znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 332/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Evou   Borovskou,   Štefánikova   7,   Bratislava,   vedenépod sp. zn.   Rvp   137/2015,   Rvp   138/2015   a sp.   zn.   Rvp   139/2015,   ktorými   namietaporušenie základných práv vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   vyplývajúceho   z   čl.   6   ods.   1   Dohovoruo ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkami   Krajského   súdu   v   Nitreč. k. 11 S 32/2012-106   z   2.   júla   2013   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 2 Sžf 117/2013   z   29.   októbra   2014,   rozsudkami   Krajského   súdu   v   Nitreč. k. 26 S 20/2012-86   z   21.   marca   2013   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 2 Sžf   97/2013   z   29.   októbra   2014   a   rozsudkami   Krajského   súdu   v   Nitreč. k. 11 S 27/2012-116   z   2.   júla   2013   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 2 Sžf 119/2013 z 29. októbra 2014, a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vedené   Ústavným   súdom   Slovenskej   republikypod sp. zn. Rvp 137/2015, Rvp 138/2015 a sp. zn. Rvp 139/2015 s p á j a na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 332/2015.

2. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. januára2015   doručené   tri   sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorými   namietaporušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2,zásady   rovnosti   účastníkov v   konaní podľa   čl.   47 ods.   3 a základné právo   na   verejnéprerokovanie veci bez prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   označenými   rozsudkamiKrajského súdu v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej aj „najvyšší súd“), ktorými boli zamietnuté žaloby, ktorými sa sťažovateľ domáhalpreskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej aj„finančné riaditeľstvo“) č. 1020504/1/938805/2012 z 20. apríla 2012, ktorým bol potvrdenýplatobný výmer Daňového úradu Šurany (ďalej aj „daňový úrad“) č. 633/230/16743/11/Danz 28. novembra 2011, ďalej rozhodnutia finančného riaditeľstva č. 1020504/1/938806/2012z   20.   apríla   2012,   ktorým   bol   potvrdený   dodatočný   platobný   výmer   daňového   úraduč. 633/230/16751/11/Dan z 28. novembra 2011 (v sťažnosti mylne označený ako

. 633/230/16743/11/Dan,   pozn.),   a   rozhodnutia   finančného   riaditeľstvač. 1020504/1/614252/2012   z   2.   apríla   2012,   ktorým   bol   potvrdený   dodatočný   platobnývýmer daňového úradu č. 633/230/15323/11/Dan z 25. októbra 2011. Uvedené rozhodnutiadaňových   orgánov   považoval   sťažovateľ   za   nezákonné,   nepreskúmateľné,   ako   ajnezrozumiteľné a nedostatočne odôvodnené.

Ako   zo   sťažností   a   ich   príloh   vyplýva,   označenými   dodatočnými   platobnýmivýmermi   správca   dane   vyrubil   sťažovateľovi   rozdiel   dane   z   pridanej hodnoty   (ďalej   aj„DPH“) za obdobie II. štvrťroka 2008 (v sume 63 384,94 €), za obdobie III. štvrťroka 2008(v sume 73 509,95 €) a za obdobie III. štvrťroka 2009 (v sume 1 317,22 €), a to vo všetkýchprípadoch na základe toho, ako uvádza sťažovateľ, že správca dane „prekvalifikoval spôsob zdaňovania nákupu a predaja automobilov z osobitného režimu ustanoveného v § 66 zákona o   dani   z   pridanej   hodnoty   do   režimu   podľa   §   11   zákona   o   dani   z   pridanej   hodnoty. Sťažovateľ nakupoval použitý tovar – motorové vozidlá od dodávateľov

, pričom išlo o použitý tovar, ktorý je v zmysle § 66 zákona o DPH zdaňovaný osobitným režimom, pričom pri predaji použitého tovaru sa za základ dane považuje kladný rozdiel   medzi   predajnou   a   kúpnou   cenou   znížený   o   daň.   Sťažovateľ   pri zdaňovaní postupoval v zmysle § 66 zákona o dani z pridanej hodnoty t. j. podľa osobitného režimu, nakoľko mal za to, že sú splnené všetky zákonné predpoklady na jej uplatnenie, pričom v § 66 ods. 2 písm. b/ zákona o dani z pridanej hodnoty, obchodník pri predaji použitého tovaru, ktoré mu bolo dodané na území EÚ je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedené tovary boli dodané osobou, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo inom členskom   štáte,   a   dodanie   tovaru   bolo   oslobodené   od   dane   podľa   § 42   alebo   podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom štáte.“.

Sťažovateľ   vo   vzťahu   ku   každému   dotknutému   zdaňovaciemu   obdobiu   –II. a III. štvrťroka   2008   a   III.   štvrťroka   2009   argumentoval   totožnými   tvrdeniami,   žeuplatňoval „rovnaký spôsob zdaňovania, t. j. v zmysle § 66 zákona o DPH ako v roku 2007, za ktorý mu v roku 2008 bola vykonaná daňová kontrola, pričom predmetom daňovej kontroly bola aj daň z pridanej hodnoty.

Daňový   úrad   mal   pri   výkone   kontroly   za   rok   2007   a   2008 (resp.   2009,   pozn.)rovnaké   daňové   doklady,   pričom   nedošlo   ani   k   zmene   právnej   úpravy   –   kontrolované faktúry obsahovali údaj Innergemeinschaftliche steuerbefreite Lieferung It. Art. 6 (1) Ust. G,   pričom   napr.   faktúra   č.   70038351   je   opatrená   pečiatkou   Daňového   úradu   Šurany. Z protokolu o výsledku z daňovej kontroly za rok 2007 č. 633/320/246/2009/Szo zo dňa 20. 01. 2008 str. 5 bod 2.2.1, 2.2.2 i bod 2.2.4 je jednoznačne uvedené, že Kontrolou predložených dokladov neboli zistené porušenia zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty.

Následne, o pár rokov neskôr pri vykonaní daňovej kontroly za rok 2008 Daňový úrad Šurany ako aj odporca konštatovali, že došlo k zdaňovaniu nesprávnemu a sťažovateľ mal postupovať podľa § 69 ods. 6 v spojení s § 11 a § 22 a § 23 zákona o DPH, a to napriek tomu, že pri výkone rovnakej daňovej kontroly za rok 2007 nekonštatovali žiadny nesúlad so zákonom o DPH a nedošlo k zmene ani právnej úpravy, ani k účtovaniu na základe iných faktúr.“.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd, „ktorý   mal   poskytnúť   ochranu   sťažovateľovi proti svojvoľnému   a   nezákonnému   konaniu   odporcu (finančného   riaditeľstva,   pozn.),   sa bez ďalšieho priklonil na stranu odporcu a potvrdil jeho rozhodnutie, bez toho, aby sa vysporiadal   s   námietkami   sťažovateľa,   ohľadne   odlišného   výkladu   a   aplikácie   právnej normy odporcu na totožný skutkový a právny stav“.

