znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 333/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. novembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť M. T., bytom Ž., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., Ž.,   pre   namietané porušenie   jeho   práv   podľa   čl.   6   a čl.   8   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   zo   strany   Slovenskej   republiky,   zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, a Mestského úradu v Žiline a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra 2005 doručená sťažnosť (z 18. októbra 2005) M. T., bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   K.,   Ž.,   pre   namietané   porušenie   jeho   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia   a korešpondencie   podľa   čl.   8   ods. 1   dohovoru   zo   strany   Slovenskej   republiky, zastúpenej podľa právneho zástupcu sťažovateľa Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“),   ako   aj   zo   strany   Mestského   úradu v Žiline (ďalej len „mestský úrad“).

V odôvodnení sťažnosti sa uvádza: „Sťažovateľ dôvodne predpokladá, že na jeho strane konaním porušovateľa došlo k porušeniu základného práva a slobody osoby, ktorá nemala a nemá zákonnú možnosť uplatniť svoje právo pred všeobecným súdom. Skutkový stav veci, ktorá svojím rozsahom, ale i dobou trvania prekračuje dobu 10 rokov, je tak rozsiahly a obsiahly, že nemožno ho celý v stručnosti popísať, ale celá dokumentácia tvorí prílohu tejto sťažnosti.“

Sťažovateľ   namieta   porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6 dohovoru, ktoré „... mu podľa názoru sťažovateľa bolo konaním porušovateľa odobraté, z toho dôvodu, že rozhodnutím Okresného súdu (Okresného súdu Žilina, pozn.), ktoré viedol vo veci   kde   sťažovateľ nemohol   vystupovať   ako účastník   priamo   zavinil   situáciu,   ktorá pretrváva dodnes, že sťažovateľ nemá zabezpečené právo na bývanie, stal sa bez svojho zavinenia prakticky bezdomovec a nemal možnosť v súdnom konaní dosiahnuť nápravu.“

Porušenie   práva   na   rešpektovanie   súkromného   a   rodinného   života,   obydlia a korešpondencie podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru namieta sťažovateľ tvrdiac, že „... keď sa stal človekom bez obydlia nemohol ovplyvniť tento stav vlastným konaním a to len tak, že ako sociálny prípad požiadal o pridelenie sociálneho bytu (1987) avšak orgán samosprávy t. j. MÚ Žilina resp. jeho predchodca tejto žiadosti do dnešného dňa nevyhovel a ani na ňu nereagoval“.

Pokiaľ ide o návrh na rozhodnutie vo veci právny zástupca sťažovateľa uviedol:„V znení § 20 odst. 3 zákona o Ústavnom súde žiada sťažovateľ Ústavný súd, aby vo svojom výroku rozhodol tak, že porušovateľ 1 (ministerstvo spravodlivosti, pozn.) resp. 2 (mestský úrad, pozn.) je povinný podľa citovaného zákona uviesť vec do stavu v súlade s Dohovorom   o ľudských   právach   v znení   dodatkov,   tým,   že   obnoví   konanie   v spore č. 17 C 805/92   pred   OS   v Žiline   a porušovateľ   v rade   2   pridelí   primerané   bytové zabezpečenie   sťažovateľovi   na   svoje   náklady.   Sťažovateľ   žiada   ÚS,   aby   pokiaľ   vyhovie sťažnosti priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie a to vo výške 9.000.000,- Sk   s prihliadnutím   na   tú   skutočnosť,   že   nečinnosťou   porušovateľa   došlo   k stavu,   ktorý pretrváva viac ako 10 rokov, stal sa prakticky bez svojho zavinenia bezdomovcom a tento stav   sťažuje   a sťažoval   všetky   iné   náležitosti   jeho   sociálneho   postavenia   a vývoja osobnosti.“ Sťažovateľ   taktiež   uplatnil   nárok   na   náhradu   trov   konania   pred   ústavným súdom.

II.

2.1. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

2.2. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Z ustanovenia § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde vyplýva neprípustnosť takého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ktorý sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, vrátane prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu podmienky konania opakovane neboli splnené.

Z obsahu spisu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 80/05 vyplýva, že predchádzajúcu sťažnosť   sťažovateľa   v uvedenej   veci   (zo   4.   februára   2005)   ústavný   súd   v rámci predbežného prerokovania odmietol uznesením č. k. III. ÚS 80/05-7 zo 16. marca 2005 pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

2.3. Sťažovateľ namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru „... rozhodnutím Okresného súdu, ktoré viedol vo veci kde sťažovateľ nemohol vystupovať   ako účastník priamo zavinil   situáciu,   ktorá   pretrváva dodnes,   že sťažovateľ nemá   zabezpečené   právo   na   bývanie...“. Odôvodnenie   sťažnosti   neobsahuje   konkrétne skutkové   tvrdenia   umožňujúce   konkrétnejšie   ustáliť,   v čom   vidí   sťažovateľ   porušenie svojho práva zaručeného v čl. 6 dohovoru. Sťažnosť iba všeobecne odkazuje na pripojený zväzok príloh (66 listov) týkajúcich sa okrem iného aj konania vedeného na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 17 C 805/92, ktorého účastníkmi boli rodičia sťažovateľa a ktoré malo byť právoplatne skončené 23. mája 1994.

