znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 333/2012-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., Ž., a R. L. Š., S., Č., zastúpených   advokátom   Mgr. A.   V.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo veci   namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 R/4/2011 zo 6. júna 2012 a sp. zn. 2 R/4/2011 z 15. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., a R. L. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., a R. L. Š. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 R/4/2011 zo 6. júna 2012. Následne podaním doručeným ústavnému súdu 29. júna 2012 sťažovateľky rozšírili svoju sťažnosť pre porušenie označených práv aj na uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 R/4/2011 z 15. júna 2012.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   2   R/4/2011   zo   6.   júna   2012   priznal   obchodnej spoločnosti S. s. r. o., B. (ďalej len „spoločnosť“), ako veriteľovi s popretou pohľadávkou hlasovacie   práva   a   ďalšie   práva   vo   výške   1 130   182   hlasov   v   konkurznom   konaní vyhlásenom   na   majetok   obchodnej   spoločnosti   Z.   s. r. o.,   R.   (ďalej   len   „dlžník“).   Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 7. júna 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že pohľadávku spoločnosti popreli správca a súčasne dvaja z veriteľov dlžníka (ďalej len „popierajúci veritelia“). Sťažovateľky poukazujú na to, že oprávnenie veriteľov popierať pohľadávky iných veriteľov bolo do zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   konkurze   a   reštrukturalizácii“)   doplnené   zákonom č. 348/2011   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   č.   7/2005   Z.   z.   o   konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 348/2011 Z. z.“), pričom súčasne   bolo   do   zákona   o   konkurze   a reštrukturalizácii   doplnené   aj   ustanovenie   §   32 ods. 20, v zmysle ktorého súd môže priznať veriteľovi, ktorého prihlásená pohľadávka bola účinne popretá iným veriteľom, hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s pohľadávkou. Nadväzne na to sťažovateľky vyjadrujú názor, že ustanovenie „§ 32 ods. 20 ZKR, doplnené do ZKR na základe Novely, s vymedzením jednoznačného zámeru zákonodarcu uvedeného v dôvodovej správe, ako i v samotnom znení predmetného ustanovenia… neumožňuje súdu rozhodovať o priznaní hlasovacích práv a ďalších práv spojených s popretou pohľadávkou veriteľovi, ktorého pohľadávka bola popretá zo strany správcu.

Pre popretie pohľadávky správcom ZKR jednak nestanovuje náležitosti pre účinnosť popretia ako je to v prípade popretia pohľadávky iným veriteľom, a taktiež nebolo do ZKR Novelou zavedené právo súdu priznať hlasovacie práva a ďalšie práva veriteľovi, ktorého pohľadávka bola popretá správcom. Toto právo súdu bolo do ZKR doplnené s jediným cieľom, a to zamedziť zneužívania práva veriteľov popierať pohľadávky iných veriteľom. Veriteľovi,   ktorý   bol   popretý   správcom,   hlasovacie   a   ďalšie   práva   spojené s prihlásenou pohľadávkou nepatria. Tie by mu patrili až potom,   ako bola pohľadávka súdom určená za zistenú v konaní o určení popretej pohľadávky podľa § 32 ods. 9 ZKR.“.

Sťažovateľky poukazujú na to, že správca konkurznej podstaty vo svojom stanovisku k podnetu   spoločnosti na   priznanie hlasovacích   a iných   práv   spojených   s jej popretou pohľadávkou uviedol, že túto pohľadávku poprel čo do dôvodu a výšky v celom rozsahu. Okresný súd teda „nemal oprávnenie rozhodovať o priznaní hlasovacích práv veriteľovi popretému   samotným   Správcom,   nakoľko   rozhodovanie   súdu   podľa   §   32   ods.   20   ZKR predstavuje prekážku zneužívania práva veriteľov popierať pohľadávky iných veriteľom, a neaplikuje sa na prípady popretia pohľadávky správcom.

Súd prekročil svoju právomoc a rozhodoval o priznaní hlasovacích práv a ďalších práv spojených s popretou pohľadávkou nad rámec zákonného ustanovenia § 32 ods. 20 ZKR. Súd svoje rozhodnutie, zdôvodňujúce aplikáciu § 32 ods. 20 ZKR v danom prípade, v odôvodnení   Uznesenia   OS   nijako   nezdôvodnil   a   nevysporiadal   sa   ani   s   tvrdeniami Správcu ohľadne dôvodov popretia Pohľadávky S. Správcom...

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   Uznesenie   OS   je   nezákonné   pre   zrejmý   rozpor so zákonom.“.