Krajský súd a najvyšší súd mali porušiť základné právo sťažovateľa na súdnu ochranua na preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy,keď sa nezaoberali námietkou sťažovateľa, že ani prípadné pochybenie správcu dane privýkone daňových kontrol za obdobie roku 2007 nemôže ísť na ťarchu sťažovateľa, ktorý aj vďalších obdobiach postupoval v dobrej viere, že odvádza daň riadne, čo mu bolo potvrdenépráve daňovou kontrolou dane z pridanej hodnoty za obdobie roku 2007, a preto nemaldôvod   na   pochybnosti   o   správnosti   svojho   postupu.   Krajský   súd   a   najvyšší   súd„sa nevysporiadali   ani   s   tým,   že   nejasné   a   neurčité   právne   normy   nemožno   aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy, t. j. daňového subjektu“. V tomto smeresťažovateľ   poukázal   na   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   8   Sžp   1/2010   citujúc,   že„neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy – účastníka správneho konania, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy“, s tým, že krajskýsúd a najvyšší súd sa s týmto argumentom nevysporiadali.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že krajský súd a najvyšší súd ho ukrátili na základnompráve   podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy,   v   zmysle   ktorého   každý   má   právo   na   preskúmaniezákonnosti   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy,   ak   tvrdí,   že   bol   ukrátený   vo   svojichprávach, pretože „náležitým spôsobom rozhodnutie odporcu nepreskúmali, keď akceptoval tak   odlišný   postup   odporcu   pri   výklade   a   následnej   aplikácii   totožnej   právnej   normy na totožné skutkové okolnosti za obdobie roku 2007 a 2008“. Tento ich postup sťažovateľoznačil za „nielen nesprávny, ale aj nezákonný, svojvoľný a arbitrárny, nakoľko práve správne orgány sú povinné pri výklade a aplikácii právnej normy postupovať tak, aby neuvádzali   adresáta   právnej   normy   do   stavu   právnej   neistoty,   ale   právne   naopak   ako orgán, ktorý má kontrolovať súlad postupu daňových orgánov so zákonom by mal byť orgánom, ktorý vykladá právny predpis tak, aby sa o tento výklad mohli oprieť aj samotní adresáti právnej normy“. Dodal, že hoci cestou žaloby v správnom súdnictve toto svojeprávo realizoval, namietol však spôsob, akým najvyšší súd skonštatoval náležité zistenieskutkového stavu, no ani on, ani krajský súd sa nevysporiadali s námietkou sťažovateľa, že vpriebehu daňovej kontroly nemal k dispozícii žiadne údaje zo systému VIES, ktoré mali byťrozhodujúce pri zmene právnych záverov daňových orgánov pri výkone daňovej kontroly.Krajský súd sa tiež žiadnym spôsobom nevysporiadal, resp. sa vysporiadal len okrajovo, asvoje rozhodnutie neodôvodnil spôsobom, ktorý by v účastníkoch konania vzbudzovalopresvedčenie, že ide o rozhodnutie správne a spravodlivé, ani nedal odpovede na námietky,ktoré môžu byť zásadného právneho či skutkového významu (išlo o námietku týkajúcu savýpočtu rozdielu DPH, pozn.).

Vo   svojich   sťažnostiach   sťažovateľ   tiež   namietol,   že   tým,   že   nemal   k   dispozíciivýsledky medzinárodného šetrenia a informácie zo systému VIES, ktoré boli rozhodujúcimpodkladom, a to ani v čase zdaňovania, ani v čase daňovej kontroly, nemohol teda overiť ichpravdivosť   a   správnosť.   Najmä   však   týmto   postupom   daňových   orgánov   bol   vylúčenýz realizácie základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods.2 ústavy. Obdobne tak podľa obsahu sťažností sa sťažovateľ nemohol riadne oboznámiť sostanoviskom MLP 188, o ktorom krajský súd vo svojom rozhodnutí uviedol opak s tým, žepodľa sťažovateľa „stanovisko MLP 188 nikdy súčasťou spisu nebolo, keďže zrejme ani len neexistuje pričom stanovisko MLC 188 zo dňa 12.12.2011 obsahuje informácie len vo všeobecnej rovine koľko vozidiel bolo dodaných na Slovensko v osobitnom režime zdanenia v r. 2005-2010 bolo, pričom ostatné intra-komunitárne dodania v období 2005-2012 boli uskutočnené v bežnom režime. Z predloženého stanoviska nemôže sťažovateľ vedieť, ktoré vozidlá a   prečo   boli ostatné   intrakomunitárne dodania   uskutočnené v bežnom a   nie   v osobitnom režime.“. Tento postup krajského súdu, pri ktorom mal vyhodnotiť skutkovéokolnosti bez ich vzájomnej súvislosti a možnosti reálneho využitia práv účastníka konania,označil sťažovateľ za zásah do zásady rovnosti účastníkov v konaní pred súdom podľa čl. 47ods. 3 ústavy, ako aj základného práva na verejné prerokovanie veci na nezávislom anestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

«Porušovatelia v 1. a 2. rade (krajský súd a najvyšší súd, pozn.) vôbec nevykonali subsumpciu   skutkového   stavu   pod   hypotézu   právnej   normy   (t.   j.   pod   pojmové   znaky „intrakomunitárnej   dodávky“   a   rovnako   nedostatočne   posúdili   či   boli   naplnené   všetky pojmové znaky na uplatnenie osobitného   režimu § 66 zákona o DPH). Namiesto toho rozhodli   na základe   úvahy, z ktorej vôbec nevyplývalo, či sú naplnené pojmové znaky hypotéze právnej normy, a či môže nastúpiť následok predpokladaný dispozíciou právnej normy…   Uvedeným   výkladom   a   aplikáciou   zákonných   ustanovení   týkajúcich   sa intrakomunitárnej dodávky a uplatnenia osobitného režimu v zmysle § 66 zákona o DPH došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»

Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   prevzalodôvodnenie   z   iného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.2 Sžf 40/2013 z 19. marca 2014, ktoré bolo zasa prevzaté z rozhodnutia vo veci vedenejpod sp.   zn.   6   Sžf   20/2011   z   28.   marca   2012,   pričom   neprihliadol   na   osobitnosti   vecisťažovateľa, okrem iného opomenul tiež námietku obsiahnutú v odvolaní, že krajský súdsvoje rozhodnutie založil na dôkazoch a podkladoch, ktoré sťažovateľ nemal a nemohol maťk dispozícii, ani sa nevysporiadali s poukazom sťažovateľa na nález ústavného súdu sp. zn.I.   ÚS   241/2007,   v   zmysle   ktorého „v   daňovom   konaní   sa   právne   či   iné   rozhodujúce skutočnosti   posudzujú   podľa   svojho   obsahu.   V   pochybnostiach   orgány   verejnej   moci postupujú voči daňovému subjektu miernejšie.“.

