znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 333/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   J.,   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   G.,   P.,   pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 NcC 2/2011 z 9. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2011 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., pre   namietané porušenie   jeho   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 3 NcC 2/2011 z 9. marca 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že «Porušovateľom základných práv sťažovateľa je Krajský súd v Prešove (ďalej „porušovateľ“).

V predmetnej veci už Ústavný súd SR rozhodoval v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS   303/2010,   na   základe   sťažnosti   sťažovateľa   zo   dňa   31.   05.   2010,   doručenej ústavnému súdu dňa 04. 06. 2010.

Ústavný súd SR nálezom zo dňa 25. 11. 2010 rozhodol, že základné právo P. J., podľa   článku   46   ods.   1,   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   podľa   článku   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   uznesením   Krajského   súdu v Prešove, sp. zn. 3 NcC 2/2010 z 28. januára 2010, porušené boli.

Konaním,   ktorým   došlo   k   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa,   je   uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3 NcC 2/2011 zo dňa 9. 3. 2011, ktorým Krajský súd v Prešove   rozhodol,   že   sudkyňa   JUDr.   V.   G.   nie   je   vylúčená   z   prejednávania a rozhodovania veci Okresného súdu Prešov, sp. zn. 8 C 9/2009...

Porušovateľ v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že v intenciách Nálezu ústavného   súdu   SR   preto   skúmal,   či   v   danom   prípade   existujú   objektívne   skutočnosti (objektívna   nestrannosť),   ktoré   vzbudzujú   pochybnosti   o   nezaujatosti   zákonnej   sudkyne v očiach   účastníkov   verejnosti   konania   a   verejnosti.   Po   doplnení   dokazovania v naznačenom   smere   nebolo   preukázané,   že   existuje   opodstatnená   obava,   aby   zákonná sudkyňa bola nestranná. Krajský súd neuveril tvrdeniam žalobcu v 1. rade, aby zákonná sudkyňa   krátko   po   07.   04.   2009,   resp.   v   iných   dňoch   sa   zúčastnila   na   obede   spolu   s právnym zástupcom Mesta P., JUDr. A. N. Tvrdenia V. P. poprela tak zákonná sudkyňa, ako aj JUDr. A. N., ktorý zhodne uviedli, že sa poznajú len z pracovnej činnosti, nikdy spoločne   neboli   na   obede,   ich   vzťahy   sú   profesionálne   a naznačenie,   že   vzťahy   medzi zákonnou sudkyňou a právnym zástupcom mesta P. sú „nadštandardné“ považuje navyše aj JUDr. A. N.   za   absolútne   nevhodné,   nezodpovedajúce   skutočnosti   a   svojim   obsahom zasahujúce do práva zástupcu na ochranu osobnosti.

Porušovateľ   predvolal   na   16.   02.   2011   o   8:30   hod.   na   výsluch   svedka   V.   P. V. P. sa listom   zo   dňa   17.   02.   2011,   doručeným   súdu   dňa   18. 02. 2011   ospravedlnil z neúčasti na výsluchu vytýčenom na 16. 02. 2011, keďže sa dlhodobo zdržiava v zahraničí. Uviedol, že zasiela k predpokladanému predmetu výsluchu čestné prehlásenie s tým, že pokiaľ by to nepostačovalo, bude od 18. 04. 2011 do 21. 04. 2011 na území SR a je ochotný v konkrétnej veci vypovedať.

Porušovateľ uveril JUDr. A. N., že sťažovateľ - konateľ spoločnosti P., s. r. o. a V. P. sú obchodne spriaznené osoby.

Porušovateľ   zhodnotil   konanie   sťažovateľa,   že   nemá   záujem,   aby   súd   vykonal v konaní dokazovanie výsluchom dotyčného svedka. Poukázal na postoj sťažovateľa, ktorý neoznámil na výzvu súdu generálie dotyčného svedka, a že uviedol, že adresu jeho bydliska nepozná s tým, že súd „na také výzvy nemá zákonné právo“ (sťažovateľ mal na mysli výzvy porušovateľa o uložení poriadkovej pokuty - t. j. diskriminačný prístup pri týchto výzvach zo strany porušovateľa).

Tvrdeniam sťažovateľa, že zákonná sudkyňa chodí s právnym zástupcom Mesta P. na spoločné obedy odvolací súd neuveril...