Sťažovateľky   poukazujú   na   to,   že   zákon   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   v   znení zákona č. 348/2011 Z. z. priznal právo podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu, ktorým sa rozhoduje o tom, či a v akom rozsahu budú veriteľovi priznané hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s popretou pohľadávkou len veriteľovi, o ktorého právach spojených s popretou pohľadávkou súd rozhodol. Popierajúci veritelia ani iní účastníci konkurzného konania (vrátane sťažovateliek) teda   nie sú   v zmysle § 32 ods.   20 zákona o konkurze a reštrukturalizácii   oprávnení podať proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   2   R/4/2011 zo 6. júna   2012   odvolanie.   Sťažovateľky   však   namietajú,   že „prihlásená   pohľadávka veriteľa S. vo výške 1.130.182,14 Eur, predstavujúca 1.130.182 súdom priznaných hlasov, tvorí 72,63 % prihlásených pohľadávok nezabezpečených veriteľov, priznanie hlasovacích práv   veriteľovi   S.   má   výrazný   dopad   na   uplatnenie   práv   ostatných   veriteľov   Úpadcov, vrátane Sťažovateľov.

Z uvedeného vyplýva, že neoprávneným priznaním hlasovacích práv veriteľovi S. v zmysle Uznesenia OS získal tento veriteľ absolútnu väčšinu hlasovacích práv v predmetnom konkurznom konaní Ú., a to napriek skutočnosti, že Správca pohľadávku veriteľa S. poprel v celom rozsahu, čo do výšky a právneho dôvodu a o Pohľadávke S. nebolo právoplatne rozhodnuté v incidenčnom spore o určení predmetnej pohľadávky.

Uvedenou skutočnosťou bolo neoprávnene zasiahnuté to práv ostatných veriteľov v konkurze Ú., vrátane práv Sťažovateľov ako veriteľov s hlasovacími právami priznanými v súlade so zákonom.“.

Podľa   názoru   sťažovateliek   priznanie   hlasovacích   práv   veriteľovi   popretej pohľadávky − spoločnosti napriek tomu, že jej „pohľadávka nebola zistená a bola popretá Správcom, porušuje základnú zásadu konkurzného konania v zmysle § 6 zákona o konkurze a   vyrovnaní   a   má   za   dôsledok   zvýhodnenie   veriteľa   S.   a   znevýhodnenie   ostatných prihlásených   a   zistených   veriteľov,   vrátane   Sťažovateľov“. Podľa   sťažovateliek   preto uznesením okresného súdu sp. zn. 2 R/4/2011 zo 6. júna 2012 došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, označené uznesenie považujú sťažovateľky za „svojvoľné, v rozpore so zákonom, nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a arbitrárne“.

V doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 29. júna 2012 sťažovateľky napádajú aj uznesenie okresného súdu   sp. zn. 2 R/4/2011 z 15. júna 2012, ktorým okresný súd rozhodol   o   odvolaní   správcu   dlžníka   z   dôvodu   závažného   porušenia   jeho   povinností, o zrušení uznesení č.   1 a č. 2 prijatých schôdzou veriteľov uskutočnenou 8. júna 2012 z dôvodu rozporu so zákonom a o zvolaní schôdze veriteľov na 13. júl 2012. Vo svojej argumentácii vychádzajú z názoru, že veriteľ popretej pohľadávky − spoločnosť nemala hlasovacie práva na schôdzi veriteľov, keďže jej pohľadávka bola popretá nielen inými veriteľmi dlžníka, ale aj správcom. Okresný súd mal o zrušení uznesení schôdze veriteľov rozhodnúť napriek tomu, že spoločnosť nebola aktívne legitimovaná na podanie návrhu na zrušenie uznesení prijatých prvou schôdzou veriteľov, keďže uznesenie schôdze veriteľov možno napadnúť len dôvodmi uvedenými v námietke obsiahnutej v zápisnici zo schôdze veriteľov, pričom námietky spoločnosti zápisnica neobsahovala. Podľa názoru sťažovateliek mal okresný súd návrh spoločnosti na zrušenie uznesení prijatých na schôdzi veriteľov zamietnuť. Namiesto toho bolo uznesením okresného súdu sp. zn. 2 R/4/2011 z 15. júna 2012 „neoprávnene zasiahnuté do práv ostatných veriteľov v konkurze Ú., vrátane práv Sťažovateľov ako veriteľov s hlasovacími právami priznanými v súlade so zákonom, ktorí na prvej schôdzi veriteľov prijali uznesenia v súlade so zákonom...

