znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 333/2010- 15

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 21.   septembra   2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. A. B., CSc.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva zaručeného čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 24. novembra 2009 a oznámením predsedu senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. januára 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo   254/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2010 faxom doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 24. novembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 254/2008 a oznámením predsedu senátu najvyššieho súdu z 19. januára 2010 v tom istom konaní. Sťažnosť bola v písomnej forme doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 16. marca 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Správa katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu (ďalej len „správa katastra“) rozhodnutím č. X-290/03 z 10. decembra 2007 zastavila konanie o oprave chyby v katastrálnom operáte, ktoré bolo začaté na návrh spoločnosti   R.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „spoločnosť   R.“   alebo   „žalobca“).   Oprava   mala spočívať v zápise záložného práva na nehnuteľnosti družstva D. v prospech spoločnosti R. do katastra nehnuteľností. Pri zápise predmetných nehnuteľností na nový list vlastníctva v roku 1999 totiž správa katastra údaje o záložnom práve opomenula zapísať napriek tomu, že tieto boli uvedené už od roku 1992 vo vtedajšej evidencii nehnuteľností. Keďže však správa katastra zistila, že pred podaním návrhu na opravu chyby v katastrálnom operáte bolo   začaté   súdne   konanie   na   Okresnom   súde   Bratislava   II,   ktorého   predmetom   bola neplatnosť záložnej zmluvy tvoriacej právny titul pre navrhovaný zápis záložného práva, využila   postup   podľa   § 30   ods.   1   písm.   g)   zákona   č.   71/1967   Zb.   o   správnom   konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“).

Spoločnosť   R.   žalobou   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   zákona   č. 99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“)   doručenou Krajskému   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   18.   februára   2008   požadovala zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   správy   katastra   a   vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie. V žalobe argumentovala poukazom na skutočnosť, že žiadosť „o nápravu – o vyznačenie existujúceho   a   trvajúceho   záložného   práva   na   stavby   družstva   D.,   na list   vlastníctva, na ktorom   sú   tieto   stavby   zapísané...   bola   doručená   Správe   katastra   Bratislava   II prostredníctvom Pošty Bratislava 2 – bola dodaná 30.1.2003...“. Podľa názoru žalobcu tak konanie   o   uvedenej   žiadosti „začalo   dňa   30.1.2003,   t.   j.   o   pol   roka   skôr,   než   sa na Okresnom súde Bratislava II začalo konanie o žalobe družstva D.“.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   1   S   30/2008-123   z   11.   septembra   2008   žalobu spoločnosti R. zamietol. Z vyžiadaného administratívneho spisu považoval za preukázané, že „podaním zo dňa 10.12.2003 sa žalobca zastúpený Advokátskou kanceláriou domáhal opravy chyby v katastrálnom operáte týkajúcej sa zápisu záložného práva na LV č. 2978, k. ú.   N.“.   Následne   (25.   februára   2004)   správa   katastra   síce   opatrením   vykonala   zápis záložného práva v prospech žalobcu, avšak na základe protestu prokurátora rozhodnutím č. X-290/03   zo   4.   októbra   2007   tento   zápis   zrušila.   Vzhľadom   na to,   že   konanie na Okresnom súde Bratislava II vedené pod sp. zn. 11 C 88/03 začalo 31. júla 2003, teda skôr ako 10. decembra 2003, považoval krajský súd postup správy katastra i jej rozhodnutie o zastavení konania za súladný so zákonom. Tvrdenie spoločnosti R., že návrh na začatie správneho konania bol správe katastra doručený 30. januára 2003, považoval krajský súd za účelové, pretože túto skutočnosť „žalobca v konaní nijako nepreukázal a táto skutočnosť nevyplýva z administratívneho spisu“.

Krajský súd rozhodol o podanej žalobe po pojednávaní, ktoré žalobca žiadal odročiť, aby mohol zaujať kvalifikované stanovisko k vyjadreniu vedľajšieho účastníka v konaní (družstvo   D.),   a   to   bez   prítomnosti   právneho   zástupcu   žalobcu, „nakoľko   vyjadrenie k vyjadreniu vedľajšieho účastníka od žalovaného (správne má byť žalobcu, pozn.) súd nežiadal a ani ho pre účely pojednávania nepotreboval“.