Ak by sťažnosť smerovala proti okresnému súdu v súvislosti s jeho postupom alebo meritórnym rozhodnutím v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 805/92, musel by ústavný súd vzhľadom na dátum právoplatného skončenia označeného konania konštatovať oneskorené podanie sťažnosti v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo   upovedomenia   o   inom   zásahu   do   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa (o skutočnosti, že sťažovateľ vedel o priebehu označeného konania pred okresným súdom a poznal obsah rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 805/92-76 z 28. apríla 1994, svedčí okrem   iných   listinných   dôkazov   pripojených   k sťažnosti   už   obsah   spoločného   podania sťažovateľa a jeho rodičov z 1. júna 1994 adresovaného Mestskému úradu Žilina, bytovému odboru).

Sťažovateľova   sťažnosť   však   v uvedenej   časti   smeruje   proti   ministerstvu spravodlivosti.   Z obsahu   sťažnosti   ani   z pripojených   príloh   pritom   nevyplýva   priama vzájomná   súvislosť   medzi   označeným   právom   sťažovateľa   a konaním   vedeným   na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 805/92 na jednej strane a medzi výkonom právomoci ministerstva spravodlivosti na strane druhej.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   ak   postupom   orgánu   verejnej   moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi výkonom právomoci orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne   z iných   dôvodov   (I.   ÚS   66/98),   inými   slovami,   ak   sťažovateľ   namietne   také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať (primerane II. ÚS 70/99), ide o zjavnú neopodstatnenosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

Uvedený   nesúlad medzi   dôvodmi   sťažnosti   a právnym   stavom   sa   premieta   aj   do samotného návrhu rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (petitu sťažnosti),   keď   požaduje   uložiť   ministerstvu   spravodlivosti   alebo   mestskému   úradu povinnosť „... obnoviť konanie v spore č. 17 C 805/92 pred OS v Žiline...“. Takýto výrok ústavného súdu by bol vzhľadom na postavenie a kompetencie oboch označených orgánov verejnej   moci   vo   vzťahu   k všeobecným   súdom   nevykonateľný   a porušujúci   princípy právneho štátu.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   konštatoval,   že   pokiaľ   ide   o túto   časť   sťažnosti sťažovateľa z 18. októbra 2005, podmienky jej meritórneho prerokovania opakovane neboli splnené pre zjavnú neopodstatnenosť.

2.4.   Porušenie   práva   na   rešpektovanie   súkromného   a   rodinného   života,   obydlia a korešpondencie   podľa   čl.   8   ods.   1   dohovoru   namieta   sťažovateľ   tvrdiac,   že „...   ako sociálny prípad požiadal o pridelenie sociálneho bytu (1987) avšak orgán samosprávy t. j. MÚ Žilina resp. jeho predchodca tejto žiadosti do dnešného dňa nevyhovel a ani na ňu nereagoval“.

Pokiaľ ide o druhú časť sťažovateľovej námietky (že mestský úrad, resp. jeho právny predchodca   na   sťažovateľovu   žiadosť   nereagoval),   túto   vyvracia   samotný   obsah   príloh, ktoré sťažovateľ k svojej sťažnosti pripojil. Už 29. júna 1987 vydal Mestský národný výbor v Žiline   rozhodnutie   o zápise   sťažovateľa   ako   uchádzača   o byt   do   miestneho   zoznamu, v ktorom sa uvádza: „Dňa 11. 6. 87 podali ste si žiadosť o pridelenie bytu. Vašu žiadosť sme prešetrili a zistili sme, že vyhovujete podmienkam uvedeným v § 6 odstavec 1 zákona číslo 41/64 Zb. o hospodárení s bytmi.

Z týchto dôvodov sme Vás zapísali do miestneho zoznamu uchádzačov pod číslo C–3822/87.