Sťažovateľ   bol   toho   názoru,   že   obmedzením   odôvodnenia   svojho   rozhodnutiana postup podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) najvyšší súd„porušil   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces,   keďže   sa   nevysporiadal so zásadnými námietkami sťažovateľa, ktoré uviedol vo svojom rozhodnutí, ktoré považuje sťažovateľ   za   argumenty   zásadného   významu“. Doplnil   námietku,   že   najvyšší   súd   sanevysporiadal   s   odvolacími   námietkami   jednak   nesprávnosti   právneho   posúdenia   vecikrajským súdom, jednak nedostatočnosti a nepreskúmateľnosti rozsudku krajského súdu akovychádzajúceho z neúplných a nesprávnych skutkových zistení.

Sťažovateľ   uplatnenie   nároku   na   finančné   zadosťučinenie   odôvodnil   tým,   žerozhodnutiami   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu,   ako   aj   daňových   orgánov   došlok závažnému zásahu nielen do majetkovej sféry sťažovateľa, ale tiež k naštrbeniu dôveryv právny systém, keďže novší výklad zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnotyv znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o DPH“)   vo   vzťahu   k   posudzovaniurovnakého skutkového stavu a rovnakých dokladov (faktúr) bez toho, že by došlo k zmeneprávnej úpravy, viedol k iným záverom, než o 5 rokov skôr.

Sťažovateľ súčasne požiadal o dočasný odklad vykonateľnosti citovaných rozsudkovkrajského súdu v spojení s rozsudkami najvyššieho súdu z dôvodu, že momentom ichprávoplatnosti   by   sťažovateľovi   vznikla   povinnosť   zaplatiť   vyrubený   rozdiel   na   daniz pridanej hodnoty, čo by na sťažovateľa malo likvidačné dôsledky.

Na základe uvedeného s opätovným poukazom na nález ústavného súdu sp. zn.I. ÚS 241/2007 sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že:

I.„1. Konaním sp. zn. 11S/32/2012 a rozhodnutím 11S/32/2012-106, č. 4012200573 zo dňa 02. 07. 2013 Krajského súdu Nitra, Štúrova č. 9, 950 48 Nitra bolo porušené základné právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených rozhodnutím orgánu verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2. Konaním sp. zn. 2Sžf/117/2013 a rozhodnutím 2Sžf/117/2013 zo dňa 29. 10. 2014 Najvyššieho súdu SR, Župné nám. 13, 814 90 Bratislava bolo porušené právo, ⬛⬛⬛⬛ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených rozhodnutím orgánu verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

3.   Ústavný   súd   SR   rozsudok   Krajského   súdu   Nitra   sp.   zn.   11S/32/2012-106, č. 4012200573 zo dňa 02. 07. 2013 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/117/2013 zo dňa 29. 10. 2014 zrušuje a vracia na nové konanie.

4. Sťažovateľ ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ súčasne žiada, aby Ústavný súd SR rozhodol tak, že odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu Nitra sp.   zn.   11S/32/2012-106,   č.   4012200573   zo   dňa   02.   07.   2013   v   spojení   s   rozsudkom Najvyššieho súdu SR/117/2013 zo dňa 29. 10. 2014.

5. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ priznáva   primerané zadosťučinenie v sume 20.000 €.

6. Porušovatelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 € (1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu 134€, 2 úkony á 134 € - príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 2 x režijný paušál á 8,04 Eur, 20% DPH, t. j. Eur) k rukám advokátky JUDr. Evy Borovskej, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

II.„1. Konaním sp. zn. 26S/20/2012 a rozhodnutím 26S/20/2012-86 č. 4012200571 zo dňa 21.03.2013 Krajského súdu Nitra, Štúrova č. 9, 950 48 Nitra bolo porušené základné právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ právo na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených rozhodnutím orgánu verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2. Konaním sp. zn. 2Sžf/97/2013 a rozhodnutím 2Sžf/97/2013 zo dňa 29. 10. 2014 Najvyššieho súdu SR, Župné nám. 13, 814 90 Bratislava bolo porušené právo, ⬛⬛⬛⬛ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených rozhodnutím orgánu verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

3.   Ústavný   súd   SR   rozsudok   Krajského   súdu   Nitra   sp.   zn.   26S/20/2012-86 č. 4012200571 zo dňa 21.03.2013 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/97/2013 zo dňa 29. 10. 2014 zrušuje a vracia na nové konanie.

4. Sťažovateľ ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ súčasne žiada, aby Ústavný súd SR rozhodol tak, že odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu Nitra sp.   zn.   26S/20/2012-86   č.   4012200571   zo   dňa   21.03.2013   v   spojení   s   rozsudkom Najvyššieho súdu SR 3Sžf/97/2013 zo dňa 29. 10. 2014.

5. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ priznáva   primerané zadosťučinenie v sume 30.000 €.

6. Porušovatelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 € (1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu 134 €, 2 úkony á 134 € - príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 2x režijný paušál á 8,04 Eur, 20% DPH, t. j. Eur) k rukám advokátky JUDr. Evy Borovskej, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

III.„1. Konaním sp. zn. 11S/27/2012 a rozhodnutím 11S/27/2012-116, č. 4012200539 zo dňa 02. 07. 2013 Krajského súdu Nitra, Štúrova č. 9, 950 48 Nitra bolo porušené základné právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených rozhodnutím orgánu verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2. Konaním sp. zn. 2Sžf/119/2013 a rozhodnutím 2Sžf/119/2013 zo dňa 29. 10. 2014 Najvyššieho súdu SR, Župné nám. 13, 814 90 Bratislava bolo porušené právo, ⬛⬛⬛⬛ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na domáhať sa súdnej ochrany svojich právach ukrátených rozhodnutím orgánu verejnej správy v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy SR, právo na rovnosť účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

3.   Ústavný   súd   SR   rozsudok   Krajského   súdu   Nitra   sp.   zn.   11S/27/2012-116, č. 4012200589 zo dňa 02. 07. 2013 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/119/2013 zo dňa 29. 10. 2014 zrušuje a vracia na nové konanie.

