného vyjadrenia predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je   bez   akejkoľvek   pochybnosti   zrejmé,   že   odvolaním   sťažovateľa   sa   porušovateľ   bude zaoberať   najskôr   až   takmer   rok   potom,   čo   bolo   sťažovateľom   podané.   Inými   slovami povedané, počas jedného roka od podania odvolania sa porušovateľ odvolaním nebude akokoľvek   zaoberať   a   jeho   posúdenie,   resp,   rozhodnutie   o   odvolaní   započne   až pred uplynutím jedného roku od jeho podania.

Vyššie uvedené považuje sťažovateľ za vonkoncom neakceptovateľné a podľa jeho názoru to svedčí jednoznačne o prieťahoch v konaní. Je pravdou, že odvolací súd síce nemá zákonom   stanovenú   lehotu   na   rozhodnutie   o   odvolaní   účastníka   konania,   avšak   je vonkoncom   neprijateľné,   aby   sa   takýmto   odvolaním   začal   zaoberať   najskôr   až   pred uplynutím   jedného   roku   od   podania   takéhoto   odvolania   a   považoval   takúto   prax za akceptovateľnú.

V   súvislosti   s   vyššie   uvedeným   považuje   sťažovateľ   za   potrebné   zdôrazniť,   že predmetom posudzovania porušovateľom v predmetnej veci nebolo rozhodnutie vo veci samej,   ale   rozhodnutie   o   procesnej   otázke,   t.   j.   o   pripustení   vedľajšieho   účastníka do konania, kde náročnosť rozhodovania je nepomerne nižšia ako v prípade rozhodovania o veci samej. Z uvedeného dôvodu je preto neakceptovateľné, aby rozhodovanie o odvolaní proti rozhodnutiu, ktorého predmetom je procesná otázka trvalo porušovateľovi rovnako dlho, resp. dlhšie ako v prípade rozhodovania o odvolaní vo veci samej.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„I. Základné právo sťažovateľa podľa č1. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a podľa č1. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ktorým   je   Slovenská   republika   viazaná, neefektívnym   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   sp.   zn. 3 Cbo/20/2014 porušené bolo.

II.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky, aby v konaní sp. zn. 3 Cbo/20/2014 bezodkladne konal.

III. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- €, ktoré   mu   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

IV.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy konania do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia..“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývaťaj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľačl. 127   ods. 1   ústavy   (II. ÚS 184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu   právanečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty.Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bolana ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlotrvať   (napr.   I. ÚS 22/01,   I. ÚS 77/02,   I. ÚS 116/02).   Ak   v čase   doručenia   sťažnostiústavnému   súdu   už   nemohlo   dochádzať   k namietanému   porušovaniu   označeného   práva,ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskehosúdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutieo sťažnosti č. 16970/05).

Zo   zistenia   ústavného   súdu   a samotnej   sťažnosti   vyplýva,   že   napadnuté   konanienajvyššieho súdu vedené pod sp. zn. 3 Cbo 20/2014 bolo skončené uznesením z 30. apríla2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 21. mája 2015.

Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy   a práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v napadnutom   konaní   sťažnosťou   doručenouústavnému súdu až 8. júna 2015, t. j. v čase, keď napadnuté konanie už bolo právoplatneskončené,   a preto   k namietanému   porušovaniu   označených   práv   už   nemohlo   dochádzaťa právna neistota sťažovateľa už nemohla trvať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi   v nejuplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015