Rozsudok krajského súdu napadol žalobca odvolaním doručeným krajskému súdu 17. októbra 2008. Poukazujúc na rovnaké skutočnosti, akými argumentoval v žalobe, tvrdil, že krajský súd „vychádzal z neúplného zistenia skutkového stavu, nepreskúmal náležite zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ani zákonnosť postupu, ktorý predchádzal vydaniu tohto rozhodnutia, a stotožnil sa s týmto rozhodnutím bez toho, že by sa zaoberal dôkazmi, ktoré sme mu predložili“. Zdôraznil, že k žalobe doručenej krajskému súdu „sme pripojili doklad – vystavený doručovateľskou inštitúciou, Slovenskou poštou, zo dňa 4.12.2003 – z ktorého jednoznačne a nepochybne vyplýva, že správnemu orgánu došlo naše podanie a že jeho doručením dňa 30.1.2003 sa začalo správne konanie“. Argumentoval aj názorom, že predmet konania pred Okresným súdom Bratislava II nie je totožný s predmetom konania pred správou katastra.

Následne spoločnosť R. a sťažovateľ uzavreli 28. októbra 2008 zmluvu o postúpení pohľadávky, pričom podľa čl. IV tejto zmluvy na sťažovateľa ako postupníka „prechádzajú aj záložné práva na nehnuteľnostiach, ktorými je pohľadávka zabezpečená podľa Záložnej zmluvy zo dňa 02.04.1992...“.

Najvyšší   súd   uznesením   z   24.   novembra   2009   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 Sžo 254/2008 konanie o odvolaní žalobcu proti rozsudku krajského súdu zastavil. Počas konania totiž „z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I zistil, že žalobca – R., s. r. o., so sídlom v B. – bol dňa 21.4.2009 vymazaný z obchodného registra na základe rozhodnutia súdu o zrušení obchodnej spoločnosti podľa § 68 ods. 3 písm. c/ ObZ z dôvodu podľa § 68 ods. 6 ObZ“. S poukazom na ustanovenie § 107 ods. 4 OSP tak najvyšší súd dospel k záveru o nedostatku spôsobilosti byť účastníkom konania na strane žalobcu, čo je „neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania“.

Sťažovateľ doručil 23. decembra 2009 (ešte pred doručením uznesenia vydaného 24. novembra 2009) najvyššiemu súdu k sp. zn. 8 Sžo 254/2008 podanie označené ako „návrh   na   pripustenie   zmeny   žalobcu   a   stanovisko   k   vyjadreniam   správneho   orgánu a vedľajšieho   účastníka   k   odvolaniu   žalobcu“.   V   ňom   okrem   iného   navrhol   zmenu účastníka konania na strane žalobcu tak, že z konania vystúpi spoločnosť R. a na jej miesto nastúpi sťažovateľ. Zároveň vyjadril súhlas so svojím vstupom do konania.

Sťažovateľovi   bolo   21.   januára   2010   doručené   oznámenie   predsedu   senátu najvyššieho   súdu,   ktorý   rozhodoval   o   sťažovateľovom   odvolaní,   z   19.   januára   2010 o zastavení odvolacieho konania.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ poukázal na súvisiace konanie vedené   pred   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   1   Sžo   278/2008,   ktorého   predmetom   bolo odvolanie   spoločnosti   R.   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   1   S   335/2007-143 z 18. septembra 2008. Krajský súd rozsudkom zamietol žalobu žalobcu proti rozhodnutiu správy katastra č. X-290/03 zo 4. októbra 2007, ktorým táto na základe protestu prokurátora zrušila zápis záložného práva k nehnuteľnostiam družstva D. V predmetnom odvolacom konaní najvyšší súd na základe návrhu spoločnosti R. na zmenu účastníka na strane žalobcu s poukazom na zmluvu o postúpení pohľadávky z 28. októbra 2008 uznesením z 11. augusta 2009 v konaní sp. zn. 1 Sžo 278/2008 pripustil „zámenu na strane žalobcu tak, že v konaní na strane žalobcu bude vystupovať S., a. s., B.“. Najvyšší súd zároveň 11. augusta 2009 rozsudkom sp. zn. 1 Sžo 278/2008 potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu. Sťažovateľ tvrdí, že tento rozsudok bezprostredne po jeho doručení adresoval (25. septembra 2009) najvyššiemu súdu k spisovej značke 8 Sžo 254/2008.