Uvedenou   skutočnosťou   bola   zároveň   Sťažovateľom   ako   i   ostatným   veriteľom s hlasovacími   právami   odopretá   možnosť   účinne   uplatňovať   svoje   hlasovacie   práva, prijímať uznesenia schôdze veriteľov a tieto uznesenia plniť.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľky aj v doplnení sťažnosti konštatujú, že okresný súd porušil základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj uznesením   sp.   zn. 2   R/4/2011   z 15.   júna 2012,   a   toto uznesenie okresného súdu považujú za „svojvoľné, v rozpore so zákonom, nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a arbitrárne“.

Na základe uvedeného sťažovateľky po doplnení pôvodnej sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:

„1.   Základné právo Sťažovateľov   na súdnu ochranu podľa   čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy bolo uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 R/4/2011 zo dňa   06.06.2012,   ktorým   boli   priznané   hlasovacie   práva   a   ďalšie   práva   spojené s pohľadávkou veriteľa S. s. r. o., B., IČO:..., porušené.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k.   2   R/4/2011   zo   dňa   06.06.2012, ktorým boli priznané hlasovacie práva a ďalšie práva spojené s pohľadávkou veriteľa S. s. r. o., B., IČO:..., sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Základné   právo   Sťažovateľov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy bolo uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 R/4/2011 zo dňa 15.06.2012 porušené.

4.   Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k.   2   R/4/2011   zo   dňa   15.06.2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť Sťažovateľom všetky trovy konania tak, ako budú vyčíslené, a to v lehote do 15 od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľky   súčasne   dočasným   opatrením   navrhujú   odložiť   vykonateľnosť uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 R/4/2011 zo 6. júna 2012 a uznesenia sp. zn. 2 R/4/2011 z 15. júna 2012. Svoje návrhy odôvodňujú obavou, že v prípade neodloženia vykonateľnosti napadnutého uznesenia by konkurzné konanie na majetok dlžníka prebiehalo za súčasného výkonu hlasovacích práv správcom popretým veriteľom – spoločnosťou, čím by práve tento veriteľ rozhodoval o všetkých uzneseniach schôdze veriteľov absolútnou väčšinou, zatiaľ čo ostatní   veritelia   s   hlasovacími   právami   by   boli   vylúčení   z   rozhodovacej   činnosti prislúchajúcej   veriteľom   úpadcu,   resp.   bola   by   im   odopretá   možnosť   efektívneho uplatňovania ich práv. Vo svojom návrhu vyslovujú obavu, že neodloženie vykonateľnosti napadnutého   uznesenia   by   mohlo   mať   dopad   na   mieru   uspokojenia   nimi   prihlásených pohľadávok   a   umožniť svojvoľné ovládnutie   rozhodovania   schôdze   veriteľov   veriteľom popretej pohľadávky, a tým aj celého konkurzného konania. Naliehavosť potreby odložiť vykonateľnosť   napadnutých   uznesení   má   vyplývať   aj   zo   skutočnosti,   že   okresný   súd uznesením z 15. júna 2012 zvolal schôdzu veriteľov na 13. júl 2012, na ktorej by spoločnosť bola   priznaním   hlasovacích   práv   jedným   z   napadnutých   uznesení   okresného   súdu neoprávnene zvýhodnená.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Okrem toho však arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu   ustanovení   právnych   predpisov   aplikovaných   na   prerokúvaný   skutkový   prípad. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka konania pred všeobecným   súdom   na   súdnu   ochranu   je   založená   v   prípade,   ak   dospeje   k   záveru,   že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou   námietok   sťažovateliek   je   ich   nesúhlas   s   výkladom   v   danom   prípade relevantných   právnych   noriem   okresným   súdom,   ktorý   podľa   nich   ignoroval   popretie pohľadávky   spoločnosti   správcom   konkurznej   podstaty   a   priznal   jej   hlasovacie   práva a ďalšie práva spojené s popretou pohľadávkou. Nadväzne na to sťažovateľky nesúhlasia ani so zrušením uznesení č. 1 a č. 2 prijatých schôdzou veriteľov, ktorá sa uskutočnila 8. júna 2012   okresným   súdom,   ktorý   ich   považoval   za   nezákonné   vychádzajúc zo skutočnosti, že pri ich prijatí neboli rešpektované hlasovacie práva priznané okresným súdom spoločnosti.