Súčasne Vám oznamujeme, že pridelenie bytu je viazané do miestneho poradníka v zmysle § 12 o hospodárení s bytmi.“

S poukazom na uvedené rozhodnutie podal sťažovateľ 17. apríla 1991 na miestnom úrade opätovne žiadosť o pridelenie bytu a po skončení konania vedeného na okresnom súde   pod   sp.   zn.   17   C   805/92   žiadal   mestský   úrad   o riešenie   svojej   bytovej   situácie spoločným podaním s jeho rodičmi z 1. júna 1994. Reagujúc na uvedené podanie správca bytového fondu mesta Ž. sťažovateľovi listom z 8. júna 1994 oznámil, že jeho žiadosť pripája k pôvodnej žiadosti o pridelenie bytu evidovanej pod č. j. C–3822/87 a následnej žiadosti zo 17. apríla 1991, upozorniac ho: „... Keďže v meste Ž. bola úplne zastavená bytová výstavba a stredisko bytového fondu pri B. a. s. Ž. eviduje v súčasnosti cca 4000 nevybavených žiadostí o pridelenie bytu, nie je možné v blízkej budúcnosti Vašej žiadosti kladne vyhovieť.“

Žiadosťou   z 20.   októbra   1995   podanou   23.   októbra   1995   požiadal   sťažovateľ primátora   mesta   Ž.   o pomoc   a pridelenie   bytu.   Správca   bytového   fondu   mesta   Ž. sťažovateľovi   listom   z 31.   októbra   1995   oznámil: «Po   prešetrení   žiadosti   a po   splnení podmienok „Zásady prideľovania mestských bytov na území mesta Ž.“, ktorú ste si podali dňa 23. 10. 1995 je Vaša žiadosť o pridelenie bytu evidovaná na stredisku bytového fondu a. s. B. Ž. pod č. j.: Byt/C-8765/95.

Zároveň Vás upozorňujeme, že vzhľadom k veľkému počtu evidovaných žiadateľov o byt nemôžeme Váš bytový problém riešiť v dohľadnej dobe.»

Sťažovateľ podal mestskému úradu ďalšiu žiadosť 20. apríla 2001, na ktorú reagoval mestský úrad listom 25. apríla 2001, v ktorom potvrdil evidovanie jeho žiadosti s tým, že mesto Ž. nedisponuje žiadnym voľným bytom, ktorý by bolo možné sťažovateľovi prenajať.

Zo   sťažovateľom   predložených   listín   je   zrejmé,   že   mesto   Ž.   (prostredníctvom mestského   úradu,   resp.   právnickej   osoby   spravujúcej   mestský   bytový   fond)   sa sťažovateľovými   žiadosťami   o   „pridelenie“   resp.   prenajatie   obecného   bytu   zaoberalo. Z hľadiska skutkového stavu zostávala relevantnou iba tá časť námietky sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu jeho práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru, ktorá sa týkala tvrdenia, že mu mesto Ž. (sťažovateľ v tejto súvislosti označil ako subjekt, proti ktorému jeho sťažnosť smeruje, mestský úrad) aj napriek opakovaným žiadostiam neprenajalo dosiaľ žiaden byt.

Pre posúdenie uvedenej námietky je podstatné, že podanie žiadosti o „pridelenie“ obecného bytu, t. j. o uzavretie nájomnej zmluvy s obcou alebo s mestom ku konkrétnemu bytu   v jeho   vlastníctve,   nezakladá   právny   nárok   žiadateľa   na   uzavretie   takejto   zmluvy. Uvedeným spôsobom nemohlo zo strany mesta Ž. (a už vôbec nie zo strany mestského úradu ako výkonného orgánu mestského zastupiteľstva a primátora zabezpečujúceho ich organizačné a administratívne veci,   najmä písomnú agendu, odborné podklady, písomné vyhotovenia rozhodnutí primátora vydaných v správnom konaní, príjem a vypravovanie písomností   a   výkon   nariadení,   ako   aj uznesení   mestského   zastupiteľstva   -   §   24   ods.   3 v spojení s § 16 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov) dôjsť k zásahu do práva, resp. právneho statusu sťažovateľa vo vzťahu k jeho obydliu.

Právo na ochranu obydlia ako súčasť práva na súkromie v zmysle čl. 8 dohovoru pritom   nezahŕňa   pozitívny   záväzok   štátu   prijať   opatrenia   sociálneho   charakteru zabezpečujúce právo na poskytnutie obydlia (pozri napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské   práva   vo   veci   Chapman,   Coster,   Beard,   Lee   a Jane   Smith   proti   Spojenému kráľovstvu z 18. januára 2001).

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   konštatoval zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti sťažovateľa z 18. októbra 2005 aj v tejto časti.

2.5. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   konštatoval,   že   v prípade   sťažnosti   sťažovateľa   z 18.   októbra   2005 doručenej   ústavnému   súdu   27.   októbra   2005   ide   o opakovaný   návrh   (vzhľadom   na predchádzajúcu sťažnosť sťažovateľa zo 4. februára 2005), pri ktorom opakovane nie sú splnené zákonom ustanovené podmienky konania [§ 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde] pre zjavnú neopodstatnenosť, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona ako neprípustnú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2005