Podľa sťažovateľa preto „najvyšší súd vo veci 8Sžo254/2008 vedel, že spoločnosť S., a. s., sa 28.10.2008 stala, v čase rozhodovania najvyššieho súdu dňa 11.8.2009 vo veci 1Sžo/278/2008 bola a aj naďalej je právnym nástupcom spoločnosti R., spol. s r. o. vo veci postúpenej pohľadávky a s ňou spojeného záložného práva. Napriek tomu vo veci č. k. 8Sžo/254/2008 odvolacie konanie zastavil...“. Najvyšší súd tak mal porušiť základné právo sťažovateľa zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože „zastavil odvolacie konanie, hoci mal dôveryhodné   podklady   o   tom,   že   sa   sťažovateľ   v   dôsledku   postúpenia   pohľadávky   stal právnym nástupcom účastníka konania – žalobcu, a v dôsledku toho podľa § 107 ods. 4 OSP bol povinný pokračovať v konaní so sťažovateľom ako právnym nástupcom žalobcu“.

Sťažovateľ tiež zdôraznil, že rozhodnutie správy katastra z 10. decembra 2007 bolo vydané „v rozpore s § 3 ods. 2 a § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb....“, pretože účastníkovi konania   nebola   daná   možnosť   vyjadriť   sa   k   podkladom   rozhodnutia.   Spoločnosti   R. i samotnému   sťažovateľovi   krajský   súd i   najvyšší   súd   v   konaní sp.   zn.   8 Sžo 254/2008 „odňali,   ani   nevytvorili...   príležitosť   v   ústnom   súdnom   konaní   obhájiť   svoje   práva. V dôsledku toho vo veci najvyššieho súdu č. 8Sžo/254/2008 účastníka, ktorý bránil svoje práva, nevypočul ani správny orgán, ani súd prvého stupňa, ani odvolací súd.“.

Napokon   sťažovateľ   namietal   i   postup   predsedu   senátu   najvyššieho   súdu,   ktorý na sťažovateľovo   podanie   doručené   najvyššiemu   súdu   23.   decembra   2009   reagoval oznámením z 19. januára 2010 o tom, že v konaní sp. zn. 8 Sžo 254/2008 už bolo vyhlásené rozhodnutie   o   zastavení   konania.   Podľa   sťažovateľa „neodmysliteľnou   súčasťou   práva na súdnu ochranu... je aj právo osoby,   ktorá uplatňuje svoje práva na súde, aby o jej právach   rozhodol   súd   kvalifikovanou,   zákonom   ustanovenou   formou.   Súd   –   samosudca i senát – rozhodujú rozsudkom alebo uznesením.“. Preto „sudca Najvyššieho súdu JUDr. Ing.   M.   G.   vo   veci   8Sžo/254/2008   nerozhodol   v   súlade   s   právnymi   predpismi   a   konal arbitrárne“,   keď   podanie   sťažovateľa „vrátil   právnemu   zástupcovi   bez   rozhodnutia opatrením“.

Sťažovateľ v závere sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1.   Základné   práva spoločnosti S.,   a.   s.,   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb,)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   8Sžo/254/2008   zo dňa 24. novembra   2009   a   opatrením   sudcu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k. 8Sžo/254/2008 zo dňa 19.01.2010 porušené boli

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   8Sžo/254/2008 z 24. novembra 2009 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie

3. Opatrenie sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8Sžo/254/2008 zo dňa   19.01.2010   sa   zrušuje   a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   sa   prikazuje,   aby obnovil   stav   pred   porušením   základného   práva   alebo   slobody   a   rozhodol   o   návrhu sťažovateľa