Všeobecný   súd   musí   vykladať   a   používať   ustanovenia   na   vec   sa   vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii   príslušných   právnych   predpisov   prihliadať   na   spravodlivú   rovnováhu   pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne   napr.   III.   ÚS   271/05,   III.   ÚS   78/07).   Princíp   spravodlivosti   a   požiadavka materiálnej   ochrany   práv   sú   totiž   podstatnými   a   neopomenuteľnými   atribútmi   právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Okresný súd v uznesení sp. zn. 2 R/4/2011 zo 6. júna 2012, ktorým spoločnosti priznal   hlasovacie   práva   a   ďalšie   práva   spojené   s   popretou   pohľadávkou,   formuloval po citácii niektorých ustanovení § 32 zákona o konkurze a reštrukturalizácii dôvody svojho rozhodnutia takto:

„Súd   sa   za   účelom   úplného   zistenia   skutkového   stavu   oboznámil   so   spisom sp. zn. 28Cb/1/2011 vedeným na Okresnom súde Bratislava I, na základe ktorého zistil, že 04.01.2011 bola úpadcom podaná žaloba na zrušenie rozhodcovského rozsudku vydaného Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v B. dňa 30.11.2010, č.   k.   Rsp   V-19/2008   spolu   s   návrhom   na   odloženie   vykonateľnosti   rozsudku   vydaného Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v B. dňa 30.11.2010, č. k. Rsp V-19/2008...

Uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 28Cb/1/2011-71 zo dňa 10.01.2011 rozhodol   súd   o   odklade   vykonateľnosti   Rozhodcovského   rozsudku   Rozhodcovského súdu Slovenskej   obchodnej   a   priemyselnej   komory   v B.   zo   dňa   30.11.2010,   č. k. Rsp V- 19/2008   do   právoplatnosti   rozhodnutia   vo   veci   samej.   Proti   uzneseniu   podal   dňa 27.01.2011 úpadca odvolanie. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 1Cob 45/2011-171 zo dňa 15.03.2011 napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Uznesením Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č. k. 28Cb/1/2011-174 zo dňa 03.05.2011   rozhodol   súd   o   odklade   vykonateľnosti   Rozhodcovského   rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v B. zo dňa 30.11.2010, č. k. Rsp V-19/2008 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti uzneseniu podal dňa 12.05.2011 úpadca odvolanie. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 1Cob 226/2011-202 zo dňa 30.06.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.08.2011, napadnuté uznesenie zmenil tak, že návrh zamietol.

Súd   má   po   preskúmaní   spisového   materiálu   za   to,   že   rozhodcovský   rozsudok Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v B. zo dňa 30.11.2010, č.   k.   Rsp   V-19/2008   nadobudol   právoplatnosť   dňa   03.01.2011,   pričom   však   na jeho právoplatnosť nemá vplyv úpadcom podaná žaloba na zrušenie rozhodcovského rozsudku a ani   úpadcom   podaný   návrh   na   odloženie   vykonateľnosti   rozsudku   vydaného Rozhodcovským súdom Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v B. dňa 30.11.2010, č. k. Rsp V-19/2008, o ktorom Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 1Cob 226/2011-202 zo dňa 30.06.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.08.2011 rozhodol tak, že návrh zamietol.   Nakoľko   predmetný   rozhodcovský   rozsudok   je   v   súčasnosti   právoplatný   a vykonateľný, súd je toho názoru, že tvrdenie správcu, podľa ktorého vo veci ešte nebolo rozhodnuté je v tomto prípade irelevantné a súd považuje pohľadávku popretého veriteľa za riadne uplatnenú.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto   uznesenia   a   teda   priznal   hlasovacie   práva   a   ďalšie   práva   spojené   s   popretou pohľadávkou   veriteľovi   S.   s.   r.   o.,   B.,   IČO  ...   v plnom   rozsahu   a   teda   v   počte   hlasov 1 130 182 hlasov.“

Ústavný   súd   v   medziach   svojej   právomoci   preskúmal   napadnuté   rozhodnutia okresného   súdu   z   hľadísk,   ktoré   pripúšťa   ústavný   prieskum   súdnych   rozhodnutí na základe sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy,   a   dospel   k   záveru,   že   uznesenie sp. zn. 2 R/4/2011 zo 6. júna 2012, ako aj uznesenie sp. zn. 2 R/4/2011 z 15. júna 2012 sú ústavne   udržateľné   a sťažovateľkami   formulované   námietky   svojou   relevanciou neodôvodňujú zásah ústavného súdu do výsledkov napadnutého konania.