4. Sťažovateľ ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ súčasne žiada, aby Ústavný súd SR rozhodol tak, že odkladá vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu Nitra sp.   zn.   11S/27/2012-116,   č.   4012200589   zo   dňa   02.   07.   2013   v   spojení   s   rozsudkom Najvyššieho súdu SR 3Sžf/119/2013 zo dňa 29. 10. 2014.

5. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ priznáva   primerané zadosťučinenie v sume 5.000 €.

6. Porušovatelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 340,90 € (1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu 134€, 2 úkony á 134 € - príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 2x režijný paušál á 8,04 Eur, 20% DPH, t. j. Eur) k rukám advokátky JUDr. Evy Borovskej, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebosťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môžeústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súdodmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonaObčianskeho súdneho poriadku.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa   ustanovenia   §   112   OSP   môže   súd   v záujme   hospodárnosti   konania   spojiťna spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenia   o spojení   vecí,   v súlades citovaným ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde je však možné v konaní predústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenia § 112 ods. 1 OSP.

Zo   spisov   ústavného   súdu   sp.   zn.   Rvp   137/2015,   Rvp   138/2015   a sp.   zn.Rvp 139/2015   vyplýva,   že   sťažnosti   spolu   skutkovo   súvisia,   týkajú   sa   tých   istýchúčastníkov, sťažovateľ je zastúpený rovnakým právnym zástupcom a v každej sťažnosti sana obdobnom skutkovom základe s totožnou právnou argumentáciou namieta porušenieoznačených   práv.   Sťažnosti   sú   po   formálnej   a obsahovej   stránke   s výnimkou   označenianapadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu celkom identické.

Prihliadajúc   na   uvedené   ústavný   súd v súlade   so zásadou   procesnej   ekonómiea v súlade s ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSProzhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia. II.2 K namietanému porušeniu označených práv konaniami krajského súdu sp. zn. 11 S 32/2012, sp. zn. 26 S 20/2012 a sp. zn. 11 S 27/2012 a jeho rozhodnutiami č. k. 11 S 32/2012-106 z 2. júla 2013, č. k. 26 S 20/2012-86 z 21. marca 2013 a č. k. 11 S 27/2012-11 z 2. júla 2013

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh vrátane sťažnostipredbežne prerokuje   na   neverejnom zasadnutí   senátu   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Pripredbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podanéoneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bezústneho pojednávania (m. m. IV. ÚS 292/04).

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy jezaložená   na   princípe   subsidiarity,   ktorého   zmysel   a   účel   spočíva   v   tom,   že   ochranaústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, aleúlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súdpredstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje ažv prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochraneústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomociústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde(III. ÚS 149/04).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánovverejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnejmoci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôbalebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 247 ods. 1 OSP a ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorýchfyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutíma postupom správneho orgánu alebo iným zásahom správneho orgánu, a žiada, aby súdpreskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutísprávneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavyrozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú,nadobudlo právoplatnosť. Napokon podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môžebyť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákonnepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Podľa § 250j ods. 1 OSP ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správnehoorgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (ďalej len „v medziach žaloby“) dospelk záveru,   že   rozhodnutie   a   postup   správneho   orgánu   v   medziach   žaloby   sú   v   súladeso zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta.

Podľa § 250ja ods. 1 OSP proti rozsudku súdu podľa § 250j ods. 1, 2 a 6 je prípustnéodvolanie.

Z podaných   sťažností   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   v   časti   svojich   sťažností   namietaporušenie   označených   práv   rozhodnutiami   krajského   súdu,   ktorý   ako   súd   v   správnomsúdnictve   vecne   príslušný   na   konanie   v   prvom   stupni   rozhodol   o   jeho   žalobáchproti označeným rozhodnutiam finančného riaditeľstva.

Ústavou   daná   právomoc   neumožňuje   ústavnému   súdu   nahrádzať   rozhodovaciučinnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovatelia ako účastníci konaniazvolili medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak,čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľom dostupnýchprostriedkov nápravy.

Napadnuté rozsudky krajského súdu bolo možné preskúmať – a boli preskúmané –najvyšším súdom ako súdom odvolacím v správnom súdnictve, ktorého rozsudky sú tiežpredmetom   sťažovateľových   sťažností.   Vykonanie   prieskumu   napadnutých   rozsudkovkrajského súdu ústavným súdom by bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotvenýmv čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdesťažnosti   sťažovateľa   v   častiach,   v   ktorých   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojichzákladných práv týmito rozsudkami a žiada ich zrušenie, odmietol z dôvodu nedostatkuprávomoci na prerokovanie a rozhodnutie veci (m. m. IV.   ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 532/2014).

II.3 K namietanému porušeniu označených práv konaniami najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 117/2013, sp. zn. 2 Sžf 97/2013 a sp. zn. 2 Sžf 119/2013 a jeho rozhodnutiami sp. zn. 2 Sžf 117/2013, sp. zn. 2 Sžf 97/2013 a sp. zn. 2 Sžf 119/2013 z 29. októbra 2014

Pri   hodnotení   rozsudkov   krajského   súdu,   aj   v   nadväznosti na   nižšie   citovanéustanovenie § 219   ods.   2   OSP ústavný   súd   vychádzal   z   ustáleného   právneho   názoru,podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovaťizolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretožeprvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tentoprávny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecnýchsúdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdnehokonania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom   čine,   z   ktorého   je   obvinený.   Rozsudok   musí   byť   vyhlásený   verejne,   ale   tlača verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej   spoločnosti,   keď   tovyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahupovažovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by   vzhľadom   na   osobitné   okolnostimohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnejjudikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa § 250ja ods. 3 OSP ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutiesprávneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňažalobu   zamietol,   môže   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmeniť   tak,   že   zruší   rozhodnutiesprávneho   orgánu   a   vráti   vec   žalovanému   správnemu   orgánu   na   ďalšie   konanie.   Inako odvolaní rozhodne spôsobom podľa § 219 až § 221 tohto zákona.

Podľa § 219 ods. 1 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 OSP odvolací súd rozhodnutiepotvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 OSP ak sa odvolací súd v celomrozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodneníobmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadnedoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 250ja ods. 7 OSP ak najvyšší súd rozhoduje ako odvolací súd v obdobnejveci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázaťuž len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.

