znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 333/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., zastúpeného advokátkou JUDr. Líviou Kňažikovou, Advokátska   kancelária,   M.   R.   Štefánika   6,   Komárno,   pre   namietané   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkami Krajského súdu v Nitre č. k. 11 S/2/2012-38 z 21. augusta 2012 (Rvp 2031/2014), č. k. 11 S/10/2012-35 z 25. septembra 2012 (Rvp 2032/2014), č. k. 11 S/12/2012-35 z 9. októbra 2012 (Rvp 2034/2014), č. k. 11 S/6/2012-35 z 18. septembra 2012   (Rvp 2035/2014)   a č. k. 11 S/11/2012-35   z 9.   októbra   2012   (Rvp 2036/2014) a rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf/73/2012 z 21. novembra 2012 (Rvp 2031/2014), sp. zn. 5 Sžf/91/2012 zo 17. decembra 2013 (Rvp 2032/2014), sp. zn. 5 Sžf/89/2012 zo 17. decembra 2013 (Rvp 2034/2014), sp. zn. 5 Sžf/88/2012 zo 17. decembra   2013   (Rvp 2035/2014)   a sp.   zn.   5   Sžf/2/2013   zo   17.   decembra   2013 (Rvp 2036/2014) a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   J.   K.   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp 2031/2014,   Rvp 2032/2014,   Rvp 2034/2014, Rvp 2035/2014 a sp. zn. Rvp 2036/2014   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 333/2014.

2. Sťažnosti J. K. o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. marca 2014 doručené sťažnosti J. K., (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkami   Krajského   súdu v Nitre č. k. 11 S/2/2012-38 z 21. augusta 2012 (Rvp 2031/2014), č. k. 11 S/10/2012-35 z 25.   septembra   2012   (Rvp 2032/2014),   č. k. 11 S/12/2012-35   z 9.   októbra   2012 (Rvp 2034/2014), č. k. 11 S/6/2012-35 z 18. septembra 2012 (Rvp 2035/2014) a č. k. 11 S/11/2012-35 z 9. októbra 2012 (Rvp 2036/2014) – ďalej len „krajský súd“ a „rozsudky krajského   súdu“   –   a   rozsudkami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5 Sžf/73/2012 z 21. novembra 2012 (Rvp 2031/2014), sp. zn. 5 Sžf/91/2012 zo 17. decembra 2013 (Rvp 2032/2014), sp. zn. 5 Sžf/89/2012 zo 17. decembra 2013 (Rvp 2034/2014), sp. zn. 5 Sžf/88/2012 zo 17. decembra 2013 (Rvp 2035/2014) a sp. zn. 5 Sžf/2/2013 zo 17. decembra 2013 (Rvp 2036/2014) – ďalej len „najvyšší súd“ a „rozsudky najvyššieho súdu“.

Z obsahu sťažností   a príloh   k nim   pripojených   vyplýva, že   na základe   vykonanej daňovej kontroly Daňový úrad Komárno vydal päť dodatočných platobných výmerov (ďalej len „správca dane“ a „rozhodnutia správcu dane“), ktorými v zmysle zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných   orgánov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   511/1992   Zb.“) vyrubil sťažovateľovi ako platiteľovi dane rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia   apríl,   máj,   október,   november   a december   2006   za   nesplnenie   povinnosti vyplývajúcej mu z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. pre odpočítanie dane podľa ustanovení § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“). Správca dane (okrem iného) dospel   k záveru,   že „ak   si   daňový   subjekt   uplatňuje   nárok   na   odpočítanie   dane z dodávateľskej faktúry, musí preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a dokázať, že tovar bol dodaný“, preto sa „v rámci kontroly zameral na obchodovanie s drevom, pričom konštatoval, že neexistovali relevantné doklady o pôvode dreva, ktoré by preukazovali,   že   kontrolovaný   subjekt   nakúpil   drevo   tak   a v   takom   množstve,   ako   je deklarované na dodávateľských faktúrach od spoločnosti PIRUS, s. r. o., nakoľko všetky osoby, ktoré sa zúčastňujú manipulácií s drevom, sú povinné dodržiavať pravidlá zakotvené v zákone č.   326/2005 Z. z. o lesoch.   Z uvedeného dôvodu správca dane využil inštitút súčinnosti tretích osôb, a to KR PZ v Nitre a Krajských lesných úradov a na základe takto získaných   dôkazov   dospel   k   záveru,   že   daňový   subjekt   neuniesol   dôkazné   bremeno a nevyvrátil   zistenia   správcu   dane   o   tom,   že   tovar   dokladovaný   označenými   faktúrami uvedenými v rozhodnutí dodaný nebol.“.