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný spoločnosti S., a. s., B. na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. A. B., CSc., so sídlom B., zaplatiť trovy konania za dva úkony právnej pomoci.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti v prvom rade namietal proti uzneseniu najvyššieho súdu z 24. novembra 2009 spôsob rozhodnutia, keďže konanie o odvolaní bolo zastavené   bez   meritórneho   prerokovania   odvolaním   uplatneného   práva,   a   to   z   dôvodu zániku spoločnosti R., ktorá odvolanie proti rozsudku krajského súdu podala v procesnej pozícii žalobcu. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že najvyšší súd musel mať vedomosť o   právnom   nástupníctve   po   zaniknutej   spoločnosti   R.,   keďže   k spisovej   značke   8   Sžo 254/2008   už 25.   septembra   2009   doručoval   najvyššiemu   súdu   rozhodnutie   v   súvisiacej kauze, z ktorej právne nástupníctvo jednoznačne malo vyplývať.

Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. I. ÚS 26/94, I. ÚS 23/06), že obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i   zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov   a   iných orgánov Slovenskej republiky.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (II. ÚS 122/05). Tento záver bezpochyby možno aplikovať aj na postup všeobecného súdu v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Najvyšší   súd   o   zastavení   konania   o   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   na   základe ustanovenia § 246c ods. 1 OSP v spojení s § 107 ods. 4 OSP, podľa ktorého ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.

Citované ustanovenie upravuje prípad zániku právnickej osoby, a teda zániku jej spôsobilosti   byť   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   v   tejto   súvislosti   Občiansky   súdny poriadok   umožňuje   konajúcemu   súdu   pokračovať   s   právnym   nástupcom   zaniknutej právnickej   osoby,   musí   ísť   o   tzv.   univerzálneho   sukcesora,   ktorý   zánikom   právneho predchodcu nastupuje zásadne do všetkých práv a povinností auktora.

Ak teda podľa argumentácie obsiahnutej v predloženej sťažnosti mal najvyšší súd pokračovať v konaní o odvolaní spoločnosti R. po jej zániku so sťažovateľom, muselo by byť v   konaní jednoznačne   preukázané,   že   sťažovateľ   sa   stal   univerzálnym   sukcesorom po spoločnosti R.

Sťažovateľ však v predloženej sťažnosti nenavrhol a v prílohách svojej sťažnosti nedoložil žiadne také dôkazy o jeho právnom nástupníctve po zaniknutej spoločnosti R., ktoré   mohli   dávať   najvyššiemu   súdu   dostatočný   základ   na   pokračovanie   v konaní so sťažovateľom.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   totiž   uznesenie   najvyššieho   súdu v súvisiacom konaní (sp. zn. 1 Sžo 278/2008), ktorým pripustil zmenu účastníka na strane žalobcu v prospech sťažovateľa na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z 28. októbra 2008, nemožno považovať za dôkaz univerzálnej sukcesie sťažovateľa do právnej pozície spoločnosti R.

Zmluva   o   postúpení   pohľadávky   (a   rovnako   tak   aj   postup   najvyššieho   súdu v uvedenom   súvisiacom   konaní)   preukazuje   iba   singulárnu   sukcesiu   sťažovateľa   ako postupníka do práv postupcu, ktoré tvorili predmet tejto zmluvy.

Sťažovateľ však mohol od najvyššieho súdu očakávať, že s ním bude pokračovať ďalej v konaní o odvolaní spoločnosti R., ale len za predpokladu, že by sťažovateľ alebo v čase   jej   právnej   existencie   spoločnosť   R.   navrhli podľa   § 92   ods.   2   a   3   OSP   zmenu účastníka   konania   na strane   žalobcu   tak,   ako   to   bolo aj   v súvisiacom   konaní,   na ktoré sťažovateľ poukazuje.