Najvyšší súd rozsudkami sp. zn. 2 Sžf 117/2013, sp. zn. 2 Sžf 97/2013 a sp. zn.2 Sžf 119/2013 z 29. októbra 2014 rozhodol o odvolaniach sťažovateľa proti označenýmrozsudkom krajského súdu tak, že ich vo výroku ako vecne správne potvrdil a vo svojomodôvodnení   uviedol: „Najvyšší   súd   nezistil   procesné   vady,   ktoré   by   samy   osebe   boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia Krajského súdu v Nitre. Rozsudok krajského súdu sa dostatočne   podrobne   zaoberá   skutkovými   zisteniami   správnych   orgánov,   námietkami žalobcu, ako aj vyjadreniami správnych orgánov na tieto námietky. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré zodpovedajú obsahu spisu a tieto dôvody si odvolací súd osvojuje ako svoje vlastné.“ Odôvodnenie svojhorozsudku najvyšší súd postupujúc podľa § 250ja ods. 7 OSP doplnil o poukaz a citáciuskorších rozhodnutí, konkrétne rozsudkov sp. zn. 6 Sžf 20/2011 z 28. marca 2012, sp. zn.6 Sžf 29/2011   z   25.   apríla   2012,   sp.   zn.   2   Sžf 30/2012   z   24.   apríla   2013,   sp.   zn.2 Sžf 40/2013   z   19.   marca   2014   a   sp.   zn.   2   Sžf 42/2013   (nedatované,   pozn.).   Citujúcodôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 40/2013 z 19. marca 2014 prevzalv prvom rade explikácie zákonných podmienok na uplatnenie osobitného režimu pre daňz pridanej hodnoty v prípade nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného členského štátu (§ 11,§ 66 ods. 2 zákona o DPH), výpočtu dane podľa § 66 ods. 3 zákona o DPH, oslobodeniaod dane (§ 42 prvá veta zákona o DPH) a povinnosti platiť daň (§ 69 zákona o DPH),t. j. pochopiteľným   spôsobom   obsiahol   tak   definície,   o   ktorých   sťažovateľ   tvrdil,že absentujú.

Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   rozsudkov   najvyššieho   súdu   s   rozsudkamikrajského súdu a v nadväznosti na už citovaný § 219 ods. 2 OSP, ako aj citovanú judikatúrupovažoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodneniarozsudkov krajského súdu.

1. V rozsudku č. k. 11 S 32/2012-106 z 2. júla 2013 (pôvodná sťažnosť sp. zn.Rvp 137/2015) a v rozsudku č. k. 11 S 27/2012-116 z 2. júla 2013 (pôvodná sťažnosť sp. zn.Rvp 139/2015) poukazujúc na relevantnú európsku (unijnú) a slovenskú právnu úpravurozhodnutie zamietnuť žalobu sťažovateľa krajský súd odôvodnil okrem iného takto: «Medzi   účastníkmi   nebol   sporný   skutkový   stav   ako   namieta   žalobca   bez   bližšej konkretizácie, čo správca dane, resp. žalovaný nevykonal, pretože žalobca nepoprel nákup ojazdených   motorových   vozidiel   od   dvoch   vyššie   uvedených   rakúskych   spoločností. Rozdielny bol ich výklad § 22, § 69 ods. 6 v nadväznosti na § 11 a ust. § 66 ods. 3 zák. č. 222/2004 Z. z. platného v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach na danú vec (daňové transakcie žalobcu podľa daňových dokladov). V preskúmavaných prípadoch súd dospel k záveru,   že   správca   dane   legálnym   spôsobom   objasnil   všetky   skutočnosti   v   súvislosti s nesplnením podmienok vyplývajúcich z ust. § 66 ods. 3, zo strany žalobcu ako daňového subjektu,   ktorý   pri   nadobudnutí   tovaru   uplatnil   osobitnú   úpravu   dane,   podľa   ktorej základom   dane   pri   predaji   tovaru   je   kladný   rozdiel   medzi   predajnou   a   kúpnou   cenou znížený   o   daň.   Správca   dane   na   základe   faktúr   vystavených   rakúskymi   spoločnosťami a z údajov z informačného daňového systému VIES zistil, že sa nejednalo o osobitnú úpravu dane podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z. z., ale išlo o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 zákona č. 222/2004 Z. z. V danom prípade mal žalobca postupovať   v   zmysle   §   69   ods.   6   zákona   č.   222/2004   Z.   z.,   tzn.   tovar   nadobudnutý v tuzemsku z iného členského štátu mal zdaniť v tuzemsku (tzv. samozdanenie) a následne si mohol   v   tom   istom   zdaňovacom   období   odpočítať   daň   za   tých   istých   podmienok,   ako pri prijatí plnenia z tuzemska. Nie je sporné, že u žalobcu išlo o nadobudnutie tovaru v tuzemsku   z   iného   členského   štátu   v   rámci   Spoločenstva,   teda   reálne   nadobudnutie intrakomunitárnej   dodávky   ojazdených   motorových   vozidiel   žalobcom   od   rakúskej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ so sídlom vo Viedni, Rakúsko a nemeckej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ktoré následne predával v tuzemsku. Taktiež nebolo sporné, že na   základe   žiadosti   rakúskej   daňovej   správy   sa   Daňové   riaditeľstvo   SR   zapojilo do multilaterálnej   kontroly   (MLC   188),   predmetom   ktorej   bolo   preverenie,   či   vybrané slovenské   daňové   subjekty   reálne   nadobudli   intrakomunitárne   dodávky   ojazdených motorových   vozidiel   v   rokoch   2007   až   2009   od   uvedených   rakúskych   spoločností. V zozname,   ktorý   je   súčasťou   spisu   a   ktorý   bol   predložený   správcovi   dane   Daňovým riaditeľstvom   SR,   bol   aj   kontrolovaný   daňový   subjekt   (žalobca)   a   tiež   jeho   dodávateľ spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, ktorej konateľom v kontrolovanom zdaňovacom období bol ⬛⬛⬛⬛ (žalobca),   ktorá   spoločnosť   tiež   pri   následnom   predaji   určil   nesprávny základ dane nadobudnutého tovaru.

