znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 332/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť F. K., B., zastúpeného A., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. P. Č., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co/49/2011 po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 10/2010 z 9. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2012 doručená   sťažnosť   F.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co/49/2011 po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 10/2010 z 9. marca 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)   sa   vedie   od   10.   júla 2003   konanie pod   sp.   zn. 15 C/101/2003 „o   určenie výšky nájomného a služieb s ním spojených“, v ktorom je sťažovateľ označený ako odporca.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   okrem   podrobnej   chronológie   úkonov   okresného   súdu a účastníkov   konania   v   závere   uvádza,   že   11.   februára   2011   bol   spis   okresného   súdu predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní, ale do podania sťažnosti ústavnému súdu vo veci samej ešte krajský súd meritórne nerozhodol.

Zo sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovateľ doručil 30. novembra 2011 krajskému súdu „Žiadosť o zaslanie správy o stave konania“, na ktorú krajský súd nereagoval, preto podal 9. mája 2012 opätovnú žiadosť.

Keďže krajský súd od 11. februára 2011 vôbec nekoná aj napriek nálezu ústavného súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   10/2010   z   9.   marca   2010,   ktorým   vyslovil   porušenie   jeho   práv postupom okresného súdu v tejto veci, sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co/49/2011 aj krajský súd porušil jeho základné právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a prikázal krajskému súdu vo veci konať.

Domáha sa tiež priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € a úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa   tohto ustanovenia sťažnosti   vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj sťažnosti   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Z obsahu sťažnosti i navrhovaného petitu je zrejmé, že sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy   v   konaní   krajského   súdu,   ktorý   nekonal   o   jeho   odvolaní   proti   rozhodnutiu okresného   súdu   po   dobu   16   mesiacov,   od   11.   februára   2011,   keď   bol   spis   predložený krajskému súdu, až do podania sťažnosti ústavnému súdu (12. jún 2012), čím malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   vyslovil,   že   zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa je na prvý pohľad zjavne neopodstatnená, pretože samotnú namietanú dĺžku odvolacieho konania pred krajským súdom (spolu 16 mesiacov) nemožno hodnotiť ako zjavne neprimeranú a ani celé toto obdobie ako zbytočné prieťahy, keďže je potrebné brať na zreteľ aj čas nevyhnutný na štúdium   obsiahleho   spisového   materiálu   predloženého   prvostupňovým   súdom,   ako   aj skutočnosť,   že   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   nie   je   prípustný   riadny   opravný prostriedok a odvolací súd vec uzatvára právoplatne.

Z judikatúry ústavného súdu navyše vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   46/01,   II.   ÚS   57/01, I. ÚS 92/03, III. ÚS 359/08).

Ústavný súd na základe uvedeného sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Co/49/2011,   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vzhľadom na to, že podľa jeho názoru doterajšia namietaná dĺžka konania pred krajským súdom nesignalizuje v súčasnosti reálnu možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie iba vo vzťahu ku krajskému súdu.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa   je   aj neprípustná.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   v odôvodnení   sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v   konaní   pred   všeobecným   súdom,   ústavný   súd   v   súlade so svojou doterajšou judikatúrou tiež vyžaduje, aby preukázal využitie právneho prostriedku ochrany, na uplatnenie ktorého má právo podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“), t. j. podanie sťažnosti predsedovi príslušného všeobecného súdu.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených listín však nevyplýva, že by sťažovateľ podal osobne   alebo   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   v   súvislosti   s   namietanými zbytočnými prieťahmi v predmetnom konaní kvalifikovanú sťažnosť podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. ustanovení zákona o súdoch predsedovi krajského súdu. Sťažovateľ sa o tom v sťažnosti ani nezmieňuje a ku svojmu podaniu nepripojili kópiu sťažnosti adresovanej predsedovi krajského súdu. Okrem toho mal pred podaním sťažnosti ústavnému súdu aj ďalší účinný prostriedok nápravy - žiadať o prešetrenie vybavenia sťažnosti   (ak ju podal a ak krajský súd na ňu nereagoval) aj predsedu súdu vyššieho stupňa (§ 63 ods. 2 zákona o súdoch) alebo ministerstvo [podľa § 67 ods. 1 písm. b) zákona o súdoch], čo však tiež z jeho sťažnosti nevyplýva.

Ústavný   súd   nemohol   považovať   za   účinný   prostriedok   nápravy   podanie   jeho žiadostí o zaslanie správ o stave konania z novembra 2011 a mája 2012, ktoré adresoval iba krajskému súdu, ak navyše tieto nepripojil k svojej sťažnosti ako dôkaz (§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Na základe uvedených skutočností preto ústavný súd   mohol sťažnosť sťažovateľa odmietnuť   tiež   pre   neprípustnosť   podľa   §   53   ods.   1   v   spojení   s   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci   rozhodnutej   v   zmysle   §   24   písm.   a) zákona o ústavnom súde a nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci v prípade zotrvania na stanovisku, že postupom krajského súdu v nej stále dochádza k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť (obdobne I. ÚS 182/2010).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012