Proti   rozhodnutiam   správcu   dane   podal   sťažovateľ   odvolania,   v ktorých argumentoval   tým,   že „spĺňa   podmienky...   na   odpočítanie   dane.   Poukázal   na   to, že dodávateľ (spoločnosť PIRUS, s. r. o.) tovar vlastnil a bez prevzatia na vlastný sklad predal a dodal jemu a on kúpnu cenu tovaru riadne a včas zaplatil. Guľatinu spracoval na hranoly,   dosky,   a   pod.,   čoho   nepochybným   dôkazom   sú   odberateľské   faktúry,   ako   aj zaplatené faktúry za porez guľatiny. S týmito skutočnostiam sa však správca dane vo svojom rozhodnutí   nevysporiadal...“. Daňové riaditeľstvo   Slovenskej   republiky následne   vydalo rozhodnutia   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“   a   „rozhodnutia   daňového   riaditeľstva“), ktorými   rozhodnutia   správcu   dane   potvrdilo,   keďže   z jeho   strany   nezistilo   žiadne pochybenia.

Žaloby   sťažovateľa,   ktorými   sa   domáhal   preskúmania   rozhodnutí   daňového riaditeľstva,   krajský   súd   rozsudkami   zamietol,   keď   po   stotožnení   sa   so   skutkovými zisteniami a právnymi závermi správnych orgánov dospel k záveru, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. V pomerne rozsiahlom odôvodnení svojich rozsudkov krajský súd okrem iného konštatoval že „sama skutočnosť, že   mal   účtovné   doklady   na   tento   deklarovaný   tovar   ešte   neznamená,   že   tovar   bol i dodaný...;   keďže   nebol   preukázaný   pôvod   tohto   tovaru,   nebolo   možné   identifikovať spoločnosť,   ktorá dodala guľatinu   dodávateľovi žalobcu a ani preveriť prepravcu tohto tovaru, ktorý by potvrdil údaje uvedené v daňových dokladoch“.

Na   základe   odvolaní   sťažovateľa   najvyšší   súd   rozsudkami   potvrdil   rozsudky krajského súdu ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkami krajského súdu a rozsudkami najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy a práva   na spravodlivý   súdny   proces podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru.   S právnymi názormi týchto   súdov   sa   nestotožňuje   a   opätovne   tvrdí,   že „dostatočne   preukázal   splnenie podmienok... na odpočítanie dane. Vo svojej žalobe poukázal na skutočnosť, že spoločnosť PIRUS, s. r. o. ako dodávateľ tovar vlastnil a bez prevzatia na vlastný sklad predal a dodal jemu. Bez akýchkoľvek pochýb sťažovateľ kúpnu cenu za predmetný dovar riadne a včas zaplatil.   Guľatinu   následne   spracoval   na   hranoly,   dosky,   atď.,   čoho   nepochybným a nesporným dôkazom sú odberateľské faktúry ako aj zaplatené faktúry za porez guľatiny. S uvedenými skutočnosťami sa však správca dane vo svojom rozhodnutí nevysporiadal.“. S týmito   skutočnosťami,   resp.   so   všetkými   ním   uvádzanými   skutočnosťami   sa nevysporiadal ani krajský súd ani najvyšší súd, v dôsledku čoho „súd nesprávne vyhodnotil daný skutkový stav a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“. Okrem   toho „súd...   nesprávne   právne   posúdil,   nevyhodnotil   skutkovo   správne   otázku vedomosti sťažovateľa o skutočnostiach týkajúcich sa pôvodu dreva, pričom súd vychádzal len   z irelevantných   tvrdení   správcu   dane,   ktoré   sú   sporné   a nepodložené   žiadnymi dôkazmi“. Osobitne najvyššiemu súdu sťažovateľ vytýka to, že „nesprávne právne posúdil vec   tiež   tým,   že   úplne   vyhol   aplikácii   rozsudku   Súdneho   dvora   ES   z 12.   januára   2006 v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03“.

V nadväznosti   na uvedené sťažovateľ žiada,   aby ústavný súd vydal   rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkami krajského súdu a rozsudkami najvyššieho súdu, pričom tieto rozhodnutia zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie.II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkami krajského súdu a rozsudkami najvyššieho súdu (pozri I. časť odôvodnenia tohto uznesenia).