… Žalobca namieta,   že nemal prístup do   informačného   systému   výmeny informácii o DPH v rámci Európskej únie, z ktorého by mohol získať informáciu, aký režim DPH predávajúci uviedol vo svojom daňovom priznaní alebo súhrnom výkaze, a preto pri kúpe ojazdených motorových vozidiel od obchodných partnerov - osôb identifikovaných pre daň v inom členskom štáte, mal informáciu od predávajúceho, že ide o predaj použitého tovaru zdaňovaného podľa osobitnej úpravy platnej v štáte dodania a on následne postupoval tiež podľa   osobitného   režimu   upraveného   v   §   66   zákona   o   DPH,   teda   pri   predaji   takto nadobudnutého   ojazdeného   motorového   vozidla   on   zdaňoval   len   kladný   rozdiel   medzi predajnou cenou a cenou obstarania. Súd považuje za potrebné uviesť, že žalobca ako kontrolovaný   daňový   subjekt   mal   právo   nahliadať   do   spisu   na   požiadanie   kedykoľvek a v rámci daňovej kontroly a prejednania protokolu z výsledku daňovej kontroly a mal právo požiadať o predloženie zaslaného stanoviska v rámci MLP 188 spolu s prílohami (tvorí súčasť spisu), čo však neurobil a pokiaľ bol vyzvaný, aby sa vyjadril k vypracovanému protokolu   z   daňovej   kontroly,   iba   uviedol,   že   s   jeho   závermi   nesúhlasí   a   podľa   jemu dostupných   informácií   a   možností   preveriť   danú   problematiku,   on   účtoval   správne na základe došlých faktúr a podkladov. Žalobca sa bráni tým, že osobné motorové vozidlá nakúpil „na aukcii v Rakúsku“ a preto správne postupoval podľa § 66 ods. 3 zákona o DPH, ktorý definuje a upravuje daň pri použitom tovare, avšak súd je toho názoru, že táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na daňovú povinnosť žalobcu (ako konštatuje žalovaný) a že žalobca si nesprávne po hmotnej stránke podradil svoje obchodné aktivity s uvedenými spoločnosťami v Rakúsku pri dovoze ojazdených motorových vozidiel pod ust. § 66 zákona o DPH pri ich ďalšom predaji, keďže podľa tohto ustanovenia je možné postupovať iba v prípadoch špecifikovaných v ods. 1 tohto ustanovenia, avšak za predajcu použitého tovaru (napr.   motorového   vozidla),   podľa   názoru   súdu,   je   potrebné   považovať   predajcu „finančného leasingu“ u motorového vozidla, ktoré nájomca používa až do jeho splatenia, a teda ide o iný prípad osobitnej úpravy uplatnenia dane pri použitom tovare podľa § 66 ods. 1 zákona.

Zo   zaslaného   stanoviska   rakúskej   daňovej   správy,   týkajúcej   sa   multilaterálnej kontroly   MLC   188   a   podľa   nariadenia   č.   1798/2003/EC   zo   dňa   07.   10.   2003,   ako   aj smernice č. 77/799/EWG a jej doplnení vyplýva, že v období roku 2005 až 2010 boli na Slovensko dodané vozidlá podľa osobitného režimu § 24 nemeckého zákona o DPH v počte 38 motorových vozidiel a ostatné intrakomunitárne dodania v tomto období boli uskutočnené   v   bežnom   režime.   Jednoznačne   neboli   potvrdené   tvrdenia   žalobcu,   že   on v Rakúsku nakupoval ojazdené motorové vozidlá v osobitnom režime, a preto pri následnom predaji mohol postupoval podľa § 66 ods. 3 zákona o DPH, platného v kontrolovanom období. Obchodné aktivity žalobcu preto správne podriadil správca dane pod ust. § 69 ods. 6 zákona o DPH v nadväznosti na § 11 zákona o DPH, teda žalobca nadobudol tovar z iného členského štátu v rámci Spoločenstva, ktorý tovar mal riadne zdaniť podľa zákona platného v tuzemsku a následne podľa ust. § 49 ods. 2 písm. c/ zákona o DPH si mal 19 % daň z nadobudnutého tovaru odpočítať. Z vykonanej daňovej kontroly vyplýva, že žalobca nesprávne postupoval aj pri nakladaní s takto nadobudnutým tovarom v tuzemsku z iného členského štátu, keď nakúpené ojazdené motorové vozidlá nezdanil podľa vyššie uvedeného a pri ďalšom predaji ojazdených motorových vozidiel podľa jednotlivých faktúr, ktoré   sú   súčasťou   rozhodnutia,   ako   aj   protokolu,   nesprávne   určil   základ   dane,   teda v rozpore s ust. § 22 zákona o DPH, lebo daň určil iba z rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou konkrétneho ojazdeného motorového vozidla, ktoré odpredal záujemcovi na území Slovenska (§ 66 ods. 3 zákona), a nepostupoval podľa § 69 ods. 6, teda základ dane neurčil z celkovej hodnoty tovaru.

… Z   administratívneho   spisu   a   zadovážených   listín   nesporne   vyplýva,   že   žalobca nakupoval ojazdené vozidlá od osôb identifikovaných pre daň v inom členskom štáte, ktorí pri predaji ojazdených vozidiel používali bežný režim, čo nesporne vyplýva i z predložených faktúr od rakúskych dodávateľov (vystavené v jazyku nemeckom), ktoré údaje si žalobca vysvetlil   v   rozpore   s   ust.   §   66   ods.   3   zákona   č.   222/2004   Z.   z.   o   DPH,   keďže   nešlo o nadobudnutie   tovaru   podľa   tohto   ustanovenia,   lebo   dodávatelia   žalobcu   podľa predložených faktúr uplatnili oslobodenie od dane podľa zákonov účinných v Rakúsku, v nadväznosti na Smernicu Rady 2006/112/ES, t. j. uplatnili oslobodenie dane z titulu jeho dodania do iného členského štátu osobe identifikovanej pre daň, teda išlo o dodávateľov, ktorí uplatnili oslobodenie od dane z dôvodu, že má byť zdanené nadobudnutie tovaru v Slovenskej republike.