Namietaná arbitrárnosť uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 R/4/2011 zo 6. júna 2012 má podľa sťažovateliek vyplývať z nesprávnej aplikácie § 32 ods. 20 zákona o konkurze a reštrukturalizácii   okresným súdom,   ktorý   spoločnosti   priznal hlasovacie   práva   spojené s jej popretou pohľadávkou.

Podľa § 32 ods. 20 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení zákona č. 348/2011 Z. z. prihlášku pohľadávky, ktorá bola účinne popretá veriteľom, správca predloží na podnet popretého   veriteľa   bez   zbytočného   odkladu   súdu   spolu   s   listinami,   ktoré   predložil prihlasujúci veriteľ a popierajúci veriteľ, a svojím stanoviskom, či pohľadávka je a v akom rozsahu evidovaná v účtovníctve, či je a v akom rozsahu namietaná úpadcom a či ju uznáva alebo ju neuznáva a v akom rozsahu a z akého dôvodu. Súd na základe týchto listín bez zbytočného   odkladu   rozhodne,   či   a   v   akom   rozsahu   veriteľovi   prizná   hlasovacie   práva a ďalšie   práva   spojené   s   popretou   pohľadávkou.   Rozhodnutie   súd   doručí   správcovi a veriteľovi, o ktorého právach spojených s popretou pohľadávkou rozhodoval; rozhodnutie sa nezverejňuje v Obchodnom vestníku. Proti rozhodnutiu je oprávnený podať odvolanie veriteľ, o ktorého právach spojených s popretou pohľadávkou súd rozhodoval.

V dôvodovej správe k zákonu č. 348/2011 Z. z. zákonodarca vo vzťahu k novému zneniu § 32 zákona o konkurze a reštrukturalizácii uviedol, že rozhodovanie súdu o priznaní hlasovacích práv veriteľovi pohľadávky popretej iným veriteľom súvisí so zavedením práva veriteľov   popierať   pohľadávky   iných   veriteľov   (pozri   poslednú   vetu   dôvodovej   správy k bodu   33   vládneho   návrhu   zákona,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č.   7/2005   Z.   z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, publikovanej na internetovej stránke <www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=3738>.  

Zo znenia označeného ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že všeobecné súdy príslušné v konkurznom konaní konať (ďalej len „konkurzný súd“) majú právomoc   rozhodnúť o   priznaní hlasovacích   práv   a   ďalších   práv   spojených   s   popretou pohľadávkou   v   prípade,   ak   pohľadávka   veriteľa   bola   účinne   popretá   iným   veriteľom a veriteľ   popretej   pohľadávky   doručí   správcovi   podnet   na predloženie veci   príslušnému konkurznému súdu na účely priznania hlasovacích a ďalších práv spojených s popretou pohľadávkou.   Konkurzný   súd   má   právo   tieto   hlasovacie   práva   priznať   po   preskúmaní stanoviska správcu obsahujúceho okrem iného aj vyjadrenie, či popretú pohľadávku uznáva alebo   neuznáva.   Inými   slovami,   ustanovenie   §   32   ods.   20   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii   nevylučuje,   aby   konkurzný   súd   priznal   hlasovacie   právo   veriteľovi popretej pohľadávky aj v prípade, ak správca túto pohľadávku neuznáva. V označenom ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii pritom nie je explicitne uvedené, že by konkurzný   súd   mohol   veriteľovi   popretej   pohľadávky   priznať   hlasovacie   práva,   ako   aj ďalšie práva spojené s touto pohľadávkou len v prípade, ak pohľadávku súčasne s iným veriteľom   nepoprel   aj   správca.   Právomoc   priznať   hlasovacie   práva   veriteľovi   popretej pohľadávky konkurznému súdu z označeného ustanovenia však nevyplýva, pokiaľ niektorý z veriteľov účinne nepoprie pohľadávku iného veriteľa, resp. že takú pohľadávku poprie len správca konkurznej podstaty.

Podľa názoru ústavného súdu len samotná skutočnosť, že právna úprava umožňujúca priznanie hlasovacích práv veriteľovi pohľadávky popretej iným veriteľom bola zavedená do   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   v   súvislosti   s   právom   veriteľov   poprieť v konkurznom   konaní   pohľadávku   iného   veriteľa,   ešte   neznamená,   že   konkurzný   súd nemôže svojím rozhodnutím priznať hlasovacie práva veriteľovi tej pohľadávky, ktorá bola popretá iným veriteľom a súčasne správcom. V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že priznanie hlasovacieho   práva   veriteľovi   popretej   pohľadávky   nemení   nič   na   samotnom   popretí pohľadávky a hlasovacie práva sa priznávajú len do času, kým sa právoplatne nerozhodne o popretej pohľadávke v merite veci, t. j. incidenčnom spore. Okresný súd preto v uznesení sp. zn. 2 R/4/2011 z 15. júna 2012 správne pri svojom rozhodovaní o priznaní hlasovacích práv veriteľovi popretej pohľadávky konštatoval, že takéto rozhodnutie má iba predbežnú povahu.