Pre realizáciu postupu podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP v prebiehajúcom konaní je však nevyhnutne potrebný kvalifikovaný návrh účastníka konania. Konajúci súd nie je oprávnený iniciatívne zisťovať existenciu singulárnej sukcesie, kto je sukcesorom, prípadne dokonca ex offo zmenu pripustiť. Konal by tak v rozpore s dispozičnou zásadou, ktorá ovláda nielen občianske   súdne   konanie,   ale   aj   konanie   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho súdneho poriadku. Tým by sa všeobecný súd v konečnom dôsledku dostal aj do konfliktu s ustanovením čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pritom ústavný súd považuje za potrebné dodať, že doručenie už viackrát spomenutého uznesenia najvyššieho súdu z 11. augusta 2009 vo veci sp. zn. 1 Sžo 278/2008 k spisovej značke 8 Sžo 254/2008 najvyšší súd nemohol považovať za návrh na zmenu účastníka konania. Takýto jeho postup by   zjavne   prekračoval   aj   zásadu   neformálnosti   konania   (§   41   ods.   2   OSP),   ktorá   má bezpochyby svoje aplikačné hranice.

Ako   vyplýva   z   príloh   sťažnosti,   sťažovateľ   doručil   najvyššiemu   súdu   návrh na pripustenie zmeny účastníka konania na strane žalobcu až 23. decembra 2009, pričom najvyšší   súd   rozhodol   o   zastavení   konania   o   odvolaní   spoločnosti   R.   uznesením z 24. novembra 2009. Možno tak konštatovať, že sťažovateľ ani spoločnosť R. nevyužili v relevantnom časovom období procesné subjektívne právo priznané im ustanovením § 92 ods. 2 OSP, a tým predmetné konanie v konečnom dôsledku vystavili riziku zastavenia podľa § 107 ods. 4 OSP. Za toto riziko nemôže niesť zodpovednosť konajúci všeobecný súd. To má za následok nedostatok relevantnej súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu o zastavení konania a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho   právom   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru o nedôvodnosti prvej námietky sťažovateľa.

Sťažovateľ   v   predloženej   sťažnosti   ďalej   namietal,   že   žalobca   a   ani   sťažovateľ nemali možnosť v priebehu konania o žalobe vyjadriť sa k okolnostiam kauzy na ústnom pojednávaní.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti brojil proti uzneseniu najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 8 Sžo 254/2008 a proti „opatreniu“ predsedu senátu najvyššieho súdu, ktorý konal v jeho   veci.   Nenapádal   však   postup   najvyššieho   súdu   v   uvedenom   konaní.   Pochybenie konajúceho všeobecného súdu spočívajúce v nezákonnom zabránení účastníkovi konania uplatňovať svoje hmotné i procesné práva na pojednávaní zakladá podľa názoru ústavného súdu v prvom rade ústavne relevantnú vadnosť postupu všeobecného súdu, až následne vadnosť rozhodnutia, ktoré je výsledkom a zavŕšením takého procesného postupu.

Navyše v súvislosti s okolnosťami sťažovateľovho prípadu ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 250ja ods. 2 OSP, podľa ktorého v konaní podľa druhej hlavy piatej časti OSP odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným   záujmom.   Na   prejednanie   odvolania   nariadi   pojednávanie,   ak   to   považuje za potrebné alebo ak vykonáva dokazovanie.

Vzhľadom   na   spôsob   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o   odvolaní   spoločnosti   R. (zastavenie   konania   podľa   §   107   ods.   4   OSP)   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   postup najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho   necharakterizovala   žiadna   zo   skutočností uvedených v citovanom ustanovení § 250ja ods. 2 OSP, ktorá by si vyžadovala nariadiť pred rozhodnutím pojednávanie vo veci.   Postup najvyššieho súdu   v konaní o podanom odvolaní   ani   rozhodnutie   završujúce   tento   postup   tak   nesignalizujú   možnosť   zistenia porušenia   niektorého   z   označených   práv   sťažovateľa   pri   prípadnom   meritórnom prerokovaní jeho sťažnosti.

Ústavný súd dospel i k nedôvodnosti rovnakej námietky smerujúcej proti postupu krajského súdu. Táto námietka totiž mohla mať pre rozhodovanie ústavného súdu význam v prípade, ak by základné právo sťažovateľa na súdne konanie a jeho právo na spravodlivé súdne konanie vyžadovali od najvyššieho súdu v okolnostiach predmetnej kauzy nápravu eventuálnej tvrdenej vadnosti postupu krajského súdu. Z príloh sťažnosti však vyplýva, že aj keď v odvolaní proti rozsudku krajského súdu spoločnosť R. uviedla, že tento súd „konal o našej   žalobe   bez   našej   prítomnosti,   keď   neuznal   dôležité   okolnosti,   pre ktoré   sme požiadali   o   odročenie   pojednávania...“,   je   zrejmé,   že   vzhľadom   na   zastavenie   konania o odvolaní   pre   nedostatok   spôsobilosti   odvolateľa   bolo   preskúmavanie   prípadného pochybenia krajského súdu najvyšším súdom irelevantné.