Z   obsahu   spisu   a   samotného   postupu   žalobcu   možno   vyvodiť,   že   žalobca na predmetné   ojazdené   motorové   vozidlá   nemal   vopred   uzavretý   písomný   kontrakt s dodávateľom (predajcom), t. j. osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, ale iba   jednoduchú kúpnu zmluvu formou vystavenej faktúry.   Pokiaľ   ide o   postup   žalobcu pri predaji predmetných ojazdených motorových vozidiel v tuzemsku, i súd dospel k záveru, že   žalobca   nevedel   správcovi   dane   preukázať   skutočnosť   deklarovanú   na   jeho dodávateľských   faktúrach   pri   predaji   ojazdených   motorových   vozidiel,   že   svojím odberateľom fakturuje tieto vozidlá podľa § 66 zákona o DPH, teda že uplatňuje osobitný režim. Súd konštatuje, že daňové zákony - a teda ani zákon o dani z pridanej hodnoty - neukladajú   daňovým   subjektom,   akým   spôsobom   si   majú   preveriť   subjekt,   s   ktorým obchodujú   (v   danom   prípade   zahraničný   dodávateľ   v   rámci   EÚ)   a   informácie predávajúceho, že „ide o predaj použitého tovaru zdaňovaného podľa osobitnej úpravy platnej v štáte dodania“. Zákon ponecháva na zvážení každého daňového subjektu, akým spôsobom si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov. Súd je toho názoru, že neznalosť   zákona   neospravedlňuje   (ignorantia   iuris   non   excusat)   a   preto   aj v podnikateľskej sfére sa následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s   inými   subjektmi   prejavia   vo   forme   znášania   väčšieho   podnikateľského   rizika,   ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní (napr. rozsudky NS SR č. 5Sžf/25/2011, č. 4Sžf/25/2011). Daňový subjekt, ktorý podniká, má sa riadiť Ústavou SR a je povinný dodržiavať zákony, teda riadiť sa zákonom o DPH ako podnikateľ, ktorý má nielen práva voči štátu, ale aj povinnosti. Je povinnosťou žalobcu ako podnikateľa, pokiaľ je platcom   DPH,   aby   si   tieto   povinnosti   osvojil,   tieto   dodržiaval   a   riadil   sa   uloženými povinnosťami podľa zákona. Toto jednoznačne vyplýva i z § 2 zák. č. 1 o Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

… Námietka   žalobcu,   že   žalovaný   preklasifikoval   nákup   a   predaj   ojazdených motorových vozidiel z osobitného režimu do režimu podľa § 11 zákona o DPH nie je dôvodná,   pretože   v   predmetnej   právnej   veci   nebolo   preukázané,   že   by   žalobca   spĺňal hmotnoprávne podmienky podľa ust. § 66 ods. 3 zákona o DPH. Žalovaný i správca dane v rozhodnutiach právne, po hmotnoprávnej stránke zadefinovali obchodné aktivity žalobcu a žalovaný na strane 7 až 12 jasne a logicky vysvetlil pochybenia žalobcu podľa zákona o DPH pri nákupe ojazdených motorových vozidiel od dodávateľa v rámci Spoločenstva (zdanenie nadobudnutého tovaru podľa § 69 ods. 6 zákona v spojení s § 11 a následne uplatnenie odpočtu podľa § 49 ods. 2 písm. c/ zákona) a nesprávne určená daň pri ich ďalšom predaji v tuzemsku odpočtu podľa § 49 ods. 2 písm. c/ zákona) a nesprávne určená daň pri ich ďalšom predaji v tuzemsku lebo nepostupoval podľa § 22 zákona o DPH a daň určil iba z rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou konkrétneho ojazdeného motorového vozidla a nie z celkovej hodnoty tovaru. Žalobca sa v danej veci bráni tým, že sa spoliehal na informácie predávajúceho, avšak vychádzajúc z § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. (účinný daňový poriadok v čase daňovej kontroly u žalobcu) v spojení s § 66 ods. 3 zákona, daňové bremeno je na daňovom subjekte a ide o primárne daňové bremeno, ktoré ho zaťažuje, nakoľko žalobca, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si postup podľa osobitného režimu pri dodávke použitého tovaru podľa zákona o DPH a ktorý si aj tento nárok uplatnil, musí vedieť   preukázať   svoje   daňové   transakcie,   teda   že   nárok   si   uplatňuje   odôvodnene a za zákonom   stanovených   podmienok.   Dokazovanie   zo   strany   správcu   dane   slúži   až na následnú   verifikáciu   skutočností   a   dokladov   predkladaných   daňovým   subjektom (pozri napríklad   rozhodnutie   NS   SR   sp.   zn.   2Sžf   52/2011   v   spojení   s   nálezom   ÚS   SR č. k. III ÚS 78/2011-17 z 23. 02. 2011).»

2. V rozsudku č. k. 26 S 20/2012-86 z 21. marca 2013 (pôvodná sťažnosť sp. zn.Rvp 138/2015) krajský súd svoje rozhodnutie po tom, ako zhrnul argumenty sťažovateľa akožalobcu a finančného riaditeľstva ako žalovaného a poukázal na relevantnú právnu úpravu,odôvodnil tým, že:

„Dodatočný platobný výmer č. 633/230/16751/11/Dan zo dňa 28.11.2011 bol vydaný v náväznosti na nesprávny postup žalobcu v súvislosti s nákupom ojazdených motorových vozidiel v Rakúsku a ich následným predajom, pričom žalobca nesprávne použil osobitnú úpravu dane stanovenú v § 66 zákona o DPH, v dôsledku čoho nesprávne stanovil základ dane ako rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou zníženou o daň. Táto skutočnosť jednoznačne vyplýva z faktúr rakúskeho dodávateľa, na ktorých je uvedené, že dodávka je oslobodená od dane podľa čl. 6(1) o dani z predaja, resp., že ide o nezdanenú dodávku v rámci EÚ podľa čl. 6(1) UStG. Išlo teda o tovar v štáte dodania - Rakúsko oslobodený od dane,   ktorý   však   v   tuzemsku   mal   žalobca   zdaniť   postupom   podľa   §   69   ods.   6 v nadväznosti na § 11 a § 22, § 23 zákona o DPH. Tento právny názor súdu podporuje i čl. 226   Smernice   rady   2006/112/ES,   podľa   ktorého   v   prípade   uplatňovania   jednej z osobitných   úprav   na   použitý   tovar   rady   2006/112/ES,   podľa   ktorého   v   prípade uplatňovania jednej z osobitných úprav na použitý tovar musia faktúry obsahovať odkaz na články 313, 326 alebo 333, alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenia alebo iný odkaz, ktorý uvádza, že sa uplatnila jedna z týchto úprav. Dodávateľské faktúry však neobsahujú odkaz na osobitnú úpravu dane. Žalobca bol preto povinný tovar zdaniť v bežnom režime zdanenia.