V posudzovanej veci je irelevantné, či porušovateľ uveril alebo neuveril tvrdeniam sťažovateľa, že zákonná sudkyňa chodí s právnym zástupcom mesta P. na spoločné obedy alebo   nie,   a   či   sťažovateľ   má   záujem   na   vykonanom   dokazovaní   výsluchom   dotyčného svedka.

Z postupu porušovateľa vyplýva, že práve opak je pravdou, a že porušovateľ - sám nemal záujem na vypočutí dotyčného svedka a tým aj na objasnení veci. Svedok predsa mohol potvrdiť, alebo vyvrátiť tvrdenia sudkyne, ako aj právneho zástupcu mesta P., či boli spolu   na   obede,   alebo   či   sa   právny   zástupca   mesta   P.   pri   stole   iba   zastavil   v   rámci spoločenských zvyklostí, ako to uvádza zákonná sudkyňa a pod.

Porušovateľ nezdôvodnil prečo uveril písomným prehláseniam JUDr. V. G. a JUDr. A. N. a prečo neuveril čestnému prehláseniu V. P., ako aj prečo nevykonal jeho výsluch, počas ktorého by mu bol kládol otázky slúžiace k objasneniu veci.

Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci   k jednostranným záverom.   Zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov   je   totiž   limitovaná   tiež   požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi.

Takzvané   opomenuté   dôkazy,   t.   j.   dôkazy,   o   ktorých   v   konaní   nebolo   súdom rozhodnuté,   ako   aj   nevykonané   dôkazy,   ktoré   súd   pri   postupe   podľa   zásady   voľného hodnotenia   dôkazov   nevykonal,   preto   skoro   vždy   založia   nielen   nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia, ale súčasne aj jeho protiústavnosť...».

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J., podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3 NcC 2/2011, zo dňa 09. 03. 2011 porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 09. 03. 2011, sp. zn. 3 NcC 2/2011, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J., trovy konania vo výške 305,86 € (2 x 120,23 € - 1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. písomné podanie na ústavný súd, plus 2x režijný paušál 7,21 €, plus DPH vo výške 20 % - 50,98 €), v prospech JUDr. J. G., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu   štátu   nemohlo   dôjsť   k porušeniam   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom a slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia) orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa   reálnosť,   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS 27/04, IV. ÚS 25/05 a iné).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením krajského súdu sp. zn. 3 NcC 2/2011 z 9. marca 2011 a domáha sa jeho zrušenia.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   aplikujúc   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je zásadne oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred   všeobecnými   súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   právne   závery zo skutkového stavu súd vyvodil.

Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali, alebo sa riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania (II. ÚS 251/03).

Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   takého   výkladu a aplikácie   s ústavou,   prípadne   s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách   a do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (IV. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že vo veci rozhodoval ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 303/2010 z 25. novembra 2010, avšak krajský súd opätovne rozhodol, že sudkyňa JUDr. V. G. nie je vylúčená z prerokovania a rozhodovania veci vedenej Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 8 C 9/2009.

Ústavný súd sa vo svojom rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 303/2010 podrobne vyjadril k otázke   riešenia   námietky   predpojatosti   rozhodujúceho   sudcu,   a preto   nie   je   potrebné v totožnej veci sa k tomuto výkladu vracať.

Rozhodovanie   o   nestrannosti   rozhodujúceho   sudcu   je   súčasťou   posudzovania základného práva na spravodlivé súdne konanie. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je v občianskom   súdnom   konaní   garantované   prostredníctvom   inštitútu   vylúčenia   sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Obsahom tohto základného práva nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 ods. 1 OSP, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal takýto návrh podľa § 15a OSP) a vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre predpojatosť.

Obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   nestranným   súdom   je   len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (II. ÚS 26/08).

Ústavný   súd   z   uvedených   hľadísk   preskúmal   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 3 NcC 2/2011   z 9.   marca   2011   a zistil,   že   krajský   súd   dôsledne   doplnil   dokazovanie v zmysle nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 303/2010.