V okolnostiach prípadu ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd neaplikoval § 32 ods. 20 zákona o konkurze a reštrukturalizácii arbitrárne, ale vychádzal z účelu tejto právnej normy zavedenej zákonom č. 348/2011 Z. z. Zmyslom zavedenia označeného ustanovenia totiž bolo rozšíriť právomoc súdov tak, aby konkurzný súd mohol zamedziť účelovému popieraniu pohľadávok v konkurznom konaní a aby v odôvodnených prípadoch veriteľovi popretej pohľadávky umožnil vplyv na priebeh konkurzného konania. Okresný súd v danej veci   nerozhodol   v rozpore   s opísaným účelom   a pri   svojom   rozhodnutí posúdil   všetky relevantné   skutočnosti   týkajúce   sa   popretej   pohľadávky.   Predovšetkým   považoval za podstatnú   tú   skutočnosť,   že   popretá   pohľadávka   bola   priznaná   rozsudkom Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v B. sp. zn. Rsp V-19/2008 z 30. novembra 2010 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), a hoci je na okresnom súde   vedené   konanie   o   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   iniciované   dlžníkom,   tento rozhodcovský   rozsudok   dosiaľ   nebol   zrušený,   pričom   ani   jeden   z   návrhov   dlžníka   na odloženie   vykonateľnosti   rozhodcovského   rozsudku   nebol   v   konaní   o   jeho   zrušenie úspešný.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jej nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad okresného súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd teda nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnuté uznesenie okresného súdu bolo možné považovať za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu, pretože okresný súd právne závery, ku ktorým dospel,   zrozumiteľne vysvetlil. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateliek uberala iným smerom ako právny názor okresného súdu, ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým   sťažovateľky   nesúhlasia,   ale   rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil   na   základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

Pokiaľ   ide   o   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   2   R/4/2011   z   15.   júna   2012, sťažovateľky ho považovali za arbitrárne vychádzajúc z predpokladu, že veriteľ popretej pohľadávky   –   spoločnosť   hlasovacie   právo   na   schôdzi   veriteľov   konanej   8.   júna   2012 nemal, a preto ani nebol oprávnený iniciovať konanie o zrušenie uznesení schôdze veriteľov podľa § 35 ods. 8 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

V   tomto   sťažovateľkami   napadnutom   uznesení   okresného   súdu   vydanom   pod sp. zn. 2   R/4/2011   z   15.   júna   2012   okresný   súd   rozhodol   o   odvolaní   správcu   dlžníka z dôvodu závažného porušenia jeho povinností a o zrušení uznesení č. 1 a č. 2 prijatých schôdzou veriteľov uskutočnenou 8. júna 2012 z dôvodu rozporu so zákonom a o zvolaní schôdze veriteľov na 13. júl 2012. V relevantnej časti odôvodnenia rozhodnutia uviedol: „Súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   spisu,   zápisnicou   z   prvej   schôdze   veriteľov, podaním veriteľa S. s. r. o. a vypočutím správcu a veriteľov S. s. r. o. a U. a. s. zistil, že dňa 08.06.2012 sa uskutočnila prvá schôdza veriteľov, ktorej sa zúčastnili 14 veritelia z toho 13 veritelia,   ktorým   správca   priznal   hlasovacie   právo   a   jeden   veriteľ   S.   s.   r.   o.,   ktorému správca nepriznal hlasovacie právo. Nepriznanie hlasovacieho práva správca odôvodnil tým, že tieto hlasovacie práva by veriteľovi patrili iba v prípade naplnenia podmienok uvedených   v §   35   ods.   4   ZKR   s   argumentáciou,   že   súd   inak   nerozhodol   a   popretie pohľadávky správcom, čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti vylúčilo výkon hlasovacích a ďalších práv veriteľa S. s. r. o.