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 2031/2014, Rvp 2032/2014, Rvp 2034/2014, Rvp 2035/2014 a sp. zn. Rvp 2036/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a všeobecných súdov rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkami krajského súdu

Ústavný   súd   konštatuje,   že   preskúmaniu   rozsudkov   krajského   súdu   vo   vzťahu k sťažovateľom   namietanému   porušeniu   označených   práv   bráni   princíp   subsidiarity vyjadrený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   z ktorého   vyplýva,   že   každá   fyzická   osoba   alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   požiadať o ochranu   tohto   práva   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý pred uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02,   IV.   ÚS   78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu ku krajskému súdu najvyšší súd,   ktorý   na   základe   odvolaní   sťažovateľa   rozsudky   krajského   súdu   potvrdil.   Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie.

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a rozsudkami najvyššieho súdu

Ako už bolo uvedené, ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou   ústavného   súdu   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04,   I. ÚS 74/05).   Ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m.   I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02).   V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje ústavný   súd   za   arbitrárne   či   zjavne   neodôvodnené   tie súdne   rozhodnutia,   ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   taktiež   judikoval,   že všeobecný   súd   nemusí   dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), ani právo, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania   (II. ÚS   3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Uvedené právne východiská sa vzťahujú aj na právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože medzi jeho obsahom a obsahom základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (m.   m.   II.   ÚS   71/97, IV. ÚS 147/08).

Porušenie   označených   práv   najvyšším   súdom   vidí   sťažovateľ   jednak   v tom,   že sa nevysporiadal s jeho argumentáciou, ktorá je pre posúdenie daných vecí rozhodujúca, a síce, že splnil podmienky na odpočet dane z pridanej hodnoty, keď preukázal, že za tovar mu dodaný riadne a včas zaplatil, ako aj v tom, že na dané prípady neaplikoval rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, na ktorý poukázal vo svojich odvolaniach proti rozsudkom krajského súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   odôvodnenie   sťažovateľom   napadnutých   rozsudkov najvyššieho súdu je identické, pričom z relevantnej časti vyplýva:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že prevažným dodávateľom drevnej guľatiny pre žalobcu bola v roku 2006 obchodná spoločnosť PIRUS, s. r. o., so sídlom v Komárne, ktorá mala nadobudnúť   guľatinu   od   svojho   dodávateľa   obchodnej   spoločnosti   MIaMI,   s.   r.   o.,   so sídlom vo Veľkom Krtíši. Žalobca ako spracovateľ dreva (§ 24 ods. 4 zákona č. 326/2005 Z. z.   o lesoch)   na   vyzvanie   správcu   dane   relevantné   doklady   o   pôvode   a   existencii predmetného dreva nepredložil. Takéto doklady nepredložila ani spoločnosť PIRUS, s. r. o., ktorej   mala   dodať   predmetnú   guľatinu   spoločnosť   MIaMI,   s.   r.   o.   Konateľ   obchodnej spoločnosti MIaMI. s. r. o. Dušan Lenhart poprel akúkoľvek spoluprácu so spoločnosťou PIRUS, s. r. o. Uviedol, že s touto spoločnosťou nikdy neobchodoval, žiadne faktúry pre túto spoločnosť nevystavil a konateľa spoločnosti PIRUS, s. r. o. Juraja Pipíšku nepozná. K predloženým predmetným faktúram uviedol, že odtlačok pečiatky na predmetných faktúrach nie je totožný s pečiatkami, ktoré používa jeho spoločnosť. Z uvedených skutočností vyplýva, že   žalobca   v konaní   nepredložil   žiaden   relevantný   dôkaz   o   tom,   že   skutočne   došlo   k reálnemu   dodaniu   tovaru   –   drevnej   guľatiny,   čím   nebola   splnená   podmienka   pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH (spoločnosti PIRUS, s. r. o. nevznikla daňová povinnosť, pretože nedodala fakturovaný tovar) a tiež nebola splnená podmienka podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH (fakturovaná DPH nebola uplatnená platiteľom za   dodaný   tovar).   Uskutočnenie   zdaniteľného   plnenia   je   základnou   podmienkou   pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom   na   nej   uvedeným,   potom   len   formálna   existencia   faktúry,   ako   aj preukazovanie zaplatenia kúpnej ceny v hotovosti, nie sú predpokladom pre odpočítame dane v zmysle zákona o DPH.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie   nie   je   možné   odpustiť   (keďže   to   zákon   neustanovuje)   ani   pri   vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca   požaduje   (pre   ľahkú   zneužiteľnosť),   aby   platiteľ,   ktorý   nárok   na   odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že skutočnosťou rozhodujúcou v tomto prípade je,   že žalobca v daňovom konaní   nepreukázal nadobudnutie smrekovej guľatiny, vyfaktúrovanej vyššie označenými faktúrami a to spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti, a preto sa najvyšší súd stotožnil s názorom krajského súdu, ako aj žalovaného, že žalobca v konaní nepreukázal, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami boli   žalobcovi   vôbec   dodané   a   že   boli   dodané   práve   obchodnou   spoločnosťou PIRUS, s. r. o.,   keď   ani   táto   spoločnosť   nepreukázala   dodanie   predmetnej   smrekovej guľatiny od spoločnosti MIaMI, s. r. o. Žalobca tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní.