Z dodatočného platobného výmeru správcu dane, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel   dane   z   pridanej   hodnoty   za   zdaňovacie   obdobie   III.   štvrťrok   2008   v   sume 73.509,95 eura, ako z písomnej, tak i tabuľkovej časti tohto výmeru jednoznačne vyplýva akým spôsobom, na základe akých podkladov a z akých právnych dôvodov bol tento rozdiel DPH žalobcovi vyrubený, pričom správnosť jeho výpočtu je matematicky ľahko overiteľná. K tvrdeniu žalobcu, že žalovaný svoje rozhodnutie (vrátane správcu dane) založil na údajoch, ktoré si žalobca nemôže overiť a to na akomsi šetrení vykonanom rakúskou daňovou správou súd uvádza, že toto tvrdenie považuje súd za účelové. Súd bez nejakého konkrétneho tvrdenia žalobcu, napr. v čom sú tieto údaje nepravdivé so skutočnosťou, nemá dôvod upodozrievať a spochybňovať pravdivosť ich vypovedacej hodnoty a preto pre súd nie je napadnuté rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné a nezrozumiteľné.“

Hlavným účelom § 250ja ods. 7 OSP je zefektívniť rozhodovanie najvyššieho súduako odvolacieho súdu v správnom súdnictve. Aj napriek skutočnosti, že celý text podobnéhorozhodnutia   nemusí   mať   relevanciu   na   prejednávaný   prípad,   a   to   predovšetkýms prihliadnutím na tvrdenia účastníkov konania, prípadne ich hodnotenia predmetu konania,uvedenie celého textu podobného rozhodnutia v rozhodnutí odvolacieho súdu v obdobnejveci   vyplýva   z   gramatického   výkladu   citovaného   ustanovenia   Občianskeho   súdnehoporiadku.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd napadnutý rozsudok odôvodnilrozhodnutím   v   obdobnej   veci,   pričom   túto   skutočnosť   len   stroho   skonštatoval.V nadväznosti na   citovanú judikatúru ústavného   súdu   bolo   v konkrétnych okolnostiachposudzovanej   veci   nevyhnutné   preskúmať,   či   odôvodnenie   napadnutého   rozsudkunajvyššieho súdu vychádzajúce z aplikácie § 250ja ods. 7 OSP, t. j. založené na citáciiodôvodnenia obdobného rozhodnutia najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska udržateľné,teda   také,   ktoré   spĺňa   základné   atribúty   kladené   na   rozhodnutie   všeobecného   súdu,predovšetkým   z   pohľadu   vysporiadania   sa   so   sťažovateľom   uplatnenou   argumentáciouv odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu rady. Oboznámením sa s rozsudkom najvyššiehosúdu sp. zn. 2 Sžf 40/2013 z 19. marca 2014 ústavný súd zistil, že nielenže ide o skutkovoobdobnú vec, ale ide o skutkovo totožnú vec, a teda o vec, ktorá bola už najvyšším súdomprávoplatne rozhodnutá a skutkovo i právne vyriešená.

Ústavný súd však považuje za dôležité pripomenúť, že ustanovenia § 219 ods. 2 OSPa   §   250ja   ods.   7   OSP   slúžia   na   upevňovanie   výkladu   práva   súdmi   prvého   stupňa(v správnom   súdnictve   krajskými   súdmi),   ako   aj   nástroj   zjednocovania   výkladu   právanajvyšším súdom (v správnom súdnictve ako súdom odvolacím). V neposlednom rade tiežzjednodušujú a urýchľujú rozhodovaciu činnosť súdov. Nemožno však pripustiť situáciu, žepostup   najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho   v   správnom   súdnictve   sa   zredukujena aplikáciu § 219 ods. 2 a § 250ja ods. 7 OSP s tým, že nebude prihliadané na určitéosobité   námietky   účastníka   konania.   Najvyššiemu   súdu   ako   súdu   odvolaciemu   ostávazachovaná   povinnosť   v   odôvodnení   sa   zaoberať   aj   podstatnými   vyjadreniami   stránprednesenými v konaní na súde prvého stupňa (v tomto prípade napr. námietkou odlišnéhopostupu Daňového úradu Šurany pri daňovej kontrole dane z pridanej hodnoty za rok 2007a následne za II. a III. štvrťrok 2008 a III. štvrťrok 2009). Stále je povinný vysporiadať sas podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

Pri aplikácii § 250ja ods. 7 OSP sa predpokladá, že najvyšší súd aspoň v hrubomskonštatuje skutkové okolnosti obdobnej veci, aby tak bolo možné bez ďalšieho posúdiťvhodnosť prevzatého odôvodnenia.

Pokiaľ   ide   o   tieto   výhrady   ústavného   súdu,   vzhľadom   na   rozsah   a   spôsobodôvodnenia rozsudkov krajského súdu, s ktorým sa najvyšší súd stotožnil, ústavný súddospel k záveru, že nie sú natoľko závažné, aby mali za následok porušenie základných právsťažovateľa. Odôvodnenia   napadnutých   rozsudkov   poskytujú   sťažovateľovi   zrozumiteľnéa logické odpovede na jeho podstatné odvolacie námietky, ktoré má oporu v aplikovanýcha ústavne   súladne   interpretovaných   právnych   normách.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súduvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na závero tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má iný právnynázor,   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnostinapadnutého   rozhodnutia.   Právo   na   súdnu   ochranu   nemožno   stotožňovať   s   procesnýmúspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovýma právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že niet príčinnej súvislosti medziprávnymi závermi napadnutých rozsudkov najvyššieho súdu a čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3a čl. 48 ods. 2 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažnosť je preto v tejto častizjavne   neopodstatnená,   keďže   ústavný   súd   nezistil,   že   by   napadnutými rozsudkaminajvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu by bolo možnéuvažovať o prípadnom porušení týchto práv len vtedy, ak by zo strany najvyššieho súduprimárne došlo k porušeniu niektorého z ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, ktorou s poukazom na rozhodnutie najvyššiehosúdu   sp.   zn.   8   Sžp/1/2010   zdôraznil,   že „neurčité   právne   normy   nemožno   aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy – účastníka správneho konania, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy“, ústavný súd dodáva, že z obsahu sťažnosti a jej prílohnevyplynulo, že by podstatou sporu bol výklad neurčitej právnej normy, ale neuneseniedôkazného bremena zo strany sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené zistenia a závery ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti,ktorá smeruje proti rozsudkom najvyššieho súdu, vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenúa ako takú ju podľa § 25 ods. 2 zákon o ústavnom súde odmietol.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosti   odmietol,   ďalšími   nárokmi   v nich   uplatnenými   sanezaoberal. Na margo žiadosti sťažovateľa o odklad vykonateľnosti napadnutých rozsudkovvšak uvádza, že ich vykonateľnosť nemá vplyv na vykonateľnosť jednotlivých rozhodnutífinančného riaditeľstva, a teda ani na povinnosť sťažovateľa zaplatiť vyrubený rozdiel dane zpridanej hodnoty. Táto nastúpila v zmysle zákona nezávisle od podania žaloby, keďžez rozsudkov   krajského   súdu   ani   najvyššieho   súdu   nevyplýva,   že   by   vykonateľnosťdotknutých rozhodnutí daňových orgánov bola na návrh sťažovateľa odložená (§ 250c ods. 1OSP).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2015