Súd má za to, že tieto dôvody, ktoré uvádza správca ako dôvody, prečo veriteľovi S. s. r. o. nepriznal hlasovacie práva, sú nezrozumiteľné a nezodpovedajú textu zákona. Podľa § 35 ods. 4 ZKR, prvej vety, právo hlasovať na schôdzi veriteľov majú veritelia, ktorých pohľadávka   je   v   čase   konania   schôdze   veriteľov   zistená,   čo   do   právneho   dôvodu   a vymáhateľnosti,   pokiaľ   súd   nerozhodne   inak.   Ak   súd   rozhodne   inak   formou   uznesenia, ktorým prizná veriteľovi hlasovacie právo, ide o prípad na ktorý § 35 ods. 4 nesporne odkazuje.   Rozhodnutie,   ktorým   súd   prizná   hlasovacie   právo   veriteľovi,   má   predbežnú povahu, pričom ide o rozhodnutie v podobe uznesenia podľa § 32 ods. 20 ZKR, ktorým súd priznáva hlasovacie práva veriteľovi až do času, kým sa právoplatne nerozhodne v merite, veci, t. j. v konaní o určení popretej pohľadávky (incidenčnom spore). Tým, že správca nepriznal hlasovacie právo veriteľovi S. s. r. o., odňal tomuto veriteľovi možnosť hlasovať a predkladať   návrhy   na   schôdzi   veriteľov,   čím   porušil   jeho   práva   konkurzného   veriteľa. Správca   tiež   svojím   postupom   nerešpektoval   vykonateľné   rozhodnutie   konajúceho   súdu, ktoré   mu   bolo   doručené   dňa   07.06.2012,   deň   pred   konaním   schôdze   veriteľov.   Týmto postupom   správca   závažne   porušil   svoje   povinnosti   predsedu   schôdze   veriteľov   viesť schôdzu veriteľov v súlade s zákonom, zmaril priebeh schôdze veriteľov a v dôsledku jeho postupu založil nezákonnosť všetkých uznesení prijatých schôdzou veriteľov.

Pokiaľ   ide o samotný   priebeh   schôdze veriteľov,   súd   zistil,   že schôdza veriteľov prijala   uznesenie   č.   1,   ktorým   zvolila   trojčlenný   veriteľský   výbor,   pričom   návrhy na jednotlivých členov veriteľského výboru správca predkladal postupne od veriteľa B., s. r. o.. Ďalej zistil, že schôdza veriteľov prijala uznesenie č. 2, ktorým schválila návrh veriteľa B., s. r. o. na nového správcu JUDr. J. G., značka správcu S 1382. Všetky tieto uznesenia boli prijaté hlasmi 13 veriteľov s celkovým počtom hlasov 363 185 hlasov, resp. 349 845 hlasov pri voľbe členov veriteľského výboru. Na hlasy veriteľa S. s. r. o. s počtom 1 130 182 hlasov správca neprihliadol, pričom tomuto veriteľovi neumožnil ani vzniesť námietky, resp. výhrady k priebehu schôdze veriteľov.

Týmto   postupom   správca   porušil   viaceré   povinnosti,   konkrétne   nerešpektoval vykonateľné rozhodnutie konajúceho súdu, zvýhodnil ostatných veriteľov na úkor veriteľa S. s. r. o. a pri voľbe veriteľského výboru a schvaľovaní návrhu na voľbu nového správcu nepostupoval v súlade so zákonom. Svoje povinnosti porušil aj tým, že verným spôsobom neprotokoloval   priebeh   schôdze   veriteľov   a   odmietol   protokolovať   veriteľovi   S.   s.   r.   o. námietky   a   výhrady   k   priebehu   schôdze   veriteľov.   Súd   ďalej   zistil,   že   tieto   povinností správca porušil vedome, nakoľko mal vedomosť o vykonateľnom uznesení súdu, ktorým bolo veriteľovi   S.   s.   r.   o.   priznané   hlasovacie   právo.   V   tom   spočíva   základná   závažnosť porušenia   povinnosti.   Závažnosť   porušenia   povinnosti   spočíva   tiež   v   tom,   že   správca nerešpektoval   rozhodnutie   súdu,   ktorý   nad   ním   vykonáva   zákonný   dohľad   a   ktorého rozhodnutiami   je   viazaný.   Týmto   postupom   správca   tiež   založil   nezákonnosť   prijatých uznesení schôdzou veriteľov, ktoré v prípade, ak by správca rešpektoval rozhodnutie súdu, ktorým boli veriteľovi S. s. r. o. priznané hlasovacie práva, by neboli prijaté.