Krajský súd v rozhodnutí okrem iného uviedol: «V intenciách Nálezu Ústavného súdu SR krajský súd preto skúmal, či v danom prípade   existujú   objektívne   skutočnosti   (objektívna   nestrannosť),   ktoré   vzbudzujú pochybnosti   o nezaujatosti   zákonnej   sudkyne   v očiach   účastníkov   konania a   verejnosti. Po doplnení dokazovania v naznačenom smere nebolo preukázané, že existuje opodstatnené obava,   aby   zákonná   sudkyňa   bola   nestranná.   Krajský   súd   neuveril   tvrdeniam   žalobcu v I. rade, aby zákonná sudkyňa krátko po 07. 04. 2009, resp. v iných dňoch sa zúčastnila na obede spolu s právnym zástupcom Mesta P. JUDr. A. N.. Tvrdenia V. P. poprela tak zákonná sudkyňa, ako aj JUDr. A. N., ktorí zhodne uviedli, že sa poznajú len z pracovnej činností,   nikdy   spoločne   neboli   na   obede,   ich   vzťahy   sú   výslovne   profesionálne a naznačenie,   že   vzťahy   medzi   zákonnou   sudkyňou   a právnym   zástupcom   Mesta   P.   sú „nadštandardné“ považuje navyše JUDr. A. N. za absolútne nevhodné, nezodpovedajúce skutočnosti   a svojím   obsahom   zasahujúce   do   práva   právneho   zástupcu   na   ochranu osobnosti.

Tvrdeniam žalobcu v 1. rade, že zákonná sudkyňa chodí s právnym zástupcom Mesta P. na spoločné obedy odvolací súd neuveril už aj z toho dôvodu, že reštaurácia H. v P. je najbližším   reštauračným   zariadením   v   okolí   sídla   Okresného   súdu   Prešov,   ktoré   cez obedňajšie   prestávky,   vzhľadom   na   jeho   vzdialenosť   od   sídla   súdu   k reštauračnému zariadeniu (cca 200 m),   navštevujú nielen sudcovia Okresného súdu Prešov za účelom stravovania, ale v tomto reštauračnom zariadení sa stravujú aj advokáti. Nemožno preto vylúčiť náhodné stretnutie JUDr. A. N. s JUDr. V. G. počas obedňajšej prestávky. Za stavu, že tak zákonná sudkyňa, ako aj právny zástupca žalovaného v 2. rade zhodne tvrdia, že sa poznajú len z pracovnej činnosti, vylučujú akékoľvek „nadštandardné“ vzťahy medzi nimi a popierajú, aby spolu chodili na spoločné obedy, súd nemal pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne. V tejto súvislosti treba poukázať aj na postoj žalobcu v 1. rade v konaní, ktorý   na   výzvu   súdu,   aby   pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty   oznámil   generálie dotyčného svedka, uviedol, že adresu jeho bydliska nepozná. Tiež uviedol, že súd „na takéto výzvy nemá zákonné právo“, a preto je senát Krajského súdu v Prešove zaujatý. Naopak z tvrdení JUDr. A. N. vyplýva, že žalobca v 1. rade ako konateľ spoločnosti P., s. r. o. spolu so žalobcom v 2. rade a svedkom V. P. sú obchodne spriaznené osoby, čo vyplýva zo spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. 8 C 258/2006. Preto vyššie opísaný postoj žalobcu v I. rade súd zhodnotil, že tento nemal záujem, aby súd vykonal v konaní dokazovanie výsluchom dotyčného svedka.

Z   dôvodu   preukázania,   že   medzi   právnym   zástupcom   žalovaného   v   2.   rade a zákonnou sudkyňou neexistuje taký vzťah, ktorý by objektívne mohol spochybňovať jej nezaujatosť (nestrannosť), tiež nebolo zistené ani preukázané, aby zákonná sudkyňa mala pomer   k   veci,   k   účastníkom   konania,   resp.   k   ich   právnym   zástupcom,   odvolací   súd nevyhovel námietke zaujatosti. So zreteľom na pomer k veci, k účastníkom konania, resp. k ich zástupcom nemožno mať pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne.»

Z citovaného   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva,   že   sa   zaoberal   všetkými námietkami vznesenými sťažovateľom, pričom jeho záverom zodpovedá výrok rozhodnutia, ktorým nevylúčil zákonnú sudkyňu z prerokovania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 8 C 9/2009. Ústavný súd zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo   na   rozhodnutie   všeobecného   súdu   s právnym   názorom   účastníka,   resp.   právo na úspech v konaní (III. ÚS 419/08 a iné).

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   uznesením   krajského   súdu sp. zn.   3   NcC   2/2011   z 9.   marca   2011   a namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti.

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011