znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 333/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   P.,   H.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. A.   O.,   N., pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 14/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2013 doručená   sťažnosť   J.   P.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   pre   namietané   porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 14/2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že 19. decembra 2000 bola okresnému súdu ako súdu miestne   príslušnému   postúpená   žaloba   obchodnej   spoločnosti   U.,   a.   s.   (ďalej   len „navrhovateľka“), ktorou sa od sťažovateľa ako odporcu v 1. rade a obchodnej spoločnosti D., a. s., ako odporcu v 2. rade domáhala zaplatenia sumy 368 674 Sk s príslušenstvom. Prvé pojednávanie v danej veci sa uskutočnilo 15. mája 2002. Uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. NM-5 C/129/01-37 z 11. februára 2005 bolo predmetné konanie prerušené z dôvodu   vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   odporcu   v 2.   rade.   Dňa   11.   novembra   2009 navrhovateľka požiadala okresný súd o pokračovanie v prerušenom konaní. Dňa 3. marca 2010   sa   uskutočnilo   ďalšie   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na neurčito   z dôvodu doplnenia   dokazovania.   Rozsudkom   č.   k.   5   C/14/2008-113   z 26. júla 2011   okresný   súd rozhodol,   že   sťažovateľ   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľke   sumu 11 014 € so 17,6   % úrokom z omeškania od 5. apríla 2000 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania v sume 535,82 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ 5. augusta 2011 odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský   súd“)   rozsudkom   č.   k.   6   Co/192/2011-134   z 19. marca   2013   zmenil   rozsudok okresného   súdu   tak,   že   sťažovateľ   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľke   sumu   11 014   € s úrokom z náhrady škody vo výške 5 % od 5. apríla 2000 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania pozostávajúcich z náhrady 80 % hotových výdavkov navrhovateľky v sume 428,66 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Sťažovateľ   uviedol,   že   takéto   rozhodnutie   je   pre   neho   neprijateľné   a likvidačné. Podľa jeho názoru okresný súd v predmetnej veci „nekonal tak, ako mu zákon ukladá, nevykonal potrebné úkony a z toho titulu i celé konanie trvá neprimerane dlho... Vzhľadom na to, že predmetný spor nie z viny účastníkov konania trval trinásť rokov, súd neprejednal vec bez zbytočných prieťahov.“.

Sťažovateľ   v petite   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   okresný   súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/14/2008 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a aby mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť   po prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie (I.   ÚS   140/03, III. ÚS 118/04, III. ÚS 170/06).

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 14/2008.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie označeného práva vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu... K stavu právnej istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07). Ústavný súd taktiež   vyslovil,   že   ochrana   základnému   právu   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie týchto práv označeným orgánom verejnej moci ešte mohlo trvať. To znamená, že ústavný súd pri skúmaní porušenia označeného práva zohľadňuje aj to, či u sťažovateľa objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jeho veci, pretože len v takom prípade možno uvažovať o jeho porušení (IV. ÚS 226/04, IV. ÚS 202/2010).   Ak v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   nedochádza k porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02, IV. ÚS 103/07).

Už z prehľadu procesných úkonov uvedených v I. časti tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v danej veci meritórne rozhodol pred doručením sťažnosti ústavnému súdu (13. júna 2013), a teda žiadnym ústavne relevantným spôsobom nemohol ovplyvniť priebeh ďalšieho konania.

Ústavný súd následne zistil, že rozsudok krajského súdu č. k. 6 Co/192/2011-134 z 19. marca 2013, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu č. k. 5 C/14/2008-113 z 26. júla 2011, nadobudol právoplatnosť 27. mája 2013.

Vychádzajúc z uvedenej skutočnosti bolo treba danú vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako takú, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľa skončila pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto bola sťažnosť odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnená (podobne   napr.   III. ÚS 248/08,   III. ÚS 317/2010,   III.   ÚS   447/2010,   III. ÚS 217/2011), navyše, v konkrétnom prípade bola v čase rozhodovania ústavného súdu právna neistota odstránená, pretože rozhodnutie všeobecného súdu bolo právoplatné. Z tohto dôvodu bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa v nej uvedených.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júla 2013