Pokiaľ ide o poukazovanie žalobcu na rozsudok Súdneho dvora ES z 12. januára 2006   v   spojených   veciach   C-354/03,   C-355/03   a   C-484/04   (Optigen),   podľa   názoru najvyššieho   súdu   sa   uvedený   rozsudok   na   prejednávaný   prípad   nevzťahuje,   pretože označený rozsudok predpokladá dodávky, ktoré samé o sebe nie sú poznačené podvodom a skutočnosť,   že   platiteľ   v   reťazci   dodávok   nevedel   a   ani   vedieť   nemohol   o   podvodnej povahe   plnenia.   V   danom   prípade   bolo   povinnosťou   žalobcu   ako   spracovateľa   dreva požadovať   od   svojho   dodávateľa   obchodnej   spoločnosti   PIRUS,   s.   r.   o.   doklady preukazujúce pôvod predmetného dreva v zmysle § 24 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch dreva a vyhl. č. 232/2006 Z. z., a to predovšetkým za účelom preukázania pôvodu dreva. Pokiaľ   mu   dodávateľ,   t.   j.   obchodná   spoločnosti   PIRUS,   s.   r.   o.   predmetné   doklady nepredložila,   žalobca   nepochybne   vedel,   resp.   mal   vedieť,   že   nejde   o   legálne   dodávky a takéto dodávky nemal prevziať.

Neobstoja teda námietky žalobcu uvedené v odvolaní, že správca dane, ani žalovaný neprodukovali žiaden dôkaz preukazujúci vedomosť žalobcu o uvedených skutočnostiach. Treba pripomenúť, že dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží   predovšetkým   na   daňovom   subjekte   a   tiež   treba   pripomenúť,   že   cieľom   uznaným a podporovaným šiestou smernicou je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01   a   C-7/02,   Zb.   s.   1-5337,   bod   76,   ako   aj   z   21.   februára   2006,   Halifax   a   i., C 255/02, Zb. s. 1-1609, bod 71).

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú   vadu,   ktorá   mohla   mať   vplyv   na   zákonnosť   napadnutého   správneho   rozhodnutia (§ 250j   ods.   3   OSP),   v dôsledku   čoho   nemožno   konštatovať,   že   napadnuté   rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli   ovplyvniť   posúdenie   danej   veci,   a   preto   napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu v Nitre ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods.   1   veta   prvá   OSP),   nakoľko   pri   nedostatku   žalobných   dôvodov   pre   zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.“

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutých   rozsudkov   presvedčil,   že   najvyšší   súd sa odvolacími   námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti toho-ktorého prípadu. Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery rozsudkov   najvyššieho   súdu,   pretože   sú   dostatočne   odôvodnené   a   majú   oporu vo vykonanom dokazovaní. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ v podstate obsahovo rovnaké námietky vzniesol už v konaní pred správnymi orgánmi a následne aj v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd navyše konštatuje, že zo všetkých na vec sa vzťahujúcich rozhodnutí   je   zrejmá   jasná   kontinuita   záverov   vyplývajúca   z právomocí   toho-ktorého štátneho   orgánu.   Rozsudky   najvyššieho   súdu   tak   nevykazujú   znaky   svojvôle;   ich odôvodnenie je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností toho-ktorého prípadu, ako aj z relevantných právnych noriem.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na to,   že podobný prípad riešil   aj vo veci sp. zn. III. ÚS 242/2013 a dospel k záveru, že ak sťažovateľka v daňovom konaní neuniesla dôkazné bremeno vyplývajúce z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. a nezákonnosť   rozhodnutí   správnych   orgánov   nezistili   ani   všeobecné   súdy   rozhodujúce v rámci správneho súdnictva, nemožno hovoriť o tom, že jej neposkytli súdnu ochranu, a tým porušili jej základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   taktiež   konštatoval,   že   je na správcovi dane, aké dôkazné prostriedky v záujme čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu zvolí, podmienkou však je, aby neboli získané v rozpore s právnymi predpismi.

Vychádzajúc   z týchto   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   niet   žiadnej spojitosti medzi rozsudkami najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu   ich zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2014