Pokiaľ ide o uznesenie, ktorým schôdza veriteľov zvolila trojčlenný veriteľský výbor, nezákonnosť   takéhoto   uznesenia   spočíva   aj   v   tom,   že   ako   o   prvom   návrhu   za   člena veriteľského výboru sa malo dať hlasovať o veriteľovi S. s. r. o. ako veriteľovi s najvyšším počtom hlasov.

Pokiaľ ide o uznesenie, ktorým schôdza veriteľov schválila návrh na nového správcu, nezákonnosť takéhoto uznesenia spočíva aj v tom, že ako o prvom návrhu sa malo dať hlasovať o návrhu veriteľa S. s. r. o. ako veriteľa s najvyšším počtom hlasov, avšak takýto návrh správca tomuto veriteľovi nepripustil.

O odvolaní správcu súd rozhodol z dôvodu vyššie uvedeného závažného porušenia povinnosti správcom po vypočutí správcu, veriteľa S. s. r. o. a veriteľa U. a. s. Od vypočutia iných osôb súd upustil vzhľadom na závažnosť, ktorou správca porušil svoje povinnosti, čo vytvára   dôvodnú   obavu   hrozby   nebezpečenstva   z   omeškania   z   neskoršie   urobeného rozhodnutia. O odvolaní správcu súd rozhodol bez návrhu, nakoľko v prípade ak zistí, že správca   závažne   porušil   svoje   povinnosti,   je   povinnosťou   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní správcu z funkcie z úradnej povinnosti.

K aktívnej legitimácii veriteľa S. s. r. o. na podanie návrhu na zrušenie uznesení prijatých prvou schôdzou veriteľov súd zistil, že veriteľ je oprávnený na podanie takéhoto návrhu, nakoľko bol oprávnený na prvej schôdzi veriteľov hlasovať, schôdze veriteľov sa zúčastnil,   pričom   súd   dospel   k   záveru,   že   mal   aj   vôľu   predniesť   na schôdzi   veriteľov námietky nezákonnosti prijatých uznesení, na ktoré poukázal vo svojom návrhu a ktoré však zo strany správcu neboli pripustené.“

Ústavný súd nezistil existenciu skutočností nasvedčujúcich tomu, že by namietané rozhodnutie   okresného   súdu   bolo   možné   považovať   za   svojvoľné   alebo   zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Okresný súd   dostatočne   opísal   všetky   skutočnosti,   z   ktorých   pri   svojom   rozhodnutí   vychádzal, predovšetkým   to,   že   správca   konkurznej   podstaty   bol   o   priznaní   hlasovacích   práv spoločnosti okresným súdom informovaný deň pred touto schôdzou (7. júna 2012), a to z doručeného uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 R/4/2011 zo 6. júna 2012. Zrozumiteľne pritom vysvetlil, v čom bol postup správcu na schôdzi veriteľov v rozpore so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, predovšetkým s § 35 ods. 4 a § 37 ods. 1 zákona o konkurze a   reštrukturalizácii.   Týmto   dôvodmi   odôvodnil   nielen   odvolanie   dovtedajšieho   správcu podľa § 42 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ale aj zrušenie uznesenia č. 1 a 2 schôdze   veriteľov   podľa   §   35   ods.   8   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii.   Napokon okresný súd aj racionálne vysvetlil okolnosti, na základe ktorých považoval spoločnosť za aktívne legitimovanú na podanie návrhu na zrušenie uznesení prijatých prvou schôdzou veriteľov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   okresný   súd   riadne   a   ústavne   konformným spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné, pričom obsah napadnutého rozhodnutia, ako aj jeho odôvodnenie ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné.

V   danom   prípade   sťažovateľkami   namietané   uznesenia   okresného   súdu zo 6. júna 2012   a z 15. júna 2012 znesú   podľa   názoru   ústavného   súdu   kritériá   kladené na rozhodnutia   všeobecných   súdov   vyplývajúce   z   ústavných   záruk   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých súčasťou je aj predpoklad, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite (m. m. II. ÚS 63/06). Zo sťažnosti   aj   napriek   rozsiahlosti   v   nej   formulovanej   argumentácie   ústavnému   súdu nevyplývajú   ani   konkrétne   dôvody   a   skutočnosti   signalizujúce   porušenie   sťažovateľkou označeného základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Ústavný súd preto nezistil žiadnu možnosť porušenia označených základných práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Za daných okolností ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru   o   jej   zjavnej neopodstatnenosti,   a   preto   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2 zákona   o   ústavnom   súde.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   rozhodovanie   o   ďalších procesných návrhoch sťažovateliek (najmä návrhu na vydanie dočasného opatrenia) stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012