Poslednou   sťažnostnou   námietkou   bolo   tvrdenie   sťažovateľa   o   porušení   jeho označených   práv   „opatrením“   predsedu   senátu   prejednávajúceho   jeho   odvolanie z 19. januára 2010. Ako vyplýva z jeho obsahu, predseda senátu najvyššieho súdu v ňom právnemu   zástupcovi   sťažovateľa oznámil, že o   podanom   odvolaní spoločnosti   R.   bolo rozhodnuté 24. novembra 2009, teda ešte pred doručením návrhu sťažovateľa na zmenu účastníka konania na strane žalobcu (23. decembra 2009).

Podľa   §   49   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd je toho názoru, že list predsedu senátu najvyššieho súdu z 19. januára 2010 nie je rozhodnutím ani opatrením (napriek tomu, že sťažovateľ ho v sťažnosti takto označil)   a   v   okolnostiach   posudzovaného   prípadu   ho   nemožno   považovať   v   zmysle citovaného   ustanovenia   §   49   zákona   o   ústavnom   súde   ani   za   nespochybniteľný   dôkaz o (inom)   zásahu,   ktorý   by   mal   spočívať   v   tom,   že   žalovaný   súd   odmietol   konať a rozhodovať o sťažovateľom podanom procesnom návrhu a že by tým zároveň odmietol poskytnúť právam sťažovateľa požadovanú ochranu.

Účelom, pre ktorý je povinnosťou konajúceho všeobecného súdu rozhodnúť o právne relevantnom podaní, je snaha zabezpečiť účastníkovi konania účinné poskytnutie ochrany jeho uplatnenému hmotnému právu, ale aj snaha zabezpečiť účastníkovi konania účinný vplyv   na   autoritatívny   úsudok   orgánu   verejnej   moci   o   veci   tvoriacej   predmet   konania. Naplneniu   vymedzeného   účelu   pritom   napomáhajú   nielen   podania,   ktorými   účastník konania   disponuje   predmetom   konania,   ale   aj   iné   podania,   ktorými   účastník   konania nepriamo zabezpečuje realizáciu svojej snahy dosiahnuť v konaní úspech. Takým podaním je bezpochyby aj návrh na zmenu účastníka konania, pretože jeho nevyužitie môže viesť k neúspechu v konaní, a to aj vtedy, keď ostatné skutkové okolnosti prerokovávanej kauzy svedčia v prospech konkrétneho účastníka.

Procesný návrh sťažovateľa na zmenu účastníka konania na strane žalobcu doručený najvyššiemu   súdu   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemohol   zabezpečiť   už   uvedený účinný vplyv na rozhodnutie o merite veci, a to preto, lebo sťažovateľ doručil svoj návrh najvyššiemu súdu až potom, ako tento uznesením zastavil konanie. Keďže pre uznesenie najvyššieho súdu bol rozhodujúci stav v čase jeho vydania (§ 167 ods. 2 OSP v spojení s § 154   ods.   1   OSP),   nemal   najvyšší   súd   23.   decembra   2009   možnosť   naplniť   snahu sťažovateľa   o   akékoľvek   ovplyvnenie   prípadného   ďalšieho   meritórneho   rozhodovania o podanom odvolaní. Preto, ak o predmetnom návrhu sťažovateľa nerozhodol v žiadnej formalizovanej   podobe,   nepoprel   najvyšší   súd   zmysel   a   podstatu   zákazu   odmietnutia spravodlivosti plynúceho zo základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu. I poslednú námietku   sťažovateľa   tak   ústavný   súd   vyhodnotil   ako   nedôvodnú,   preto   sťažnosť   je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2010